Každý človek prichádza na svet s určitými vrodenými dispozíciami, ale oveľa viac je toho, čo sa jednoducho musí naučiť. Učí sa poznatkom o svete, ktorý je jeho domovom, o spoločnosti v ktorej žije. Učí sa uplatňovať a rozvíjať svoje schopnosti žiť vo svete, do ktorého sa narodil a učí sa prispôsobiť sa nárokom a pravidlám. Tento fakt zdôrazňuje dôležitosť učenia a adaptácie v sociálnom prostredí.
Nepostrehnutím „onálepkovania“ dieťaťa v sociálnom prostredí môžu vznikať prekážky - bariéry, ktoré nedovoľujú dieťaťu s odlišnosťou úspešne sa začleniť do kolektívu. Sú špecifické tým, že sa „prejavujú na úrovni spoločenského vedomia v podobe noriem, názorov, postojov, hodnôt, ktoré sa prenášajú systémom vzdelávania, kultúry na každého jednotlivca“. Odbúraním bariér komunita školy (aj spoločnosť) konštruuje cestu k inkluzívnemu smerovaniu.
Bariérou nemusí byť len postihnutie, narušenie, či obmedzenie, môže byť ním aj jazyková bariéra, materiálna bariéra, či sociálna bariéra. Napríklad, Llyod (2006) považuje za bariéru aj situácie typu: Nebyť účastný, nebyť prirodzenou súčasťou skupiny. Dieťa v ranom veku vstupuje do rôznych priestorov s určitým kvantom informácii a skúseností (často aj predsudkov), ktoré sa naučilo v rodine a v bližšom okolí.
Deti predškolského veku si zvyčajne nevšímajú odlišnosti (vzájomné rozdiely medzi nimi), vnímajú ich ako prirodzenú súčasť skupiny. Podľa Radakovičovej (2012) rovesníci sa voči „iným“ deťom správajú zväčša bez odmietania, strachu a pod. Deti iných národností a štátnych príslušností boli prijaté do slovenskej MŠ a samozrejme neovládali slovenský jazyk. Napriek tomu našli „spoločnú reč“ v procese hry. Postupne vznikali medzi nimi kamarátstva.
Príkladom dieťaťa s odlišnosťou je Fati, ktorý svojím vzrastom prevyšuje spolužiakov. Má problémy s motorikou, komunikuje cez zvuky a gestiku. Emocionálne prežívanie prejavuje len fyzicky, čo väčšina detí v triede nerozumie, odmietajú ho akceptovať. Fatiho považujú za „nekamaráta“ a z hry ho vylučujú. Ich segregačná stratégia je ovplyvnená Fatiho agresívnymi prejavmi, bezdôvodným napádaním, škriabaním a pod.
Deti si vždy všímajú odlišnosti v stravovaní, ak si niektorému z detí umožnený „ústupok“ v stravovaní. Ostatné deti, ktoré sa stravujú spoločne s deťmi, ktoré majú zo zdravotných dôvodov odporúčané zmeny a úpravy v stravovaní, sa dožadujú sa rovnakých „vymožeností“. Každé dievča a chlapec má právo „vstúpiť“ a byť súčasťou skupiny.
Pedagóg je neodmysliteľnou súčasťou inklúzie - je potrebný a prospešný. Je tým, ktorý učí a podporuje inkluzívne povedomie detí, je súčasťou „tímu dospelých“ formujúcich ich životné kompetencie. Ideou skupinových hier je to, aby deti od raného veku dokázali (chceli a mali záujem) spolu fungovať, vzájomne participovať a akceptovať sa. V spomenutom veku je včlenenie hry do procesu najvhodnejším prostriedkom k učeniu (sa).
Cieľom inklúzie je vytvoriť diferencovanejší, pružnejší, pre potreby detí vhodnejší výchovno-vzdelávací systém, kde sa heterogénnosť skupiny považuje za normalitu. V prostredí školy je ním také pedagogické konanie, ktoré je konštruované na akceptovaní rozdielnosti žiakov s rôznymi fyzickými, intelektovými schopnosťami, s jazykovými, etnickými či kultúrnymi rozmanitosťami, a nie na snahe o prekonanie tejto rozdielnosti selekciou alebo asimiláciou.
V skupine sa societa nediferencuje na majoritu a minoritu, ale vníma sa ako heterogénna skupina, v ktorej sú si rovní všetci zúčastnení a každý jej aktér, každé dieťa je niečím odlišné. Spojovacím článkom edukačno-umeleckých modelov je reflektívny dialóg, prostredníctvom ktorého sa deti k niečo konkrétne, či niekoho konkrétneho spoznávajú. Rozvíjajú si tak sociálne a komunikačné spôsobilosti.
Pri práci so skupinou sú začiatky práce zacielené na podporu kohézie a súdržnosti v skupine. Prostredníctvom úvodných aktivít je prvoradým cieľom venovať pozornosť vzájomnému spoznávaniu sa, pozorovaní správania sa detí v skupine. Základom prvotných hier je dieťaťu/deťom vhodne (na ich vývinovej úrovni) objasniť začlenenie každého člena skupiny bez segregačných tendencií.
Príkladom aktivity je, keď sa deti pochytajú za ruky a „ukladajú“ tehly - tak murujú stenu. Každé z detí predstavuje jednu tehlu. Pedagóg objasňuje individualitu každého dieťaťa tým, že im prízvukuje, že nie všetky tehly sú rovnaké, „...ale zapamätajte si deti,...“ prízvukuje pedagóg - „...vždy držia pokope ...“. Inou aktivitou je:
- „Každý z nás je kvetom, Radko povedz, akým kvetom chceš byť Ty? Pozrite sa jeden kvietok je červený, modrý a každý inak vonia. Všetky však rastú na jednej lúke, každý má tam miesto.“
- Deti si vyberú hudobný nástroj, ktorý je súčasťou orchestra. Spoločne si na nich zahrajú. Môžu hrať v dvojiciach, vo väčších skupinách a pod.
- Deti spoločne vytvoria z hliny veľký koláč. Postavia sa okolo stola a na výzvu začnú najprv jemne, pomaly bubnovať končekmi prstov na hlinu. Postupne sa bubnovanie zrýchľuje a bubnujú už celé dlane. Intenzita bubnovania sa zvyšuje, prekrvenie prstov sa zväčšuje. Túto aktivitu kombinujeme so spievaním rytmickej piesne „Kováč kuje, mechy duje...“, najprv pomalým tempom s postupným zrýchľovaním. Deti pohybujú prstami do rytmu piesne.
Skupinové hry zdôrazňujú autentické prežívanie účastníkov. Ide o alternatívnu formu podpory znevýhodnených skupín v prostredí materských škôl. Epizodická podpora je typom podpory, kedy jednotlivec zo znevýhodnenej skupiny potrebuje krátkodobú starostlivosť. Ide o využitie tzv. rozohrievacích, úvodných či motivačných aktivít. Je vhodná pri začiatkoch podpory inkluzívneho prostredia v materskej škole.
Ranná podpora inklúzie pri práci s »odlišnosťou« zvyčajne »štartuje« s aktivitami zameranými na diferencovanie vizuálne vnímaných fyzických »odlišností« (konkrétne ide o odlišné telesné dispozície dotýkajúce sa napr. Úlohou detí je vzájomné porovnávanie rúk (prikladaním) v dvojiciach. Zvyčajne ide o adaptačné pobyty detí so znevýhodnením v materských školách. Edukačné aktivity sú významnou súčasťou podpory inklúzie. Sú v nich integrované požiadavky na akceptáciu a pozitívne vnímanie dieťaťa so znevýhodnením kolektívom.
„Za ruky sa pochytáme, pri tanci sa zabavíme, veď sme jedna rodina, jedna veľká skupina.“ Znevýhodnené dieťa sa stáva hlavnou postavou - Ruženkou. Hra sa hrá v kruhu. Ruženka tancuje s členom kráľovskej rodiny, ktorého si sama vybrala. Celý proces v kruhu má konkrétny priebeh: deti sa vzájomne poklonia, predstavia sa (povedia si svoje meno), podajú si ruky, každý ukáže svoje kroky pri tanci, spoločne sa dohodnú a zatancujú.
Obmedzená podpora je časovo striktne oklieštená. Súčasťou je príprava jednotlivca so znevýhodnením na zamestnanie. Ide o prechodné začlenenie jednotlivca so znevýhodnením, napr. počas hier (sociálna inklúzia), súčasť tvorivých dielní, a pod. Liebmanová (2005) odporúča tzv. Pohybovo-zvukové energizéry sú zamerané na podporu aktivizácie životnej energie. Ich úlohou je skupinu aktivizovať od pasivity k aktivite. Primárnym prvkom sa stáva dotyk a zvuk, dotyk a tón, dotyk a pieseň.
Výtvarno-komunikačné energizéry sú zamerané na odbúravanie napätia a neistoty jednotlivcov v skupine. Ich charakteristickým znakom je jednoduchosť, možnosť upravovať (modifikovať) a nenáročnosť z hľadiska použitého materiálu. Úlohou detí v skupine je zatvoriť oči a spoločne kresliť na papier podľa pokynov pedagóga. Kreslenie vo dvojiciach na základe pokynu kamaráta (vstup do role vidiaci a nevidiaci).
Rozsiahla podpora je typom podpory, ktorá je realizovaná priebežne. Môže to byť stimulačný program na podporu inkluzívneho prostredia. Úplná podpora je typom podpory charakterizovaná vysokou intenzitou inklúzie prostredia, v ktorom sa človek so znevýhodnením nachádza.
Práca s »odlišnosťou«: výtvarné médiá zameriavajúce sa na rozličné spôsoby skúmania »odlišnosti« ako na možnosti stimulácie predstavivosti a kreativity pri akceptácii odlišnosti. Práca s »predsudkami«: aktivity na podporu kvality života detí v skupine zameranej na dramatizáciu príbehov, ktoré sa v skupine odohrávajú. Zvyčajne ide o verbálno-zvukové metódy s doplnením o dramatizačné vsuvky.
Práca s »nálepkami«: aktivity sa zameriavajú na objasnenie »nálepiek« s následnou konfrontáciou sebavnímania verzus skupinového vnímania konkrétne vytvorenej »nálepky«. Sú to aktivity, v ktorých deti reálne prežívajú skutočnosť mať nálepku (etiketu) na ktorej je niečo zobrazené, následne prebieha reflektívny dialóg t.j. objavovať jedinečnosť osoby so znevýhodnením.
Priebeh a realizácia skupinových aktivít sa uskutočňuje v hravej atmosfére. Účastníci majú tak možnosť poznať reakcie a správanie sa nie druhých, skvalitňovať komunikáciu a tým poskytovať celej skupine bohatšie skúsenosti. Práca s umeleckými prostriedkami umocňuje silu a dynamiku procesu. Dramatické, hudobné a výtvarné stvárnenie zostrujú pohľad na skupinové dianie.
Realita v inklúzií je práve v nazeraní na človeka ako rovnocenného partnera v hre, vo vzťahoch, v živote a i. Vzájomné sociálne skúsenosti, potreba byť akceptovaný a ochota akceptovať, že druhí sú »iní«, je ukotvené v (pre)budovaní etického povedomia každého jednotlivca, čo považujeme za rozhodujúce pri funkčnom začlenení do spoločnosti. V spoločnom živote s najrôznejšími »odlišnosťami« sa u človeka rozvíja individualita každého jednotlivca.
V prvej chvíli zostaneme zavalení množstvom informácií a ponúk, z ktorých každá ukazuje zaručenú stratégiu, operuje odbornými termínmi a dôkazmi. Zdá sa, akoby sme museli robiť všetko to, čo sa nám núka, pretože inak naše dieťa bude trpieť, zmešká najpodstatnejšie míľniky plnohodnotného života. Tlak na okamžitú nápravu vie byť veľmi silný. Skôr než sa začneme rozhodovať o tom, čo ďalej, nevynechajme preto tento jednoduchý krok - nádych a výdych. Doprajme si čas. Naše dieťa je presne to isté dieťa, ako bolo pred diagnózou, to my sme sa zmenili. Dnes vieme viac ako včera a poznanie sa potrebuje usadiť. S čistou mysľou sa rozhoduje lepšie ako pod tlakom.
Na začiatok dve správy: zlá správa je, že neexistujú žiadne rýchle opravy, dobrá správa je, že dieťa nie je pokazené. Stretnutie s označením autizmus v nás vyvoláva rôzne pocity, od úľavy po strach, a všetky sú úplne v poriadku. Strach býva odzrkadlením toho, čo sa ako autizmus mediálne prezentuje. Medicínsky model autizmu je tzv. deficitný model, teda upriamuje pozornosť iba na problémy, na to čo nejde, čo je ťažké. No dieťa je mnoho viac ako problém. Dokonca aj autizmus je mnoho viac ako len problém, čo dokladajú aj súčasné štúdie.
Úľava je na mieste. Konečne máme mapu krajiny, na ktorej sa s dieťaťom stretneme - a to je veľká vec! Čaká nás dobrodružná cesta, mapa sa nám bezpochyby zíde, no nenahradí našu odvahu, ani dôveru v seba a naše dieťa. Náš kompas sa stane kompasom nášho dieťaťa, a preto si dôkladne vyberajme na čo sa zameriame, čo budeme modelovať našim vlastným správaním. A nie len správaním, ale aj tým, čo o dieťati hovoríme a čo si o ňom myslíme, pretože to, čo si myslíme, formuje naše konanie a náš prístup vo všetkých detailoch. To všetko si naše dieťa odnesie v podobe hlbokého presvedčenia o sebe a svojej vlastnej hodnote. Aký kompas si zoberie na cestu svojím samostatným životom? Čo ho bude riadiť v situáciách, keď bude bez nás?
Bude to presvedčenie o vlastnej porušenosti, alebo jedinečných schopnostiach? Bude to viera vo vlastné silné stránky, vynaliezavosť a tvorivosť? Alebo viera vo vlastné limity a nedostatky? Bude samo pre seba problém, ktorý treba napraviť, alebo človek hodný pochopenia? Vždy máme na výber: normalizovať alebo rešpektovať.
Existuje viac prístupov a možností, ako pracovať s dieťaťom, ktoré dostalo diagnózu autizmus či Aspergerov syndróm. V zásade sa však dajú rozdeliť na dva základné typy, pričom každý vychádza z iného presvedčenia a nasleduje iné ciele. Normalizujúci prístup predpokladá, že existuje normálne dieťa, ktoré robí veci správne, a nenormálne dieťa, ktoré robí veci nesprávne, porušene - a to v oblasti hry, očného kontaktu, sociálneho života, senzorického a emocionálneho prežívania, komunikácie, myslenia a pod. Tento prístup má za cieľ v prvom rade prispôsobiť dieťa bežnej populácii tak, aby čo najmenej vyčnievalo, aby sa čo najmenej javilo inak, autisticky.
Čím skôr preto dieťa inštruujeme, aby sa v autobuse nevrtelo, aby v lavici potichu sedelo, aby sa pozeralo do očí, vždy poslúchalo inštrukcie autority, aby sa hralo, komunikovalo, rozprávalo a správalo sa tak, ako sa spoločensky očakáva. Normalizácia spravidla začína už vo veľmi skorom veku a dieťa je z viacerých strán motivované čím skôr preukazovať, že sa začlenilo a robí „správnym spôsobom správne veci“. Dozviete sa, ako dieťa nacvičovať tak, aby čo najskôr dobehlo štandard, ktorý je stanovený tabuľkou (vývinovou alebo intelektovou), ako ignorovať niektoré jeho prejavy a mechanicky ich nahrádzať inými. Ak to nejde z vlastnej vôle, ide to za odmeny, alebo nasilu - prekonať strachy, naučiť na režim, vystavovať podnetom a situáciám, ktoré zle zvláda - to všetko pre jeho „dobro“.
Je možné, že dostanete informáciu, že iná cesta neexistuje. Nie je to pravda. Tí, ktorí vás presviedčajú o jednej vedeckej metóde, vám o iných nepovedia, často o nich ani nevedia. Ani ich učitelia a školitelia im to totiž nepovedali. Normalizujúci prístup má vybudovaný svoj systém dokazovania a dosahovania čiastkových cieľov. Vedecký jazyk a pojmoslovie pridáva tomuto prístupu punc odbornosti, rozhodne však nie je jediný, ani zaručene úspešný. Navyše sa často pohybuje za hranicou etiky. Z príbehov dospelých sebaobhajcov sa dnes dozvedáme, koľko negatívnych dopadov majú tieto intervencie na život človeka a jeho duševné zdravie a ako devastačne pôsobí na sebavedomie a skutočné začlenenie sa do spoločnosti na základe vlastných schopností.
Existuje aj iná sada prístupov, založená na vzájomnom rešpekte. Predpokladá, že človek sa vyvíja celoživotne a autizmus a Aspergerov syndróm je v prvom rade neurovývinová odlišnosť - cieľom preto nie je dobiehať neurotypické ciele a štandardy, ale rešpektovať individuálnu vývinovú dráhu jednotlivca, sledovať ju tak, aby sa dieťa vyvíjalo vlastným tempom. Prvý krok je spoznať detské potreby - senzorické, komunikačné, sociálne a iné, z ktorých každá má svoje opodstatnenie v neurologickej a osobnostnej štruktúre dieťaťa.
Dieťa potom nerastie na základe vonkajšieho tlaku odmien a trestov, ale samo od seba, na základe ľudskej zvedavosti a získaného sebavedomia. Má prirodzenú potrebu zrieť a rásť, keď má naplnené potreby a dostatok opory a priestoru na získanie zručností. Úlohou rodiča nie je dieťa trénovať, ale citlivo vnímať meniace sa potreby a reakcie svojho dieťaťa, pretože tak dôkladne pozná dieťa iba jeho rodič. A samozrejme modelovať svojim správaním to, čo považuje za správne.
Pre každé dieťa existuje iný mix výziev a bezpečia, pre jedného je dostatočnou dennou výzvou hygiena, pre druhého pobyt na ihrisku, pre ďalšieho krúžok. Všetko závisí od toho, v akom štádiu sa dieťa nachádza a aké sú jeho aktuálne potreby. A samozrejme, aké má kapacity rodič. Neadekvátne zaťažujúce situácie majú negatívny dopad na zdravie a vývin. Napríklad toľko skloňované sociálne zručnosti a prehľad v sociálnych situáciách sa dieťa učí akonáhle je samo motivované tieto situácie pochopiť a chce sa aktívne zapájať na spoločenskom živote, vtedy je správny čas tieto zručnosti posilniť.
Posilniť však neznamená odmietnuť autistický spôsob socializácie, ale ukázať ako tú istú situáciu vidia iní. Pre rodiča je najväčšou výzvou prepisovať svoje vlastné nervové dráhy a čeliť vlastnej frustrácii, či iným pocitom a zážitkom (často svojim vlastným traumám). Akonáhle však rodič zreguluje seba a poľaví na očakávaniach, dieťa sa samo posunie tak, ako by to nenaplánovala žiadna vývinová tabuľka. Dôverovať svojej intuícii, dôverovať jedinečným cestám, ktorými dieťa skúma svet, aj keď sú neštandardné, to vyžaduje silného a tvorivého rodiča, ktorý sa nespolieha na jednu zaručenú metódu a vie vyhodnotiť, čo potrebuje.
Pomôže aj podpora od terapeutov, ktorí sú rovnako rešpektujúci a neponúkajú terapie, ktorých životným cieľom je len „školská dochádzka“, „denný režim“ či „tzv. funkčná hra“. Rodič je zodpovedný za svoje deti a táto zodpovednosť nie je len bremeno, ale aj výhoda. Nenechajme si ju zobrať z rúk. Dlhodobé výskumy dnes ukazujú, že medzi autistickými ľuďmi, ktorí prešli intenzívnou intervenciou v detstve, a tými ktorí intenzívnou intervenciou neprešli (napríklad kvôli jej finančnej náročnosti) sú v dospelosti minimálne rozdiely v každodennom fungovaní.
Aktuálne štúdie autizmu a neurodiverzity ukazujú, že autistický mozog a neurológia sú skôr než ochorením, ktoré treba liečiť, neurotypom - typom človeka, ktorého myslenie a život je jednoducho iný. Neznamená to, že k sebe nemáme hľadať cesty, že nemáme obrusovať niektoré hrany. No robme to s rozvahou a skôr než začneme preúčať človeka, najprv zmeňme očakávania a prostredie, podmienky, v ktorých dieťa zjavne neprosperuje. Začnime od seba.
Čo potrebujem, aké zručnosti a informácie mi pomôžu, aby som svoje dieťa dobre sprevádzal/a? Čo v sebe potrebujem spracovať? Čas venovaný sebe a partnerovi, druhému rodičovi, je dôležitý, vytvára predpoklad pre vyspelú podporu dieťaťa. Buďme pozorní, keď sa na nás vytvárajú tlaky (napríklad cez informácie o tzv. vývinových oknách, ktoré sa nesmú zmeškať), naše dieťa nič nezmešká, získa sebavedomejších a istejších rodičov.
Nájdime si podobné rodiny. Spájajme sa s ďalšími na ceste. S rodinami, ktoré zdieľajú podobné hodnoty ako my, podobne žijú, alebo podobne vnímajú poslanie rodiča. Existujú, nestrácajme vieru a hľadajme, online nám otvoril nové možnosti. Spojme sa s tými, ktorí už majú skúsenosti, ale aj s tými, ktorí sú na začiatku, rovnako ako my. Tieto vzťahy sú tie najcennejšie zdroje, ktoré nás všetkých držia v ťažkých chvíľach a znamenajú veľa aj vo chvíľach radosti.
Terapie vyberajme konkrétne. Keď sme pripravení začať s terapeutickými vstupmi do života dieťaťa, či rodiny, vyberajme podľa toho, čo konkrétne chceme podporiť. Všeobecne zamerané „terapie na autizmus“ len zriedka rešpektujú dieťa a rodinu. Autistické dieťa vyrastie a bude z neho autistický dospelý, našim cieľom nie je to zmeniť, ale naučiť dieťa, aj jeho okolie, s touto odlišnosťou zaobchádzať.
Pri voľbe terapií sa pýtajme: S čím máme práve teraz problém? Čo by nám práve teraz pomohlo? Ak vnímame ako problém senzorickú senzitivitu, nájdime si terapiu cez senzorickú integráciu. Ak vnímame ako problém komunikáciu, hľadajme terapie podporujúce komunikáciu, ideálne nie len reč, ale komunikáciu rôznymi spôsobmi tak, aby si dieťa čím skôr našlo svoj spôsob, z ktorého môže ďalej rásť.
Terapie vyberajme v súlade s našimi hodnotami. Podporu si vyberajme tak, aby bola v súlade s hodnotami rodiny. Naša rodina má svoje flow, svoj spôsob akým funguje a má svoje hlboké hodnoty, na ktorých stojí. Cieľom terapií nemá byť hodnoty rodiny zmeniť, ani rodinu zaťažiť, či pridať na úzkosti a strese. Zamerajme sa na to, s čím sa cítime dobre, náš komfort je dôležitý. Aj bez terapeutických sedení vieme urobiť veľa menších krokov a zmien, ktoré podporia naše deti a pomôžu nám k spokojnejšiemu spolužitiu.
Mamy, ktoré k nám prichádzajú na konzultácie, často nosia v sebe veľa pochybností. Pýtajú sa, či to, čo robia, stačí. Stačí to, že sa so svojím dieťaťom hrám tak, ako ono chce? Že po návrate zo škôlky či školy trávime spolu čas tým, čo má rado? Nemala by som dieťa prihlásiť na krúžky, chodiť každý deň na terapie a trénovať sociálne situácie? Kedy je to, čo robíme, málo, a kedy veľa? Toto všetko je veľmi individuálne a neexistuje na to jeden meter, jeden návod. Sú však veci, ktoré vieme robiť hneď a podporia nás v hľadaní našej jedinečnej cesty.
Čo vieme urobiť hneď? Zaviesť rešpektujúci spôsob výchovy a komunikácie s dieťaťom, čo pomôže rozpustiť nahromadené napätie a konflikty v užšej, aj širšej rodine. Autistické deti nenapredujú v autoritatívnom prostredí. Byť konkrétny a názorný tak, aby dieťa rozumelo, čo sa od neho žiada. Dieťa nemá zlý úmysel, má veľa obáv a nejasností, ktoré mu nedovoľujú správať sa podľa našich predstáv.
Venovať sa tomu, v čom je dieťa dobré, čo ho zaujíma. Cez tento záujem rastie, nie cez predpísané vývinové tabuľky. Nastaviť si primerane očakávania od dieťaťa, aj od seba. Čo je tak akurát povinností a tlaku, čo už je príliš? To je veľmi individuálne a netreba sa porovnávať. Buďme flexibilní a modelujme tým flexibilné správanie aj pre naše deti.
Zaviesť komunikáciu, ktorej dieťa rozumie a vie ju samostatne využiť, napríklad cez obrázky alebo digitálne zariadenie - nie, komunikácia cez digitálne zariadenie nebráni dieťaťu v používaní hovorenej reči, nezastaví vývin reči. Naopak, umožní dieťaťu zažiť skutočnú a autentickú komunikáciu, vďaka ktorej môže objavovať aj iné formy.
Sledovať signály preťaženia v správaní a identifikovať ich spúšťače. Rešpektujme, čo dieťa signalizuje a spúšťačom sa vyhnime. Neignorujme to len preto, lebo máme robiť niečo, čo sa „patrí“ alebo čo sa očakáva v „tomto veku“. Naše deti potrebujú zažiť, že ich komunikácia prostredníctvom signálov správania je braná vážne.
Tvoriť si vlastný „kmeň“, teda spoločenstvo ľudí, rodín, v ktorom sa necítime iní a vylúčení. Naše deti sa dobre cítia s podobnými deťmi. Tam, kde sú samy sebou a prijaté, nachádzajú zdroje pre aj ťažšie výzvy.
Dajme si čas, na čokoľvek sa dá, rýchle zmeny nikomu na spektre nepristanú, doprajme si pomalší a hlbší život a neponáhľajme sa so zavádzaním noviniek. Zapájajme dieťa do bežných rutín počas dňa. Keď varíme, nechajme ho hrať sa s vareškami v kuchyni, prelievať vodu či presýpať ryžu alebo sa hrať s lacným cestom. Ráno aj večer si urobme zážitok so svetielkami, so špliechaním vody v kúpeľni, a pritom nenásilne ukážme, ako sa umývajú ruky a čistia zuby. Najnovšie výskumy ukazujú, že prostredníctvom rutín sa dieťa môže naučiť všetko, čo potrebuje.
Hľadajme a venujme sa všetkému, čo nás a naše dieťa dostáva do pohody. Kone, les, piesok, radenie predmetov, hojdanie, zrkadlenie detských aktivít, svetielka, vône či kamienky. Nájdime si čas pre seba. Nepremeškajme príležitosť dať najavo radosť, skutočnú a autentickú (nie umelú). Radosť je mimoriadne silná emócia, ktorou môžeme potvrdiť každý drobný krok dieťaťa.
Naša radosť z maličkosti, z vône kvetu alebo krútiaceho sa kolieska na aute, dieťaťu vytvorí najbezpečnejší prístav pre orientovanie sa vo svete. Radostná emócia a záujem o detský svet a jeho prežívanie, spoločné ponorenie sa do zážitku, spojenie s dieťaťom aj vtedy, keď „len“ trhá papieriky, alebo sa pozerá na svetielka projektora na strope izby, je tou najlepšou terapiou.
tags: #dieta #s #odlisnostou #a #jeho #zaclenenie