Používame cookies, aby sme Vám umožnili pohodlné prezeranie webu a vďaka analýze prevádzky webu neustále zlepšovali jeho funkcie, výkon a použiteľnosť. Vyberte si z plastovej škatuľky, ktorá je súčasťou knihy, všetky dieliky a postupne ich vkladajte na správne miesta. Dielik aj vyznačené miesto majú popis, takže sa deti môžu zoznámiť aj s prvými slovami s tematikou stavby. Táto veselo ilustrovaná knižka deti zoznámi s staveniskom, strojmi a rôznym náradím. Na každej dvojstrane môžu deti zároveň hľadať vždy päť obrázkov a precvičovať si tak pozornosť a sústredenie.
Spoznávanie sveta cez hru a stavebnú aktivitu predstavujú puzzle ako ucelený nástroj rozvoja. Malé dieliky, veľa zábavy a veľký význam pre rozvoj zručností dieťaťa - tak možno zadefinovať puzzle. Zaujíma vás, čo všetko rozvíja u detí hra s puzzle? Pri hre s puzzle dieťa manipuluje s drobnými dielikmi, čím rozvíja svoje zručnosti jemnej motoriky a zároveň koordináciu oko-ruka. Okrem rozvoja motorických zručností, puzzle sú vynikajúcim prostriedkom na stimuláciu mozgovej aktivity. Dieťa sa pri skladaní puzzle učí rozpoznávať farby, tvary a vzory, čo rozvíja poznávacie schopnosti. Pri skladaní puzzle sa snaží dieťa zapamätať si detaily a zároveň sa na úlohu sústrediť dlhšiu dobu.
Predpovede vývinu a pôsobenie hračiek sú pre dieťa kľúčové. Povolania, dopravné prostriedky či zvieratká? Nie len v týchto oblastiach sa dieťa zorientuje práve vďaka puzzle so spomínanými motívmi! Keď dieťa zloží puzzle, pocíti hrdosť. Skladanie puzzle môže byť skvelou príležitosťou na trávenie spoločného času s dieťaťom. Vzhľadom na tieto výhody, puzzle by podľa nás nemalo chýbať v žiadnej detskej izbičke. Čo si o puzzle myslíte vy?
V priebehu vývoja sa mení aj spôsob hry. V prvej časti tohto článku sme sprevádzali dieťa v jeho hre až do veku štyroch rokov. Písali sme o dojčiatku, ktoré sa hrá s vlastným telom a učí sa ho ovládať, cez postupné vzpriamovanie až po zázrak samostatnej chôdze. Venovali sme sa batoliatku, ktoré spoznáva svet manipulačnou hrou, vysýpa, prekladá, prenáša, gúľa, zhadzuje, ukladá, ideálne prírodné materiály, ktoré sú rozmanité na dotyk a sú „pravdivé“.
Dieťa približne od troch rokov žije v magickom svete svojej fantázie, kde je všetko možné, to je ten „zlatý škôlkarský vek“. Ak sa to čo len trocha dá, deti sa najradšej hrajú, a to vnútri i vonku. Okolo piatych narodenín u dieťaťa opäť nastáva ďalšia výraznejšia zmena v jeho vnímaní sveta a seba samého. Prichádza nuda, rozprávkový svet sa niekam vytratil. „Mami, ja sa nudím!“ Je dobré dovoliť dieťaťu trochu si tú nudu „pretrpieť“.
To, čo vývinovo následne vzniká v duši dieťaťa, je možnosť tvoriť si predstavy, čo je predpoklad pre budúce učenie sa v škole. Dieťa sa začína zaujímať o písmená a čísla, o čosi viac vníma realitu sveta. Všimne si aj to, že jeho obrázok či iný výtvor nie je taký, aký chcel - nezodpovedá predstavě, čo niekedy spôsobuje frustráciu a sťažnosti. Dieťaťu nemusíme vymýšľať hry, ani sa vrhnúť na šlabikár či pracovný zošit s matematickými úlohami. Ak ho necháme, aby sa do sýtosti nudilo, a nebudeme sa ho snažiť animovať a zamestnávať, do prázdnoty nudenia sa mu príde predstava, nápad, ako sa bude hrať.
Kým sa tak udeje a dieťa hľadá našu pomoc a pozornosť, môžeme mu ponúknuť, aby sa podieľalo na našej práci, napríklad pri chystaní jedla, upratovaní, majstrovaní. Obdobie nudy prejde a u detí narastá akoby nová vlna hrania sa. Samotnej hre predchádza dôkladné plánovanie a diskusia, často aj spory a vyjasňovania. Niekedy trvá vyjasňovanie dlhšie ako realizácia.
Do vytvorenej spoločnej predstavy sa zháňajú rekvizity, ak niečo chýba, napríklad lístky do cirkusu, deti si ich vyrobia. Zídu sa teda papiere, nožnice, farbičky, lepidlo, ihly a nite, zvyšky látok a priadze, modelovací vosk, škatule, drievka. Bábika, pokojne aj menšia, na ktorú sa dajú šiť šaty, alebo vyrobiť jej luk a šípy, urobiť jej domček z kartónovej škkatule a vyrobiť do neho nábytok. Autá, vláčik, koľajničky, ktorým môžeme urobiť garáž, autodielňu, umyváreň…
Lopta, švihadlo - málokto ho má, ale je skvelé pre telesný rozvoj. Bicykel alebo kolobežka, môžete skúsiť už aj korčule na ľad i kolieskové. Kvalitné rozprávkové knižky. Výborná je aj stavebnica typu Kapla, to je kopa drevených doštičiek, z ktorých sa dá stavať, čo si len zmyslíte. Predškoláci sa s ňou radi hrajú aj viacerí naraz, stavajú veľké a komplikované stavby. Ak sa hračiek nazbieralo priveľa, je najvyšší čas tie bábätkovské vyradiť. Spravte to spoločne s dieťaťom.
Predškoláci si radi vytvárajú hry s pravidlami. Príjmu aj návrhy hier od dospelých, ak sa vám podarí nájsť tú správnu pre nich. Nedávno som s predškolákmi bola na dvore a ich interakcia bola čoraz drsnejšia. Navrhla som im určitú podobu naháňačky v kruhu, s pomerne jednoduchými pravidlami, ale je to veľká zábava. S radosťou sa zapojili - hrala som sa s nimi - a deštruktívne správanie sa rozplynulo. Asi po 10 minútach sa spokojne išli hrať ďalej sami.
S mladšími, 3- až 4-ročnými deťmi by som s touto hrou neuspela, chcú sa hrať podľa seba a pravidlám buď neporozumejú, alebo ich neprijmú. Ešte trochu staršie deti, 8- až 9-ročné, si už pravidlá vedia prispôsobiť tomu, čo práve potrebujú - vedia ich nielen pochopiť a dodržať, ale aj vedome obísť či zmeniť podľa potreby. Detská hra je jedinečná tým, že jej zámer vychádza z potreby a hĺbky duše dieťaťa. Fantázia, ktorá v hre pretvára realitu na niečo nové, jedinečné, je základom pre kreativitu v dospelosti. Tá nám dospelým umožňuje nachádzať riešenia situácií, ktoré tu predtým neboli.
Tzv. edukačné hračky sú vyrobené tak, že je vopred daný účel a spôsob, ktorým sa „má“ hračka použiť. I keď poznám mnoho detí, ktoré použijú aj takúto hračku, ako sa im zachce. Povedala by som, že je jednoduchšie - a lacnejšie - deťom dopriať klasické hračky, s ktorými sa môžu zahrať, ako práve potrebujú. Edukačné hračky nie sú podľa mňa úprimné. Treba vedieť a rešpektovať, že dieťa sa v predškolskom veku učí hrou a cez svoje telo, cez zmyslové zážitky a sociálnu interakciu. Hračky a príležitosti na hru nám ponúka príroda sama, ale my žijeme prevažne v „interiérovej“ civilizácii.
Viete, že už existuje dokonca aj tzv. „nature deficit disorder“ - porucha z nedostatku prírody? Hra so živlami - zemou, vodou, vzduchom a ohňom je hlboko uspokojujúca pre deti i dospelých. Umožňuje nám spoznávať svet celostne a v jeho pôvodnej podobe. Zem, živel s najzreteľnejšou formou, je pre deti fascinujúca tým, že ju môžu samy tvarovať. Voda v kaluži po daždi, ale aj dážď samotný, voda v potôčiku v lese, v jazere či v mori… Deti milujú, keď sa s ňou môžu špliechať, naberať ju a prelievať, polievať ňou rastlinky, púšťať na nej loďky, hádzať do nej kamienky…
Pri výletoch do prírody môžeme vziať vrecúško a v rámci prechádzky pozbierať odpadky. O Zem sa musíme starať tak, ako sa ona stará o nás. Vzduch ako živel môžeme zažiť pri jednoduchých hrách: s bublifukom, priviažeme stužku na špagátik a bežíme s ňou. No a oheň. Tento živel je pre deti stále vzácnejšie stretnúť, keďže na svietenie a zohrievanie máme elektrinu. Zakúriť v peci alebo v kachliach, toto všetko by deti mali mať možnosť zažívať. Zakázaná akcia, ktorá môže viesť k rizikám, v správnom prostredí však podporuje zmysel pre bezpečnú skúsenosť.
V praxi pozorujem, že deti zahltené elektronickými médiami sa nevedia hrať. Márne sa snažia spracúvať pretlak nereálnych, spravidla príliš rýchlych obrazov, s ktorými sa nevedia poriadne spojiť. Hra býva deštruktívna, alebo sa vytráca úplne a dieťa sa stáva konzumentom: „Zabávajte ma!“ Je čoraz ťažšie ho zaujať a dôsledkom bývajú poruchy správania i učenia, nehovoriac o sociálnej oblasti. Schillerov myšlienkový postreh pripomína, že „Človek sa hrá iba vtedy, keď je v plnom význame slova človekom, a iba vtedy je celým človekom, keď sa hrá.“
Nechajme deťom ich svet hier, opatrujme ho a ochraňujme, nechajme ich postupne vrastať do sveta zmysluplnej práce dospelých. Ak sa chcete o detskej hre dozvedieť viac, pozrite si odporúčané stránky a ďalšie zdroje: almasofia.sk a blankalichtnerova.sk. Výskum potvrdzuje, že výraznejšie dochádza k učeniu vo veku od dvoch rokov a že spôsob hry dieťaťa rodičovi prezrádza jeho potenciál. Rodič má počas hrania tri základné úlohy: pozorovať dieťa, nasledovať jeho hru a byť kreatívny. Terapeutická terapia hrou pomáha budovať vzťah, akceptáciu a dôveru a učí dieťa pracovať so svojimi pocitmi v rámci bezpečného prostredia.
- Hra rozvíja jemnú motoriku a koordináciu oko-ruka.
- Puzzle a interaktívne skladanie podporujú poznávanie farieb, tvarov a vzorov.
- Hra s predstavami a nudou pripravuje pôdu pre budúce učenie v škole.
- Prírodné materiály a otvorený priestor podporujú celostný prístup k svetu.
- Hračky by mali slúžiť deťom na ich vlastný spôsob hry, nie na vopred daný účel.
O TERAPII HROU A FILIÁLNEJ TERAPII s Vierou Hojnošovou a Zuzanou Dubekovou-Tatárovou
Prínosy hry a puzzle pre rozvoj dieťaťa
Dieťa sa pri hre učí zápasom s vlastnými predstavami a výskumom sveta. Fantázia pretvára realitu na niečo nové a posilňuje kreativitu, ktorá je kľúčová pri riešení problémov aj v dospelosti. Terapeutická tvorba hry učí dieťa vyjadrovať pocity a potreby v bezpečnom prostredí a podporuje jeho sebahodnotu.
Praktické návody pre rodičov a pedagógov
Rodič počas hry má sledovať, čo dieťa potrebuje a v čom vyniká, nasledovať jeho prirodzený rytmus a zároveň byť kreatívny pri zapojení hračiek a rekvizít. Ak dieťa zápasí s ťažkosťami v škole, je vhodné zaviesť hry, ktoré zvládajú základné počty alebo manipuláciu s číslami, čo môže zjednodušiť učenie.
Hra ako terapeutická metóda kladie dôraz na vzťah s dieťaťom: akceptácia, bezpečie, jasné hranice a primeraná miera vedenia. Hra by nemala byť mechanickým cvičením, ale prirodzeným spôsobom, ako dieťa vyjadruje svoje pocity, myšlienky a problémy. V terapii hrou dieťa riadi svoju hru a terapeut len poskytuje podporu a akceptáciu.