Predmet Rímske právo II. obsahovo nadväzuje na Rímske právo I., ktoré je k nemu preto podmieňujúcim predmetom. Obsahom Rímskeho práva II. je tzv. osobitná časť rímskeho obligačného práva. Obdobne má tento predmet teda propedeutický charakter, poskytujúci študentom terminologické a obsahové znalosti práva, obzvlášť súkromného. Aj tu sú základnou a integrálnou súčasťou výučby práve práca s dobovými prameňmi a prípadové štúdie. Študent tak po absolvovaní tohto predmetu bude v celosti ovládať základy systému súkromného rímskeho práva, dokáže analyzovať jednotlivé právne inštitúty a poukázať na význam rímskeho práva pre právo súčasné.
Rímske právo a jeho právny poriadok
Rímske právo - tak ako sa rozvíjal rímsky štát, z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) - rozvíjalo sa aj jeho právny poriadok. Pod právnym poriadkom rozumieme súhrn právnych noriem (príkazov) ako všeobecne záväzných pravidiel správania, vyjadrených v osobitnej, štátom stanovenej forme. Právo vzniklo spolu so štátom, a to v čase najstarších civilizácií. Právo má svoju štruktúru, kt. tvoria 3 zložky: právne normy, inštitúcie, vedomie. P. normy: sú to pravidlá správania vystupujúce v podobe zákonov, nariadení, vyhlášok, ci iných foriem práva. P. inštitúcie: pomáhajú občanovi orientovať sa v systéme právnych noriem, aby mohol plniť svoje povinnosti a uplatňovať svoje práva. Zabezpečujú vynútiteľnosť práva. P. právny poriadok je teda niečím vonkajším a objektívnym vzhľadom na členov spoločnosti, v dôsledku čoho sa hovorí o objektívnom práve.
Tak ako pociatky rímskeho štátu ani pociatky rímskeho právneho systému nie sú jednoznačne objasnené. Faktom síce je, že v antickom Ríme sa právo a štátne zriadenie rozvíjali súbežne, hlavne v čase a priestore, rozvíjali sa však relatívne samostatne a scasti aj nezávisle.
Obdobia a vývin rímskeho práva
Najčastejšie sa člení do týchto skupín (najmä ak ide o rímske právo súkromné):
- Starorímske obdobie: datuje sa od počiatkov Ríma až do púnskych vojen; spoločnosť mala hlavne poľnohospodársky charakter a typické boli primitívne právne úpravy;
- Predklasické obdobie: obdobie 264 - 146 p. n. l. (obdobie troch púnskych vojen); rozvoj výroby a obchodu, stret s gréckou a východnou kultúrou, kladú sa základy svetskej právnej vedy;
- Klasické obdobie: približne od konca 1. st. p. n. l. až do polovice 3. st. n. l.;
- Poklasické obdobie: od polovice 3. st. n. l. až do rozpadu západorímskej ríše roku 476; úpadok, dominát a úpadok štátneho zriadenia, vulgarizácia práva;
- Justiniánske obdobie: roky 527-565 n. l., kodifikácia podujatia východorímskeho cisára Justiniána I.; feudálne prvky prenikajú do súkromného práva.
Charakteristika rímskeho práva
Toto je len stručná charakteristika; podrobnejšie výklady sú zahrnuté v európskych národných právnych poriadkoch. Treba upozorniť, že rímske právo, najmä súkromné, vykazuje niektoré charakteristické rozdiely voči moderným európskym právnym poriadkom:
- moderné európske práva budujú právny poriadok ako uzavretý systém s obsahovým logickým celkom; rímske právo bolo skôr kazuistické a viac sa opieralo o rozhodnutia jednotlivých prípadov než o všeobecne formulované normy;
- rozhodnutia v rímskom práve neboli súdne precedenty, ale dobrozdania a vyjadrenia právnikov v spojitosti s konkrétnym sporom (consilium);
- rímsky právny poriadok nebol koncipovaný ako obsahovo jednotná pyramída; z ústavného zákona sa odvíjali vrstvy podzákonných noriem, ale v rímskom období šlo viac o konkrétne právne úkony než o všeobecné normy.
Stavebnými kameňmi rímskeho súkromného práva boli pojmy, pravidlá a definície. Pojmy sa dialekticky vytvárali cez delenie na podstatné a nepodstatné, spájaním a syntézou podstatného. Z pojmov konštruovali pravidlá, no s uvedenou zdržanlivosťou, aby sa z regúl neodvodilo právo samo o sebe. V tejto súvislosti je známy Paulov výrok: „Nech sa z reguly nevyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, nech sa robí regula“ (Non ex regula ius summatur, sed ex iure quod est regula fiat). A ďalší výrok Iavolenusa: „Každá definícia v civilnom práve je nebezpečná, lebo len zriedka ju nemožno vyvrátiť.“
Delenie rímskeho práva na verejné a súkromné právo
V rímskom právnom poriadku sa stretávame so rozdelením na verejné a súkromné právo. Túto dvojdeľnosť poznáme aj dnes v modernej forme v niektorých štátoch; socialistická koncepcia práva ju však neuznáva. Rímske právo bolo právom rímskej otrokárskej spoločnosti, a jeho významnou funkciou bolo presadzovať vôľu a záujmy rímskych otrokárov proti masám otrokov a drobným slobodným chudobným. Tento charakter práporiadku bol často zľahčovaný a prezentovaný ako nadtriedny.
Trest smrti a jeho vývoj
V prvých storočiach rímskej kultúry bol trest smrti - poprava - náboženským konaním; Zákon Dvanástich tabúľ (450 pred Kr.) predstavuje prechod od posvätného práva k právu svetskému. Páchateľ bol považovaný za homo sacer a mimo zákona; každý občan ho mohol usmrtit. Po upevnení republiky sa objavil odpor proti najvyššiemu trestu; Leges Corneliae (82-79 pred Kr.) netrestali smrťou, ani lúpež na verejnej ceste, za čo sa ukladala len exil mimo Itálie. Pompeius inicioval zákon odstrániť trest smrti; samotné súdne konanie viedlo k de facto zániku najvyššieho trestu: každý obvinený mal právo dočasne na slobodu a vyhnúť sa následnému rozsudku.
Cisárstvo neskôr trest smrti opäť zavedlo, najmä v súvislosti s konfliktmi s kresťanstvom. Capite punieretur - každý previnenec bude potrestaný hrdelným trestom; zmiernenie prinášala indulgentia, ktoré sa časom spresnilo a jeho udelenie postupne zaniklo. V Európe dnes je trest smrti prakticky len v Bielorusku; ratifikáciou Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách sa zásadne obmedzuje alebo eliminuje.
Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej kultúry
Rímske právo súkromné predstavuje ucelený vývoj s dlhým historickým vývojom, ktorý vníma právnu vedu vo viacerých smeroch: organizáciu výkonu súdnictva, systém zmlúv na obchodné potreby, dôkladnú rozpracovanosť pojmov a inštitútov, jasnosť a presnosť vyjadrovania. Mnohé prvky rímskeho práva sa stali súčasťou európskej právnej kultúry a poriadkov. Štúdium rímskeho práva a jeho osudov umožňuje právnikovi pochopiť relatívnosť a dočasnosť právnych úprav a inštitúcií, ich sociálny význam a účel, a to v historickom kontexte hospodársko-spoločenského života.
V období Francúzskej revolúcie A. J. Boucher d’Argis poznamenal, že „rímske právo je najlepší prameň, z ktorého sa má čerpať právna veda: ak by sa právnik obmedzil len na štúdium zákonov svojej krajiny bez znalosti rímskeho práva, ostal by povrchným človekom.“
Systém výkladu a samotná práca s prameňmi
Pre rímske právo súkromné je z historickej optiky najpriliehavejší Gaio, ktorý rozdelil právo na tri časti: osoby, veci, žaloby. Pandektový systém nemeckých pandektistov na prelome 18. a 19. storočia privelmi bral do úvahy praktické potreby obdobia a vytvoril väčší dôraz na všeobecnú časť (osoby, právne skutkovosti, veci).
Príkladom rozlišovania príspevkov súkromného práva je aj vývoj formálneho práva dediť a neopomenuteľného dediča, ktoré zrejme odráža prechod od civilného práva k prétorskému právu. Formálne právo dediť sa zameriava na záruku nárokov dedičov voči poručiteľovi, no v priebehu času sa mení jeho vnímanie, aby sa zabezpečil podiel pre určitých dedičov aj v prípade vydedenia. Opomenutie syna, ako dediča, bolo riešené rôzne: civilné právo považovalo za neplatný závet, prétorského práva sa týka odlišného prístupu.
Obcianske právo, Úradnícke právo a Cudzie práva
Obcianske právo (ius civile) platilo pôvodne iba pre rímskych občanov (princip personality) a neskôr sa doplnil princíp teritoriality - právo platí aj pre cudincov na území. Obcianske právo upravovalo vzťahy medzi občanmi a štátom, a zahŕňalo uzatváranie zmlúv, manželstiev a iné vzťahy.
Úradnícke právo (ius honorarium) poukazuje na nedostatky obcianskeho práva - jeho prísnosť a formálnosť brzdili styky s ostatným obyvateľstvom. Prostriedok našli v právnom poriadku pretorského práva, ktorý dopĺňal a obohacoval právny poriadok a postupne vytvárali špecifickú právnu kultúru rímskeho práva.
Cudzie národné práva a prirodzené právo predstavujú ďalšie zásadné kategórie: cudzie práva obcí a provinčných poriadkov a prirodzené právo, ktoré sa vyvíjalo z názorov gréckeho a rímskeho myšlienkového dedičstva, s postupným začleňovaním do právnych noriem až v období Justiniána a neskôr.
Typické inštitúty a výskyt v praxi
V súčasnosti sa z rímskeho práva zachovali najmä inštitúty a termíny súvisiace so zmluvným právom, dedičským právom, procesným právom a inými oblasťami, ktoré utvárali základ súkromného práva v Európe. Rímske právo tiež predstavovalo základ pre pochopenie historických právnych koncepcií, ktoré sa neskôr vyvíjali v moderných právnych poriadkoch.
Formulár a metaforický opis dedičstva
Formálne právo neopomenutelných dedičov spočívalo na nároku byť zahrnutý v závete; najmä sui heredes a emancipované deti závetcu mali svoje práva. V zmysle právneho vývoja sa objavujú zložitejšie pravidlá, ktoré zaisťujú podiel dedičov aj v prípadoch vydedenia a meniaceho sa nastavenia dedičského práva.
Ukazuje sa, že právny vývoj v rímskom práve bol dynamický a reagoval na sociálne a hospodárske zmeny; zjednotenie a prispôsobenie inštitútov k potrebám spoločnosti bolo postupné a často flexibilné v rámci konkurenčného a rôznorodého rímskeho sveta.
Rímske právo dnes v kontexte právnej kultúry
Rímske právo súkromné sa stalo súčasťou európskej právnej kultúry a jeho poznanie umožňuje pochopiť sociálny zmysel práva a jeho inštitúcií, ktoré vznikli v historickom kontexte a podmienkach hospodársko-spoločenského života. Významný je aj poznatok, že pôsobenie rímskeho práva presiahlo hranice starovekého Ríma a zasiahlo do moderných právnych poriadkov.