Herec, scenárista a režisér Jiří Mádl prekvapuje svojou životnou cestou aj kariérou. Hoci v mladosti nebol veriaci, študoval na biskupskom aj kláštornom gymnáziu, neskôr ho zlákalo štúdium psychológie či žurnalistiky. Herec, scenárista a režisér Jiří Mádl v mladosti študoval na biskupskom gymnáziu, a to aj napriek tom, že nebol veriaci. V rozhovore pre časopis Téma však uviedol, že v tom nie je potrebné hľadať nejaký hlbší význam: „Malo skvelú reputáciu, a tak som si podal prihlášku.“ Neskôr sa dokonca dostal aj do Rakúska, kde polroka študoval v prísnom kláštornom gymnáziu.
Mádl sa aktuálne okrem kreatívnej tvorby venuje aj vzdelávaniu a snaží sa rozvíjať vo viacerých smeroch, ktoré mu pomáhajú aj v práci. Dodal však, že v tej dobe už potreboval individuálny študijný plán, no na tejto škole to nebolo možné uskutočniť, preto sa rozhodol pre štúdium na UJAK (Univerzita Jana Amose Komenského). Zo všetkého najviac však chcel písať romány a práve to sa pretavilo až do písania scenárov. „Prvý som si skúsil napísať k filmu Pôjdeme k moru, ktorý som nakoniec aj režíroval. Herec však presedlal aj na úplne novú rolu - otcovskú.
Mádl má tridsať. Za ten čas toho stihol veľa. Zo zábavného, uleteného chalana je pán režisér. Pokojný, rozvážny muž. Ale zas nie až tak veľmi. Napríklad plánuje, že bude malých Tibeťanov učiť hokej. Kto je? Jiří Mádl (30).
Narodil sa 23. októbra 1986 v Českých Budějoviciach. Rokom zlomovým v jeho kariére bol rok 2004, keď natočil film Snowboarďáci. Pred siedmimi rokmi ukončil štúdium sociálnej a masovej komunikácie na Univerzite Jana Amosa Komenského v Prahe. Za svoj režijný debut Pojedeme k moři dostal dve nominácie na ocenenie Český lev. Hral vo viac ako 35 filmoch a televíznych inscenáciách.
Stojí tridsiatka za pozornosť? My ženy obvykle v tomto veku panikárime, ale neviem, ako to majú muži. Hovorí sa, že tridsiatka sú tie najdôležitejšie narodeniny aj v živote muža. Prečo v dvadsiatich ôsmich? Neviem. Možno to bolo tým, že som začal v živote so všetkým skoro. Skoro som začal pracovať, skoro som sa osamostatnil. Starám sa sám o seba už od sedemnástich. Takže tá akoby tridsiatka možno prišla trochu skôr. Teraz žiadne bilancovanie neprebieha. Skôr sa teším na to, čo bude.
Osobné údaje a vzdelanie
Pripadáte si skôr ako chlapec, ktorý nevie, čo si vybrať z obrovského množstva možností, alebo ako muž, ktorý má jasné v tom, čo chce? Ťažko povedať. Zvnútra mi ten svet pripadá stále ako v škôlke, ale zároveň už som chlap. Už ma nič zas tak veľmi neženie. Koľko krajín ste do tridsiatky precestovali? Celkom dosť. Japonsko, Vietnam, Izrael, Jordánsko, Rusko a ďalšie. Študoval som v Amerike, žil som v Berlíne. Je pravda, že v Taliansku ste boli viac ako dvadsaťkrát? Skôr viac ako tridsaťkrát.
Nepoložil však svoje sny na jedno miesto: „Kedysi som odišiel do New Yorku, aby som mal kvalitné štúdium scenáristiky. Potom bola pracovná príležitosť v Berlíne, šiel som tam. Exotické krajiny som navštívil vďaka filmovým festivalom.“
Jazykové kurzy do zahraničia sú pre Mádla dôležité: „Áno, stále. Vždy si naplánujem mesiac voľna, v agentúre si vyberiem, aký typ miesta si predstavujem.“
Rodina a vplyv blízkych
Dedo vedel plynule sedem jazykov. Keď si spomeniem, ako hovoril, aké mal záujmy, dochádza mi, že sme si v mnohom podobní. Čím bol dedko? Učiteľ, riaditeľ škôl. Bol pri založení troch stredných škôl po revolúcii. Dokonca aj pri vzniku biskupského gymnázia v Českých Budějoviciach, kde som študoval.
Čo hovoril na to, že ste sa stali hercom? Vyrastal na fare, tak bol v niečom trochu konzervatívny. A v niečom, naopak, vôbec nie. Myslím si, že spočiatku sa trochu zdesil. Potom bol aj na nejakej premiére a videl, že je to práca, ktorá ma baví. Ale mojím najväčším fanúšikom je dedo Jirko z mamičkinej strany, po ktorom mám tiež meno. Ten vie o mojej práce koľkokrát viac ako ja sám.
Praktické aspekty kariéry
Kde na vaše jazykové pobyty beriete čas? Väčšina hercov narieka, ako sú vyťažení a nestíhajú, aby sa uživili. Mal som a mám šťastie, že som pánom svojho času. Nie som viazaný v žiadnom divadle. Filmové projekty ma obvykle uzavrú na mesiac alebo dva, keď neviem o svete, ale potom si spravím napríklad mesiac voľna. Nemám rodinu, živí ma aj veľa iných vecí ako herectvo, tak si to môžem dovoliť.
Stále podnikáte vo výrobe elektrických kolobežiek? Tam som svoj podiel predal. Je v tom medzi herecmi veľká konkurencia? Tak to vôbec neviem. Je teraz s tou vašou tridsiatkou spojená nejaká väčšia, zásadná práca? Chystám film Na střeše. To je pre mňa už dlhší čas číslo jedna.
Ako to? Môj prvý film Pojedeme k moři mal výnimočne jednoduchú cestu na plátno. Až sa spätne čudujem, že ma vôbec verejnoprávna televízia a iné inštitúcie nechali natáčať, že mi na prvýkrát tak verili. Ja som si to napísal, natočil a bolo. Mal som naozaj ohromné šťastie vo všetkých fázach výroby, takže to beriem tak, že teraz musím bojovať. Na druhej strane verím, že tieto ťažkosti filmu prospejú.
Keď píšete scenár, ktorý sa chystáte režírovať, premýšľate nad tým, koľko ľudí na taký film pôjde do kín? Áno a nie. Pomaly sa to učím. Netušil som, ako môže byť téma filmu Na střeše tu v Česku ťažko uchopiteľná. Napísal som ho v New Yorku, pôvodne išlo o príbeh Kórejčana v Spojených štátoch. Mal som na to množstvo dobrých reakcií a záujemcov. Jasné, čo bolo ďalej? Začal som cítiť, že je to medzinárodne zrozumiteľný materiál. Potom som natočil Pojedeme k moři a rozhodol som sa, že aj Střechu, ktorú som pôvodne nepísal pre seba, aby som režíroval. Prepracoval som tému tak, aby sa týkala vietnamskej komunity v Česku. Pýtalo si to. Nemyslím si, že sme xenofóbni alebo že by tu azda ľudia Vietnamcov nenávideli. To nie. Vietnamci nás jednoducho nezaujímajú. To dosť. Čo s tým? Nie, to je v poriadku, možno to naopak môže znamenať mnoho dobrého. Niečo pôsobí nezaujímavo na papieri, a keď to potom ožije, funguje to. Avšak, aby som bol objektívny, veľa vecí tým prenesením reálií aj zmenou jazyka nefungovalo a scenár nebol pripravený. Teraz to už viem. Ale aby som odpovedal na predchádzajúcu otázku. Spočiatku nepozerám na to, koho bude téma zaujímať. Ale chápem, že ostatní, ktorých sa projekt týka, to zaujíma. Takže v tej chvíli na to začínam tiež pozerať.
V poslednom čase často Českých levov a ďalšie ceny dostávajú filmy, na ktoré neprišiel takmer nikto. Vždy premýšľam nad tým, aký je to pre tvorcov pocit. Čo si o tom myslíte? Je to, samozrejme, zle. Škodí to kinematografii, pretože ju to vzďaľuje od divákov. Ale je to ťažké. Nie je vždy na vine „nafrnenosť“ filmárov, alebo akademikov, ani nutne ignorancia divákov. Niekedy to je napríklad len to, že bolo pred výplatou, film sa nechytil hneď a zmizol. Chápem, že potom chce akadémia tú slávu filmu trochu dohodnotiť, keď ho považuje za dobrý.
Keď už sa po filme Pojedeme k moři vie, že Jiří Mádl je režisér, dostávate scenáre a ponuky na natáčania? Dostávam, ale zatiaľ by som si netrúfol režírovať scenár niekoho iného. V poslednej dobe sa objavila poznámka: Nemá rád psíčkarov. V skutočnosti nemám rád tú psíčkarskú kultúru. Fascinuje ma, keď idem po ulici, oproti mne psíčkar. Ten jeho pes, samozrejme, skáče na ľudí, ktorí idú okolo neho. Robí to pravidelne, pánko o tom vie. Idú okolo mňa. Blížia sa. Psíčkar si počká. A potom, až keď je pri mne blízko a pes na mňa vyskočí, povie stoj. To je typicky psíčkarské, také to: Pozrite, ja mám psa, ale alebojte, ja si ho podržím, ja to s ním viem.
Ešte niečo? Nechápem páry, ktoré hovoria, že nechcú mať deti, a namiesto nich si zaobstarajú psa. Pamätám si, ako raz mamka, no, azda sa nebude hnevať, že vám to hovorím... Skrátka, v televízii bežala relácia Chcete mě, tá ponuka opustených psov. Prišla, vypla to a povedala: Nepomôžete jedinému psovi na svete, pokiaľ bude trpieť posledné dieťa na svete. My to tak jednoducho máme v rodine. Nezdá sa mi čudné mať rád psa, ale nikdy som nepochopil, prečo niektorých ľudí viac dojíma, keď vidia opusteného psa, ako keď vidia hladujúceho černoška. A nie je to tak, že by som osobne nikdy žiadneho psa nemal rád.
Keď sme pri tých deťoch, čo vy? Tam sa mi to vykompenzovalo za tú zvieraciu ríšu. Deti mám rád, rozumiem si s nimi. Vlastne by som do toho pokojne „praštil“. Počet máte ujasnený? To asi nie je otázka len pre mňa. Ale ja by som bral tri. Nebál by som sa toho. My sme traja bratia, tak som zvyknutý.
Vidíte s odstupom času nejakú výhodu v tom, že ste začali byť už v sedemnástich samostatný? Mnohí mladí ľudia žijú u rodičov ešte v tridsiatke. Som rád, že to tak bolo. Ale nechcem, aby to vyznelo, že som si to nejako vydobyl. Mal som predovšetkým obrovské šťastie. Mnohí ľudia sa musia hrozne nadrieť, kým sa im niečo podarí, ale mne od začiatku v hereckej kariére padalo šťastie do lona. Takže mi neprekáža, keď teraz niečo nevychádza, keď musím na niečo vynakladať viac energie. A nejaký cestovateľský sen napríklad ešte nemáte? Ísť do Tibetu a učiť tamojšie deti angličtinu. Už som tam raz mal byť, ale nevyšlo to. Tak možno niekedy. Dozvedel som sa, že sa tam má stavať hokejový štadión.
Napísaný text obsahuje výrazné tankovanie medzi osobnými príbehmi a profesionálnymi úspechmi, ktoré ilustrujú, ako Mádl dokázal skĺbiť herectvo, réžiu a písanie. Jeho cesta od detstva cez štúdium až po uznanie na domácich i medzinárodných festivaloch ukazuje, že talent a ochota učiť sa môžu viesť k širokej škále projektov a tém.
2. Jiří Mádl - Show Jana Krause 28. 3. 2014
Jiří Mádl je jednou z najvýraznejších osobností českého filmu svojej generácie. Ako herec začínal vo filmoch Snowboarďáci alebo Gympl, ale brzy sa posunul aj za kameru - stal sa rešpektovaným režisérom a autorom oceňovaných snímok, ako sú Pojedeme k moři, Na střeše alebo Vlny. Drží si titul majstra v Českej filmovej tvorbe a jeho filmy boli uvedené na festivaloch od Karlových Varov až po New York.
V Mádl Film Academy pôsobí ako spoluzakladateľ a hlavný mentor. Vedie kurzy filmového herectva pre začínajúcych aj pokročilých, autorské workshopy a masterclassy. Vkladá do akadémie svoju víziu a energiu, verí vo zmysluplné vzdelávanie a rád pomáha rozvíjať nové talenty.