Rodičovská výchova je fenomén, ktorý každý z nás okúsil na vlastnej koži, ktorý má dopad na každého jednotlivca v spoločnosti. A tak spôsob výchovy, aj keď si väčšina z nás neuvedomuje, priamo podmieňuje, ako sa naša spoločnosť správa a aké vzťahy v nej panujú. Rovnako výchovou získavame postoje, vedomosti a zručnosti, ktoré sú pre náš spokojný život kľúčové. Logicky by teda rodičovská výchova mala byť v centre pozornosti našej spoločnosti.
Byť človekom so všetkým, čo k tomu patrí nám nie je dané pri narodení. Keď sa mladým rodičom narodí dieťa, zdravotný personál ich postupne zasväcuje do fyzickej opatery a neustále kontroluje stav jeho vývoja. V nemocnici mamičky poučia, ako dieťa správne prebaliť, vykúpať, polohovať pri spaní, prípadne úspešne nakojiť. Dostanú presné inštrukcie o tom, kedy sa treba hlásiť detskej lekárke spolu s potrebnými dávkami vitamínov, či iných podporných liekov. Avšak dieťa je aj duševnou bytosťou. Starostlivosť o túto časť človeka zabezpečuje výchova, ktorá je pre dieťa rovnako dôležitá ako fyzická opatera.
Vychovávať dieťa znamená v prvom rade ho milovať bezpodmienečnou láskou, prijať jeho jedinečnosť a rešpektovať ho ako osobnosť. Výchova (alebo aj duševná opatera) je aj súbor zručností, ktoré rodičia musia nadobudnúť. Naša spoločnosť však systematickú pomoc, či podporu v oblasti výchovy detí neposkytuje. Absentuje plnohodnotná výchova k manželstvu a rodičovstvu na školách, predmanželská príprava, jedným slovom, programy či kurzy systematického vzdelávania pre budovanie kvalitných vzťahov. A tak si väčšina rodičov vlastne ani neuvedomuje, že rodičom-vychovávateľom sa automaticky nerodíme, ale stávame sa nimi postupným učením a vzdelávaním.
Pozrime sa na istú paralelu. Ak sa chceme stať šoférom automobilu, musíme spraviť skúšky, ktoré potvrdzujú, že máme zručnosti a vedomosti na to, aby sme mohli bezpečne jazdiť a nespôsobovali havárie. Spoločnosť vyžaduje praktické zručnosti vedenia auta a znalosť pravidiel cestnej premávky, lebo sa poučila, že bez nich nie je doprava schopná fungovať a môžu nastať aj smrteľné úrazy. Ak máme vychovať samostatného a zodpovedného človeka, musíme získať vedomosti o tom, ako dieťa viesť, povzbudzovať, naučiť ho rozhodovať sa, komunikovať a riešiť problémy. Musíme získať zručnosti, ktoré nás naučia „šoférovať“ výchovu, rozoznávať, kde postaviť značku STOP - teda, kde dieťaťu položiť hranice, aby vedelo dať prednosť na križovatke života. A v konečnom dôsledku sa raz stať aj inštruktorom, čo v preklade znamená byť prvým príkladom pre naše deti.
Potreba bezpečného a podporného prostredia pre správny vývin
Ako dospelí si veľmi reálne uvedomujeme, aké chyby urobili na nás naši rodičia v rámci svojej výchovy, čo nám neposkytla škola, kde sú slabiny spoločnosti. Ako je však možné, že väčšina z nás napriek tomu rieši výchovu za pochodu, prevažne metódou pokus-omyl? Odpoveď tkvie v tom, že si dostatočne neuvedomujeme možné riziká vyplývajúce z nesprávnej výchovy. Myslíme si, že keď to ako-tak zvládli naši rodičia, podľa modelu predošlých generácií, prečo by to nemohlo fungovať aj v našom prípade. Je tu však jeden háčik. Spoločnosť, v ktorej sme vyrastali my, ako deti, a v ktorej nás vychovávali naši rodičia, sa podstatne odlišuje svojím charakterom. Nastala zmena autoritatívneho režimu na demokratický, ktorý sa premietol do základných pravidiel spoločnosti, a tým zmenil aj postavenie rodiny. Zmenené spoločenské vzťahy sa odzrkadlili aj vo vzťahu rodičov a detí. Autoritatívne výchovné metódy trestov a odmien, zákazov a moralizovania už nemajú takú moc ako kedysi a ak fungujú, zväčša len do času. Deti získavajú stále viac slobody a práv, ale väčšina zodpovednosti ostáva vo veľkej miere na rodičovi.
A práve rozoznaním akútnej potreby podporiť rodičovskú výchovu vznikla myšlienka efektívneho rodičovstva. Účinnou formou realizácie tohto prístupu sú kurzy ako miesto, kde otcovia a mamy so svojimi otázkami a bezradnosťou neostávajú sami a môžu niečo konkrétne urobiť. Prečo práve Efektívne rodičovstvo? Ide o overený koncept pozitívnej výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý zmenil vzťahy a život tisícok rodín po celom svete. Ide totiž o prístup, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale aj budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
Stavebnými kameňmi sú: vzájomný rešpekt, povzbudenie a prijatie zodpovednosti. Tieto princípy vytvárajú v dieťati pocit istoty, prijatia a užitočnosti pre spoločenstvo, v ktorom žije, teda pre svoju rodinu. Takto je dieťa schopné naplniť základnú životnú túžbu každého človeka a tou je podľa predstaviteľov individuálnej psychológie túžba niekam patriť, byť milovaný a užitočný. Každý z nás, a teda aj dieťa, sa primárne snaží naplniť tieto túžby pozitívnym spôsobom. Ak však dieťa touto cestou neuspeje, siaha po nevhodnom správaní.
Všetci rodičia sú presvedčení o tom, že svoje dieťa dokonale milujú. Avšak nie každý prejav rodičovskej lásky má na dieťa v konečnom dôsledku pozitívny dopad. Plnenie všetkých požiadaviek a želaní dieťaťa, ako aj prehnané nároky a kritika sú extrémnymi formami lásky so zničujúcimi účinkami na dieťa. Preto je potrebné mať na zreteli jeho jedinečnosť a prejavy lásky tomu prispôsobovať. Nikdy sa však nepomýlime, ak dáme dieťaťu najavo slovami, akú veľkú radosť nám robí, že ho máme, že je tu s nami.
Pohladenia, objatia, či iné vhodné prejavy fyzickej náklonnosti väčšina detí prijíma s vďačnosťou. Prekvapiť deti svojim záujmom o to, čo ich naozaj baví a zaujíma, či prečítať rozprávku, zahrať sa hru alebo si s ním „len“ obyčajne zašantiť je niečo, čo dieťa iste nikdy neodmietne. Rodičia majú často až príliš vyhranenú predstavu, ako sa má dieťa správať, čo by malo robiť, čo od neho možno očakávať. Projektujú do neho svoje nesplnené túžby a očakávania od života. Vedome i nevedome ovládajú dieťa tak, aby žilo ich priania a predstavy. Treba si však uvedomiť, že naše deti sú s nami na začiatku svojej cesty k dospelosti a my ako rodičia by sme mali predovšetkým plniť poslanie ich zodpovedného sprievodcu a povzbudzovateľa.
Hodnoty a praktické požiadavky pre zdravý vývin
Našou úlohou je, aby sme dieťa upozorňovali a poukazovali na jeho schopnosti, talenty a kladné vlastnosti, pomocou ktorých získava predstavu o svojej vlastnej hodnote. Podpora a povzbudenie sú tým najlepším spôsobom, ako dieťa pocíti našu dôveru v jeho schopnosti. Tá v ňom následne prebúdza i motiváciu zlepšovať sa. Mať rodinu nie je len strecha nad hlavou, dostatočná strava, ošatenie, mobil a iné materiálne výdobytky modernej doby. Nestačí však ani fakt, že deti považujeme „teoreticky“ za rovnako plnohodnotných členov rodiny, je potrebné im to ukázať. Deťom treba dať najavo, že majú svoje nezastupiteľné miesto a sú pre nás dôležité. V prvom rade ide o to, ako sa k nim správame a ako s nimi komunikujeme. Rešpekt a úcta voči nim, ako aj spätne voči nám rodičom, by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupe. Nezabudnime deťom ukázať, že potrebujeme ich pomoc a oceňujme ich každú snahu. Nechajme ich byť zodpovednými za svoje konanie, tak ako je to umožnené v živote aj nám.
Hore uvedené prístupy k dieťaťu stoja na vzájomnej spolupráci a kladú na rodiča vysoké nároky. Vyžadujú zvládanie zručností, ktoré nie sú každému v plnej miere vrodené. Veľakrát ani vzory našich vlastných rodičov nám neposkytli nasledovania hodnú cestu, a tak prepadáme neistote. Štúdium literatúry je veľmi potrebné a dôležité, ale na druhej strane časovo náročné a namáhavé. Na trhu existuje nespočetné množstvo kvalitnej literatúry, ale kto nám poradí, kde začať, čo je dôležité? Lektor ponúkne nové prístupy, vyabstrahuje esenciálne problémy a riešenia. Nemenej podstatné je, že sa rodičia ocitnú v spoločnosti ľudí s rovnakými potrebami vo výchove. Žijeme rýchlu a náročnú dobu. Máme dojem, že nestíhame, nekomunikujeme, že vzťahy a život žijeme povrchne. Tradičný hodnotový systém už neexistuje a spoločnosť neponúka univerzálne riešenia. Tento stav môžeme, lepšie povedané musíme, začať riešiť individuálne. Musíme začať hľadať riešenia a prístupy. Neváhajme začať hľadať, skúšať, komunikovať! Ako sa hovorí - kto hľadá, nájde….
