Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách (od roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo samozrejme pri plate ev. farára na chudobnej fare a takej početnej rodine nebolo ľahké. A tak Štefánik vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi a od detstva vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavel sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Preto už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na ev. lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia - Igor a Pavel. V tom čase však už bolo lýceum pomaďarčené a z vlasteneckých profesorov tu učil iba Ján Kvačala. Štefánikovimi obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. T. G. 1. minister vojny Česko-slovenskej republikyV úrade28. október 1918 - 4. 1. minister vojny Dočasnej vlády česko-slovenskejV úrade14. október 1918 - 28. Niekdajší podpredseda Československej národnej radyV úrade13. február 1916 - 14.
Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek) a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan (hlavným činiteľom bol vtedy medik Vavro Šrobár) a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor astronómia, ktorý sa vtedy študoval na Filozofickej fakulte UK a napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu.
Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty. V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi.
Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika Jaroslava Golla a básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie.
Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904. Začiatky však boli ťažké. Na začiatok mu pomohol Vavro Šrobár získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Táto nádej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Vtedy sa druhmi mladého Štefánika stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.). Spriatelil sa aj s grófom Hanušom Kolowratom, ktorý sa neskôr stal rakúsko-uhorským vojenským atašé. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, aj na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka).
30. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho doslova nenávidel a vyhodil ho. Na sklonku roka 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade.
Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli roku 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix. Rýchlopalné delo, flinta, ďalekomet (?) a iné uvedené v jeho zápisníku č. Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a observatórium bolo rozobraté. Potom sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky.
Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav Bureau des Longitudes spolu s ústavom Bureau Central Météorologique ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. 28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slneka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavol.
Keďže Štefánik vtedy plánoval usadiť sa na Tahiti, dostal však poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu profesora Monprofita v Yngerse vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny a 9. Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi.
Pred začiatkom bojov nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front. Slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej československej dobrovoľníckej jednotky.
V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Po evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť postihla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska.
V jej parížskom salóne, ktorý navštevoval, sa stretol v roku 1915 s Louise Weissovou, neskoršou novinárkou a členkou Francúzskej akadémie, ktorá mu tiež pomáhala šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu. Nebol čechoslovakistom; vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré M.R. Štefánik pripravil alebo ich podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom. Prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko.
Štefánik sa vrátil do Paríža, kde ho de Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: premiér Aristide Briand a Philipp Berthelot. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. O týchto plánoch informoval Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom.
V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Masarykovi sa počas stretnutia podarilo získať Brianda pre svoju koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 Národná rada krajín českých (Conseil national des Pays Tchèques), ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Dürich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Sídlila na Rue Bonaparte 18 a jej hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy La Nation Tchèque a Československá samostatnosť.
Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa počítalo s vytvorením juhoslovanského štátu. Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogileve ku Mauriceovi Janinovi, veliteľovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Dňa 29. augusta podpísali Dürich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí.
Príbeh pokračuje: začal sa vracať do Ruska a postupne pôsobiť v ďalších regiónoch, až kým nebol menovaný za významného diplomata a spolutvorcu česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Tragicky zahynul 4. mája 1919 pri páde lietadla v Ivanke pri Dunaji na ceste do rodnej vlasti. Po smrti Štefánika vznikli množstvo teórií o príčine nešťastia, no oficiálne bola uvedená zlátracksová klíma, hoci svedkovia tvrdili, že bolo jasno a fúkalo len slabé vetro. V roku 2004 mu prezident Slovenskej republiky udelil generála Ozbrojených síl in memoriam a 7. mája 2004 mu bola oficiálne uznaná zásluhy o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.
| Hlavné obdobia | Opis |
|---|---|
| Detstvo a rodina | Narodenie v Košariskách, šieste dieťa, veľká rodina, vplyv otca na vzdelanie a národnostný tlak |
| Štúdium | Ľudová škola, lýceum v Bratislave, štúdium v Sarvaši, štúdium stavebného inžinierstva v Prahe, prechod na astronómiu |
| Paríž a výskum | Meudon, Mont Blanc, Halleyho kométa, získanie cien, značný vplyv na európsku vedu |
| Slovensko a zahraničný odboj | Založenie Národnej rady československej, česko-slovenské vojsko, diplomatské aktivity |
| Smrť | Pád lietadla v Ivanke pri Dunaji, mŕtvy dictam o príčine; neskôr uznanie významu |
Vo svojej práci a živote sa Štefánik stal symbolom európskej orientácie a spoločných čiech a Slovákov, pričom svoje nadčasové myšlienky považoval za cestu k harmonii medzi národmi v Európe. Jeho etika, veriť - milovať - pracovať, zostáva jedným z jeho trvalých odkazov.