Keď sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, stratili vlasť, domov aj rodičov. Asi 20- až 25-tisíc nemeckých detí sa bezcieľne túlalo krajinou, ktorá kedysi patrila Nemecku, ale po jeho kapitulácii ju zabralo Poľsko a Sovietsky zväz. Nik sa o ne nestaral, nikomu na nich nezáležalo. Umierali od hladu a na choroby, celé mesiace či roky strávili v jednom oblečení. Vlčie deti zostali odkázané samé na seba.
Jedným z nich bol Dieter Gröning. Až do januára 1945, keď mal šesť rokov, ani netušil, čo je to vojna. Otca si nepamätal, lebo ten už štyri roky bojoval na fronte. Poznal iba mamu, staršieho brata a tri mladšie sestry. V dedine Mednicken (dnes Družnoje) pri vtedajšom Königsbergu (súčasný Kaliningrad) mali dom, chovali kone i kravy. Jedného dňa, keď sa pred bombardovaním skrývali v pivnici, vtrhli do obce sovietski vojaci. Kolóna však tiahla príliš rýchlo. Dieterova matka ochorela na týfus, zmietala ňou horúčka, peší pochod ju vyčerpával. Keď im kolóna ušla, kráčali ďalej sami. Hlavou rodiny sa stal Dieter.
Ako sa má však šesťročný chlapec postarať o seba a tri malé sestričky, keď nemá kde bývať, niet čo jesť ani kam ísť? Jedna z mladších sestier zakrátko skonala, potom prišiel i o ďalšie. Jednoducho sa mu v tom povojnovom zmätku stratili. Zostal sám a nevedel, čo robiť. Je ešte vojna alebo nie? Kam sa má vydať? Kde hľadať pomoc?
A tak sa ako tisíce ďalších detí s rovnakým osudom začal túlať po krajine. Už to však nebola jeho vlasť. Východné Prusko ležiace pri Baltickom mori anektoval Sovietsky zväz. Nemci odtiaľ ušli alebo ich vyhnali, do kraja začali prichádzať cudzinci. Dieter sa pripojil ku skupine asi pätnástich „vlčích detí“. Namierené mali do Litvy, ktorá bola tiež súčasťou ZSSR. Prečo sa vydali práve tam? „Bol to všeobecný cieľ. Až do Litvy však nedorazili. Zostali v meste Tilsit, ktoré v roku 1946 premenovali na Sovietsk.“
Najprv bývali na ulici, potom v sutinách opusteného domu, kde bola len jedna posteľ. Dve dlhé zimy sa navzájom zahrievali. Aby nezmrzli, striedali si polohy. Horšie to bolo s potravinami, zháňali sa veľmi ťažko. Ani ruské rodiny, ktoré sa sem po odchode Nemcov prisťahovali, na tom neboli najlepšie. V lete kradli ovocie zo stromov, za čo si od Rusov vyslúžili bitku, ale jedli tiež agátové kvety a žihľavu, ktorú zapíjali množstvom vody, aby tak nepálila. Niektorí riskovali a kŕmili sa i zdochlinami. Dieter napríklad videl chlapca, ktorý vykopal mŕtveho koňa, aby sa trocha nasýtil. Za „hostinu“ však draho zaplatil. Dieterov „vlčí“ život trval tri roky. Celý ten čas mal na sebe to isté dotrhané oblečenie, ani raz sa nekúpal.
Až koncom roka 1947 sa úrady v meste rozhodli vyriešiť problém s malými tulákmi. Zhromaždili ich na železničnej stanici, natlačili do dobytčieho vagóna a poslali do sovietskej okupačnej zóny vo východnom Nemecku. Po desaťdňovej ceste, keď už nemali čo jesť a na pitie im zostala len dažďová voda, dorazili do cieľa. Vyčerpaný Dieter skončil v ošetrovni, neskôr v sirotinci. Keď sa zotavil, začal pátrať po otcovi, hoci tomu nedával veľké nádeje. V novembri 1948 sa však predsa len stal zázrak. Chlapec s otcom sa konečne našli. „Kde si nechal Gerharda, Brigittu, Elfriedu, Giselu a mamu?“ spýtal sa otec v liste na zvyšok rodiny.
Podobných príbehov sa po druhej svetovej vojne odohrali tisíce. Veľa z nich však nemalo taký šťastný koniec. Mnohé deti sa stali sirotami alebo ak ich rodičia aj niekde žili, nikdy sa o nich nedozvedeli. Helmut Falk mal päť rokov, keď sa jeho rodina chystala na evakuáciu z územia vtedajšieho Memelu (v dnešnej Litve). Helmut zaspal, a keď sa zobudil, zbadal, ako sa jeho mama i s troma súrodencami predierajú davom ľudí, aby sa dostali do vozňa. Nenapadlo mu, aby za ňou išiel, a tak sa pokojne hranol, kým vlak odchádzal. Matka ho tam v chaose jednoducho zabudla, možno si myslela, že ide za nimi.
„Vlčie osud“ spoznala i Gisela Hoffmannová z Königsbergu. Ku koncu vojny zostala s bratom a mamou, ale trpeli veľkým hladom. Sovietski vojaci, ktorí územie obsadili, jej mamu volali, aby s nimi išla, vraj jej darujú chlieb. Gisela sa však o matku bála, pretože správy o tom, ako Rusi znásilňujú nemecké ženy, prichádzali zo všetkých strán. „Na jednej halde vedľa vytrhnutej skrine som musela zastať. Tam ma potom znásilnili, ako trinásťapolročnú. Rovnakou cestou som šla späť, s rozkročenými nohami, krvácajúc. Žiadny chlieb som nedala,“ zdôverila sa autorom publikácie Porträty Wolfskindern. Johanne Erlachovej sa zase vracajú spomienky na okruhliaky. „V ústach sú také príjemné, že človek prestane cítiť hlad. Iba zbadá, že zmalátnel a zľahostajnel. Jedno dievča pri umieraní fantazírovalo o torte, hudbe a milých ľuďoch.
Marianne Beutelovú koniec vojny zastihol v rodnom Königsbergu, keď mala desať rokov. Najprv pomreli od hladu jej dvaja bratia - jeden trojmesačný, druhý štvorročný - a potom pri jednom z transportov stratila z očí mamu i tretieho brata. Už ani nevie, ako sa ocitla v Kaunase, v druhom najväčšom meste Litvy. „Fašistických detí“, ako im nadávali, tam bolo plno. Sovieti, ktorí krajinu ovládli, miestnym ľuďom zakazovali, aby deťom pomáhali. Napriek tomu sa našli Litovčania, čo s nimi súcitili. Marianne si nakoniec adoptovala litovská rodina. Rovnako Luise, ktorú litovská rodina prijala ako štvorročnú. „Nikdy mi nič nechýbalo. Vždy som si mala čo obliecť a stále som bola sýta.“
„Vlčie deti“, čo zostali v Sovietskom zväze, mali rôzne osudy, no často si po celý život niesli traumu. Luise o svojom pôvode napríklad dlhé roky nepovedala ani manželovi a dcére. Iné rodiny zase deti zneužívali na prácu. „Vyhrážali sa nám, že nás odvlečú na Sibír, ak nebudeme poslúchať. Keď sme pracovali príliš málo, bili nás. Raz ma tak veľmi zbili, že som ušla k inej rodine. Ale tam to bolo rovnaké. A tak som utekala, až kým som nenašla dobrých ľudí,“ opísala Erika Rießová, ktorá prijala litovské meno Irena Mekionene. Deti, o ktoré sa nik nepostaral, začali v rokoch 1946 - 1947 sovietske úrady umiestňovať do domovov. V tom istom roku Sovieti povolili aj prvé transporty týchto detí do východného Nemecka, kde neskôr vznikla Nemecká demokratická republika (NDR).
- „2 386 detí vo veku dva až 16 rokov sa vo vyčerpanom stave dostalo do nákladných vozňov bez slamy, pričom cesta trvala štyri dni a štyri noci,“ priblížila Leiserowitzová.
- Posledný transport s približne 3 500 deťmi z Východného Pruska prišiel do NDR v máji 1951.
Veľa „vlčích detí“ však šancu na návrat nikdy nedostalo, pretože sa o transportoch nemali ako dozvedieť. „Myslela som si, že Nemecko už neexistuje. Hovoriť o „vlčích deťoch“ bolo dlhé roky tabu. Veď kto by už ľutoval „fašistické“ deti, keď druhá svetová vojna priniesla takú skazu a milióny obetí? V ZSSR a NDR sa tomu problému nevenovali ani historici či sociológovia. Situácia sa zmenila až v 90. rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu. Už dospelé „vlčie deti“ začali zrazu pátrať po rodičoch aj po sebe navzájom.
Marianne sa napríklad už v roku 1949 dozvedela, že všetci jej súrodenci aj 36-ročná matka zomreli, ale otec je stále nažive. „Vlčie deti“, ktoré vyrástli v ZSSR a zvykli si na tamojšie pomery, to občas nezvládali ani vtedy, ak im znovu nájdený rodič vybavil návrat do Nemecka. Sú prípady, keď to tam nevydržali a vrátili sa do Litvy či do Ruska. Bolo to pridlho preč, Nemecko sa im za tie roky príliš odcudzilo. Na vine často bola i povestná nemecká byrokracia, ktorá tým ľuďom sťažovala návrat. O niečo štedrejšia sa ukázala Litva, kde ešte pred šiestimi rokmi žilo asi 80 „vlčích detí“.
Keďže viaceré z nich majú iba biedny dôchodok, vláda v roku 2008 súhlasila, aby k penzii dostávali tzv.
V roku 2017 sa konečne rozhýbalo aj Nemecko. Spolkové ministerstvo vnútra rozhodlo, že „vlčie deti“ môžu požiadať o odškodnenie. Nemeckí historici predpokladajú, že v súčasnosti žije už asi len desať percent z pôvodného počtu „vlčích detí“. V Litve si poslední z nich dokonca založili spolok a udržujú vzájomné kontakty. Putom, čo ich spája, sú spomienky. Zapomniane „wilcze dzieci” II Wojny Światowej.
Tri Prasiatka A Vlk rozprávka 🐷 HeyKids - Rozpravky pre deti
Po skončení vojny prebiehalo reflektovanie v rôznych spoločnostiach. Traumy detí a ich rodín boli často potláčané či nezohľadňované. Dr Jenny Wüstenberg poukazuje na to, že v Nemecku Východnom neboli vystavené krutosti sovietskych síl očividne ako invázne skúsenosti, a v Západnom Nemecku sa všeobecná diskusia o utrpení Nemcov považovala za súčasť pamäti vojny. Neskôr, po páde Berlínskeho múra a rozpade Zväzu sovietov, sa situácia zmenila a spoločnosti mohli otvoreneji hľadieť na minulosť a na to, ako sa formovala identita ľudí.
Kreibig zdôrazňuje, že zdravé je pripomínať „histórie, smrť a bolesť, ktoré táto vojna vyvolala“. Jeho projekt o deťoch vo vojne v Prusku Wschodnie dodnes otvára dôležité témy o vplyve vojny na deti a o zložitých procesoch, ako sa formuje identita a história jednotlivcov.