Za sto rokov sa vystriedali rôzne koncepcie a nariadenia o vzdelávaní rómskych žiakov. Dobre ich ilustrujú tri príklady: škola pre rómske deti v československom Užhorode, kontroverzný sociálny experiment v Květušíne zo 60.
V Československej republike - ako aj inde v Európe - bola uzákonená povinná školská dochádzka všetkých detí bez národnostného, sociálneho či náboženského rozdielu. V realite života nového štátu však pretrvávali tradované predsudky zdedené z Rakúsko-Uhorskej monarchie. Objavil sa však problém, ako vzdelávať rómske deti, ktoré kočovali s rodičmi z miesta na miesto. Rómske deti, ktoré žili s rodičmi usadeným spôsobom na vidieku či v mestách, sa navonok ako problematické nejavili. Niekedy okolo vianočných sviatkov v roku 1925 sa Josef Šimek, školský inšpektor v Užhorode na Podkarpatskej Rusi, rozhodol dodržať literu zákona. Vedel, že miestne väčšinové obyvateľstvo nedokáže presvedčiť, aby umožnili vstúpiť rómskym deťom do základných škôl. Nie menej dôležitou bola aj výzva, ako presvedčiť rodičov detí, že vzdelanie je pre ich budúcnosť to najdôležitejšie. Zistil, že ani z jedným nepohne. A aj keby rómskych rodičov presvedčil, nemal vhodnú budovu. Rozhodol sa preto postaviť jednotriednu školu výhradne pre Rómov. O rok neskôr na Vianoce otvoril prvú štátnu základnú školu pre rómskych žiakov. Ako ich „zlákal“ do školy? V učiteľskej izbe, ktorá bola aj kabinetom, učiteľ varil každý deň polievku. Pedagógovia okrem toho získali od darcov aj obnosené šatstvo a obuv. V zime teda rómski žiaci prichádzali do školy ošatení a obutí. Škola zabezpečovala základné vzdelanie pre Rómov až do začiatku druhej svetovej vojny. Šimkov príklad však nikto nenapodobnil. Rómska škola v Užhorode zostala experimentom o ktorom sa nanajvýš pochvalne písalo v mnohých regionálnych i celoštátnych novinách.
Komunistický prevrat v roku 1948 zmenil demokratický systém na totalitný režim jednej vládnucej politickej strany. Robotnícko-roľnícka vláda sa rozhodla, že v krátkom čase prevychová a asimiluje všetkých vtedajších kočujúcich i usadených Rómov do moderného štátu budujúceho socialistickú rovnostársku spoločnosť. Nový socialistický systém však narážal na kultúrne stereotypy a predsudky, ktoré sa prejavovali aj u členov a funkcionárov komunistickej strany. Zdedený odpor voči spoločnému vzdelávaniu sa v tichosti prejavoval rôznymi obštrukciami, ktoré sa snažili o oddelené vzdelávanie rómskych žiakov. Propaganda na jednej strane tvrdila, že do vtedajších pomocných škôl majú byť primaní len žiaci so zdravotným hendikepom. Opak bol však pravdou, snahy o zvýšenie gramotnosti a vzdelanosti detí i dospelých narážali na personálne i materiálne limity učiteľov - bol ich nedostatok. Podobne sa na menej ako polovicu redukoval plánovaný počet kurzov. Naopak, počet rómskych žiakov v takzvaných pomocných školách sa zvyšoval. Objavil sa však nadšený učiteľ Miroslav Dědič, ktorý vytvoril kontroverzný experiment prevýchový rómskych detí. Vo vojenskom priestore za pomoci vojakov postavil hermeticky uzavretú internátnu školu, do ktorej nemali prístup rodičia. Dědič deťom zabezpečil všetko, čo potrebovali, a presviedčal ich, že škola je ich náhradný domov. Žiakom sa vo vzdelávaní darilo, rýchlo sa učili a začali písať listy domov. Odborníci i dobová tlač vyzdvihovali Dědičove pedagogické metódy a charakterizovali ich ako vzorové. O vysokej cene, ktorú deti za túto - z pohľadu vzdelania úspešnú - skúsenosť zaplatili, sa v tom čase nehovorilo. Trvalé psychické a iné dopady, ktoré so sebou prináša vytrhnutie detí z rodinného prostredia, vtedy veľkou témou neboli. Detí v zariadení však pribúdalo a po niekoľkých rokoch sa škola presťahovala do nových priestorov. V roku 1960 nastal zlom. A vďaka socializmu sa podľa režimu vyriešila aj takzvaná „cigánska otázka“. V realite života sa však problémy vylúčených komunít, samozrejme, neodstránili.
Po prvých demokratických voľbách v júni 1990 slovenská vláda v apríli 1991 uznesením č. 153 prijala zásady vládnej politiky k Rómom. De jure tak deklarovala existenciu rómskej národnosti. Na jednu podstatnú vec však legislatívci zabudli. Nevedeli - nikto ich neinformoval -, že už v roku 1973 bol kodifikovaný a štandardizovaný rómsky jazyk. Výsledkom uvedeného pochybenia je fakt, že ani 35 rokov po uznaní národnostných práv sa táto chyba nenapravila. Zodpovedné inštitúcie dodnes nevytvorili podmienky pre vznik rómskeho národnostného školstva v podobe, ako je to zaužívané u maďarskej a ukrajinskej národnosti. Z mediálnych správ sme sa dozvedeli, že napriek právu na vzdelanie rómske deti z Malého Slivníka ani dva mesiace od zahájenia školského roku nechodili do školy. Dôvodom bol fakt, že susedná základná škola v obci Terňa, ktorú navštevovali väčšinovo rómski žiaci, vytvárala segregované triedy. Nasledovalo súdne rozhodnutie zmeniť školský obvod. Po niekoľkých mesiacoch vyjednávania sa ministerstvu školstva podarilo objednať autobus na jeden školský rok, ktorý 43 žiakov z Malého Slivníka rozváža v skupinkách podľa ročníkov po prešovských školách. Rezort a samosprávne úrady tak splnili nariadenie súdu, ktoré vychádzalo z antidiskriminačného zákona. Chodba školy. Čo sa však udeje o rok či dva, bude štát stále schopný zabezpečiť autobusy? Ako sa žiakom z Malého Slivníka darí v novom prostredí? Vieme, že prechod z jednej školy na druhú je náročný sám o sebe, rómski žiaci to majú so začleňovaním sa do väčšinových triednych kolektívov ešte náročnejšie. Ako sa do ich nového školského prostredia prenesie spoločenská nálada voči Rómom? A ako chce štát riešiť desiatky či stovky ďalších segregovaných tried?
Za sto rokov sa vystriedali rôzne koncepcie a nariadenia o vzdelávaní rómskych žiakov. V súčasnosti prevláda hybridný neustálený vzdelávací model, ktorý nerešpektuje svojbytnosť a špecifiká rómskej identity. V roku 1991 sa vláda zaviazala rozvíjať rómske národnostné školstvo, zostalo však len pri neurčitých prísľuboch. V konečnom dôsledku nie je za nesplnenú úlohu zodpovedný nikto zo zástupu ministrov školstva a expertov na vzdelávanie. Našli ste v článku chybu? Nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation v spolupráci s partnermi v období január až september 2012 realizovala výskum Benefity inklúzie vo vzdelávaní. Výskumný tím v zložení Jana Huttová (nezávislá konzultantka), Oľga Gyárfašová (IVO), Martina Sekulová (IVO) vypracoval na základe výsledkov výskumu rozsiahlu štúdiu Segregácia alebo inklúzia Rómov vo vzdelávaní: Voľba pre školy?, ktorá sa koncentruje na otázky inklúzie a exklúzie vo vzdelávaní detí zo sociálne znevýhodneného prostredia na základných školách. Na základe výstupov z kvalitatívneho terénneho výskumu a komparatívnych údajov z medzinárodných, aj slovenských výskumov k téme, autorky formulujú súbor odporúčaní a možné riešenia na podporu inkluzívneho vzdelávania. Žiaci z marginalizovaných rómskych komunít (MRK) by sa podľa 60 percent Slovákov mali vzdelávať v oddelených triedach či dokonca školách.
Správa je výsledkom výskumu realizovaného v priebehu rokov 2006 a 2007. Počas tohto obdobia uskutočnili výskumníci Amnesty International niekoľko návštev Slovenska, konkrétne rómskych komunít v rôznych častiach krajiny, od Bratislavy až po Košice. Amnesty International sa zhovárala s predstaviteľmi rómskych komunít, vlády, úradníkov z oblasti školstva, zástupcami občianskej spoločnosti, ako aj inými profesionálmi v dotknutej oblasti. Správa uvádza ako jednu z bariér nevhodné kritériá pre zaraďovanie detí do špeciálnej školy alebo triedy. Tie totiž dostatočne nezohľadňujú kultúrne a jazykové rozdiely a môžu preto viesť k diskriminácii. Ukázalo sa, že takmer polovica rómskych detí v špeciálnych školách či triedach tam bola umiestnených nesprávne. „Dieťa, ktoré žije v chatrči bez elektrického prúdu a tečúcej vody uprostred ničoho, nebude vedieť, ako splachovať záchod alebo používať kúpeľňu. Nevyhovujúce podmienky bývania Rómov majú taktiež značný vplyv na schopnosť rómskych detí uplatňovať si svoje právo na vzdelanie.
Približne jedna tretina rómskej populácie na Slovensku žije v osadách odrezaných od miest a dedín, v mnohých prípadoch bez tečúcej vody, elektriny, hygienických zariadení či dláždených ciest. Vláda SR musí prijať zodpovednosť a presadzovať, chrániť a zabezpečiť právo rómskych detí na vzdelanie. Znepokojujúca je i miera segregovaných škôl, ktorá v niektorých častiach východného Slovenska dosahuje až 100 percent. Amnesty International vyzýva zodpovedné orgány Slovenska, aby jednoznačne a dôrazne vyjadrili odhodlanie odstrániť segregáciu rómskych detí vo vzdelávaní a urýchlene prijali potrebné opatrenia.
Správa je súčasťou série, ktorá pokrýva oblasť strednej a východnej Európy. Táto štúdia predstavuje výsledky kvalitatívneho výskumu Benefity inklúzie vo vzdelávaní, ktorý si zadala Nadácia otvorenej spoločnosti. Opakované pokusy o nápravu väčšinou narazia na rezortizmus a celkovú kompetenčnú rozdrobenosť zodpovednosti o ranú starostlivosť detí. Splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Ábel Ravasz súhlasí so závermi správy: nerovnosti medzi majoritným a rómskym obyvateľstvom vyplývajú z celého radu existujúcich systémových, štrukturálnych a praktických prekážok, ktoré bránia účasti rómskych detí na ich rozvoji.
- Amnesty International vyzdvihuje potrebu jasných záväzkov a opatrení na elimináciu segregácie a diskriminácie v školstve.
- Podpora ranej starostlivosti a vzdelávania je kľúčová pre vyrovnávanie šancí rómskych detí.
- Riešenia musia zahŕňať etnicky a sociálne zmiešané zariadenia a koordináciu na národnej aj lokálnej úrovni.
Obraz reality na miestnej úrovni a pohľady rôznych zúčastnených strán na vzdelávacie možnosti rómskych žiakov na Slovensku ukazujú, že problémy sú komplexné a vyžadujú koordinované opatrenia naprieč sektormi. Správa z roku 2012 a následné odporúčania zdôrazňujú potrebu investícií do služieb predškolského a primárneho vzdelávania, zohľadnenie kultúrnych a jazykových rozdielov a vypracovanie udržateľnej stratégie pre vzdelávanie detí vo veku 0 až 6 rokov.
Podpora inklúzie nie je len o integrácii v triedach, ale aj o zlepšení podmienok bývania, prístupu k vode a hygienickým zariadeniam, čo sa významne odráža na schopnosti detí uplatniť si svoje právo na vzdelanie. Proaktívne prístupy vyžadujú zapojenie štátnej správy, samospráv, občianskej spoločnosti a súkromného sektora s jasnými koordinačnými mechanizmami a monitorovacím rámcom. Nadácia Open Society Foundation a jej partnerské organizácie sa v týchto iniciatívach zameriavajú na znižovanie nerovností a podporu inklúzie vo vzdelávaní prostredníctvom výskumu, programov a osvety.
Príležitosti a ciele pre budúcnosť
Správy a štúdie ukazujú, že inklúzia dosahuje najlepšie výsledky v prostredí, kde sa kultúrne identifikácie a jazykové rozdiely berú do úvahy a kde sú deti podporované od prvého dňa. Je dôležité budovať kapacity pre umiestnenie detí do predškolských zariadení a podporovať etnicky a sociálne zmiešané zariadenia, aby sa predišlo segregácii a posilnili rovné šance. Podstatné je aj zodpovedné monitorovanie a hodnotenie implementácie politík, aby sa predišlo rezortizmu a zodpovednosť za inklúziu zdieľala naprieč všetkými aktérmi.
| Oblasť | Problém | Riešenie |
|---|---|---|
| Predškolské vzdelávanie | Nedostatočná kapacita a nízka účasť rómskych detí | Zvýšenie kapacít, inklúzia v etnicky zmiešaných zariadeniach |
| Podmienky bývania | Chudoba a zlý prístup k vode a sanitácii | Investície do infraštruktúry a sociálnych služieb |
| Jazyk a kultúra | Absencia rómskeho národnostného školstva | Zavedenie rámcov vzdelávania v rómskom jazyku a kultúrna integrácia |
Podpora inklúzie a znižovanie nerovností sú ciele, ktoré vyžadujú kontinuitu a koordináciu na všetkých úrovniach. Ako ukazuje skúsenosť z minulosti, jednorazové alebo izolované kroky nestačia; je potrebný dlhodobý záväzok a aktívna účasť spoločnosti na vytváraní spravodlivého a inkluzívneho školského prostredia.