Ako prekonať strach u detí: tipy a rady

Autorka je špeciálna pedagogička. Venuje sa starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu. Máte doma úzkostné dieťa? Ako mu pomôcť zvládať každodenné výzvy, ktoré sa nám z druhej strany zdajú zanedbateľné? O niektorých deťoch sa hovorí, že sú úzkostlivejšie. Niekto povie, že sú precitlivené. Objavuje sa i nový termín - senzitívne. Niekto také dieťa charakterizuje ako extrémne hanblivé či introvertné. Akýkoľvek názov im dáme, tak pri ich výchove narážame na mnohé výzvy. Máme doma dieťa s úzkostnou povahovou črtou, ktoré má sklon k prežívaniu úzkosti.

Ja mám doma tiež jedno také citlivšie. Je citlivšie na krik a zvýšenie hlasu. Má problém vyjadriť hnev. Prežíva mnoho strachov. Strach zaspávať, strach z cudzích ľudí a nových situácií. Má väčší problém v sociálnej interakcii. Aj jednoduché veci sa zdajú ťažké. Ťažké je zdraviť cudzích ľudí, prijať gratuláciu na narodeninovej oslave, či ospravedlniť sa druhým. Každá zmena je výzvou. Nový krúžok, nová pani učiteľka. Možno sa v mojom dieťati už vidíte aj vy. Možno sú vám popísané situácie známe, len si do obrazu dosadzujete svoje každodenné situácie. Rada sa s vami podelím o to, čo nám doma pomáha zvládnuť situácie úzkosti.

Strach a úzkosť ako dvojvaječné dvojičky

Nedá sa mi písať o týchto veciach bez toho, aby som nespomenula rozdiel medzi strachom a úzkosťou. Mám pocit, že strach a úzkosť sú si v mnohom podobné a pritom sú úplne iné. Ako dvojvaječné dvojičky. Úzkosť i strach sú prirodzené ľudské emócie. Hlavnou úlohou strachu i úzkosti je reagovať na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Prežívanie strachu a úzkosti, slúži na zabezpečenie zvládnutia nepriaznivej alebo neočakávanej situácie. Podobne ako hnev i strach ľudstvu slúži na zabezpečenie prežitia.

Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Väčšinou vieme, čoho konkrétne sa dieťa bojí a strach prežíva "tu a teraz". Oproti tomu úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu. Pozadie úzkosti je často nejasné. Nevieme, čoho sa dieťa bojí. Podľa Thierry Steimer, doktorandky z univerzity Hospital University, sú strach a úzkosť síce odlišnými emocionálnymi stavmi, ale zároveň sa pri ich prežívaní aktivizujú rovnaké mechanizmy fungovania mozgu a vzorce správania sa. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu. Úzkosť sa formuje počas vývinu a vytvára sa na základe našich skúseností so strachom. Situácia, kedy nás strach ochráni napríklad pred uhryznutím zúrivého psa, sa akoby "zrecykluje" a vytvorí nový systém ochrany, ktorý nás má chrániť pred neznámymi hrozbami.

Úzkosť je rozptýlený, nepríjemný a neurčitý pocit obavy a jej základom je neistota. Je to ako keď idete v noci po tmavej ulici. Môžete sa cítiť nepríjemne a mať zovretý žalúdok. Tieto reakcie spôsobuje úzkosť, ktorá súvisí s možnosťou, že na vás môže niekto zaútočiť. Úzkosť nie je výsledkom reálnej a konkrétnej hrozby. Skôr pochádza z vašich predstáv a myšlienok o možných nebezpečenstvách. Táňa Klempová, psychologička a psychoterapeutka pre deti a dospelých, úzkosť opisuje ako pocit neistoty a nedostatok konkrétnych predstáv o tom, ako dobre by sa situácia mohla vyvíjať. Dieťa sa nebojí novej pani učiteľky preto, že sa obáva, že ho bude biť alebo bude na neho kričať. Strach je skôr o tom, že vôbec nevie, čo od nej môže očakávať. Dôležitou súčasťou nových situácií je aj pocit straty. Dieťa stráca niečo známe a na miesto poznaného ide v ústrety niečomu neznámu. Rôzne predstavy o nebezpečenstvách ovplyvňujú aj úzkostné pocity detí pri novej pani učiteľke, prvýkrát na krúžku plávania či ak mama náhle musí odísť niečo vybaviť.

Prečo práve moje dieťa?

Pri vzniku úzkosti zohrávajú význam nasledujúce oblasti: niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu; deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné. Pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť; deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou; rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti; rodičia môžu vlastné úzkostné prežívanie "preniesť" na svoje deti a naučiť ich úzkostným reakciám na udalosti.

Odborníci upozorňujú aj na spúšťače úzkosti. Táňa Klempová považuje za významné udalosti napríklad narodenie súrodenca, nástup matky do práce, sťahovanie sa, nástup do škôlky/ školy, choroba či smrť v rodine, rozvod rodičov. Do nášho života sa úzkosť dostala jednou situáciou v škôlke. Bola spúšťačom, ktorý v mojom citlivom dieťati rozbehol kolotoč úzkosti. Situácia v škôlke spôsobila niečo, čo som si nazvala „úzkostnou epizódou“. Moje citlivé dieťa zrazu pociťovalo úzkosť v škôlke. Nastúpili každodenné obavy ísť do škôlky a prežiť tam deň. Plač a strach sa objavovali najmä večer a ráno. Moje dieťa sa začalo budiť skôr a plné obáv. V škôlke sa prestalo hrávať, bálo sa v nej každej zmeny oproti zaužívaného režimu. V čase po škôlke sa v ňom uvoľňoval stres. Väčšinou cez hnev na nás, ale i na kamarátov a kamarátky. Súčasťou nášho života sa stali konflikty a výbuchy hnevu. Skúšali sme mnohé veci. A toto sú tie, ktoré u nás fungovali a ja som videla, že sa úzkosť zo škôlky pomaly vytráca.

Tipy, ako zbaviť dieťa úzkosti

1. Stanovte si čas otázok. Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby na tú jednu sekundu získali istotu, že ich strach sa nenaplní. Dĺžku času bez otázok nastavujte podľa dieťaťa. Začínali sme malinkou chvíľkou, ktorá mne slúžila na získanie stratenej energie.
2. Ako reagovať na otázky, na ktoré nemáte odpoveď. Nie je ľahké odpovedať na všetky otázky. Rozprávali sme sa o tom, čo môžem urobiť ja a čo už nie je v mojej moci. Hľadali sme spolu možnosti, ako pomôcť bezo mňa zvládnuť čas v škôlke. Bolo dôležité legitimizovať strach a priznať, že niekedy nevieme odpoveď.
3. Umocnite pocit istoty a predvídateľnosti. Rozprávali sme sa o tom, čo pomáha, keď sa v škôlke cíti zle. Na začiatku som počúvala "nič nepomôže" alebo "ja neviem". Neskôr sme sa dopracovali k tomu, že pomôže prísť o 10 minút skôr, nosiť si s sebou symbolické náramky, alebo si trochu poplakať. Plač v škôlke nie je vždy žiadaný, ale často potrebený krok k zvládnutiu úzkosti.
4. Uznajte hodnotu strachu. Keď sme hovorili, že každý sa občas bojí, dieťa cítilo, že je normálne mať strach. Rozprávali sme sa o mojom detstve a o situáciách, keď som sa bála. Rozhovory dávkujte skôr po kvapkách a sledujte, aby ste na dieťa neprenášali vlastné strachy.
5. Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo. Zistili sme, že cítime strach v bruchu a môžeme mať problémy s dýchaním. Učili sme sa vedome hlboko dýchať. S výdychom dávame strach preč. Dych nám pomáhal najmä v situáciách, keď úzkosť premohla dieťa. Trvalo nám to dlho, kým sa to dieťa naučilo samo používať.
6. Nájdite oporné body, ako čeliť strachu. Cieľom bolo vkladať kontrolu do rúk dieťaťa a vybudovať pocit bezpečia. Čím viac dieťa cíti kontrolu, tým menej reaguje úzkostne. Konverzácie o tom, čo sa deje a čo môžeme urobiť my a čo už nie je vo moci rodiča, sú kľúčové.
7. Terapeutický príbeh pre dieťa. Terapeutické príbehy sú jednoduchou možnosťou, ako dieťaťu uľaviť. Môžete si ich vymyslieť sami a našiť na tému dieťaťa. Hlavné hrdiny sú zvieratká, ktoré poskytujú dieťaťu bezpečný odstup. Príbeh končí šťastne a dieťa sa vie identifikovať s postavami. Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať; ak nie, hľadajte iné spôsoby.
8. Buďte príkladom a buďte trpezliví. Silní rodičia môžu byť dieťaťu oporou aj pri ťažkých náladách. Väčšinou je dôležité, aby dieťa videlo, že aj rodičia nie sú bez problémov - čo pomáha budovať vzájomnú dôveru a bezpečie.
9. Vyhýbajte sa škodlivým frázam. Frázy typu „Nie je to nič, čoho by si sa mal báť“, „Pozri sa na ostatné deti, nikto z nich sa nespráva ako ty“, alebo „Prestaň už!“ môžu útok úzkosti zhoršiť. V prípade potreby vyhľadajte odbornú pomoc, aby ste boli väčšou oporou.

Súčasťou zlepšenia je aj poznanie signálov, kedy sú obavy dieťaťa vážne a vyžadujú odbornú starostlivosť. Podľa Mind Child Institute ak úzkosť nájde u dieťa nedostatočnú skladbu správania, dlhotrvajúcu alebo narúšajúcu život dieťaťa, treba vyhľadať odborníkov. Medzi príklady neprimeraného správania patrí poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie; dieťa sa vyhýba novým udalostiam alebo komunikácii s rovesníkmi; vyhýba sa aj bežným denným činnostiam a má časté bolesti hlavy či brucha. Anticipácia úzkostných situácií znamená, že dieťa je pri ďalších podobných situáciách ešte citlivejšie a vyhýba sa im.

Takto môžeme postupne budovať pre dieťa bezpečné prostredie a poskytovať jasné stratégie na zvládanie strachu. Dôležité je, aby rodičia nielen hľadali riešenia, ale aj boli ochotní priznať, že nie sú všetky odpovede hneď po ruke. Spolu s dieťaťom môžete budovať jeho vnútornú silu a schopnosť zvládať situácie nových výziev, či už ide o školu, nové krúžky alebo neznáme osoby.

Terapeutický plán pre rodičov a deti

• Spoločne určte malé ciele a postupujte po krokoch, ktoré dieťa zvládne samo.
• Urobte z dieťaťa spolutvornú osobu pri riešení strachu - nech má možnosť spolupráce a vlastného návrhu riešenia.
• Podporte dieťa v tom, že sa bojuje a že aj vy sa občas bojíte - spoločný postup znižuje izoláciu a posilňuje vzťah.

Ak máte pocit, že situácia je mimo vaše sily, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Sme tu pre vás a radi vám pomôžeme nájsť vhodný spôsob, ako spolu so svojím dieťaťom prekonať strach a úzkosť a získať tak väčšiu istotu v každodennom fungovaní.

Podoba strachu podľa veku dieťaťa

Prvý strach dieťaťa je separačný strach - bojí sa odlúčenia od najbližšej osoby. V druhom roku života pribúdajú obavy zo tmy, zo smrti, zo zvierat a neznámych vecí. Od troch rokov sa často objavuje strach z cudzích ľudí, nočných môr a strachu z vody alebo odlúčenia od rodičov. Tieto vývinové zmeny sú prirodzené a dieťa potrebuje podporu a istotu počas procesu objavovania sveta.

6 spôsobov, ako deťom predovšetkým pomôcť prekonať strach

• Buďme dieťaťu vzorom a rešpektujme jeho pocity.
• Konfrontácia so zdrojom strachu v primeranej miere a bezpečnom prostredí.
• Hry a obľúbené hračky môžu pomôcť odbúrať strach, vyhýbajme sa nadmerným výstrahám.
• Navštíviť psychológa, ak strach pretrváva alebo je extrémny.
• Skúste zjednodušenú formu škálovania, aby dieťa videlo progres.
• Terapeutické príbehy a ďalšie formy podpory môžu dieťaťu pomôcť porozumieť emóciám a nájsť riešenia.

Teraz máte praktické návody a rady, ako pristupovať k úzkostnému dieťaťu a ako spoločne prekonať strach. Dôležité je dbať na to, aby ste nebagatelizovali dieťaťa pocity, a aby ste mu vytvárali bezpečné prostredie a podporu, ktorá mu pomôže rásť.

tags: #strach #dieta #gif