Správanie detí je téma, ktorá zaujíma každého rodiča. Správanie sa formuje od raného veku a je ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastajú. Niektoré deti si prirodzene osvoja slušné správanie, zatiaľ čo iné potrebujú viac usmernenia. Slušné správanie je kľúčové pre ich sociálny vývoj. Deti, ktoré sa naučia vhodne komunikovať a a správať sa s úctou, majú lepšie vzťahy s rovesníkmi, rodičmi i učiteľmi.
Rodinné prostredie - Deti sa učia napodobňovaním. 1. Deti sa učia najviac pozorovaním. 2. Definujte, aké správanie je vhodné a aké nie. 3. 4. 5. Ak dieťa urobí niečo nevhodné, vysvetlite mu, prečo je to neprijateľné a aké to má dôsledky. Každé dieťa sa niekedy správa nevhodne. Použite prirodzené dôsledky (napr. Ak chcete deti naučiť slušnému správanie hravou formou, vyskúšajte Kartičky - Slušné a neslušné správanie od skooys.sk. Zhrnutie: Slušné správanie detí je nevyhnutné pre ich spoločenskú integráciu. Rodičia by mali byť vzorom, stanovovať pravidlá a pozitívne posilňovať správne správanie. Pri učení môžu pomôcť aj edukačné pomôcky, ako kartičky alebo náučné videá.
Dieťa za záchvat vzdoru netrestať, nebiť, nekričať a nevysvetľovať. Tu nejde o rozum, o charakter, dieťa to nerobí naschvál rodičovi. Ak niečo nemôže dostať, ak to nie je ako chcelo, bolo proste sklamané. Najprv musíte zmeniť svoj slovník a rozprávať rečou dieťaťa. Používajte jednoduché slová a vety. Povedzme, že dieťa si v obchode vybralo hračku a chce, aby ste mu ju kúpili. Drží ju v rúčkach a ani za svet ju nechce pustiť. Vy sa ho snažíte rozumnými argumentmi presvedčiť, že hračku dnes nekúpite. Ono na vás vyvaľuje oči a kútiky úst začína vykrúcať smerom nadol. V očiach sa postupne objavujú slzy a z úst sa derie srdcervúci krik. Prichádza skúška vášho rodičovstva.
Podľa odborníkov je zbytočné a frustrujúce pre rodiča i dieťa, ak s ním začnete rozprávať štýlom: „Je mi ľúto, zlato moje, že nekúpime macka. Macka máš aj doma, veď sa s ním hráš každý večer. Musíte konať rýchlo a úplne inak. Ak sa dá, zmeňte aj prostredie, resp.“
Ďalej odporúčame, aby ste sa znížili na úroveň dieťaťa. Fyzicky, aj rečovo. Znížte sa na jeho úroveň, aby ste mali očný kontakt v rovnakej výške. Zmeňte svoju slovnú zásobu, maximálne ju zjednodušte. Potvrďte, že vidíte, čo chce. - napríklad „áno, chceš macka…“ žiadne logické vysvetľovanie, poúčanie. Potvrďte, že vidíte, čo dieťa chce. „Macko. Chceš macka!“ Rýchle opakovanie jedného, dvoch kľúčových slov sa ukazuje ako efektívna metóda na zaujatie a pochopenie malých detí, opakujte niekoľko krát dokola, hoci sa vám to zdá až príliš jednoduché.
ďalší krok, ktorý môžete použiť je zrkadlenie správania. Robte rovnaké dramatické gestá ako dieťa, použite zhodne vysoký tón hlasu, totožnú mimiku. Naladíte sa tak navzájom jeden na druhého, na jednu vlnu. Ak vnímate, že Vás dieťa už počúva a pozerá na Vás čo ďalej, skúste mu navrhnúť nejakú alternatívu. Napríklad: „Teraz si zmrzlinu nedáme, ale ak zjeme doma obed, dáme niečo sladké.“ Po niekoľkých opakovaniach si vaše dieťa uvedomí, že „ste na rovnakej vlne“, že mu rozumiete, pochopili ste jeho pocity, rozumiete jeho potrebe a upokojí sa. Už v tom nie je samo!!! Cíti, že ste v tom spolu, to pomáha.
Ak sa vám napríklad nepáči alebo správanie či nejaká špecifická detská činnosť, môžete vyskúšať metódu poučných rozprávok. Keď budete večer ukladať svoje dieťa do postieľky, porozprávajte mu krátky vymyslený príbeh o chlapčekovi, ktorý sa nechcel ráno obliekať a čo sa mu preto prihodilo. Príbeh im ukazuje dôsledky a motivuje k lepšiemu správaniu.
Ak s správa pekne, pochváľte dieťa za konkrétne správanie v danej situácii! Aj také chvíle sa cez deň objavia, zvedomíte si ich tak pre seba, ako aj dieťa. Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
1. Vyčítanie zlého správania Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinu veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky: „Prečo?“ Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto.Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
3. Prosenie a prosíkanieSvoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre. Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
4. Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé. Viacero rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu.
5. Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televíziu!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nápovedné reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojim správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
8. Výčitky a nadávky Vyčítate svojmu dieťaťu jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takéto výčitky vôbec nekritizujú správanie dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťaťi vyvolá? Žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
9. „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie. Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť?
Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia. Pri výchove detí sa stáva, že veci nejdú tak, ako by si rodičia želali. Deti sú niekedy neposlušné, odvrávajú, klamú, bijú sa, zámerne vyvolávajú konflikty a porušujú hranice. O úmyselnej neposlušnosti hovoríme vtedy, ak dieťa presne vie, čo má a čo nemá robiť, čo od neho v danej situácii očakávate, a predsa si vyberie opačný spôsob správania. Vtedy je potrestanie dieťaťa spravodlivé. Nie je však spravodlivé trestať dieťa, ak spraví chybu nevedome, zabudne na niečo, alebo keď nevie, ako sa malo v danej chvíli zachovať. Dieťa si nezaslúži trest za to, že nevedelo, ako sa má správať. Tak ako dieťa učíte jesť príborom, hovoriť a obliecť sa, naučte ho, ako sa má správať sa v rôznych okolnostiach života.
Určite dieťaťu hranice skôr, než budete chcieť ich dodržiavanie. Dieťa má poznať hranice predtým, než bude za ich plnenie zodpovedné. Ak s vami dieťa bojuje, je neposlušné, schválne nedodržiúva pravidlá, vyzýva vás tým na súboj. Ak sa rodičia vzdajú, ustúpia (krik, plač, hysterické prejavy, útek rodiča), dieťa víťazí, rodič stráca rešpekt, autoritu. V očiach dieťaťa môže vyzerať ako „slaboch”, ktorý sa nakoniec aj tak vzdá. Ak už musíte použiť nejakú sankciu za nevhodné správanie, je nevyhnutné, aby potom dieťa cítilo aj vašu lásku. Dieťa zvlášť citlivo prežíva neúspechy vo vlastnej rodine.
Pochvalné výroky typu: „Ten náš mladší je oveľa bystrší než starší,” venované len súrodencovi znáša dieťa bolestivo. Vyhnime sa absolutistickým výrokov: „Ty sa to nikdy nenaučíš! Ty vždy všetko rozbiješ. Ty si stále taký nešikovný.” Radšej ho povzbuďte: „Ešte ti to nejde, ale ty sa to naučíš. Musíš ešte cvičiť a potom ti to pôjde oveľa lepšie. Výborne, zlepšil si sa.”
Deti často hovoria o rozhovoroch s rodičmi ako o „krížovom výsluchu“, o množstve otázok, ktoré sledujú len výkon. Rodičia nehovoria s nimi o pocitoch, túžbach, snoch. Rozhovor o bežných veciach môže vyústiť do tém o tom, čo dieťa trápi, čoho sa bojí. Nesnažte sa „vytiahnuť” z dieťaťa informácie „násilím”, nekritizujte ho. Len buďte s ním. Nech už je forma neposlušnosti akákoľvek, najlepšie ju zvládnete s láskou.
tags: #ako #zvladnut #problemove #dieta