Vo svojej Poradni Alexis sa venujete ženám, ktoré zvažujú potrat, aj ženám, ktoré majú skúsenosť s potratom, spontánnym alebo umelým. Ktorých je viac? Väčšinou sa nám ozývajú ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat alebo by si dieťa vyslovene chceli nechať, no majú pocit, že na to nemajú podmienky. Napríklad pre nedostatok peňazí alebo pre odmietnutie zo strany partnera. Vtedy hľadajú pomoc, aby nemuseli ísť na interrupciu. Ozývajú sa aj ženy po potrate, spontánnom aj umelom. Nevýhoda je to v tom, že niekedy nevieme, čo presne sa v takejto žene deje. Hľadajú radu, napríklad aké financie môžu dostať od štátu alebo sa pýtajú na adopciu, lebo už sa rozhodli, že dieťa si nenechajú. Potom máme dievčatá, čo majú 16, 17 rokov, sú neplánovane tehotné, tie si často chcú nechať dieťa, no niektoré sa aj pýtajú na interrupciu a na to, či sa bude dať zatajiť pred rodičmi. Reakcie rodičov a toho, či dokončia školu, sa boja najviac. Niekedy sa stane, že sa žena ozve s tým, aby sme jej poradili, kam má ísť na interrupciu. Na takéto ženy môžeme ešte vplývať. Nemôžeme ich presviedčať, ale poskytnúť informácie, argumenty.
Ukážme si príklad: obráti sa na vás mladá žena, ktorá je v ťažkej situácii a pod tlakom okolia zvažuje aj potrat. Fakt, že sa obrátila na vás, je signálom, že si chce dieťa skôr nechať. Aká informácia či forma pomoci z vašej strany môže pre ňu najviac zavážiť?
Ukazuje sa, že takýmto ženám najviac pomôže povzbudenie, že to zvládnu. Samozrejme, potom máme aj konkrétne rady, napríklad, že existuje možnosť individuálneho študijného plánu, a teda že škola sa dá dokončiť, že otec dieťaťa je povinný na ňom prispievať aj v prípade, že nechce, aby sa narodilo, že existujú možnosti núdzového bývania, ak ju rodičia vyhadzujú z domu a podobne. Povieme im tiež, že môžeme pomôcť materiálnou pomocou od našich darcov. Objasníme aj iné možnosti - adopciu či pestúnsku starostlivosť. Poskytneme aj iné informácie podľa konkrétnej situácie danej ženy. Keď sa tieto informácie dozvedia, často zvážia, že sa to s dieťaťom predsa len bude dať zvládnuť. Tieto ženy dostávajú zo svojho okolia veľmi rozličné rady. Keď sa ozvú nám, dostanú aj odbornejšie informácie. Teda niekedy ich stačí iba trochu poštuchnúť správnym smerom.
Iniciatívy štátu a infraštruktúra pomoci
Jedna vec je vaše povzbudenie a rady, druhá vec je infraštruktúra pomoci takýmto ženám zo strany štátu. Je u nás dostatočná? Zo strany štátu by mala byť táto pomoc určite lepšia. Príspevky na dieťa sú malé, veľa nezmôžu, núdzové bývanie pre takéto ženy je u nás tiež problémové. Zariadení je málo, takže sú často plné. Pomoc je teda nedostatočná. Navyše, pojem osamelá tehotná žena ako kategória nedávno vypadol aj zo zákona o sociálnej pomoci. Takže tehotné ženy ako skupina sú zaznávané, lebo väčšina krízových centier sa sústredí na týrané ženy. Teda už i tak nedostatočná pomoc tehotným sa ešte zhoršila, keďže krízové centrá už nemusia prijať takéto ženy? Tie zariadenia ich možno prijmú, ale musia ich napasovať do nejakej inej kategórie.
Informačný rámec pred potratom
V roku 2009 bol zavedený informovaný súhlas pred potratom, ktorý zaväzuje gynekológov informovať ženu o dopadoch potratu na ňu aj na plod. Z vášho pohľadu to bol krok vpred? Na papieri áno, ale z praxe máme skôr skúsenosti, že to funguje len v minimálnej miere. Žena len rýchlo podpíše nejaký papier, bez toho, aby ju lekár podrobnejšie informoval. Dokonca nám jedna žena povedala, že ak by vedela veci, ktoré sme jej vraveli v poradni, tak by sa rozhodla inak. Pritom šlo práve o informácie, ktoré mala dostať od lekára - o iných možnostiach riešenia neplánovaného tehotenstva, o aktuálnom vývinovom štádiu dieťaťa a rizikách, ktoré môže priniesť zákrok, a tiež o inštitúciách, ktoré sú ochotné jej v tejto situácii pomôcť.
Ženy po potrate a rozdiely medzi spontánnym a umelým potratom
Koľko ich je? Z mojej skúsenosti týchto prípadov je menej. Z nich sa nám viac ozývajú ženy po spontánnom potrate, trochu menej ženy po umelom potrate. Špeciálnou kategóriou v druhej skupine sú ženy po umelom, ale pôvodne nechcenom potrate, lebo dali napríklad na rady lekárov, že dieťa je vážne poškodené a je lepšie usmrtiť ho.
Aký je rozdiel medzi ženami po spontánnom a po umelom potrate v tom, ako znášajú potrat? Vidím dva rozdiely. Žena po umelom potrate cíti väčšie výčitky. Aj žena po spontánnom potrate rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu. I keď ani to nie je pravidlo. No ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy som dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia.
Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky. A izolácia a samota trápenie ešte zosilnia.
Ako nazvať to, čím trpia tieto ženy po umelom potrate? Sú to len výčitky, na ktoré hľadajú slová útěchy, alebo sa dá hovoriť o nejakej forme depresie či dokonca o popotratovom syndróme? Je to individuálne. Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecne. Či je to už vyslovene klinická porucha alebo tam zahrnieme akékoľvek negatívne pocity po zákroku.
Diagnózy a realita výskumu
Niektorí tvrdia, že existuje a je vážny problém, iní ho popierajú. Nesúvisí výsledok takýchto výskumov najmä s nastavením výskumníkov, či sú z pro-life alebo pro-choice tábora? Samozrejme to môže ovplyvniť výsledky, vedome aj nevedome. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na slobodu voľby, vychádzajú vždy nízke čísla a z pro-life prostredia zas naopak. Netvrdím, že sa to takto deje vždy a naschvál, no ja osobne som veľmi opatrná pri akejkoľvek štúdii, či už je z pro-life alebo pro-choice tábora.
V užšom zmysle je popotratový syndróm špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, no často sa používa aj širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. Diagnostické manuály zahŕňajú posttraumatickú stresovú poruchu, depresiu, sexuálne dysfunkcie a ďalšie. Popotratový syndróm sa môže prejaviť ako súbor typických príznakov, no samotné kategórie môžu patriť pod iné diagnózy. Túto tému poznáme z praxe: niektoré ženy potrebujú interdisciplinárnu podporu, aby sa vyrovnali so stratou a tlakom okolia.
Podpora a terapia
V Poradni Alexis veríme, že potrebujú ženy v krízových situáciách hlavne pochopenie a bezpečný priestor na rozprávanie. Naša skúsenosť ukazuje, že každá žena po potrate je hlboko ovplyvnená - niekedy si to uvedomuje hneď, inokedy až po dlhých rokoch. Cesta von však existuje: niekedy stačí len niekomu povedať svoje pocity a nájsť sprevádzanie bez súdenia. Môžeme tiež poskytnúť informácie o finančnej podpore, materiálnej pomoci a kontakte na ľudské poradkyne, ktoré už prešli podobnou situáciou. Taktiež vieme pomôcť s orientáciou k adopcii alebo pestúnskej starostlivosti, alebo s informáciami podľa konkrétnej situácie ženy.
Keď sú ženy pripravené hovoriť, často nachádzajú možnosti zmierenia a nového zmyslu života. Popotratový syndróm nie je v klasifikácii chorôb pevne zaradený ako samostatná porucha, no symptómy a trápenie existujú a vyžadujú citlivú a odbornú asistenciu. Ako psychologička sa stretávam s oboma pohľadmi - do poradne prichádzajú ženy riešiace dilemu, či si dieťa nechať, alebo tie, ktoré už majú skúsenosť s potratom za sebou. Naša práca je zameraná na zachovanie dieťaťa aj matky a na to, aby žena mala plnú autonómiu nad svojím rozhodnutím. Umelý potrat je hlbokou ranou - nielen pre ženu, ale aj pre spoločnosť. Poradňa Alexis poskytuje bezplatné odborné poradenstvo ženám a mužom v krízových životných situáciách.
Prízvuk na rodinnú a spoločenskú dimenziu
Téma potratov rezonuje v celej spoločnosti: jedni zdôrazňujú právo ženy rozhodovať o vlastnom tele, druhí vyzdvihujú právo dieťaťa na život. Ako psychologička sa stretávam s oboma pohľadmi - do poradne prichádzajú ženy, ktoré riešia dilemu, či si dieťa nechať, alebo tie, ktoré už potrat prežili. Dôležité je hovoriť otvorene, bez moralizovania, s empatiou a rešpektom. Umelý potrat je vždy hlbokou ranou - nielen pre konkrétnu ženu, ale aj pre spoločnosť.
