Významný básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin patrí k najznámejším Rusom všetkých čias. Jeho literárne dedičstvo udivuje všestrannosťou, obsahovou hĺbkou a bohatstvom foriem. Milan Rúfus konštatoval, že v nijakej krajine na svete sa nenájde básnik, ktorého by generácie a generácie čítali tak ako Puškina.
Alexander Sergejevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v Moskve. Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do práve otvoreného Lýcea v Cárskom Sele, prestížneho učilišťa pre budúcu elitu štátnej služby. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. Svoje prvé básnické pokusy napísal práve tam.
Po maturite roku 1817 opúšťa Lýceum a vstupuje do služby na ministerstve zahraničných vecí v Petrohrade (1817 - 1820). Prijmú ho do literárneho spolku Arzamas a Zelená lampa. Mladý básnik sa vrhá do víru veľkého sveta, zbližuje sa s mladými liberálmi vyznávajúcimi politické idey, ktoré do Ruska prišli z Francúzska po napoleonských vojnách. Veľký podiel na formovaní mladého Puškina mala práve vlastenecká vlna po víťazstve nad Napoleonom (1812). Básňou Spomienky v Cárskom Sele (1814) sa začala jeho kariéra poeta.
Rokom 1820 sa začal pobyt Puškina vo vyhnanstve, pretože jeho sociálne ladené básne sa znepáčili cárovi. Žil pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje pri Pskove. Na týchto miestach zažíval očarenie ruskou prírodou. Bol to čas vzniku Puškinových poém - Kaukazský zajatec (1821), Bachčisarajská fontána (1823), Cigáni (1824), ale aj rozprávok napríklad O rybárovi a rybke (1833). V Michajlovskoje napísal Puškin aj historickú drámu Boris Godunov (1825).
Po návrate do Petrohradu sa Puškin oženil s Natáliou Gončarovovou, ktorá mala pre svoju krásu veľa obdivovateľov. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Puškin dokončil svoje zrejme najznámejšie dielo - veršovaný román Eugen Onegin (1822-1833), s vysnívaným ideálom ženy - Tatianou, ktorý jeho čitateľov neobyčajne nadchol.
Pre klebety rozdúchané zlomyseľníkmi o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom, francúzskym šľachticom Georgesom d’Anthésom, došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837 v Petrohrade vo veku 37 rokov.
Alexander Sergejevič Puškin bol zakladateľom novej ruskej literatúry a tvorcom novodobého ruského básnického jazyka. Jeho literárne dedičstvo udivuje všestrannosťou, obsahovou hĺbkou a bohatstvom foriem. Všetky štýly a umelecké smery v ruskej literatúre nadväzovali na jeho tvorbu.
Kľúčové diela Alexandra Sergejeviča Puškina
Puškinovo literárne dedičstvo je rozsiahle a zahŕňa rôzne žánre:
- Veršovaný román: Eugen Onegin
- Historický román/novela: Kapitánova dcéra
- Poémy: Kaukazský zajatec, Bachčisarajská fontána, Cigáni, Medený jazdec
- Historická dráma: Boris Godunov
- Rozprávky: O rybárovi a rybke, Rozprávka o cárovi Saltanovi
- Zbierky poézie: Z poézie
- Novely: Piková dáma, Belkinove poviedky (Fujavica, Sedliacka Slečna, Hrobár, Výstrel, Staničný dozorca)
Puškin a Slovensko
Na Slovensku, v renesančnom kaštieli v Brodzanoch, bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová, ktorá mala byť podľa niektorých zdrojov aj Puškinovou milenkou. V múzeu sa nachádza mnoho dokumentov týkajúcich sa rodiny Puškinovej, vrátane posmrtnej masky básnika.
Aj keď Puškin nikdy na Slovensku nebol, jeho meno priťahuje do Slovanského múzea A. S. Puškina ročne tisíce návštevníkov z celého sveta.