Najprv niečo osobné. Môj prvý syn - vtedy jediný - mal približne rok. Boli sme na ihrisku. Hral sa v kľude v piesku, šmýkal sa sám na šmykľavke, až kým neprišli dve mamičky s asi dvojročnými deťmi. Malý sedel hore na šmykľavke a ja som ho povzbudzovala, aby sa šmykol. Dvaja starší chlapci vychádzali už hore po drevených schodíkoch. A môj chlapček tam sedel a nie a nie sa šmyknúť. A potom ho starší sotil do chrbta. Letel dolu šmykľavkou ležiac na chrbte, keďže som bola pod ňou, mohla som ho zachytiť. O tom chlapčekovi som si myslela svoje…
Premiestnili sme sa radšej do piesku. Netrvalo dlho, môj malý chlapček - anjelik - podišiel k dvom starším deťom, ktoré medzitým robili v piesku koláčiky. A vtedy sa to stalo: ten druhý chlapček mu tresol lopatkou po hlave. Nezaobišli sme sa bez revu a odišli sme domov. Ale o tých nevychovaných deťoch a ich mamičkách som si myslela svoje…
O čosi neskôr Boli sme na ihrisku. Môj syn mal vtedy približne dva rôčky. Hral sa v piesku a po chvíli sa rozhodol, že sa pôjde šmýkať. Medzitým prišli na ihrisko ďalšie detičky rôzneho veku. Môj anjelik bežal hore schodmi na šmykľavku. Tam sedelo menšie, asi ročné dieťa a nie a nie sa šmyknúť. Jeho mamička ho volala, pobádala a dieťa sedelo a sedelo. A vtedy mu môj „anjel“ pomohol - sotil ho… Dieťa sa rútilo ležiac na chrbte dole šmykľavkou, ešteže ho matka zachytila. A neskôr môj „anjel“ buchol iné dieťa lopatkou po hlave… Nuž, ktovie čo si o mne a mojom anjelovi mysleli iné mamičky…
Z anjela čertík. Neviem, či medzi týmito udalosťami bol presne ten jeden rok, ale tak nejako to mohlo byť. Z mamy anjela, ktorý poslúcha a „určite nebude robiť to, čo tie hrozné nevychované deti,“ sa zo mňa stala matka, ktorá musí prísť na to, ako naučiť dieťa nebiť sa, nesácať iné deti, nebúchať ich lopatkou po hlave a podobne…
Deti sú rôzne. Kým jedno dieťa je od narodenia poddajné a presedí celý deň pri knihách, v piesku si robí vzorové koláčiky, neudrie iné dieťa ani náhodou, iné dieťa sa narodí ako rebel, šelma, ktorú treba skrotiť. Najlepšie by o tom vedeli rozprávať mamičky, ktoré majú viac detí. Mojej známej sa narodila taká „šelma“. Drobec im narušil všetky vzťahy, v ktorých do jeho narodenia fungovali. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie. Mala výčitky, že zlyháva ako matka, že nič nedokáže, iné deti nie sú také… Našťastie sa im „pritrafila“ dcérka - a prišiel na svet anjel, ktorý patrí k prvej skupine. Dnes moja známa tvrdí, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Pochopila totižto, že dieťa sa rodí so svojím temperamentom, povahou, ktorú môžeme my rodičia akurát tak usmerniť ako vodu v koryte. Keby nemala dcérku, možno by mala dodnes pocit, aká je neschopná matka…
Prečo dieťa vlastne bije iné deti? Dieťa začína robiť prvé samostatné krôčiky a s nimi spoznáva svet. A začína porušovať zákazy. „Nie zo zlého úmyslu, ale jednoducho z experimentovania. Rodičia mu po období, kedy ho povzbudzovali a každý jeho pokrok oslavovali s ním, postupne čím ďalej, tým častejšie začínajú hovoriť „nie,“ hovorí detská psychologička Eva Poláková: „Najprv je dieťa prekvapené, že oponujú jeho prianiam, no neskôr si začne viac uvedomovať svoje ego a začne svoje myšlienky triediť na tie, ktoré sa vzťahujú k „ja“ a na tie, ktoré sa vzťahujú na k „nie ja“. Dieťa v tomto období začína bojovať so svojimi rodičmi, pretože sa chce voči nim identifikovať. Často vyvádza svoje rovesníky a hlavne rovesníkom. A nebojte sa, tak ako vzdorovité hádzanie sa o zem, tak aj bitky takéhoto rázu sú úplne normálne a zažije to takmer každý rodič.“
Ked sa teda stane matke prvýkrát, že jej dieťa udrie iné dieťa, väčšinou je najprv zhrozená. Dobré je však vedieť, že „zámerné a zákerné strkanie sa u 2 - 3-ročných detí vyskytuje len veľmi zriedkavo, to skôr až u starších,“ tvrdí detská klinická psychologička Kornélia Dibarborová.
Nerob to, to bolí
Mnohé mamičky sa snažia aj najmenšie deti vychovávať vysvetľovaním. Ak dieťa bije alebo hryzie iné dieťa, chcú v ňom vyvolať súcit. Trojročné dieťa síce môže opakovať formulky, ktoré ho naučíte a môže sa tváriť, že im rozumie, v skutočnosti to ale nedokáže precítiť. Najlepšie je vždy riešiť konkrétnu situáciu a to hneď, kým je ešte dieťa v obraze,“ radí PhDr. Kornélia Dibarborová.
Mamičke dievčatka, ktoré sa nedostalo na šmykľavku, lebo ho odsotilo iné dieťa, odporúča: „Ak malú odstrkujú od šmykľavky, pokojne tam s ňou choďte a agresívnemu dieťaťu povedzte: Tomáško je dobrý chlapček a pustí na šmykľavku aj Kristínku, však Tomáško? Tým ho odzbrojíte, udriete na jeho dobrú strunku a možno Kristínku začne ochraňovať. Ak malú pustí, pohladkajte ho a poďakujte mu. Po dobrom sa vždy dá dosiahnuť viac ako po zlom. S výnimkami, ale v zásade agresia plodí agresiu.“
Iná mamička sa s Kornéliou Dibarborovou radí: jej dcérka hryzie iné deti. „Vy ste síce dcérke opakovane vysvetlili, že hrýzť detičky je zlé, škaredé, ale pohrýzlo ju niekedy poriadne nejaké dieťa? Pocítila niekedy na vlastnej koži, ako to bolí? Ak nie, vôbec nechápe, čo jej to vlastne rozprávate. Jediné, čím sa môžete pokúsiť ovplyvniť jej správanie je, že s ňou odídete v tom momente, ako niekoho uhryzne, dôvodiac: Zlá pusa hrýzla detičky, ideme preč!“
20-mesačné dieťa má ešte veľmi obmedzenú slovnú zásobu i porozumenie na to, aby chápalo siahodlhé vysvetľovanie. Predstavte si situáciu: Ste na ihrisku a vaše dieťa sa hrá s inými. Zrazu sa otočíte a vidíte, ako udrie iné dieťa lopatkou po ruke. Druhé dieťa začne plakať, jeho rodič na vás vrhne pohľad a vy cítite, ako vám v žalúdku stúpa tlak. „Prečo moje dieťa bije? Robím niečo zle?“
Ako reagovať, keď moje dieťa udrie iné dieťa?
Najdôležitejšie je zachovať pokoj. Ak reagujete krikom alebo trestom, dieťa sa síce môže na chvíľu prestať biť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia. Správna reakcia by mala vyzerať takto:
- Ihneď zasiahnuť, ale bez hnevu ➡ „Nie, nebijeme. Ruky sú na hladkanie a objímanie, nie na bitie.“ Ak je to potrebné, jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky, aby ste zabránili ďalšiemu útoku.
- Pomenujte jeho emóciu ➡ „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel hračku.“
- Ukážte mu, ako to riešiť inak ➡ „Ak chceš hračku, môžeš povedať: ‘Môžem si ju požičať?’ alebo počkať, kým ti ju kamarát dá.”
- Dbajte na dôslednosť ➡ Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí. Ak však raz bitku prehliadnete a inokedy sa na ňu nahneváte, dieťa bude zmätené.
- Upokojte ublížené dieťa ➡ Ukážte svojmu dieťaťu, že dôležité je aj opraviť chybu: „Tomáško, pozri, tvoj kamarát plače. Skúsime mu pomôcť - chceš mu dať pusu alebo pohladkať ruku?“
Skôr mu ukážte, ako prejaviť empatiu. Nevyžadujte okamžné ospravedlnenie, ak dieťa ešte nerozpráva. Po dobrom sa dá veľa dosiahnuť.
Ako predchádzať bitkám?
- Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrenia frustrácie ➡ hranie rolí s bábikami, kartičky s emóciami, pomenovanie pocitov.
- Dávajte mu dostatok príležitostí na sociálnu interakciu ➡ čím viac stretov, tým lepšie zvládanie konfliktov bez fyzickej útoku.
- Dbajte na režim a odpočinok ➡ deti sú agresívnejšie, keď sú unavené, hladné alebo preťažené.
- Dávajte mu pozitívny vzor ➡ ak doma riešite konflikty pokojne, dieťa sa to naučí.
Ako reagovať ako pedagóg alebo opatrovateľ? Zachovajte pokoj a sebadôveru; stanovte jasné pravidlá; všímajte spúšťače agresie; zapojte rodičov.
Kedy je potrebné vyhľadať odborníka?
Ak dieťa bije iné deti opakovane, silno a zdá sa, že neprejavuje empatiu ani po viacerých pokusoch o nápravu, môže byť vhodné konzultovať situáciu s detským psychológom. Rovnako, ak má výbuchy hnevu, ktoré trvajú extrémne dlho. S láskou, ale pevne.
Ak vaše dieťa bije iné deti, nie ste zlý rodič. Ste rodič, ktorý má príležitosť naučiť ho lepšie spôsoby, ako zvládať emócie. Bitie nie je „zlé správanie“, ale signál, že dieťa potrebuje pomoc pri regulácii svojich pocitov. A to je dar, ktorý si ponesie do celého života.
Montessori pohľad na agresívne správanie
Nájdeme odpoveď v Montessori pedagogike. Obdobie absorbujúcej mysle od narodenia do 6 rokov predstavuje čas učenia sa cez zmysly. Maria Montessori upozorňovala na potrebu pripraveného prostredia a na to, že dieťa potrebuje možnosť vyjadriť svoje potreby a realizovať vnútornú energiu. Ak tieto potreby nie sú naplnené, dieťa môže reagovať nahnevane alebo agresívne. Fyzická potreba pohybu, frustrácia z nemožnosti komunikácie, zmena prostredia a napríklad preťaženie zmyslami môžu viesť k agresívnemu správaniu. Montessori prostredie by malo umožniť dieťaťu zvoliť si aktivity, ktoré ho zaujímajú a stimulujú; dôležité je nielen trestať, ale pochopiť potreby dieťaťa a viesť ho k lepším stratégiám zvládania emocionálneho návalu.
Ak dieťa správa agresívne, odpoveďou nie je hneď trest; skôr pochopiť, čo dieťa potrebuje. Vykonajte situáciu takto: odvedieme dieťa na pokojné miesto, vysvetlíme, že frustráciu chápeme, ale toto správanie je nevhodné. Montessori aktivity, ako prenášanie vody, práca s hlinou alebo triedenie, môžu pomáhať vnútorne zkludniť dieťa. Zároveň prostredie musí umožniť dieťaťu vybrať akty, ktoré rozvíjajú jeho schopnosti a potrebný pokoj.
Agresívne správanie u malých detí nie je znakom zlého charakteru, ale prirodzenou súčasťou ich vývinu. Spracované podľa knihy Daviesová, S. (2021). Keď sa učenie spojí so zážitkom.
Ukážka ako vyriešiť agresívne správanie vášho dieťaťa
Peter a Mária si všimli, že ich syn Tomáško sa v poslednej dobe často hádže na zem, kričí a bije ich, keď niečo nedostane. Prvý krok: Identifikácia spúšťačov. Zistili, že sa to deje, keď je unavený, hladný alebo mu niečo zakážu. Druhý krok: Komunikácia a vysvetlenie. Keď sa Tomáško znova rozčúlil, Peter ho pevne objal a povedal: „Viem, že si nahnevaný, lebo si chcel túto hračku. Ale bitie nie je správne.“ Tretí krok: Nácvik želaného správania. Učili sa spolu hlboké dýchanie, počítanie do desiatich a predstavovanie príjemných vecí. Štvrtý krok: Posilňovanie pozitívneho správania. Pochvala za dobré správanie. Päťty krok: Trpezlivosť a dôslednosť. Zmena správania si vyžaduje čas. Výsledok: po niekoľkých týždňoch sa Tomáško naučil vyjadrovať pocity slovami a zvládať frustráciu zdravšími spôsobmi.
Tipy a odporúčania
- Identifikujte spúšťače a predchádzajte konfliktom.
- Modelujte neagresívne reakcie a dávajte dostatok pozornosti.
- Používajte jasné a krátke pokyny, ktoré dieťa ľahko pochopí.
- Zachovávajte pokoj v prítomnosti dieťaťa a vyhýbajte sa kriku.
- Podporte dieťa v rozvíjaní jazykových zručností na vyjadrenie emócií.
- Skúste Montessori prístup: pripravené prostredie, ktoré znižuje frustráciu.
- Ak problémy pretrvávajú, vyhľadajte odbornú pomoc detského psychológa.
Obavy rodičov a spoločný postup
Mnohí rodičia majú obavy z verejného správania dieťaťa. Dôležité je pochopiť, že dieťa nie je zlé; potrebuje vedenie a podporu. Správanie sa dá zlepšiť cez trpezlivosť, dôslednosť a správne návyky. Oslovte odborníka, ak sa agresia zhorší alebo ak deti vykazujú zriedkavé, no pretrvávajúce záchvaty.
Dekódovanie rodičovstva: Ako zvládnuť agresívne dieťa
Montessori a emocionálna inteligencia
Montessori kladie dôraz na pochopenie potrieb dieťaťa a vytvorenie prostredia, ktoré podporuje jeho rozvoj. Keď dieťa vyjadruje frustráciu, učíme sa nevytvárať tresty, ale poskytujeme vedenie a nástroje na zvládanie emócií. Riešenie zahŕňa aj čítanie kníh s témou, ako sú zúbky a ruky, ktoré nabádajú deti nepoužívať ich na bitie a hryzenie.
Výhľad a záver
Životný proces detí zahŕňa určité výbuchy hnevu a agresívne prejavy. Dôležité je viesť dieťa k pochopeniu a zvládnutiu emócií, nie potláčať ich. S primeranou edukáciou a podporou vzniká zdravý model správania, ktorý dieťa ponesie do dospelosti. Každé dieťa je iné a vyžaduje individuálny prístup, trpezlivosť a dôslednosť.