Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú. „Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia.“
Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať. Určite áno. No to najzákladnejšie a najdôležitejšie je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame, akým spôsobom ich vyjadrujeme. Kľúčové je, ako na seba vzájomne reagujú rodičia, ako svoje emócie komunikujú jeden druhému, či ich komunikujú dieťaťu a ako sa pri tom správajú. Toto všetko je pomyselný základ. Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma. Nie, odporúčam začať bezprostredne od narodenia. Rodič reaguje na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu.
Je zároveň dobré prežívanie komentovať. Napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“, „si šťastný“, „si rád s tou hračkou“, „páči sa ti tento zvuk“. Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu. Ak len skonštatujeme, že „teraz si smutný“ alebo „si šťastný“, bez náboja emócie, je to chladné. Dieťa si to vysvetlí tak, že mama alebo otec sú akoby naučení niečo hovoriť, ale nemyslia to úplne vážne. Je to neautentické. Takáto reakcia je často horšia ako žiadna. Dieťa vníma a cíti, že dospelý nie je emočne zainteresovaný do prežívania a nemyslí to vážne. Z takýchto reakcií dieťa získava dojem, že mu mama, otec alebo ktokoľvek blízky nerozumie, neberie jeho a jeho pocity, potreby a prežívania vážne. Môže sa cítiť prehliadané a nepochopené.
Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. So snahou rýchlo ukončiť detský plač sa vo svojej praxi stretávam veľmi často. Keď začneme s rodičmi pátrať po príčinách, prečo im plač dieťaťa prekáža, najčastejšie počúvam, že je to pre neželanú pozornosť okolia. Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa. Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležitejšie ako ono a jeho vlastné pocity. A práve toto uvedomenie veľakrát u dieťaťa ešte umocňuje prežívanú emóciu.
Mala som klientku, ktorá permanentne potrebovala utekať, lebo sa snažila dať svojim rodičom najavo, že chce, aby si ju všimli. Dieťa ukazuje, že chce byť videné a vypočuté. Veľakrát sa s podobným stretávam aj v terapii, keď rodič prichádza po dieťa a prvé, čo sa spýta, je, či poslúchalo. Rodič tým dieťaťu ukazuje, že ho vníma ako neposlušné, a očakáva, že robilo niečo zlé. Zároveň prehliada jeho aktuálne reálne pocity, ktoré môže dieťatko prežívať po ukončení terapie ako napríklad radosť, vzrušenie, frustráciu z ukončenia terapie a ďalšie. Silvia Pokusová. Foto - archív S.
V súčasnosti mnohí rodičia pri plači odkláňajú pozornosť dieťaťa. Odnáša si z toho, že ocino alebo mamina mu nerozumejú. Ono dáva jasne najavo, že chce niečo konkrétne, napríklad nejakú hračku, a rodič mu namiesto nej ponúka niečo úplne iné, čo v tejto chvíli vôbec nechce. Treba si vždy predstaviť, ako by sme sa v podobnej situácii cítili my dospelí. Napríklad, ak niekde dlho stojíme a jediné, čo v určitej chvíli chceme, je konečne si sadnúť. Predstavte si, že by vám niekto vtedy povedal: Prečo radšej nepostojíš? Samozrejme, že to neuspokojí našu potrebu a ešte nás to aj nahnevá. Odklonenie pozornosti možno veľmi výnimočne použiť napríklad v situácii, keď sa dieťa dostalo do silného amoku. Niekedy to zaberie, no netreba túto techniku využívať často ani pravidelne. Určite ho treba vnímať a priznať. Intenzívne emócie treba s dieťaťom prežiť. Môžeme dieťaťu napríklad povedať, že vidíme, že je veľmi smutné, že jeho kamarát odchádza z ihriska alebo že mu niekto zobral hračku. A ďalej môžeme pokračovať uistením, že zajtra prídeme na ihrisko znova. Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej. Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť.
Všetky emócie sú normálne a dôležité
Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity. To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“, „vyzeráš prekvapená“, „cítiš sa šťastný“. My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Majú pocit, že od nich rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia. Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania. Dieťa nadobúda dojem, že ho rodič skúša a ono je tým, kto má prísť so správnou odpoveďou, aby rodiča uspokojilo. Otázky zároveň na dieťa pôsobia dojmom, že mu rodič v danej chvíli nerozumie. Otázka „Prečo sa hneváš?“ aj v dospelom vzbudzuje dojem, že nie je v poriadku, že sa hnevá, a nemal by sa takto cítiť alebo by mal svoje pocity vysvetliť.
- Strach a hnev patria k normálnemu vývinu a je potrebné ich sprevádzať a pomenovať.
- Prijatie a autentické prežívanie emócií zo strany dospelých tvorí bezpečný základ pre otvorenú komunikáciu s dieťaťom.
- Prílišná kontrola a sústavné vysvetľovanie vedú k odolaniu dieťaťa vyjadriť svoje pocity.
Ako prijať detský strach z vecí, ktoré sú pre nás dospelých nepochopiteľné? Treba si uvedomiť, že aj každý dospelý sa niečoho bojí. Strach je súčasťou každého človeka. Dokonca môže byť veľmi prospešný. Reagujte najskôr tým, že strach dieťaťa pomenujete. Napríklad slovami - vidím, že máš strach z toho, že ideš teraz do novej škôlky, alebo z toho, že ideme k doktorovi, no môžeme tvoj strach zvládnuť spoločne. Riešením je už to, že sa o strachu rozprávame. Už vďaka tomu ho môže dieťa ventilovať. Vyzvite dieťa, aby skúsilo povedať, čoho presne sa bojí a ako by ste mu s tým mohli pomôcť. Ubezpečte ho, že pri ňom stojíte. Toto chcú počuť všetky deti. Silvia Pokusová. Foto - archív S.
Nepomáha mu to, ak rodičia dieťaťa ubezpečujú, že vyšetrenie alebo ošetrenie nebude bolieť. Jednoducho preto, že to dieťa nemusí vedieť. Ak poviete, že sa nemá čoho báť, lebo ho to nebude bolieť, je to klamstvo. Deti sa učia klamať, ak ich rodičia presviedčajú, že emócie nie sú dôležité alebo že sa netreba báť. Patria sem aj situácie, keď dieťa cíti, že smútok je pre rodičov nežiadaný. Potláčanie emócií vedie k tomu, že dieťa prestane otvorene hovoriť o svojich pocitoch a neskôr hľadá únik cez iné mechanizmy. Základom je prijímať všetky jeho emócie. Neprehliadať ich, nebagatelizovať, nepodceňovať. Dieťa by malo cítiť, že jeho emócie skutočne prežívame spolu s ním. To mu dáva priestor na to, aby sa cítilo vypočuté.
Znamená práca s emóciami aj pochopenie negatívnych emócií, ako je zlosť, hnev, strach, úzkosť? Každá emócia k nám patrí. To, ako ju vieme zvládnuť my alebo dieťa, závisí aj od intenzity konkrétnej emócie. Dieťa môže byť tak silno nahnevané alebo v amoku, že v tej chvíli už nezaberá nič. Ak je dieťa v amoku, nevníma a nepočúva. Vtedy je dôležité len byť s ním a nechať emóciu odznieť. Môže pomôcť, ak mu napríklad opakujeme, že vidíme, že sa veľmi hnevá, a dávame mu najavo, že prežívame danú emóciu spolu s ním. Vtedy nie je dobré hovoriť nič viac. Je to rovnaké, ako keď niečo rozčúli nás dospelých. Rodičia často posielajú dieťa za dvere alebo do izby s odporúčaním, aby za nimi prišlo, keď sa upokojí alebo keď o sebe popremýšľa. Dieťa to dáva pocit, že ostáva s emóciami, ktoré prežíva, samo.
Keď dieťa robí v amoku niečo, čo nám naozaj ubližuje, napríklad nás udiera, opäť je dôležité pomenovať emóciu a ukázať mu, že vnímame, že sa veľmi hnevá. Môžeme mu zároveň povedať, že vieme, že by nás teraz chcel zbiť - tam však treba zadať hranicu, že rodič ani nik iný nie je na udieranie. Namiesto toho je vhodné ponúknuť dieťaťu možnosť si zlosť vybiť udieraním napríklad do vankúša. Opäť si tú situáciu treba porovnať s vlastným prežívaním. Aj keď nás dospelých niekto nahnevá napríklad v práci, môžeme mať chuť tomu človeku jednu vraziť. Agresivita je prirodzenou súčasťou každého z nás. Problém je, ak ju nedokážeme udržať a kontrolovať a ublížime niekomu nielen v predstavách, ale aj v skutočnosti. Je v poriadku predstaviť si, že by sme v určitej chvíli radi kopli alebo zbili svojho šéfa, kolegu alebo kamaráta. Dieťa, ktoré prežíva takéto silné emócie, potrebuje, aby sme pri ňom stáli a aby sme mu dali jasne najavo, že sme mu v tej chvíli porozumeli. Deti chcú, aby sme im ukázali, že rozumieme ich prežívaniu a prijímame ich pocity. Ak im dáme porozumenie, budú aj ony lepšie rozumieť svojim pocitom, svojmu prežívaniu aj pocitom druhých.
Prítomnosť a hranice
Čo vtedy dieťa, naopak, počuť nepotrebuje a môže ho to ešte viac rozrušiť? Rodičia si často myslia, že by mali byť pre deti učiteľmi. Sme tu na to, aby sme deti chápali, aby sme im rozumeli, aby sme pri nich boli, keď to potrebujú. Ďalšia vec, ktorú vo vypätej chvíli nepotrebujú, je vysvetľovanie. Keď je dieťa rozrušené, potrebuje našu emocionálnu reakciu a nie logické zdôvodňovanie. Ak neustále vysvetľujeme a snažíme sa zdôvodňovať emócie alebo ospravedlňovať druhých, napríklad ospravedlňovať iné dieťa na ihrisku, ktoré našemu vzalo hračku, staviame sa pred deti do pozície autorít. Týmto všetkým sa od dieťaťa vzďaľujeme. Deti na terapii bežne spomínajú práve tieto situácie - „mamina na mňa stále hovorí alebo niečo vysvetľuje“, prípadne „mama alebo otec vedia všetko“.
Niekedy rodičia zdieľajú prehnanú starostlivosť a hyperprotektívnosť. To vyvoláva dojem, že dieťa je neschopné a potrebuje stáleho dozoru. Takéto deti často na terapii alebo na ihrisku požadujú kontrolu vecí, ktoré doma nemajú. Rodičia si často neuvedomujú, že sa im správanie dieťaťa môže v dospelosti vrátiť. Ak kašľú na jeho pocity, aj ono sa k nim bude v dospelosti správať rovnako - bude na nich kričať a prehliadať ich. Deti, ktoré nezažili prijatie emócií, môžu v budúcnosti potláčať pocity alebo ich ventilovať nevhodne.
Ako zniesť to, že sa na nás dieťa hnevá? Čo keď nám povie, že nás nemá rado? Rodičia berú takéto vyjadrenia veľmi osobne. Je to pochopiteľné, že ich zabolí, keď dieťa povie, že už nechce byť súčasťou vlastnej rodiny alebo ich nemá rado. V prvom rade si však treba uvedomiť, že dieťa takto dáva najavo svoju obrovskú frustráciu, ktorú prežíva. Chce rodičovi vykričať, že je z niečoho naozaj veľmi nešťastné alebo dlhodobo nahnevané a frustrované. V skutočnosti to nie je o tom, že rodiča nemá rado. Len baží po tom, aby si ho mama alebo otec všimli, porozumeli mu a niečo zmenili. Netreba brať tieto vyjadrenia doslovne, ale prísť so sebareflexiou. Môžeme dieťaťu povedať, že vidíme, že sa veľmi hnevá alebo sa trápi, a my mu s tým chceme pomôcť a porozumieť mu. Nikdy nie je neskoro a zároveň vždy je správny čas napraviť to, čo sa udialo. Aj rodičia sú len ľudia. Sme prirodzene omylní. Je dôležité vrátiť sa k veciam, ktoré sme nezvládli.
Ak dieťa vybuchne alebo nás inak zraní, treba s dieťaťom pracovať na komunikácii a na budovaní vzťahu. Povedzte dieťaťu, že vás mrzí, že ste naň kričali alebo ho udreli po zadku. Dôležité je dodať, že ste mu neublížili preto, že ho máte radi. Pomenujte situáciu, hovorte jasne o tom, čo vás nahnevalo a čo viedlo k danej situácii. Dieťa by malo porozumieť tomu, čo vám prekáža a prečo ste vybuchli. Učíme ho tým, že dokážeme hovoriť o veciach, ktoré sa nám nepáčia, bez toho, aby sme si vzájomne ubližovali. Nepovedzte dieťaťu, že vás nahnevalo, lebo je zlé, lenivé, neporiadne. Deti sa tak môžu stotožniť s negatívnou nálepkou a ďalej zhoršovať svoje správanie.
Deti a syndróm zavrhnutého rodiča
Krízové situácie v rozvodoch a sporoch o styku môžu viesť k syndrómu zavrhnutého rodiča (PAS). Termín PAS sa objavil v literatúre už v 80. rokoch a opísal mechanizmy, ktorými dieťa odmieta kontakt s jedným z rodičov pod vplyvom druhého rodiča a charakteristické sú opakované kampane na degradáciu rodiča a jednostranné preferovanie jedného vzhľadom na druhého. Mnohé štúdie upozorňujú na potrebu včasnej mediácie a citlivého prístupu k dieťaťu a rodičom, aby sa minimalizovalo emocionálne poškodenie dieťaťa.
Syndróm zavrhnutého rodiča môže mať dlhodobé dôsledky na psychické zdravie dieťaťa až do dospelosti. Podľa odborníkov je dôležité, aby obaja rodičia a širšia rodina spolupracovali na obnovovaní dôvery dieťaťa k obom rodičom, a aby deti mali možnosť rozvíjať vzťahy s oboma rodičmi. Vysvetľujú sa aj rozumné cesty návratu k vzťahom - napríklad neutrálne prostredie stretnutí, pomalé budovanie kontaktov, rešpektovanie hraníc dieťaťa a flexibilita zo strany rodičov.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Praktické riešenia pre rodičov
- Vytvárať prostredie, v ktorom dieťa cíti, že jeho pocity sú prijímané a že ho počúvame.
- Emocionálne pomenúvať pocity dieťaťa a zároveň zdieľať svoje vlastné emócie primerane.
- Používať vhodný tón hlasu a autentickú reakciu, nie mechanické konštatovania emócií.
- Pri silnom amoku nevyvolávať súboj s logikou; najprv zostať s dieťaťom a počkať, kým emócia odznie.
- Poukázať na reálny problém, nie na nálepky typu „zlé dieťa“; hľadať pozitíva a podporovať pokrok.
- Vytvárať pravidlá a hranice, ktoré sú spravodlivé a jasné, a ktoré dieťa zvláda.
- Keď ide o citlivé témy ako biologický otec, pristupovať postupne a s rešpektom k anamnéze dieťaťa a jeho hraniciam.
Záver a perspektívy
Dieťa potrebuje, aby sme mu ukázali, že chápeme jeho prežívanie a že mu stojíme po boku. Správna komunikácia, autentické prežívanie emócií a sústavná prítomnosť rodiča sú kľúčové pre budovanie zdravých vzťahov a zvládanie strachov, hnevu či smútku. Aj keď sa často vyžaduje riešenie zložitých rodinných situácií prostredníctvom odborníkov, najdôležitejšie je, aby dieťa cítilo, že je naozaj vypočuté a že má dve životne dôležité osoby, ktoré ho milujú a chcú mu pomôcť rásť.
tags: #dieta #je #po #styku #s #otcom