Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev? Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím.
Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.”
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so záberom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútočiť” neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu. Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa, radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.”
Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach, bezmoc, hnev. To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev.
Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Ano, môžeš dupať ako slon.”
Časom pomohol vizuálny systém - plagáty na prácu s emóciami „Môj kľudný kútik“. Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Sú aj prípady, keď rodič potrebuje pomoc. Vtedy je dôležité vyhľadať odbornú pomoc a pracovať na stratégiách, ktoré pomôžu s agresívnym správaním - ako predchádzať výbuchom hnevu a udržiavať vzťah s dieťaťom. Agresívne správanie u detí, ako napríklad bitie, hryzenie alebo kopanie, môže byť pre rodičov veľmi nepríjemné. Riešenie zvládania agresívneho správania je kľúčové pre vývoj dieťaťa a vzťah medzi rodičmi a dieťaťom. Tento článok skúma príčiny takéhoto správania a ponúka stratégie na jeho zvládnutie a prevenciu.
Okamžité kroky a dlhodobé stratégie
- Okamžité kroky, ktoré treba podniknúť, keď vás dieťa udrie: 1. Zachovajte pokoj 2. Dajte dieťaťu najavo, že jeho správanie nie je prijateľné 3. Odstráňte dieťa z konfliktnej situácie (prestávka na ukľudnenie).
- Dlhodobé stratégie na prevenciu agresívneho správania: Identifikácia spúšťačov, naučenie dieťaťa iných spôsobov vyjadrovania hnevu, modelovanie neagresívnych reakcií, dostatočná pozornosť, pozitívne podporovanie, trpezlivosť a vyhľadanie odbornej pomoci.
- Ďalšie tipy pre rodičov: Udržiavajte si vlastnú pohodu, osvojte si stratégie na zvládanie stresu a frustrácie, zdieľajte skúsenosti s inými rodičmi.
Často kladené otázky a konkrétne príklady
Problémy s komunikáciou, vyžadovanie pozornosti, kopírovanie správania, frustrácia či vývojové štádiá často prispievajú k agresívnemu správaniu. Okamžité kroky zahŕňajú zachovanie pokoja, jasné a krátke vyjadrenie hnevu a záchvatov, čas na ukľudnenie a opätovné prepojenie po útoku. Dlhodobé stratégie zahŕňajú identifikáciu spúšťačov, naučenie alternatívnych spôsobov vyjadrenia hnevu a modelovanie neagresívnych reakcií. Pri riešení výchovných situácií pomáha aj čítanie kníh o emóciách a zdieľanie skúseností s inými rodičmi.
tags: #dieta #krici #a #bije #rodicov