Dobré ráno! Mate niekto skusenosti s amokom dietatka počas spánku? Moja takmer dvojročná dcerka sa posledné dva týždne strháva zo spánku, začne veľmi plakať, tak veľmi zurivo, podrazdene. Kope okolo seba, búcha si hlávku o tyčky postieľky, zahryzne do toho, čo má po ruke, aj do mňa, keď ju chcem vziať na ruky a upokojiť. Pritom má otvorené očká. Keď ju vezmem ja alebo manžel, vzpiera sa a nechce byť na rukách, pyta sa naspäť do postieľky (kričí "búvať"), kde sa sama od seba po cca 3 minútach upokojí a znova zaspí. Neviem, prečo to začalo... nemá momentálne žiadne zdravotné problémy, nerastú jej zúbky, nič ju nevylakalo, nezazíva, podľa mňa, nič nové, stresujúce.
Poznáte situáciu, keď 12-mesačné dieťatko hodinu po uložení začne kričať v postieľke, krútiť sa a hľadať si polohu, alebo keď sa 6-ročné dieťa zrazu postaví z postele a začne sa prechádzať po izbe, či keď sa 17-ročný adolescent rozbehne po izbe, rozhadzuje veci, ba dokonca si môže ublížiť? Vo všetkých prípadoch ide o poruchu spánku - parasomniu.
V tomto článku vám priblížim primárne parasomnie, čiže spánkové poruchy súvisiace priamo so stavom spánku, ku ktorým patria napríklad nočné desy, zmätočné zobudenia alebo zlé sny (nočné mory). Tieto poruchy sa prejavujú zvyčajne prvé hodiny po uspatí, pri prechode z fázy hlbokého spánku do fázy ľahšieho spánku.
Nočné desy
Nočný des je sprevádzaný strašným krikom, dieťa má vypúlené oči, je úzkostné a vystrašené. Často sa pridá aj potenie a rýchle búšenie srdca. Dieťa je neutešiteľné a vyzerá doslova, akoby do neho vstúpil sám diabol. Zvyčajne sa nočný des objaví medzi 2. a 12. rokom života. Môže byť následkom narušenia bežného spánkového režimu, napríklad na výlete, v škôlke, alebo choroby spojenej so silnou horúčkou. Ráno si dieťa des nepamätá.
Ako reagovať pri nočnom dese: Zachovajte pokoj a rozvahu. Dieťa počas desu nebuďte. Zostaňte vedľa neho a dozerajte na jeho bezpečnosť. Rodič sa môže dieťaťu prihovárať pokojným hlasom, opakovať tíšiacu vetu, prípadne sa dieťaťa jemne dotýkať. Dôležité je, aby malo dieťa príležitosť pretaviť podnety do hry alebo ich znova prežiť, a teda spracovať inou formou.
Zmätočné zobudenia
Ide o krátke prebudenia počas noci, v trvaní od 5 do 15 minút alebo aj dlhšie, keď rodičia nie sú schopní dieťa zobudiť. Hoci sú prebudenia intenzívne, dieťa sa spontánne vráti do spánku samo a to celkom rýchlo. Sú typické pre deti do veku 5-6 rokov, súvisia s vývinom a sú potvrdením normálneho zrenia mozgových funkcií. V tej jemnejšej forme prebudenia môžu deti mrmlať, niečo si nezrozumiteľne rozprávať, prípadne sa posadiť na posteľ. Vo viac intenzívnej forme môže dieťa chodiť, utekať po byte a ak aj nájde rodičov, v danom momente ich nepozná, nereaguje.
Zmätočné zobudenie je jemnejšia forma nočného desu. Oba stavy sa dejú počas hlbokej fázy spánku, v takzvanej NREM fáze. Tí, ktorým sa snívajú nočné mory, si po prebudení môžu pamätať podrobnosti sna, ale osoba, ktorá má epizódu zmätočného zobudenia, spí ďalej.
Ako reagovať pri zmätočnom zobudení: Podobne ako pri nočnom dese, dieťa nebuďte, ale dohliadnite na jeho bezpečnosť. Niektoré deti sú počas zmätočného zobudenia schopné vstať a rozhadzovať rukami, preto je dôležité, aby bolo prostredie, v ktorom dieťa spáva, bezpečné, bez ostrých hrán a podobne. Vhodné je, aby počas zobudenia rodičia zažali len malé jemné svetlo.
Námesačnosť
Námesačnosť sa vyskytuje zväčša u detí od 6-16 rokov a môže sa objaviť 3-12 krát za rok. Výskumy ukazujú, že v námesačnosti nezohráva úlohu stres dieťaťa, či typ jeho osobnosti. Mnohokrát je reakciou na nepravidelný spánkový režim dieťatka, prílišná unavenosť alebo aj choroba sprevádzaná silnou horúčkou. Prejavuje sa vstávaním z postele, prechádzkami po miestnosti/byte a to v čase dve až tri hodiny po uložení na spánok. Dieťa vtedy vyzerá znepokojene, neodpovedá, ak sa ho rodič na niečo pýta. Často krát sa k nočnému blúdeniu pridá aj otváranie dverí, okien, obliekanie či jedenie.
Ako riešiť námesačnosť: Snažte sa o čo najbezpečnejšie prostredie pre dieťa. Zatvorte okná, aby nehrozil možný pád, odpratajte hračky spod nôh, aby nedošlo k zakopnutiu, upravte nábytok tak, aby nebol pre dieťa nebezpečný. Tichý a pokojný námesačný sa prechádza po byte, rozpráva akoby sám so sebou, používa jednoduché frázy ako „nechcem“ alebo „odíď“. Tu je potrebné dieťa len opatrne a jemne chytiť za plece a odprevadiť ho naspäť do postele. Zvyčajne deti poslúchnu a ľahnú si, s tým, že rýchlo zaspia a ráno si nič nepamätajú. Niekedy sa stane, že sa námesačný na krátky čas úplne preberie a zahanbí sa, keď sa ocitá na inom, nevysvetliteľnom mieste. Rozrušený námesačný zvykne pobehovať, kričí, vyzerá nahnevane. V tomto prípade by ho dotyk ešte viac rozrušil, preto len treba vydržať a počkať, kým stav odznie.
Zlé sny (nočné mory)
Najčastejšou poruchou spánku v REM fáze je zlý sen, inak nočné mory. Zlý sen sa deje najčastejšie nad ránom, respektíve v poslednej časti noci. Sprevádzaný je plačom. Dieťa je utíšiteľné, zobuditeľné. Po zobudení je rozrušené a nepokojné. Snívať o utopení, zlom levovi či iné zlé sny, ktoré môžu znepríjemniť život. Nočné mory sa objavujú v REM fáze spánku - snívania, približne od dvoch rokov. Až vo veku cca 5 rokov dieťa vie po prebudení zo sna, že to bol len sen a rozumie tomu. Predtým sa mu mieša sen s realitou, preto ak 3-ročné dieťatko sníva o uštipnutí včelou, ešte aj po zobudení si myslí, že je stále v miestnosti a počuje ju bzučať. Počas strašidelného sna dieťa ťažko a nahlas dýcha. Častejšie sa objaví, keď dieťa spí na chrbte. Z nočnej mory môže rodič bez problémov dieťa zobudiť a utíšiť.
Podľa najnovších štúdií nočné mory nesúvisia so žiadnymi špecifickými emocionálnymi či osobnostnými problémami, ale úzkostné stavy či psychologické problémy môžu byť spúšťačom. Všetky sny reflektujú emocionálne konflikty, ktoré pramenia zo života dieťaťa. Niekedy nočnú moru spustí choroba a niekedy sa zdá, že nemá odôvodnenie. Objaví sa napríklad, keď dieťa separujú rodičia do inej izby, alebo keď začne chodiť do škôlky, či keď je hospitalizované. Medzi 7. a 11. rokom sa už nočné mory vyskytujú len príležitostne (ak sú v tomto veku, pravdepodobne ide o neriešený zlý sen, ktorý začal už v skoršom veku).
Ako zvládnuť nočné mory: Dôležité je v čase zlého sna dieťa utíšiť, dať mu pocit bezpečia, prípadne vysvetliť sen. Ak má dieťa časté nočné mory, treba s ním komunikovať o tom, čo ho trápi, hľadať ich podstatu. Zistiť, čoho sa obáva a odstrániť úzkosť.
Zlý sen u 3-4 ročných detí: Tíšiť, dodávať istotu, pokojne vysvetliť situáciu, že rodič má všetko pod kontrolou a preto sa dieťa nemusí ničoho báť. Dôležité je aj rešpektovanie požiadaviek dieťatka (nechať zasvietené, alebo pootvoriť dvere do izby). Niekedy si deti želajú prítomnosť rodiča, pokiaľ nezaspia, alebo aby ich rodičia vzali k sebe do postele. Tu si však treba dávať pozor, aby sa to nestalo zvykom.
Zlý sen u 3-6 ročných detí: Dobrou formou sú knižky, ktoré píšu o snívaní, strachu zo sna, prípadne priamo dieťatku vysvetliť jeho strachy a obavy. Vyhnúť sa televíznym programom a reklamám, kde je veľa násilia. Ak má dieťatko zlé sny, skúste ho utíšiť a ubezpečiť. Dieťatko môžete zo sna prebrať, ak plače. Ak máte ale dieťatko, ktoré má nočné desy alebo zmätočné zobudenie, tak potom dieťatko nebuďte a netraste ním.
Obdobie vzdoru a jeho súvislosť s poruchami spánku
Obdobie vzdoru u dieťaťa je z psychologického hľadiska obdobím separácie, autonómie. Inak povedané, dieťa si začína uvedomovať prvotnú identitu, začína si uvedomovať seba (ego). Typické je tiež naviazanie na významnú vzťahovú osobu, pretože dieťa prežíva vskutku zmätok: chce byť samostatné a zároveň naráža na mantinely, ktorými sú často jeho vlastné zručnosti a schopnosti. Objavujú sa predovšetkým vtedy, keď sa dieťa hnevá, keď musí rodiča o niečom presvedčiť, pociťuje zúfalstvo, napätie, zúrivosť.
Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu. Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku.
Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napríklad: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky.
Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba. Chceli by ste počuť v takej chvíli, prečo sa nachádzate v zajatí emócií?
Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú. Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity.
Keď hnev dieťaťa skončil, uvedomuje si, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite na situácii niečo pozitívne, čo mu povedať.
Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne, reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky.
Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania.
Napriek tomu, aké lákavé to môže byť, podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie. Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie, či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory správania tak skoro, ako sa len dá.
Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu, ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napríklad do auta a nechajte ho upokojiť sa. Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu.
Vzdor môže byť jediným spôsobom, ako si dieťa môže získavať vašu pozornosť. Uistite sa, že mu poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti.
Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je pre neho riešením a nefunguje. Ak však napríklad nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedzte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva.
Detský vzdor je prirodzený, ale spôsob, akým ho dieťa niekedy vyjadruje, je pre rodičov veľkou výzvou. Krik, plač, hnev, trucovanie, hádzanie sa na zem, negativizmus, ktorý sa prejavuje vetami ako: „Nie. Nechcem.“ Súvisí to s nevyzretosťou nervovej sústavy, dieťa nedokáže ovládať emócie, nevie odložiť splnenie svojho priania, reaguje inštinktívne, skratkovito, nedokáže posúdiť adekvátnosť či neadekvátnosť svojho správania, prispôsobiť sa danej skutočnosti.
Dieťa jednoducho nie je schopné urobiť to, čo od neho žiadate: „Počkaj, teraz to nie je možné.“ Rodičov niekedy privádza do nepríjemnej situácie, ak sa vzdorovité správanie prejaví na verejnosti, na ulici, v obchode. Dieťa chce niekam ísť, či naopak, nejsť. Vyžaduje, aby ste mu niečo kúpili. Doma sa odmieta obliecť, nechce niečo jesť.
„Prejavy môžu byť až agresívne - dieťa rozhadzuje, ničí veci, bije, kope okolo seba. Ako to zvládnuť? Podľa odborníkov si treba uvedomiť, že nie je jeden recept, ktorý by zabral spoľahlivo a vždy u každého dieťaťa. Vyplýva to aj z odlišnosti povahových čŕt, temperamentu, emocionálneho stavu všetkých účastníkov, veku dieťaťa, miesta a okolností, kde sa vzdor prejaví. U malého dieťaťa pravdepodobne nezaberie dohováranie, vysvetľovanie. Pri kriku a plači má dieťa vypnuté počúvanie, nie je prístupné rozumným, logickým argumentom.“
Sú to predovšetkým rodičia, ktorí musia ovládnuť svoje emócie, stlmiť impulzívnosť, vyhnúť sa zvyšovaniu hlasu, hrešeniu dieťaťa za „zlé“ správanie, vyhrážať sa potrestaním. Neprimerané je izolovať dieťa zatvorením v miestnosti.
„Samozrejme, že nie je vhodné podľahnúť nátlaku a splniť zakaždým dieťaťu jeho prianie. Takýto prístup povedie k posilneniu správania, ktorým si dieťa vydobyje svoje. Naučí sa: „Osvedčilo sa mi to, to budem robiť, mamina či ocino poslúchne.“ V takýchto prípadoch neprimerané správanie môže pokračovať aj vo vyššom veku, zasahovať až do školského obdobia. Mení len svoj obsah i formu, nároky a presadzovanie požiadaviek sa stupňujú. Dieťa by sa malo naučiť, že existujú určité pravidlá, ktoré má dodržiavať a hranice, ktoré nemá prekračovať.
„Súvisí to aj s výchovou k prosociálnemu správaniu, ktoré vedie k pochopeniu, že treba rešpektovať druhých (súrodencov, kamarátov, spolužiakov, dospelých zo svojho okolia), ktorí majú rovnaký nárok na splnenie prianí a svojich potrieb ako ono. V požiadavkách a stanovených pravidlách potom treba byť dôsledný, hoci nie striktný a za každú cenu,“ vraví odborníčka. Veta „Povedal/a som a dosť!“ by mala byť zakázaná.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru a poruchy spánku
Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
Zachovajte pokoj: Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií.
Rešpektujte pocity dieťaťa: „Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí.“
Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.
Stanovte si pravidlá správania a vysvetlite ich dôsledky: Definujte si pár jednoduchých pravidiel správania a popíšte, čo sa stane, ak deti tieto pravidlá porušia. „Ak dnešný odchod z ihriska neprebehne bez vystrájania, zajtra už sa tam znovu nevrátime." Samozrejme, buďte dôslední.
Vyhnite sa náhlym zmenám: Dajte dieťaťu včas a vopred vedieť, keď sa niečo zmení, prípadne kedy je čas ukončiť aktivitu (napr. hranie), aby sa vedelo prispôsobiť.
Vyhnite sa zvýšeniu hlasu: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
Vytvorte miesto na upokojenie sa: Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť.
Usilujte o to, aby dieťa prijalo svoje pocity: Pomôžte drobcovi pochopiť a pomenovať aktuálnu náladu.
Naučte ho mať svoje emócie pod kontrolou: Pokúste sa dieťa poučiť o stratégiách, ako ovládať svoje pocity. Môžete to skúsiť pomocou filmu V hlave. Alebo vyskúšajte tento prístup: „Vidím, že si nahnevaný. Je v poriadku, že sa tak cítiš. Aj ja sa niekedy hnevám. Predstav si však, ako mama kričí a hádže sa o zem. To by ti bolo smutno, však? Vieš, čo robím, keď sa hnevám?“
Chváľte ho: Pochváľte dieťa, keď sa upokojí.
Spoločne nájdite riešenia: Prídite s dieťaťom na riešenia problémov, s ktorými sa často stretávate. Ak napríklad nechce ísť spať, nenúťte ho.
Pripomeňte im techniky na upokojenie, ktoré ste sa spolu naučili: Počítanie a hlboké nádychy, spev...
Dajte si prestávku: Krátka pauza, ktorú dieťa strávi v úplnom tichu, môže v tomto veku byť veľmi nápomocná.
Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom: Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
Otvorená komunikácia: Deti sú už dosť staré na to, aby samostatne hovorili o svojich emóciách a frustráciách.
Sociálne zručnosti: Rozvíjajte v dieťati empatiu aj rešpekt k emočnému prežívaniu druhých. Naučte ho rozpoznávať a reagovať na pocity jeho priateľov.
Využite kútik na upokojenie: Mať špeciálne miesto, kam sa môže dieťa chodiť upokojiť, vie byť aj v tomto veku veľmi užitočné. Vhodný je napr. stan alebo kreslo.
Držte sa blízko: Buďte nablízku, aby ste poskytli podporu a uistenie. Nezamykajte ho samé v miestnosti.
Pripomeňte mu váš predchádzajúci rozhovor: „Pamätáš sa na našu malú dohodu? Čo si sľúbil mame a čo mama sľúbila tebe?" To ich môže prinútiť sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým.
Naučte ho prijať situáciu: Je to ideálny vek naučiť dieťa, že nie všetko môže ísť podľa jeho predstáv.
Dajte im najavo, že ich chápete: Je dôležité, aby dieťa vedelo, že rozumiete jeho pocitom.
Diskutujte o pozitívnych spôsoboch, ako sa vysporiadať s frustráciou: Naučte ich už spomínané stratégie.
Vždy sa s deťmi rozprávajte z očí do očí (teda vo výške očí dieťaťa) namiesto toho, aby ste na ne pozerali zhora. Pomôže im to pri upokojení a budú sa cítiť „menej v ohrození“.
Pri akejkoľvek z vyššie uvedených porúch spánku je dobré skontrolovať spánkovú hygienu, režim spánku a výživu. Zaistiť dieťaťu adekvátny spánok, dodržať pravidelný režim dňa, eliminovať nočné aktivity a návyky (hojdanie, kŕmenie, predspánkové aktivity, ktoré nahnevajú alebo príliš preberú dieťa), nastaviť veku primerané limity, zabezpečiť pokojný a bezpečný spánok pre dieťa.
Dôležité je, aby malo dieťa príležitosť pretaviť podnety do hry alebo ich znova prežiť, a teda spracovať inou formou. Dodáva, že hra je pre dieťa najlepšou prevenciou, a vďaka nej si dieťa buduje psychickú odolnosť a rodičia by ho v nej mali podporovať.
Všeobecným odporúčaním pre rodičov je, aby dbali na kvalitný spánok detí vrátane poobedného zdriemnutia. „Dieťa si pred spaním prirodzene pýta pozornosť rodiča, a ak rodič nemal počas dňa dostatok času, mal by ju dieťaťu venovať. To mu pomôže vytvoriť pocit bezpečia a istoty, ktoré mu pomôžu zaspať.“
Rodič, ktorý svoje dieťa dobre pozná, ho vhodnými otázkami dokáže priviesť k tomu, aby sa otvorilo. Ich rozprávanie môže vyzerať ako prúd všetkých možných pozitívnych zážitkov alebo krívd, ktoré sa mu cez deň stali a pre rodiča ani nemusia mať zmysel. Dospelí by ich mali láskavo vypočuť, nepokúšať sa ich hodnotiť či dokonca moralizovať.
Dôležité však je uvedomiť si, že jeho dieťa má bohatý citový život a možno ho nevie úplne vyjadriť a potrebuje rodičovskú podporu.
Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie je veru ničím príjemným. Ešte včera trvala táto situácia minútku. Stačilo povedať pár slov a išli ste ďalej. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, bude explózia. A tá trvá už hodinu. Odkiaľ sa tu vzali tak silné záchvaty hnevu, pýtate sa. To je však nesprávna otázka...
Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie. A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.
Deti prirodzene skúšajú, aké sú hranice vašej tolerancie na ich správanie. Nie na 1000 spôsobov - každé dieťa reaguje inak. Ak v "tom najlepšom" rázne poviete nie, môžete celú situáciu ešte zhoršiť.
Terapia šokom - dieťa rozhodne neočakáva, že v napätej situácii budete reagovať širokým úsmevom. Darujte mu tento úsmev, objatie. Skúste byť jeho oporou. Upriamte jeho pozornosť na niečo iné - na peknú hudbu, hračku, zvieratko na ulici, čokoľvek, čo zaujme.
Hoci svoje ratolesti nadovšetko milujeme, v podobnej situácii by sme najradšej všetko vyriešili k spokojnosti svojho rodičovského ega. Veď rodič je predsa ten, kto má dokonale ovládať situáciu. Ignorujte a sledujte - jedným z najúčinnejších liekov je "bdelá ignorancia". Svoje dieťa ignorujte, ale po očku sledujte jeho reakcie, aby nedošlo k jeho úrazu.
Menej je viac - pre všetkých zúčastnených je jednoduchšie dôsledne rešpektovať niekoľko základných pravidiel. Dieťa máva záchvaty trucu a hnevu iba v spoločnosti rodičov a iných členov rodiny. V spoločnosti cudzích ľudí k záchvatom zväčša nedochádza.
Existuje mnoho foriem ako preklenúť náročné okamihy nezmieriteľného trucovania. Toto obdobie je veľmi psychycky náročné pre obidve strany.
tags: #jedovite #dieta #po #spanku