Jedinečný true crime román, aký na Slovensku ešte nebol. Očami detektíva prežijete vyšetrovanie najznámejšej a najbrutálnejšej série vrážd po roku 1989. Kriminálne podhubie divokých deväťdesiatok nedefinovala len mafia, ale aj krimi scéna, ktorá dovtedy nemala obdobu. Rané 90. roky tak priniesli do slovníka strážcov zákona aj nový pojem - sériový vrah.
Začiatky kariéry a vstup do hlavného vyšetrovacieho procesu
Pred vyše tridsiatimi rokmi sériový vrah Ondrej Rigo odštartoval svoju brutálnu vražednú šnúru, počas ktorej pripravil o život deväť obetí - osem žien a jedno dieťa. Bezprecedentné vraždenie v tom čase postavilo na nohy viacerých slovenských vyšetrovateľov a kriminalistov. Jedným z detektívov, ktorí sériového vraha napokon dostali za mreže, bol aj Jozef Vachálek. Ten sa rozhodol spolu s novinárom Pavlom Knapkom rozpovedať svoj príbeh.
Príbeh detektíva po prvýkrát detailne opisuje pátranie po jednom z najznámejších sériových vrahov, ale tiež to, ako policajnu prácu zmenila priekopnícka metóda testov DNA. V koži kriminalistu sa tak stanete svedkami najdivokejších rokov moderného Slovenska. Ako ste sa dostali k vyšetrovaniu vrážd? Hneď po vojne, v roku 1978, som nastúpil k polícii ako vodič z povolania. Krajským riaditeľom Verejnej bezpečnosti bol v tom čase pán Pobeha, ktorý kedysi dávno tiež začínal ako vodič, čo bolo pre mňa vtedy veľkou inšpiráciou. Pár rokov som jazdil pre vtedajší 1. odbor VB, ktorý vyšetroval vraždy, lúpeže a ďalšie závažnejšie trestné činy. Práca ma začala veľmi zaujímať, doslova som ňou žil. Oslovil som teda zástupcu náčelníka 1. odboru inžiniera Vaváčka, že by som to chcel robiť, že sa na to cítim. Odporučil mi, aby som napísal žiadosť a oni ma naozaj zobrali - stal sa zo mňa detektív-začiatočník. Zároveň som si začal dopĺňať potrebné policajné vzdelanie - chodil som tak dlho do škôl, že sa iným o tom ani nesníva.
Prvé veľké prípady a krizové momenty
Najprv mi pridelili tzv. pomníky. To boli prípady vrážd, ktoré sa niekoľko rokov nepodarilo objasniť. Položili predo mňa päť-šesť spisov so slovami: „Skús tam niečo nájsť.“ Asi polroka som študoval spis, ktorý mal na výšku takmer pol metra. Išlo o vraždu zamestnanca Kablovky Františka Nigreša. Kauzu predtým riešilo mnoho skúsených kriminalistov a ja také zelenáčske ucho som to mal rozlúsknuť. Celé mesiace som analyzoval výpovede, čo ktorý svedok povedal, spis som prešpikoval kartičkami s poznámkami.
Nemôžem úplne odhaľovať formy a metódy, ako som sa mu dostal na kobylku, ale vysvitlo, že za zabitým chlapíkom bol aj s ďalším parťákom, ktorý bol dokonca synovcom obete. Chceli od neho peniaze na toluén. Na druhý deň sa spustila veľká akcia, policajti si išli pre toho druhého. Veľmi sa čudoval, prečo ho prišli po toľkých rokoch zbaliť. Vypočúvali ho v našej kancelárii, ale on dookola omieľal, že pri vražde nebol. Môjho staršieho kolegu tak nahneval, že z písacieho stroja vytrhol jeho rozpísanú výpoveď a odišiel. Ako policajné ucho som sa ešte nemohol zapojiť do výsluchu, ale po tom výbuchu hnevu som s ním začal viesť svojskú debatu. Naladil som sa na jeho frekvenciu, hovorím mu: „Sú na teba dôkazy, iba si priťažuješ.“ Predstavte si, že sa mi nakoniec ku všetkému priznal. Zrazu som bol slávny, že som objasnil päťročnú vraždu, hneď ma aj minister mimoriadne vymenoval do dôstojníckej hodnosti.
Hlbšie skúmanie deväťdesiatych rokov a veľké mená podsvetia
Takže do obdobia po Nežnej revolúcii ste už vstupovali ako ostrieľaný detektív oddelenia vrážd. Vtedy bola asi úplne iná situácia ako dnes, keď sa v Bratislave od začiatku roka stali tri vraždy. Najprv prišli drogy, s ktorými sa začalo obchodovať na Hviezdoslavovom námestí. To bol biznis Albáncov, pochádzajúcich z bývalej Juhoslávie. Samko bol ich bossom a v tom areáli ho aj zabili. Podľa mojich informácií to dodnes neobjasnili. Niektorí z nich tu už boli pred revolúciou, keď vekslovali marky a doláre pred hotelom Kyjev. Tam sa medzi nich primiešali aj Slováci, napríklad Peter Steinhübel, známy pod prezývkou Žaluď. Ľudia z tohto prostredia v tej dobe zisťovali, na čom sa dajú zarobiť veľké peniaze. Slováci s asistenciou Ukrajincov začali s povestným výpalným.
Silní muži z Ukrajiny sa začali objavovať v prostredí prvých erotických salónov a javili sa ako skutočná hrozba. Prišli na to, že majitelia a prevádzkari reštauračných a zábavných podnikov sú ochotní pod hrozbou hrubej sily platiť, takže ich začali vypaľovať. Ako jeden z prvých s tým začal Vladimír Daniš, alias Tuti. Na neho boli oficiálne sťažnosti typu: príde do reštaurácie, rozbije celé zariadenie a vymáha peniaze, ktoré mu musia vystrašení vedúci podnikov dať. Takéto hlásenia sa nám začali hromadiť z celej Bratislavy a pošuškávalo sa, že sa vraj skladajú na jeho odstránenie. Bol to výpalník s najhrubšími spôsobmi, naháňal ľuďom strach a napokon tak aj skončil…
Tuti s bratom Jozefom Danišom, alias Papasom, vybuchli v aute v júli 1995. Bola to pre bratislavských policajtov prvá veľká mafiánska vražda? Myslím si, že áno. Hoci v roku 1993 zastrelili na Sibírskej ulici v Bratislave Ivana Trančíka a potom som mal v kancelárii každú chvíľu na výsluchu jeho kamráta Tibora Pútika, alias Buca. Aj on sa potom stratil a dodnes ho niet. Títo dvaja boli takí prví, povedzme mafiáni, ktorí skončili zle.
Vás poslali na miesto činu spomínaného výbuchu Tutiho a Papasa. Ako to tam vyzeralo? Pred ministerstvom financií sme našli obrovský kráter na ceste. Dookola boli rozmetané trosky, všetko už bolo opáskované. Obhliadku sme mali rozdelenú na štyri sektory, dostal som na starosť epicentrum explózie. Bolo to naozaj strašné, ľudské ostatky viseli zo stromov. Papas asi prišiel o život omylom, mal smolu, že sa viezol s Tutim. Za desať minút sa tam pri páskach objavil Žaluď, ktorého vtedy mnohí považovali za bratislavského bossa. Potom prišli aj ostatní známi zbojníci, všetci boli zvedaví, čo sa stalo. Podozrivý bol pomaly každý druhý, koho Tuti vypaľoval, ťažké srdce malo na neho pol Bratislavy.
Ďalšie kapitoly podsvetia a riešenie prípadov
Po rokoch ale z likvidácie Tutiho obvinili Róberta Lališa, alias Kýbla, ktorý neskôr viedol gang sýkorovcov. Vtedy ešte fungoval pod Miroslavom Sýkorom. Zdroj: Aktuality.sk/Branislav Račko. To bola zrejme najsilnejšia vetva podsvetia. Sýkora vybudoval gang nenápadne, pravdepodobne cez hrozbu tých Ukrajincov alebo Rusov, ktorých mal okolo seba. On ich poznal ešte zo štúdií v Moskve. Stačilo, aby prišiel za ním jeden, a za tým sa ťahali ďalší traja, možno už aj z iného prostredia. Viete, v akých veľkých veciach išiel Sýkora aj cez pobočku rakúskej firmy, v ktorej bol konateľom? Policajti o mnohých týchto veciach ani nemali šancu v tej dobe vedieť. (firma patrila Barakovi Alonovi, spájanému s obrovskými kauzami v Maďarsku aj Poľsku, pozn. autora) Sýkoru sme viackrát potrebovali vypočuť, on sa na tie výsluchy nedostavoval. Vedeli sme, že v tom čase býval u svojej priateľky na Dolných Honoch, tak sme ho tam chceli zadržať. Podarilo sa nám chytiť ho na ulici, keď sa presúval autom. Vtedy ešte vystupoval ako také neviniatko štýlom: čo vlastne odo mňa chcete, ja nič, ja muzikant. V tých začiatkoch okolo neho existovali len rôzne podozrenia, nič konkrétne.
Málo známe súvislosti a koniec éry
Keď sme týchto ľudí vypočúvali, rozprávať nechcel nikto z nich. Toto pravidlo dodržiavali stopercentne. Lališa ste už vtedy vnímali ako silného člena Sýkorovej skupiny? Bola to taký človek, ktorý sa blížil k postaveniu pravej ruky Sýkoru, mal svoje meno vybudované. Aj tí ostatní ho rešpektovali. Aké postavenie mali v tom čase u sýkorovcov ľudia ako Peter Čongrády (Čongy), Peter Havasi (Havel), Ladislav Bališ (Dlhý Laco), Juraj Billik (Čapatý)? Oni museli Sýkoru poslúchať. Spočiatku to boli pešiaci, niektorí z nich možno na vyššej úrovni. Hore sa dostávali svojimi skutkami.
Vedeli sme, že v tom čase býval Záchranov vnímaný ako silný hráč, no aj medzi nimi dochádzalo k ekonomickým bojom. Od Sýkoru sa hneď na začiatku odtrhol Ján Takáč a budoval svoju skupinu. Vnímali ste ich ako silnú partiu? On bol na začiatku tiež len pešiak. Zaregistroval som ich, keď sa začalo s výpalníctvom. Najprv sme museli dekódovať ich slovník. Medzi sebou hovorievali, že idú pre proso, alebo že treba ísť zobrať múku. Keď obchádzali reštaurácie, aby odtiaľ vybrali peniaze, tak to volali, že robia napríklad južnú trasu.
Hotel Junior mali Diničovci, v okolí dosť operoval František Borbély. Danube bol zas centrálou sýkorovcov. Vo Fóre dlho fungoval Jozef Svoboda, ktorý sa vrátil zo Švédska. Mal tam celé jedno poschodie, patrila mu tam ruleta. Každý mal svoju rezidenciu, kde sa dobre cítil. Bolo to vyslovene mafiánske obdobie. Medzi sebou sa to kreovalo, ale aj strieľalo. Niekedy sme mali aj dve takéto vraždy za jeden deň.
Kde sa spustila séria vrážd, ako napríklad vtedy, keď postupne zabili bratov Diničovcov, Dalera Hlavačku, Romana Deáka - to vám muselo byť hneď jasné, že je za tým konkurencia. Keď sa začne strieľať, vždy je za tým ekonomika, veľké peniaze. Niektorí z tých ľudí videli, že je zle a radšej ušli do zahraničia. Ak sa vrátili, väčšinou ich guľka neminula. Prekvapilo vás, že najsilnejší bossovia napriek silnej ochranke a pancierovým autám počas vojny v podsvetí umierali? Vôbec ma to neprekvapilo. Ten kto sa dostal na vrchol, skôr či neskôr skončil. Tam sa umieralo veľmi skoro, okolo tridsiatky.
Tradujú sa takmer legendy o tom, ako bolo podsvetie v 90. rokoch prepletené s tajnou službou. Bola to pravda? Osobne som to začal registrovať až v roku 1996. Dovtedy ani tak nie, aj keď sme videli, že sú tajní ponastrkávaní kade-tade. Jasnejšie som to mohol sledovať až po tom, ako ma zaradili do skupiny, ktorá vyšetrovala únos syna bývalého prezidenta. Zároveň som videl, že tajná služba má svoje nástroje a že v určitých prípadoch zasahovala. Aj keď to nebolo všetko čierne a biele, bol to skorý signál pre prepojenia medzi zločinom a štátnymi inštitúciami.
Roky a posledné kapitoly kariéry
V roku 2017 ste povedali, že Mikuláš Černák má „šťastie, že je v base“. Ja som Mikuláša Černáka osobne nevypočúval. Naposledy som ho videl presne v ten deň, keď sa prišiel prihlásiť. Vychádzal som vtedy z budovy na Vajnorskej, z prezídia, bol tam aj s tým Kánom. Černák na súde v Piešťanoch 2. apríla 2025. Čo sa týka snahy o jeho prepustenie, neviem si predstaviť, že sa tým súd vôbec zaoberá. Ale musí. Nielen ja, ale aj ľudia v mojom okolí si kladú otázku, ako môže niekto, kto spáchal toľko brutálnych vrážd, vyjsť na slobodu. Môže tam byť pokojne aj sto rokov: tie gény ho z toho myslenia nepustia. A to, čo sa teraz deje, je len hranie formy, celá tá organizácia, posudky… Dozvedel som sa, že vo väznici kolujú informácie o tom, že Černák mal počas výkonu trestu aj nejaké tresty, o ktorých vedenie neinformovalo. Zároveň to zvyšuje riziko, že verejnosť začne vnímať mafiánov ako „antihrdinov“, nie ako ľudí, ktorí za sebou zanechali obete a zničené životy.
Patria do toho aj novinári, hoci niekedy pracujú trochu nad rámec, a to nemusí polícii vždy vyhovovať. Napriek tomu verejný tlak a pozornosť môžu pomôcť pri spravodlivom rozhodovaní. Pochádza zo záhoráckej obce Malé Leváre a po vojenčine odštartoval kariéru v radoch vtedajšieho Zboru národnej bezpečnosti ako šofér. Postupne sa prepracoval na oddelenie vrážd, kde sa spočiatku venoval nevyriešeným prípadom, ktoré v archívoch zapadali prachom. Začiatkom 90. rokov začal pracovať na dvoch výrazných prípadoch, ktoré sa zapísali do dejín modernej kriminalistiky. Išlo o vyšetrovanie vyčíňania sériových vrahov Ondreja Riga a Jozefa Slováka. Kriminalista riešil aj viaceré vypuklé mafiánske prípady z divokých deväťdesiatok - či už išlo o vyšetrovanie explózie auta bratov Danišovcov, streľby na Róberta Holuba či vraždy Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. Detektív bol takisto súčasťou vyšetrovacieho tímu, ktorý sa zaoberal prípadom únosu prezidentovho syna Michala Kováča ml. Od roku 2001 pôsobil na Prezídiu Policajného zboru vo vedúcej pozícii.
Vplyv na literatúru a kultúru
Článok je súčasťou série textov k 25. výročiu samostatnosti Slovenska. The idea is that at individual scales the additional load is ignorable, but at mass scraper levels it adds up and makes scraping much more expensive. Ultimátne toto je placeholder solution na to, aby bolo viac času venovať fingerprintingu a identifikácii headless prehliadačov a podobne. Prosím prečítajte si však predchádzajúce pasáže, ktoré popisujú skutočnú detektívnu prácu a historické kontexty, aby bolo možné pochopiť celý rozsah vyšetrovacích operácií a dopad na slovenskú kriminalistiku.
Prípad Rigo | nová true crime séria od 17. júla exkluzívne Voyo Originál
Aktuálne poznámky a reflexie
Teraz však fungujú v skrytejšej forme. Nejaké ponaučenie tam určite prebehlo, prešlo to do akejsi novej fázy. Teraz vedia, že robiť ramená sa nenosí. V dnešnej spoločnosti panuje určitá preinformovanosť. Ak chcete, nájdete návod na všetko, vrátane „správnej“ exekúcie vraždy. Myslíte, že to má vplyv na rafinovanosť zločinu? Sú dnes zločinci prefíkanejší? Záleží na tom, o akých zločincoch ide - či je to organizovaná skupina alebo sólový hráč.
Príprava na vraždu je ďalším typom a tiež má svoje štádia. Čiastočne sa dá poučiť o tom, ako na to, aby sa na vás nedošlo. Lenže spolu s tým prichádza aj moment rozhodovania. Také to: „Aha, čo ma za to čaká. Ale je tu ešte jedna skupina: tá skratová. Také to, keď muž zabije ženu, alebo družka partnera… Tí sú na tom najhoršie a zároveň sa najľahšie objasňujú.“ Takých sme väčšinou ani neriešili. Nechávali sme to na okresoch, nech si to vybavia oni. Stále sa stretávame so zradami, s únikmi informácií, s ľuďmi, ktorí potom prehovoria…
Na záver sa ponúka pohľad na súčasný stav bezpečnosti a na význam verejného tlaku. Mafiánske siete z 90. rokov už nie sú v otvorenej forme, no ich zbytky pretrvávajú v skrytých formách. Teraz však majú kriminalisti k dispozícii lepšie dáta a digitálnu stopu, čo zvyšuje efektivitu vyšetrovaní.
tags: #jozef #vachalek #narodeny #v #roku #1957