Rozhodnutie mať jedno dieťa môže prameniť z viacerých dôvodov. Tie nemusíte okrem partnera nikomu vysvetľovať. Pre niekoho je otázka druhého potomka citlivou témou, no okolie je často veľmi neodbytné. Iné však je, keď za vami s touto otázkou príde vaše dieťa-jedináčik. Nechceme mať druhé dieťa preto, lebo z finančnej stránky by sme to nezvládli, nemôžeme ho mať kvôli zdravotnému stavu, alebo jednoducho preto, lebo… Lebo pôrod toho prvého nebol ani zďaleka ten najkrajší zážitok. Lebo už to prvé nám dáva dosť zabrať. Okolie, či už rodina alebo priatelia, sa po čase prestanú pýtať. Ako však toto rozhodnutie vysvetliť dieťaťu, ktoré sa dožaduje bračeka alebo sestričky?
Deti sa raz dostanú do veku, kedy vás začnú neúnavne prosiť o súrodenca a v tom prípade už vysvetlenie nebude také jednoduché. Trojročné dieťa sa môže čudovať, prečo tiež nemá súrodenca, keď všetci kamaráti v škôlke ho majú. Šesťročný školák možno začína túžiť po parťákovi, s ktorým by sa kedykoľvek hral, a tak mu táto otázka neustále vŕta v hlave. Mnohých prekvapí, že súrodenca môže chcieť aj tínedžer. Tomu najčastejšie chýba bútľavá vŕba, blízky človek v podobnom veku, ktorému by sa mohol so všetkým zdôveriť.
Otázka súrodenca je veľmi aktuálna aj teraz, v čase pandémie. Deti potrebujú vedieť, že ich aj počúvate, nie iba počujete. Keď k vám prídu s dôležitými otázkami, akou otázka súrodenca určite je, neignorujte ich a dajte im priestor na vyjadrenie svojich pocitov. Vždy dajte dieťaťu najavo, že ho vnímate a opakujte jeho slová. Vety ako “Počul/a som, ako veľmi chceš súrodenca a viem, že musí byť veľmi ťažké nemať niečo, po čom tak veľmi túžiš.”
V určitej vekovej fáze deti pripomínajú stroj na otázky typu “Prečo?” a práve v tomto období to môže byť pre rodičov ešte náročnejšie. Dôležité je tieto otázky neignorovať a deťom s ohľadom na vek citlivo vysvetliť dôvody. Vždy sa svojho dieťaťa opýtajte, prečo chce súrodenca a od toho sa odrazte. Je to preto, že chcú kamaráta na hranie? Alebo im chýba blízka osoba? Túžia po mladšom súrodencovi, aby sa o neho mohli s láskou starať?
O niečo jednoduchšie to budete mať vtedy, ak o vašej trojčlennej rodine rozhodli okolnosti (finančné a najmä zdravotné). Na každé dieťa “zaberie” niečo iné, no jedno je isté - budú potrebovať vašu pomoc a čas na to, aby sa vyrovnali so svojou situáciou. Povzbuďte svoje deti k tomu, aby si našli novú záľubu, ktorá im pomôže vyrovnať sa s touto skutočnosťou. Nech vyskúšajú čítanie, maľovanie, kreslenie, písanie denníka, cvičenie, hru na hudobný nástroj…
Niekedy si zvládnutie pretrvávajúcej túžby dieťaťa po súrodencovi vyžiada emocionálnu daň aj na rodičoch. Namiesto neustáleho vysvetľovania a odpovedania na jednu a tú istú otázku pripomeňte, že už viackrát ste im odpovedali a váš názor sa nezmenil. Jedináčikovia musia cítiť rodičovskú lásku a úprimný záujem o svoju osobu. Trávte so svojim dieťaťom čo najviac času, venujte sa mu, vymýšľajte rôzne aktivity, choďte na výlety, stretávajte sa s inými rodinami, ktoré majú deti, ideálne vo veku toho vášho. Dajte však pozor na to, aby sa z vašej pozornosti nestalo rozmaznávanie. Deti totiž môžu rodičov vydierať a namiesto súrodenca, ktorého im nedoprajete, si môžu začať vynucovať materiálne dary.
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Skutočne to patrí k výchove? Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom. Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne. Zamysleli ste sa niekedy nad tým ako dieťa vníma krik? Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Často sa tiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou.
Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať prave takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva.
Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť? Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy
- občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali
- lehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť
Po príchode mladšieho súrodenca sa niekedy staršie dieťa cíti na vedľajšej koľaji. “Prečo dávajú toľko pozornosti jemu a nie mne?” Od starších súrodencov chceme, aby boli samostatnejší, aby ustúpili, aby chápali, že pozornosť sa musí deliť medzi viacerých. Ale aj staršie dieťa potrebuje pochopenie rodičov. Ked nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozornosť neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi.
1. Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované.
2. Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať.
3. Často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik. “Kto teda som? Som tu prijatý alebo ma už niekto nahradil?”
Tieto témy sú náročné na vysvetlenie, kedže malé deti vnímajú veci skôr emocionálne než logicky. Ako to teda dieťaťu sprostredkovať? Na pomoc si môžeme zobrať príbeh. Spoločným čítaním knižky sa tieto témy prirodzene otvoria a dieťa dostane odpoveď na otázky, ktoré sa nevie samé spýtať, ale veľmi túži vedieť.
tags: #ked #dieta #robi #naschval #surodencovi #zle