Aj keď podľa židovského učenia duša človeka existuje už pred jeho narodením, za vznik nového života je považovaný okamih, keď sa dieťa dostane pri pôrode viac ako polovicou svojho tela von z tela matky. Do tohto okamihu ma nenarodené dieťa štatút „potencionálneho života“ a život matky, ktorý je už reálny ma prednosť pred jeho životom. Je to v súlade s prikázaním o ochrane existujúceho života. Z tohto pohľadu sa posudzuje aj umelé prerušenie tehotenstva, ktoré nie je v princípe zakázané, ale jediným dôvodom môže byť ohrozenie života matky.
Teória tzv. Judaizmu formálne nepredpisuje aké meno by sa malo dať dieťaťu a meno nenesie prakticky žiadny náboženský význam. V skutočnosti „hebrejské meno“ dieťaťa vôbec nemusí byť hebrejské a v dnešných časoch je bežné používanie akýchkoľvek mien podľa módneho trendu. Pre potreby náboženského života dostávajú deti mená, ktoré sa potom používajú napríklad pri volaní chlapcov k čítaniu z Tóry, alebo sa uvádzajú v manželskej zmluve chetube. Dievčatá dostávajú meno pri prvom vyvolaní otca k čítaniu z Tóry a chlapci pri obriezke.
Brit Milah (po slovensky obriezka) bola vždy znakom príslušnosti k židovskému národu. V súčasnosti, keď je obriezka používaná aj u moslimov a stále častejšie rozšírená aj u mužskej populácie bez ohľadu na vierovyznanie, nie je už tým jedinečným znakom Židov, ako tomu bolo v minulosti. Obriezku prikazuje Tóra Gen. 17:10-14 a Lev. 12:3 a je dávnym potvrdením zmluvy medzi B-hom a Abrahámom. Mohel - vykoná Brit Milah na ôsmy deň po narodení chlapca. Pri obriezke asistuje Sandek, niečo ako obdoba „krstného otca“, ktorý dieťa drží počas obriezky. Vedľa Sandeka s dieťaťom je nechaná voľná stolička (ozdobná stolička pre obriezku je často vyhotovená ako dvojstolička) pre Eliáša, ktorý je podľa tradície prítomný na všetkých obriezkach. Počas obriezky je chlapcovi dané „hebrejské meno“.
Židovské zákony formálne neupravujú adopciu dieťaťa, pretože z ich pohľadu rodičia nie sú vlastníkmi dieťaťa. Samozrejme existujú predpisy upravujúce situáciu, keď nie je dieťa vychovávane biologickými rodičmi. Na tento prípad sa, ako vo vzťahu rodič dieťa, tak dieťa rodič, pozerá, ako by bolo vychovávané jeho vlastnými rodičmi a prikázanie „Cti matku a otca svojho“ platí v plnom rozsahu.
Nový ľudský život nie je len výrazom ľudskej lásky. V jeho samom počiatku pôsobila ešte iná, tajomnejšia a väčšia sila - láska Boha. Veď On sám je láska, ktorá dáva z plnosti svojho života život všetkým tvorom. Rodičia vedia, že narodením dieťaťa sa ich úloha nekončí, práve naopak - ním sa ešte hlbšie začína. Svoje dieťa majú vychovávať tak, aby mohlo žiť šťastne a plodne, aby mohlo splniť svoje životné poslanie, dosiahnuť vlastnú dokonalosť a byť platným členom ľudskej spoločnosti. Aj Boh si to želá: no On chce ešte viac. Človek má žiť večne a šťastne. Taký bol pôvodný Stvoriteľov plán. Hriech človeka však tento plán narušil tak vážne, že bol potrebný nový Boží zásah, aby sa človek znova mohol dostať k Bohu.
Krst a vznik kresťanskej identity
Krst je vo vedomí všetkých kresťanských vyznaní najdôležitejšia a základná udalosť kresťanského života. Táto viera je podložená jednoznačným svedectvom novozákonných spisov a neprerušenou tradíciou. Aj Ježiš bol pokrstený. Na jeho veľkosti a veľkosti jeho krstu poukázal zástupom svätý Ján Krstiteľ: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Mk 1, 7 - 8).
Ako fyzické narodenie dáva človeku možnosť žiť prirodzeným životom, tak zrodenie vo svätom krste vovádza človeka do života nadprirodzeného, do života v Bohu. Krstom sa človek stáva členom Kristovej Cirkvi a dostáva neodstrániteľný znak ako príslušník Božieho ľudu (krstná pečať). Cirkev od začiatku krstí aj deti, pretože verí, že dieťa dokáže prijať dar viery cez vieru rodiny a komunity. Pánove slová: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5) sú chápané ako inklúzia aj pre deti. Táto prax je od nepamäti súčasťou života Cirkvi (KKC 1252).
Krst je „bránou do nového života a do Božieho kráľovstva“. Je prvou sviatosťou Nového zákona. Kristus ho ustanovil pre všetkých, aby mali večný život, a spolu s evanjeliom ho zveril Cirkvi, keď prikázal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Krst je sviatosťou viery a svojimi predpokladmi sú vnútorný obrat a viera v Ježiša a jeho evanjelium. Tí, ktorí sa zúčastňujú na slávení krstu, odpovedajú na Ježišovo posolstvo svojím „áno“, svojím „verím“.
Krst je aj spojenie s Kristom pri včlení do jeho tajomného tela - Cirkvi, ktoré je hlboké a prirovnateľné k spoju medzi kmeňom stromu a ratolesťami (Jn 15, 5). Krst je kúpeľ znovuzrodenia, ktorý odnáša dedičné aj osobné hriechy a otvára cestu k žití milosti, ktorá prebýva v každom pokrstenom ako Duch Svätý v chráme človeka (1 Kor 3, 16).
Táto energie z veľkonočného tajomstva prechádza do každodenného života kresťana. Krst je tiež prvou sviatosťou, ku ktorej sa viažu ďalšie dve: sviatosť birmovania a Eucharistia. Cirkev už od počiatku krstila nielen dospelých, ale aj deti. Pánove slová: „Ak sa niekto nenarodil z vody a z Ducha“ sú interpretované ako otvorenie prístupu všetkým vekovým skupinám do Božieho kráľovstva (KKC 1252).
Tradície pôrodu, pôrodníctva a kultúrne legendy
Pohľad na pôrod v minulosti ukazuje, že príchod dieťaťa býval často obklopen magickými aj rituálnymi prvkami. Pôrodné postupy, poverenia a sociálne očakávania formovali vnímanie dieťaťa a jeho budúce mesto v rodine. V tradičnom prostredí boli tehotné ženy často považované za nečisté a zároveň za nositeľky šťastia alebo nešťastia. Pôrodné rady babíc, ktoré sprevádzali niekdajšie obdobia, sú doteraz poznaním o spoločnosti a kultúrnych praktikách.
Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia predstavoval významný krok pre zdravie matiek a novorodencov. Baba, ako kuriozita ľudovej kultúry, zohrávala kľúčovú úlohu v starostlivosti o matku a dieťa. Pôrodná hudba, ľudové rituály a texty hovoria o tom, že narodeniu dieťaťa predchádzajú aj myšlienky o ochrane, láske a duchovnom poslaní nového života.
Symbolika dreva a stromov je naprieč kultúrami hlboká. Stromy predstavujú spojenie medzi nebesami a zemou, oddávajúc sa symbolike večného života, znovuzrodenia a múdrosti. V keltskej mytológii bol strom symbolom sily prírody, ktoré poskytuje múdrosť a dlhovekosť. Slovanstvo a ďalšie kultúry vidia strom ako miesto, kde prebývajú božstvá alebo duchovia; strom ako centrum posvätnosti a ochrany. Strom života sa objavuje v rôznych kultúrnych verziách - od starovekého Östrovo až po súčasné keltské a perzské tradície, pričom jeho význam zostáva prepojenie neba a zeme, života a smrti, múdrosti a skúsenosti.
Legenda Atlasu a Berberské príbehy ukazujú spôsob, akým sa hory stávajú miestom stretnutia človeka s duchmi a predkmi, s príbehami o božstvách a o odvekých zákonitostiach prírody. Atlas sa tak stáva živým múzeom príbehov o hrdinoch, bohu a ľudoch, kde každý kaňon, údolie či dedina nesie svoj výklad v rámci kultúrnych tradícií a náboženských presvedčení.
Legendy a múdrosti spojené s pôrodom a stromami
Legenda o Kmeňových kašbách v Údolí Tisícich Kasíb a o tom, ako ruže vody a pramene v horách chránia duchov pred chamtivosťou, predstavuje ďalšiu stránku prepojenia človeka s krajinou a duchovným svetom. Berberské príbehy hovoria o Kráľoch duchov, ochrane vody a o tom, ako zmyselné, pokorné srdce dokáže nájsť prameň tečúci zo srdca hory. Atlas môžeme vnímať ako živé muzeum legiend o kráľoch džinov a o pôvode ľudských kultúr, v ktorých sa prelínajú mýty, história a náboženské presvedčenia.
Stromy majú v ľudovom povedomí rôznorodú symboliku: Noemova archa, jaseň a ďalšie posvätné stromy predstavujú prepojenie života, ochranu a duchovného vnútorného svetla. Strom života je jedným z najvýznamnejších symbolov v rôznych kultúrach - od pradávnych kultúr cez keltské a slovanské mýty až po súčasné duchovné interpretácie. História a symbolika stromov odhaľujú, že ľudia vždy hľadali spojenie medzi duchovným a materiálnym svetom cez posvätné stromy, drevo a príbehy, ktoré kedysi vysvetľovali zázraky narodenia a pôrodu.
Záver bez explicitného záveru
Porozumenie metaforám narodenia a zrodu života spočíva v zohľadnení viacerých kameňov: biblické a židovské texty, kresťanská tradícia s dôrazom na krst ako vstup do Božieho ľudu, kultúrne príbehy o pôrode a rodinných rituáloch, ako aj široká symbolika stromov ako spojenia neba a zeme. Ako sa pozoruje v atlasických legendoch a berberských príbehoch, pôrod a zrodenie otvárajú dvere nielen do biologického života, ale aj do duchovného a kultúrneho poriadku, ktorý formuje ľudskú spoločnosť a jej tieň a svetlo naprieč časom.
Počiatky krstu detí
tags: #metafory #pre #narodenie