Po narodení mojich dvojičiek sme v nemocnici strávili presne 4 týždne. Javí sa to ako veľmi dlhý čas, no v skutočnosti ubehol veľmi rýchlo. Dopadlo to presne opačne a ja sa na to miesto v myšlienkach vraciam veľmi často. Predčasný pôrod nám veľa vzal. Nekonal sa žiadny bonding, žiadne túlenie sa s mamou v posteli a ani kojenie. No prekvapilo mi to aj veľa dalo. Nemocnica je totiž taký „očistec“ ako to nazvala jedna moja instagramová priateľka. Vidieť život v jeho najkrehkejšej podobe je oči a srdce otvárajúca skúsenosť.
Všetko čím sme si prešli bolo v istom zmysle obohacujúce. A ešte vám chcem v úvode povedať, že nie som žiadna hrdinka. Iné dievčatá na oddelení strávili 11 či 15 týždňov. Narodili sa ráno a okrem pár sekúnd na operačnej sále som ich v ten deň už nevidela. Večer mi p. primárka doniesla ich fotky a ja som z nich nevedela odlepiť oči. Povedala mi, že sa majú dobre, vedia dýchať samé, no dali im aj malú podporu dýchania (tzv. CPAP), aby sa nevyčerpávali. Ale bolo to aj neopisateľné šťastie, že ich môžem vidieť a že sú živé. Na perách som mala úsmev a v srdci radosť. To, že sa vlastne všetko odohralo zle, mi vtedy akosi vôbec nedochádzalo.
Tí moji anjelici boli nádherní. Malinkí, krehunkí, iba v plienke, čiapke a ponožkách. Spinkali v teplúčku inkubátora, ktorý im mal nahradiť maternicu. Zdali sa mi úplne v pohode, dokonca nevyzerali byť ani až takí malí a chudí ako som sa obávala. Vzala ma tiež za Miuškou, ktorú mi dala klokankovať (priložiť na hruď). Bol to prvý ozajstný kontakt s mojim dieťaťom.
Prvý kontakt s deťmi a denný rooming
Dochádzať na oddelenie na tzv. denný rooming, tj. 4) Nechodila by som vôbec, resp. Prišla som teda domov - sama. Hneď ako som nastúpila na denný rooming prepustili Maxíka z JIS-ky na vedľajšie Nedonosenecké oddelenie. Čo bola skvelá správa lebo to znamenalo, že je na tom naozaj dobre. Na tomto oddelení bola možnosť kontaktu s dieťaťom oveľa väčšia. V podstate tam začína seriózna makačka lebo po odsatí mlieka, čo sa robí 7-krát za deň sa ide ku deťom. V mojom dvojičkovom prípade to občas makačka fakt bola. Sú tam síce sestričky, ktoré sa o deti starajú, ale keď je tam matka prenechajú povinnosti jej. Nuž ale, keďže bol Max už pri mne potiahla som denný rooming ešte jeden deň a prišla som na príjem, čiže 24 hodinový pobyt.
Keď tam máte deti rovno dve je to až neuveriteľné, že obom sa podarilo vyviaznuť bez následkov. Maxíkovi našli v nose MRSE - multi rezistentný zlatý stafylokok - ten nemocničný, na ktorého nezaberajú žiadne antibiotiká. Lekári tvrdili, že to pre neho nie je nebezpečné, že on je už za vodou lebo je veľký (váhovo) a nemá žiadne vstupy do tela (rozumej kanyly, či jazvy po operáciách). Ale viete si predstaviť ten strach a sklamanie. Pre Maxa to znamenalo izolačný box, návrat do inkubátora a 6 dní dekolonizácie, tj. kúpanie v nejakom špeciálnom roztoku, aby sa MRSA nerozšírila. Pre mňa to znamenalo zákaz manipulácie s ním. Mala som dovolené dotknúť sa ho raz za deň v rukavici. Túto lukratívnu možnosť som sa rozhodla nevyužiť. Spočiatku som bola šokovaná, že do izolačného boxu rovno presunuli aj zdravú Miu. No po čase som pochopila, že mňa ako matku predsa nemôžu nechať pobehovať medzi jednotlivými boxami a riskovať zavlečenie baktérie na iné, zdravé deti. Max na Nedonoseneckom oddelení putoval kvôli MRSE naspäť do inkubátora. Po 6 dňoch sa ukázalo, že lekári naozaj neklamali a Maxíkovi to nijako neublížilo.
Ale aspoň som mala čas venovať sa Miuške, ktorá horlivo bojovala s pitím z fľaše. Dokázala vypiť tak 10-20ml a zvyšok som ju kŕmila cez sondu. Naordinovali jej preto tzv. III. Obe detičky už boli v postieľkach lebo inkubátor viac nepotrebovali, pravidelne som sa o nich starala, rástli a priberali. Bola som veľmi sklamaná, keď mi lekárka povedala, že Miuška musí cvičiť lebo má slabšie svaly. Tu sa mi však žiada povedať, že už z cvičenia sklamaná nie som. Práve naopak, som nadšená a ľutujem, že som necvičila od začiatku aj s Maxom.
* Aj po prepustení z nemocnice sme boli sledovaní na oddelení Rehabilitácie a mali sme naordinované cvičenie s oboma.
Prekvapenia, bonding a postupný návrat domov
Fungovali sme ako hodinky a všetko išlo ako po masle. V podstate sme už čakali len na ukončenie 36 týždňa lebo ostatné sme splnili a v tom to prišlo po druhý krát! Tentoraz našli MRSE v nose Miuške! Zase sklamanie! Prečo sa pred koncom toto muselo stať. Vedela som síce, že ani jej to pravdepodobne neublíži a vykorčuľuje z toho rovnako ľahko ako Max, ale bola to zbytočná komplikácia navyše. Takže bol koniec, dočkali sme sa. Neskutočne som sa tešila, ale zároveň aj trošku bála. Predsa len tam sme boli pod dohľadom a keby sa čokoľvek stalo sestričky okamžite urobia všetko potrebné.
Keďže som túto skúsenosť prežila na vlastnej koži a našla som v nej veľa poučení, myslím, že je mojou povinnosťou posunúť ich ďalej, aby z toho mali úžitok aj ostatní. Faktom je, že aj ja si nesmierne vážim prácu celého oddelenia. O ich odbornosti nemôže byť pochybnosť a patrí im vďaka za záchranu detských životov. Viem, že matky vtedy z istého hľadiska nie sú podstatné. Keď si na to teraz tak spomínam mám pocit, že by sa na začiatku hodilo komplexne informovať mamičky o tom, čo sa to deje a ako to tam vlastne funguje.
Prišlo obdobie, kedy som si uvedomila, že dezinfekcii rúk je veľký dôraz a že to môže veľmi zasahovať do psychiky aj fyzického stavu matky. Dezinfekčné prípravky boli na každom kroku. Pri každom vstupe do miestnosti, pri každom dieťati. Ruky som z tej dezinfekcie mala ako papier. Suché, boľavé, mala som pocit, že už sa mi nedajú nikdy dokopy. Aj „vôňa“ dezinfekcie mi spôsobovala problémy. Detičky sa na tomto oddelení kŕmia z fľaše, teda ak je to už v ich silách. Hlavnou povinnosťou a výsadou matiek, ktoré sú tam ako sprievod svojich detí je odsávanie mlieka - 7x za deň. Začínalo sa o 5:15 ráno, pokračovalo sa celý deň každé tri hodiny a posledné odsávanie bolo o 23:15 večer. Kým som sa dostala do postele bolo po polnoci. Jediné, čo teraz spätne ľutujem je, že som si mlieko nemrazila. Na začiatku som ho mala strašne veľa vzhľadom na miniatúrne dávky, ktoré pili moje deti. Moje detičky prvé dni pili len 7ml na jednu dávku a ja som toho mlieka mala na jednu dávku cca 120ml a to 7x do dňa.
V našom II. A musí byť 100% zdravá. Hneď po príchode sa berie na rozbor vzorka mlieka, výter z hrdla a výter z rekta. So zdravím sa to tam myslí naozaj vážne. Jedna mamička musela odísť hneď na druhý deň po prijatí na oddelenie pretože sa jej urobil na perách herpes, čím ohrozovala nielen svoje ale aj všetky ostatné deti. Mamy tam majú k dispozícii „byt“. Jedná sa v podstate o dve klasické nemocničné izby, kde môže byť ubytovaných 8 mamičiek. Pobyt tam nie je o ležaní na posteli a čumení do stropu. Denný režim funguje na 3-hodinových intervaloch a v hlavnej úlohe je odsávanie mlieka. Na prvý pohľad to možno tak nevyzerá ale bolo to dosť náročné. Keďže sme tam boli len ako sprievod nemali sme k dispozícii stravu a museli sme si ju zadovážiť po vlastnej osi, čo bolo dosť náročné. Ináč sme tam fungovali ako kamarátky, boli sme tam všetky na jednej lodi, každá so svojim trápením a obavami ale vedeli sme sa aj zasmiať a pobyt si spríjemniť.
Krst, bonding a dojčenie
Možno ste to tiež netušili, ale v nemocnici je možné dať dieťa pokrstiť. Stačilo zavolať nemocničnému kaplánovi, číslo je uvedené na plagátikoch a dohodnúť sa na krste. P. Tento nemocničný krst je len taký skrátený obrad, ale je plne platný. A dozvedela som sa, že na novorodeneckej JIS-ke majú aj svätenú vodu a v prípade, že sa veci komplikujú, situácia s dieťaťom je kritická a rodičia si to želajú môžu sestričky dieťa „provizórne“ pokrstiť. Výberu nemocnice zväčša matky venujú veľký dôraz. Pretože dieťa po predčasnom pôrode pravdepodobne aj tak prevezú na nejaké špecializované pracovisko do inej nemocnice, no matka prvé dni určite ostane v nemocnici, v ktorej porodila.
Po prepustení z nemocnice sme boli sledovaní na oddelení Rehabilitácie a mali sme naordinované cvičenie s oboma. Obe detičky už boli v postieľkach lebo inkubátor viac nepotrebovali, pravidelne som sa o nich starala, rástli a priberali. V ich spojení so starostlivosťou o dieťa a samotnou rekonvalescenciou som objavila dôležitosť kontaktu rodičov s deťmi a následné dohody s personálom o dojčení a starostlivosti.
Príprava na druhý pôrod a skúsenosti ďalších mamičiek
Pôrod dvojičiek má svoje špecifiká a vyžaduje tím skúsených pôrodníkov a pripravenosť na možný cisársky rez. Prirodzený pôrod dvojičiek je možný za podmienok vhodného postavenia a polohy oboch plodov; ak majú spoločný plodový obal, väčšinou sa rodia cisárskym rezom. Ako potvrdzuje MUDr. Dana Kobidová, tehotenstvo s dvomi plodmi je rizikovejšie a rozhodnutie o spôsobe pôrodu závisí od viacerých faktorov, vrátane zrelosti plodov a polohy. Dvojičky môžu mať rozdielnu požiadavku na dojčenie a prvotnú kontaktnosť po pôrode je kľúčová pre úspešné budovanie dojčenia.
Príprava na druhý pôrod zahŕňa informácie, predpôrodné kurzy, pôrodný plán a podporu partnera či blízkych. Dýchanie a techniky zvládania kontrakcií sú dôležité pre zvládnutie druhého pôrodu a udržiavanie psychickej pohody. Ako uvádza ďalšia skúsená mamička, druhý pôrod býva kratší a intenzívnejší, aj keď výnimky potvrdzujú, že nemusí vždy platiť pravidlo. Výskumy ukazujú, že druhý pôrod je často rýchlejší, no dĺžka druhého pôrodu je stále individuálna a ovplyvnená viacerými faktormi.
Prínosy a výzvy dojčenia pri dvojičkách
Ako motivácia pre dojčenie, znázorňuje skutočnosti skutočný život: okamžitý kontakt dieťaťa s matkou, dojčenie po pôrode, a aj spôsob dokrmovania, ktoré by mali byť v baby-friendly nemocniciach riešené citlivo a informovane. Laktačná poradkyňa môže poskytovať podporu hneď po pôrode a počas nasledujúcich dní. Nevyhnutné je tiež zvládnutie bolesti a možno aj rizík spojených s poranením hrádze alebo infekciou bradaviek pri nesprávnom prisatí. Skúsenosti ukazujú, že so správnou podporou môže dojčenie pokračovať dlhodobo a deti rýchlo priberať.
Tipy pre staršie dieťa a rodinnú súdržnosť
Príprava staršieho dieťaťa na príchod súrodenca je rovnako dôležitá ako samotný pôrod. Treba oznámiť novinku včas, zapojiť dieťa do príprav, vytvoriť pozitívnu atmosféru a priznať realistické výzvy. Spoločná izbička môže byť spôsobom, ako sa súrodenci lepšie zoznámia a vytvoria si spoločné zázemie. Významné je tiež zabezpečenie pomoci zo strany rodiny alebo opatrovateľky a postupné rozvíjanie vzťahu medzi deťmi aj po príchode domov.
Rady na záver
Najlepšie výsledky v postupoch a usmerneniach nastávajúce matky dosahujú prostredníctvom otvoreného dialógu s lekármi a sestrami, zapájania laktačných poradcov, informovaného výberu nemocnice a aktívnej spolupráce s personálom. Pôrod je jedinečná skúsenosť a aj keď druhý pôrod môže priniesť nové výzvy, s primeranou prípravou, podporou a skúsenosťami z prvej skúsenosti je možné zvládnuť ho úspešne a bezpečne.
tags: #porod #dvojiciek #skusenosti