Rodina zohráva nezastupiteľnú úlohu vo vývine dieťaťa. V rámci rodinného prostredia existuje celý rad činiteľov, ktoré ovplyvňujú vývin detskej osobnosti, jeho súčasný i budúci životný štandard. Je všeobecne známe a nespochybniteľné, že rodina je najdôležitejším faktorom pôsobiacim na dieťa, podieľajúcim sa výraznou mierou na utváraní jeho osobnosti. V podstate väčšina vlastností, názorov a koniec koncov i životný štýl sú ovplyvnené rodinou a rodinnou výchovou. Rodinné prostredie sa všeobecne považuje za primárne prostredie socializácie a edukácie dieťaťa a za najdôležitejší činiteľ formovania správania človeka. So svojimi determinantmi výrazne ovplyvňuje rozvoj osobnosti dieťaťa. Vplyv orientačnej rodiny je primárny, každodenný a veľmi široký, natrvalo kladne alebo záporne poznačuje život dieťaťa.
Tento článok sa zameriava na definíciu nedostatočnej starostlivosti o dieťa a jej závažné následky. Skúma rôzne faktory, ktoré prispievajú k tomuto javu, vrátane socioekonomického statusu rodiny, emocionálnej nedostupnosti rodičov a rozvodových konfliktov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku a zdôrazniť dôležitosť lásky a starostlivosti pre zdravý vývin dieťaťa.
Faktory Ovplyvňujúce Vývin Dieťaťa v Rodinnom Prostredí
V štúdii objasňujeme vplyv socioekonomického statusu rodiny na dieťa (z hľadiska jeho fyzického i duševného rozvoja), ako jedného z možných determinantov jeho rozvoja. Súhlasíme s E. Frýdkovou (2013, s. 81) podľa ktorej „je dieťa produktom rodiny, ktorá sa odráža v jeho vlastnostiach, správaní, v hodnotách“. Máme na mysli: vzťahy v rámci rodiny, kultúru jej členov, akým vzorom sú pre svoje deti, aká je ich starostlivosť o deti, aké sú prejavy vzájomnej úcty, ako sa stavajú k riešeniu problémov, aké majú hodnoty, ako sa správajú k iným ľuďom, k majetku svojmu a k cudziemu, aký je ich postoj k svojmu okoliu atď. Na základe prác autorov Z. Bakošová (1994), Hroncová, J. (1996), S. vnútornú stabilitu rodiny ako základňu emocionálnej atmosféry rodinného prostredia. spôsob života rodiny, v ktorom sa odráža vzťah rodiny k rôznym otázkam spoločenského života, vzťah k práci, k povolaniu, k obliekaniu, bývaniu, ak sa členovia rodiny správajú doma, aký majú vzťah k sebe, k vlastnému rozvoju. vplyv techniky a technických prostriedkov na život rodiny, materiálne podmienky pre záujmovú činnosť, pre prípravu detí do školy a pod. Rodinné prostredie, determinované vyššie uvedenými podmienkami, môže zásadným spôsobom ovplyvniť ďalšie smerovanie detí, či už pozitívne alebo negatívne a natrvalo poznačiť ich život.
Socioekonomický Status Rodiny a Jeho Vplyv
Socioekonomický status významne koreluje s radom ukazovateľov osobnosti, výkonu, kariérneho sebapresadzovania a životnej úspešnosti (aj školskej). Jeho základ tvorí sociálna vrstva, ku ktorej jedinec patrí, a to najmä na základe: prestíže svojho povolania, príjmu (bohatstva), vzdelania (Helus, Z., 2007, s. 167). Postavenie človeka v ekonomickej a sociálnej štruktúre spoločnosti určuje jeho ekonomické zdroje, sociálny status, životný štýl, ako aj vzdelávaciu dráhu jedinca (Průcha, J. a kol., 1995, s. 167).
Na rozdiely v kvalite rodinného prostredia - v jeho kultúrnej úrovni, majetkových pomeroch či v sociálnom kapitále rodiny poukazuje sociológ I. Možný (2006, s. 103-104), ktorý uvádza tri dôležité rodinné faktory ovplyvňujúce životné šance jednotlivcov. V prvom rade je to kultúrny kapitál rodiny (vzdelanie a kultivovanosť rodičov), ktorý sa prejavuje v schopnosti rodičov stimulovať a podporovať deti pri príprave do školy a v celkovom rozvoji ich schopností. Druhým je ekonomický kapitál, spočívajúci v tom, že bohatá rodina má možnosť kúpiť deťom stimulujúce hračky, dopraje mu zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a trávenie voľného času, poskytne mu kvalitnejšie stravovacie návyky (a tým i základ pre lepšie zdravie), lepšie podmienky bývania a prostredie na štúdium. Posledným faktorom je sociálny kapitál, ktorý pozostáva z kontaktov, známostí či priateľstiev, teda zdrojov, ktoré má rodina uložené vo svojich konexiách a stykoch, resp. S problematikou sociálneho a kultúrneho kapitálu rodiny korešponduje teória kultúrneho kapitálu, ktorú sformuloval francúzsky sociológ P. F. Bourdieu. Podľa neho kultúrny kapitál predstavujú súbory kultúrnych vedomostí a jazykových zručností jedincov, ktoré získali v rámci príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, čiže aj k rodine. Bourdieu zavádza aj pojem sociálny kapitál, ktorým označuje súhrn sociálnych kontaktov a známostí. Tie čiastočne pramenia z postavenia rodiny v spoločenskej štruktúre a umožňujú dosiahnuť hmotný úspech, bohatstvo, či úspech nehmotný, t.j. uznanie, prestíž (Kopecký, M., 2002).
Zaujímavo vyznieva teória o vplyve príslušnosti rodiny k istej sociálnej vrstve na rozvoj osobnosti dieťaťa. Podľa koncepcie anglického sociológa a sociolingvistu B.B. Bernsteina rodina vytvára tzv. jazykový kód, ktorý si jedinec z rodiny do života odnáša ako určité dedičstvo, čím autor naznačuje, že sa spôsoby komunikácie v rôznych sociálnych vrstvách do istej miery líšia. Príslušnosť rodiny k sociálnej vrstve uľahčuje alebo naopak sťažuje predpoklady pre školskú úspešnosť žiaka a pre jeho adaptáciu (Kozma, B., 2001). Bernstein sa snaží vysvetliť procesy, v ktorých sa sociálne rozvrstvenie spoločnosti premieta do prostredia inštitucionálnej výchovy a vzdelávania v škole, a tým samozrejme i do školských výsledkov jednotlivca. S jeho názorom korešpondujú výsledky rozsiahlej štúdie, realizovanej na Novom Zélande, podľa ktorej ovládanie materinského jazyka je predpokladom lepšieho výkonu v škole. Potvrdilo sa, že deti z anglicky hovoriaceho rodinného prostredia dosahovali lepšie výsledky v školách, kde sa používala angličtina ako komunikačný nástroj (Biddulph, F., Biddulph, J., Biddulph, Ch., 2003). Podobné sú zistenia autorov N. L. Aikens a O. A.
Chudoba a jej vplyv na deti
V Slovenskej republike po spoločensko-politických zmenách v 90. rokoch 20. storočia došlo i k zmenám v ekonomických podmienkach mnohých rodín. To, že dochádza k tzv. otváraniu nožníc v príjmoch rodín, môžeme vidieť i v škole, kde je možné rozpoznať deti z bohatších a deti z chudobnejších rodín. Môžeme povedať, že sa v súčasnej dobe stále viac začínajú prejavovať majetkové rozdiely medzi jednotlivými rodinami a tým i medzi jednotlivými žiakmi v školskom prostredí. V súvislosti so socioekonomickým statusom rodiny sa hlavným problémom javí chudoba. Jej zdrojom je vo všeobecnosti nezamestnanosť, nízky príjem zo zamestnania, nízke vzdelanie a nedostatočná úroveň vlastnených zdrojov. V kontexte s chudobou J.C.Gersten (1993, In Vajda, Zs. - Kósa, E., 2005, s. Rizikové faktory môžu byť prítomné už pred narodením dieťaťa. Matky z chudobnejších štvrtí majú horšiu zdravotnú starostlivosť, častejší je u nich výskyt fajčenia a alkoholizmu, stiesnené bytové podmienky zvyšujú riziko stresu a interpersonálnych konfliktov. Podľa zdravotných štatistík majú ich deti nižšiu pôrodnú hmotnosť. V chudobnejších rodinách je vyšší výskyt osamelých, mladistvých matiek, s nižším vzdelaním, ktoré otehotneli neplánovane, ostali bez pomoci a podpory partnera, v horšom prípade bez pomoci orientačnej rodiny. V dôsledku absencie citovej a sociálnej opory počas tehotenstva nie sú často schopné primeranej starostlivosti o dieťa, dôsledkom je často odmietanie vlastného dieťaťa. Osobitným problémom v chudobnejších rodinách sú stravovacie návyky, resp. absencia niektorých zložiek stravy (napr. bielkovín, ovocia). Popri materiálnom nedostatku je závažným problémom kaloricky nezdravé stravovanie (napr. v zariadeniach rýchleho stravovania). Výchovné postupy rodičov z marginálnych subkultúr sú menej priaznivé pre rozvoj osobnosti dieťaťa (v porovnaní s rodinami zo stredných vrstiev). Rodičia sú menej citliví na špeciálne schopnosti svojich detí, pokladajú za menej dôležité podporovať ich v ich rozvíjaní (aj keď objektívne podmienky nie sú vždy vhodné). V oblasti výchovy detí je častejší výskyt konformizmu a autoritatívnej výchovy, rodiny sú častejšie hierarchicky usporiadané (v porovnaní s rodinami s vyšším socioekonomickým statusom). Častý je citový chlad rodičov, tradičné rolové rozdelenie úloh, vyšší výskyt trestov a citovej deprivácie. Podobné zistenia uvádzajú O. Matoušek - H. Pazlarová (2010), podľa ktorých chudoba prináša deťom zvýšené riziká nielen z hľadiska ich telesného a duševného vývoja, ale tiež z hľadiska ich budúceho zaradenia do spoločnosti. Na základe zahraničných zdrojov autori poukazujú na riziká v oblasti fyzického zdravia. Napr. Na ekonomickú situáciu rodiny má často vplyv i tá skutočnosť, že chýba jeden z rodičov. Zvyšovanie podielu neúplných rodín so závislými deťmi, resp. jednorodičovských rodín prináša so sebou nutnosť riešiť problematiku ich životnej úrovne. Ako upozorňuje Tydlitátová (2011), výdavky týchto rodín sú hradené z jedného príjmu a spravidla ide o príjem žien, ktoré majú v priemere nižšie pracovné príjmy v porovnaní s mužmi. Nezriedka tiež býva zanedbávaná vyživovacia povinnosť zo strany bývalého partnera (najčastejšie muža) voči svojim deťom.
Vplyv socioekonomického statusu na vzdelávanie
Empirické zistenia potvrdzujú, že životné šance dieťaťa nie sú nezávislé od jeho sociálneho (sociokultúrneho) pôvodu. Jedna zo základných otázok teda znie: ako pôsobí socioekonomický status orientačnej rodiny na vzdelanostnú dráhu dieťaťa? Socioekonomické faktory pozitívne korelujú s rodičovskými investíciami do budúcnosti detí. Existuje vyššia pravdepodobnosť, že rodiny s vyšším socioekonomickým statusom investujú do svojich detí viac času, peňazí, energie, budú klásť vyššie nároky na akademický úspech svojich detí, vytvoria podnetne bohatšie prostredie, ktoré sa pozitívne odrazí v školskej úspešnosti dieťaťa, vo výške dosiahnutého vzdelania (Conger, R.- Donnellan, M. B, 2007, In Bomba, L. - Zemančíková, V., 2011). Podľa novozélandskej štúdie (Biddulph, F., Biddulph, J., Biddulph, Ch., 2003) rodiny s vyššou úrovňou vzdelávacích očakávaní majú najpozitívnejší vplyv na výkon detí na druhom stupni ZŠ. Deti z rodín s nižším socioekonomickým statusom, navštevujúce školy s prevládajúcim počtom žiakov s vyšším socioekonomickým statusom, dosiahli výsledky na vyššej úrovni ako keby navštevovali školu vo svojom okolí (s prislúchajúcim socioekonomickým statusom). Podľa mnohých výskumov existuje vysoká korelácia medzi socioekonomickým statusom rodiny a školskou úspešnosťou dieťaťa. Socioekonomický status rodiny a vzdelanie rodičov má veľmi významný vplyv na úspechy detí v škole. Tie deti, ktoré sa narodia do chudobnejšej rodiny, majú nižšiu šancu dosiahnuť vyššie vzdelanie, a teda i vyššie príjmy. „Dôležité je, či rodičia vnímajú vzdelanie ako dôležité a ako veľmi svoje deti podporujú v jeho získavaní - a to častejšie robia práve tí, ktorí už sami vyššie vzdelanie majú. V mnohých krajinách sveta hrá rolu i finančná situácia rodiny, ktorá ovplyvňuje, na aké kvalitné školy môže dieťa chodiť, k akým technológiám a knihám bude mať prístup, či ho niekto bude doučovať v prípade problémov atd.“ (Burns, J., 2011).
Vzdelanie rodičov ovplyvňuje aj kvalitu času stráveného s dieťaťom. Podľa autorov M. S. Hilla a W. J. Yeunga (2000) rodičia s vyšším vzdelaním trávia viac času s deťmi pri aktivitách, ktoré ich rozvíjajú, pretože si uvedomujú ich vývinové potreby. Ich výskum však preukázal len malý vplyv spoločne tráveného času na dieťa. Napriek tomu, interakcia medzi rodičmi a deťmi zohráva významnejšiu úlohu v školskom výkone ako napr. etnická príslušnosť, zamestnanie, príjem a úroveň vzdelania rodičov. Vo všeobecnosti platí, že deti z rodín s vyšším príjmom majú doma viac podporné prostredie pre učenie sa ako deti z nízkopríjmových rodín. Ale ak má dieťa z takejto rodiny (s nízkym statusom) emocionálne podporné rodinné prostredie orientované na školskú úspešnosť, tak sa významne zlepšuje jeho akademický výkon. T. Nechyba a kol. (1999) uvádzajú, že príjem rodičov často koreluje s výsledkami dieťaťa v škole. Potvrdilo sa, že nižší výkon detí z rodín s nízkym statusom je zjavný na začiatku školskej dochádzky, čo môže následne ovplyvniť ich školský výkon v priebehu celého vzdelávania. Taktiež je dokázané, že deti s dobrými učebnými predpokladmi, z rodín s nízkym socioekonomickým statusom, ktoré dosahovali v piatich rokoch úroveň detí so stredným alebo vysokým statusom, skĺzli z dobrých výkonov do horších do ôsmeho roku života. Možno konštatovať, že socioekonomický status vysoko ovplyvňuje výsledky žiaka, aj keď iné rodinné faktory (emocionálna klíma, interakcie v rodine, skúsenosti a gramotnosť) môžu významne ovplyvňovať jeho výsledky v škole. Podľa štúdie príjem môže zohrávať úlohu len v podmienkach extrémnej chudoby, za špeciálnych podmienok a v útlom veku dieťaťa.
Finančné možnosti jednotlivých rodín sa u žiakov v školskom prostredí odrážajú v rôznych znakoch. Škola usporiada v priebehu roka akcie, ktoré do rozpočtu rodiny zasiahnu: plávanie, divadelné predstavenie, školský výlet, škola v prírode alebo lyžiarsky kurz, atď. V minulosti bývalo samozrejmosťou, že spoločných kultúrnych akcií poriadených školou sa zúčastnili všetky deti. Vstupné bolo skôr symbolické, účasť sa chápala ako povinná. O dôvodoch, prečo tomu tak bolo, môžeme diskutovať. Faktom zostáva, že deti i z toho najmenej podnetného sociokultúrneho prostredia počuli koncert vážnej hudby, prezreli si nejakú stavebnú pamiatku atď. Smutná je finančne motivovaná neúčasť dieťaťa na väčších spoločných akciách školy, akými sú škola v prírode či lyžiarsky kurz.
Dôležitým faktorom, vyplývajúcim zo socioekonomického statusu rodiny, je aj miera rodičovskej podpory domácej prípravy dieťaťa do školy. Množstvo výskumov sociologickej či sociálno-psychologickej povahy potvrdilo existenciu diferencií v prístupe rodičov ku škole na základe ich príslušnosti k sociálnej triede. T. Katrňák (2004) uvádza, že rodičia z vyšších tried sú aktívnejší v podpore dieťaťa pri domácej príprave, viac zdôrazňujú rozvíjanie vedomostí a zručností detí ako rodičia z nižších tried. S deťmi sa spoločne do školy viac pripravujú, častejšie ich prihlasujú do knižníc, záujmových krúžkov, pravidelnejšie s nimi navštevujú školské podujatia a sami sa významnejšie zaujímajú o dianie v školskom prostredí. Rodičia z nižších tried uvedené síce robia taktiež, ale nie v takej miere, intenzite a s takou pravidelnosťou. Neznamená to, že rodičia z nižších sociálnych vrstiev si neželajú, aby ich dieťa v škole prospievalo, avšak skôr očakávajú, že dieťa samo bude prejavovať záujem a samo sa bude o pomoc hlásiť. Rodičovská pomoc u rodičov z nižších sociálnych vrstiev má skôr charakter dohľadu a kontroly nad splnením domácich úloh, ich záujem sa skôr sústreďuje na formálne vyjadrené známky. Rodičia deťom neobjasňujú, ako učebnú látku zvládnuť, aký má učenie zmysel - učenie nesprostredkovávajú.
Emocionálna Nedostupnosť Rodičov
Nedostatočná starostlivosť o dieťa môže prameniť aj z emocionálnej nedostupnosti rodičov. Ak rodičia žijú len pre deti a sú nadmerne starostliví, povoľujúci, chváliaci, a zároveň málo kritickí a neurčujúci osobné hranice, dieťa vyrastá v predstave, že svet sa krúti okolo neho a že je v ňom o všetko postarané a všetko možné. Smerujem tým k tomu, že nielen zanedbávanie, ale aj prílišná starostlivosť či sloboda produkuje deti, ktoré sú narcistické a zamerané na seba.
Keďže potreby dieťaťa splývajú s potrebami rodičov, v iných vzťahoch sa dieťa nevedomky domnieva, že jeho potreby sú totožné ako potreby iných, a preto sa dožaduje ich prednostného naplnenia. Nakoľko jeho potreby sa v rodine možno napĺňali bez námahy a frustrácie, tak mimo rodiny znáša námahu, frustrácie a neistoty veľmi ťažko, a preto trvá na ich okamžitom vyriešení a uspokojení. A ak k tomu nedôjde, zúri, znehodnocuje, zahanbuje, obviňuje či znevažuje.
Takéto dieťa máva pocit, že môže veľa dokázať, pretože nevie dobre posúdiť rozdiel medzi tým, či sú jeho schopnosti, limity a potreby reálne alebo fantazijné. Máva pocit, že je mimoriadne a má aj falošné predstavy o svojej dôležitosti alebo schopnosti. Verí, že iní by sa k nemu mali chovať zvlášť ústretovo. Túži po splývaní s inými a často premýšľa o ideálnej láske. Vyžaduje od iných potvrdzovanie a validáciu a je preň dôležité, aby ho iní nejakým spôsobom obdivovali. Hoci svojim vynaliezavým konaním získava množstvo pozornosti, nezískava takmer žiadnu zaangažovanosť vo vzťahu. Nevie totiž rozpoznať, udržiavať a rešpektovať medziľudské hranice a máva preto ťažkosti vo vzťahoch.
Keď napríklad zatúži po zábave s kamarátom, bez ohlásenia sa objaví pred jeho dverami v očakávaní, že ten preruší všetky činnosti a bude sa mu bezmedzne venovať. Ľudí niekedy používa ako benzínové pumpy na plnenie svojich potrieb a dosahovanie svojich cieľov.
Prílišná závislosť na rodičoch
Ak dieťa vyrastá v prostredí, v ktorom sú rodičia nielen prehnane pomáhajúci, ale najmä všemocní, vševediaci a neomylní, kontrolujúci, ochranárski alebo zdôrazňujúci spoliehanie sa na autority, tak dieťa sa môže naučiť byť bezmocné a závislé. Potrebuje rady a podporu rodičov skôr, než urobí každodenné rozhodnutia.
Pri organizácii dôležitých oblastí života býva od závislé od iných a ťažko sa mu začína s úlohami, ak mu pritom nikto nepomáha. Nevie samostatne alebo efektívne vyhodnocovať riziká alebo znášať neistoty. Máva strach z experimentovania, zlyhania aj z úspechu. I keď si je isté, že rodičia pravdu nemajú, radšej im neprotirečí. Cíti sa nepríjemne, keď je samo a často premýšľa o tom, že nebude mať nikoho, kto by ho uisťoval a staral sa oň.
Nebezpečné rodinné prostredia
Môže ísť napríklad o nepredvídateľné, turbulentné alebo alkoholické prostredie, ktoré kladie dôraz na intelekt, šťastie a spokojnosť dieťaťa, ale zároveň netoleruje, trestá alebo bagatelizuje slobodné vyjadrovanie negatívnych emócií. V tomto prostredí sa dieťa akoby naučí vytesňovať časť samého seba do nevedomia a ľudí delí na dobrých a zlých. Ak sú rodičia napríklad vo výchove priveľmi rozdielni alebo sa rozvedú, dieťa si niekedy nevie vybrať a rozpoltí sa.
Dieťa môže mať následne ťažkosť regulovať svoju emocionalitu a často prežíva výrazné rozdiely v tom, ako vidí samé seba. Jeho vzťahy môžu byť spojené s neustálymi zmenami a ak ho niekto opustí, tak ho to vyvedie z rovnováhy a zúfalo sa snaží o obnovu vzťahu. Máva pocity menejcennosti a prázdnoty. Niekedy sa správa ako impulzívny rebel a inokedy rezignovane podrobuje.
U všetkých detí, ktoré vyrástli v týchto troch - príliš ustarostených, autoritatívnych a turbulentných - prostrediach je zvýšené riziko, že sa u nich neskôr rozvinú psychické ťažkosti a rôzne poruchy osobnosti.
Dopady nedostatočnej starostlivosti
Mnohí rodičia ospravedlňujú prehnanú starostlivosť tým, že sa len snažia ubezpečiť, aby ich dieťa bolo pripravené na život v reálnom svete. V skutočnosti takýmto prístupom dosiahnu pravý opak. Zo svojich ratolestí vychovávajú nesamostatných dospelých, čo ich ale neodrádza a s pribúdajúcimi rokmi ich zaangažovanosť len stúpa. Deti prehnane starostlivých rodičov zvyknú mať problém s nízkym sebavedomím, strachom z neúspechu aj riešením problémov. Štatistiky dokonca hovoria, že majú zvýšenú šancu výskytu depresie a úzkosti. Rodičia by si mali uvedomiť, že ak neustále riešia problémy namiesto nich, vysielajú jasnú správu o nedôvere v ich schopnosti. Nízke sebavedomie, ktoré sa vyvíja v priebehu dospievania, môže mať vážne následky v dospelosti, a to aj vrátane straty schopnosti sa o seba finančne postarať. Štúdie poukazujú na to, že dostatok sebavedomia je pozitívnym indikátorom budúcich zárobkov.
Štúdie poukazujú na to, že prehnaná starostlivosť rodičov pramení zo strachu z predstavy ako vás budú iní súdiť, ak vaše dieťa nedosiahne primeraný úspech, alebo sa rozhodne ísť „zlou“ cestou. Uvedomte si, že pokiaľ svojim potomkom chcete pomôcť, sústreďte svoju pozornosť na nich, nie na vaše okolie. Ani vy nebudete žiť večne a skôr či neskôr sa deti budú musieť naučiť fungovať bez vašej pomoci.
Strata rodiča je náročná aj vtedy ak na ňom nestojí celý váš svet. Nemyslime si, že vo výchove do jedného roka dieťaťa nemôžeme ako rodičia nič pokaziť, tvrdí v rozhovore pre Postoj Jana Bašnáková, spoluautorka knihy Psychológia pre milujúcich rodičov.
Jana Bašnáková študovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a kognitívnu neurovedu v holandskom Nijmegene, kde sa aj venovala výskumu na Inštitúte Maxa Plancka pre psycholingvistiku. Momentálne pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie SAV a prednáša vývinovú psychológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. V novembri jej spolu s Janou Zemandl a Evou Vavrákovou vyšla kniha o výchove založená na výskumoch Psychológia pre milujúcich rodičov.
Niektoré matky hovoria, že ich dcéry sú ich najlepšími kamarátkami. Je to v poriadku? Blízky a priateľský vzťah medzi matkou a dieťaťom nie je ešte dôvodom na obavy. Niektoré matky však mávajú bezhraničné a symbiotické predstavy o krásnom, rozprávkovom súžití medzi matkou a dcérou.
Ale ak sa hranice matka-dcéra rozplynú, tak sa rozplynie aj odlišná povaha zodpovedností a povinností matky a dcéry a to už prestáva byť OK. Matka a dcéra spolu nakupujú, zdieľajú tie isté sociálne siete, kde mávajú rovnakých priateľov aj nasledovateľov. Píšu si intímne správy netýkajúce sa prevádzky a povinností a bývajú aj v kontakte so súčasnými a predchádzajúcimi partnermi mamy či dcéry. Spracúvajú spolu emócie, neistoty a frustrácie. Jedna druhej hovoria, že sú ako “najlepšie priateľky” a v dospelosti sa navštevujú bez ohlásenia, akoby spolu žili. Tieto matky sa často venujú viac vzťahom a práci dcéry než svojim dospelým vzťahom a svojej práci.
Takéto správanie matky môže mať hlboký negatívny dopad na psychiku dcéry a jej fungovanie v dospelosti. Ak matka preferuje vzťah bez hraníc, inhibuje vývoj dcéry smerom k nezávislosti, autonómii a k schopnosti rozpoznať a chrániť svoje potreby a vzťahy s jej rovesníkmi. Dcéra máva problém odlíšiť “kde končím ja a kde začína ten druhý”. Nedokáže sa vymedziť voči vlastnej mame, pretože tá svoje intruzívne a vtieravé správania možno zdôvodňuje ochranou, láskou alebo záujmom o dcéru (hoci v skutočnosti ide o potreby matky, nie dcéry).
Áno, dcéra sa následne neraz cíti zodpovedná za blaho svojej matky aj v dospelosti. Nevie konfrontovať matku, kamarátku, partnera a iných ľudí, lebo má obavu im asertívne povedať: “To je tvoja potreba! Nie moja!” Má ťažkosť precítiť a ochrániť vlastné potreby, zachovať si odstup aj identitu. Môže mať nedostatočný pocit vlastnej hodnoty a neustále sa snažiť uspokojovať iných. Hoci sa často snaží mať veci pod kontrolou, neraz ju zaplavuje úzkosť, pretože sa nevie utíšiť a upokojiť sama.
Áno, môže. Najmä rodičovské posolstvá typu “som šťastná, len ak si šťastná ty” vytvárajú pre dieťa túto ohromnú ťarchu. Dieťa následne nesie dvoje zodpovednosti: za svoje šťastie ako aj za šťastie svojich rodičov. Výsledkom je, že zdieľa s rodičmi len pekné zážitky, lebo nechce, aby sa rodičia trápili, smútili alebo hnevali. Vzdá sa svojej prirodzenej potreby filtrovať a regulovať svoje frustrácie prostredníctvom blízkych vzťahov. I keď plní posolstvo rodičov - robí ich šťastných - robí to nevedomky na vlastný úkor.
Áno. To, čomu sa dieťa naučí vo vzťahoch s rodičmi, sa nevedome často vnáša aj do jeho dospelých vzťahov s partnerom/partnerkou, kamarátmi, kolegami a inými ľuďmi. Blbé je, že sa to často deje automaticky, bez toho, aby o tom vedeli. A ak o tom aj vedia, tak to nie je ľahké zmeniť.
Áno, môže sa to stať. Niektoré deti, ktoré vyrástli v zamotaných a zapletených rodinných vzťahoch, mávajú pocity viny za to, ak by mali opustiť rodiča a ponechať ho samého. Iné to odmietajú preto, lebo majú strach z osamelosti. Ďalšie deti mávajú strach zo slobody (napr. odchodu do zahraničia), pretože im chýba pocit rodičovskej podpory, sebaúčinnosti a samostatnosti.
K tomuto fenoménu dochádza napríklad vtedy, ak má jeden z rodičov dezorganizovanú vzťahovú väzbu, nespracovanú traumu alebo je vážne chorý, prípadne je alkoholikom. V takej rodine často dochádza k rôznym turbulenciám najmä medzi rodičmi. Tragickým východiskom z tejto situácie sa niekedy stane dieťa v úlohe záchrancu - svojou nadmernou starostlivosťou o neefektívnych rodičov situáciu v rodine stabilizuje nevedomky na vlastný úkor.
Jeden alebo obaja rodičia môžu v dramatických, chaotických a zúfalých situáciách hľadať útechu a východisko práve u dieťaťa. Nie je OK, ak s ním zdieľajú manželské problémy, alebo a riešia partnerské konflikty. Niekedy sa chcú s dieťaťom dokonca priateliť alebo uzavrieť koalíciu voči druhému rodičovi.
Stáva sa aj to, že nevedomky a dlhodobo podporujú a tolerujú to, aby sa normálna interaktívna starostlivosť rodič-dieťa obrátila v rodine naopak. Postupne si vymenia role. Dieťa sa môže následne identifikovať s úlohou mierotvorcu či spasiteľa v rodine, čo dieťaťu umožňuje udržať nielen pokoj v rodine, ale aj v sebe samom, pretože mu to dodáva pocit hodnoty.
Aby bolo všetko “OK”, dieťa ostane prehnane zodpovedné, stará sa o zdravie a blaho blízkych osôb, inhibuje svoje agresivitu kompulzívnym alebo vnucujúcim pomáhaním, je patologicky altruistické alebo nadmerne spolupracuje a poslúcha.
Neraz s rodičmi ostanú bývať celý život alebo sú s nimi v úzkom kontakte. Napriek tomu, že ich rodičia sú často schopní bezproblémovej samostatnosti, ich deti s nimi napriek tomu žijú, varia im, vybavujú im úradnícke záležitosti, lekársku starostlivosť a podobne. Boja sa vlastnej agresivity, v sociálnych vzťahoch sa izolujú a odopierajú si pudenie k samostatnosti, k emocionálnej nezávislosti a k ochrane a k napĺňaniu vlastných potrieb, ambícií a snov.
Týmto spôsobom zároveň celý život vedome či nevedome unikajú pred neistotou a zraniteľnosťou v blízkych vzťahoch, ktoré pre nich nebolo možné spracovať v ranom detstve. Môže tušiť, že jeho rodič je prehnane starostlivý, čo si však často vykladá tiež ako formu lásky, a preto to nerieši. Okrem toho nemá ani priveľmi na výber, lebo je od rodiča závislé. Bez pomoci rodiča nemusí byť teda v jeho možnostiach a schopnostiach, aby s tým niečo urobilo. Zvykne si a adaptuje sa na prostredie, v ktorom vyrastá.
Starším deťom, ktoré vyrástli v závislých vzťahoch a v rodinách bez osobných hraníc by mohlo pomôcť iné bezpečné prostredie alebo psychoterapia, kde by sa naučili rozpoznávať a chrániť svoje osobné hranice, potreby, hodnotu a identitu a zároveň rozpoznávať a rešpektovať osobné hranice, potreby, hodnotu a identitu iných ľudí.
Mohlo by byť pre nich osožné objavovať to, čo im je vlastné a snažiť sa žiť v súlade so svojim autentickým “Ja.” Psychoterapia alebo iné blízke, bezpečné, empatické a nesúdiace vzťahy by im mohli pomôcť rozoznávať svoju osobnosť a vedieť opísať samého seba vrátane svojich jadrových presvedčení a hodnôt.
Je dobre, ak si deti v takýchto zapletených vzťahoch ponechávajú nejaké citlivé informácie iba pre seba. Mali by si s rodičmi dohadovať (alebo sami stanovovať) zmysluplné hranice, ako dlho sa môžu zabávať a navštevovať priateľov. Nemali by si s rodičmi vymieňať role alebo si osvojiť úlohu rodinného spasiteľa.
Nemali by požičiavať peniaze vlastným členom rodiny. Ak im rodič vnucuje alebo podsúva svoje predstavy o tom ako by mali tráviť voľný čas, mali by vedieť, že udržať svoje hranice a chrániť svoje záujmy a potreby nie je sebecké. Mali by sledovať, rozpoznávať a pomenúvať svoje pocity. Prospieva im, ak strávia aspoň 2 hodiny týždenne v prírode. Mali by sa sústrediť skôr na svoje vlastné aktivity o ktorých sú si istý, že ich majú radi.
Mali by odmietať pozvánky rodičov a kamarátov na podujatia, ktoré ich nezaujímajú. Mali by požadovať, aby sa k nim rodičia a priatelia chovali s rešpektom. A mali by asertívne odmietať tolerovanie akéhokoľvek toxického správania, ktoré narušuje ich osobné hranice alebo oslabuje ich blaho a prosperitu.
tags: #prehnanaa #starostlivost #o #dieta