Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú. „Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia.“
„Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať. Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať.“
Určite áno. No to najzákladnejšie a najdôležitejšie je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame, akým spôsobom ich vyjadrujeme. Kľúčové je, ako na seba vzájomne reagujú rodičia, ako svoje emócie komunikujú jeden druhému, či ich komunikujú dieťaťu a ako sa pri tom správajú. Toto všetko je pomyselný základ. Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma. Nie, odporúčam začať bezprostredne od narodenia. Rodič reaguje na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu.
< tagimg>Informačná grafika: Emócie dieťaťa v rodine - ako ich prežíva a čo na ne reagujeJe zároveň dobré prežívanie komentovať. Napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“, „si šťastný“, „páči sa ti táto hračka“, „páči sa ti tento zvuk“. Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu. Ak len skonštatujeme, že „teraz si smutný“ alebo „si šťastný“, bez náboja emócie, je to chladné. Dieťa si to vysvetlí tak, že mama alebo otec sú akoby naučení niečo hovoriť, ale nemyslia to úplne vážne. Je to neautentické. Takáto reakcia je často horšia ako žiadna.
Dieťa vníma a cíti, že dospelý nie je emočne zainteresovaný do prežívania a nemyslí to vážne. Z takýchto reakcií dieťa získava dojem, že mu mama, otec alebo ktokoľvek blízky nerozumie, neberie jeho a jeho pocity, potreby a prežívania vážne. Môže sa cítiť prehliadané a nepochopené.
Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. So snahou rýchlo ukončiť detský plač sa vo svojej praxi stretávam veľmi často. Keď začneme s rodičmi pátrať po príčinách, prečo im plač dieťaťa prekáža, najčastejšie počúvam, že je to pre neželanú pozornosť okolia. Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa. Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležitejšie ako ono a jeho vlastné pocity.
A práve toto uvedomenie veľakrát u dieťaťa ešte umocňuje prežívanú emóciu. Mala som klientku, ktorá permanentne potrebovala utekať, lebo sa snažila dať svojim rodičom najavo, že chce, aby si ju všimli. Dieťa ukazuje, že chce byť videné a vypočuté. Veľakrát sa s niečím podobným stretávam aj v terapii, keď rodič prichádza po dieťa a prvé, čo sa spýta, je, či poslúchalo. Rodič tým dieťaťu ukazuje, že ho vníma ako neposlušné, a očakáva, že robilo niečo zlé. Zároveň prehliada jeho aktuálne reálne pocity, ktoré môže dieťa prežívať po ukončení terapie ako napríklad radosť, vzrušenie, frustráciu z ukončenia terapie a ďalšie.
Silvia Pokusová. Foto - archív S. Mnohí rodičia sa snažia pri plači odkloniť pozornosť dieťaťa. Odnáša si z toho, že ocino alebo mamina mu nerozumejú. Ono dáva jasne najavo, že chce niečo konkrétne, napríklad nejakú hračku, a rodič mu namiesto nej ponúka niečo úplne iné, čo v tejto chvíli vôbec nechce. Treba si vždy predstaviť, ako by sme sa v podobnej situácii cítili my dospelí.
Predstavte si, že by vám niekto vtedy povedal: Prečo radšej nepostojíš? Samozrejme, že to neuspokojí našu potrebu a ešte nás to aj nahnevá. Odklonenie pozornosti možno veľmi výnimočne použiť napríklad v situácii, keď sa dieťa dostalo do silného amoku. Niekedy to zaberie, no netreba túto techniku využívať často ani pravidelne. Určite ho treba vnímať a priznať. Intenzívne emócie treba s dieťaťom prežiť. Môžeme dieťaťu napríklad povedať, že vidíme, že je veľmi smutné, že jeho kamarát odchádza z ihriska alebo že mu niekto zobral hračku. A ďalej môžeme pokračovať uistením, že zajtra prídeme na ihrisko znova. Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej.
Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť. Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity. To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“, „vyzeráš prekvapená“, „cítiš sa šťastný“.
My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Majú pocit, že od nich rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia. Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania. Dieťa nadobúda dojem, že ho rodič skúša a ono je tým, kto má prísť so správnou odpoveďou, aby rodiča uspokojilo. Otázky zároveň na dieťa pôsobia dojmom, že mu rodič v danej chvíli nerozumie. Otázka „Prečo sa hneváš?“ aj v dospelom vzbudzuje dojem, že nie je v poriadku, že sa hnevá, a nemal by sa takto cítiť alebo by mal svoje pocity vysvetliť.
Ako prijať detský strach a zvládnuť silné emócie?
Strach je súčasťou každého človeka. Dokonca môže byť veľmi prospešný. Reagujte najskôr tým, že strach dieťaťa pomenujete. Napríklad slovami - vidím, že máš strach z toho, že ideš teraz do novej školky, alebo z toho, že ideme k doktorovi, no môžeme tvoj strach zvládnuť spoločne. Riešením je už to, že sa o strachu rozprávame. Už vďaka tomu ho môže dieťa ventilovať. Vyzvite dieťa, aby skúsilo povedať, čoho presne sa bojí a ako by ste mu s tým mohli pomôcť. Ubezpečte ho, že pri ňom stojíte. Toto chcú počuť všetky deti.
Silvia Pokusová. Foto - archív S. Nepomáha mu to. S takýmto prístupom rodičov sa stretávam napríklad v súvislosti so strachom detí zo zubára. Rodičia deťom často povedia, že ich vyšetrenie alebo ošetrenie nebude bolieť. A toto je jedna z vecí, ktoré by ste deťom v takýchto chvíľach hovoriť nemali. Jednoducho preto, že to tomu dieťaťa neviete zaručiť. Neviete, aký má prah bolesti. Aj vpich pri injekcii na umŕtvenie bolí. Ak poviete, že sa nemá čoho báť, lebo ho to nebude bolieť, je to klamstvo. Takto zároveň deti učíme klamať.
Hovoríme totiž niečo, čo pravda nie je alebo byť nemusí. Učia sa takto deti klamať aj o svojich pocitoch? Áno, napríklad, keď dieťa cíti a počúva, že neradi vidíme, keď je smutné. Po čase nám o svojom smútku radšej prestane hovoriť. Keď neprijímame emócie ako smútok, strach či hnev, tak sa stáva, že nám deti postupne prestanú ukazovať svoje emócie. Začnú si ich nechávať pre seba, alebo budú robiť veci, ktorými tie emócie prekryjú. Prípadne v dôsledku stresu a strachu budú neskôr v adolescentnom období riskovať, rebelovať, alebo sa budú svoj strach a stres snažiť zastierať alebo zvládať pomocou podporných látok ako alkohol a drogy, aby sa upokojili.
Základom je prijímať všetky jeho emócie. Neprehliadať ich, nebagatelizovať, nepodceňovať. Dieťa by malo cítiť, že jeho emócie skutočne prežívame spolu s ním. To mu dáva priestor na to, aby sa cítilo vypočuté.
Ako ďalej postupovať? Je dôležité, aby rodičia neboli učiteľmi, ale empatickými sprievodcami. Ďalšia vec, ktorú vo vypätej chvíli nepotrebujú, je vysvetľovanie. Keď je dieťa rozrušené, potrebuje našu emocionálnu reakciu a nie logické zdôvodňovanie. Ak neustále vysvetľujeme a snažíme sa zdôvodňovať emócie alebo ospravedlňovať druhých, napríklad ospravedlňovať iné dieťa na ihrisku, ktoré našomu vzalo hračku, staviame sa pred dieťa do pozície autorít. Týmto všetkým sa od dieťaťa vzďaľujeme. Deti na terapii bežne spomínajú práve tieto situácie - „mamina na mňa stále hovorí alebo niečo vysvetľuje“, prípadne „mama alebo otec vedia všetko“.
Najčastejšie je to práve potláčanie emócií, vysvetľovanie a stavanie sa do roly učiteľa, ktorý je mocný a vševediaci. Časté je však aj prehnané ošetrovanie dieťaťa, prílišná starostlivosť, ak sú rodičia hyperprotektívni. Vzbudzuje to v dieťaťati dojem, že je neschopné, že potrebuje príliš veľkú starostlivosť, lebo by nič samo nezvládlo. Takéto deti chcú na terapii či na ihrisku o všetkom rozhodovať, chcú mať všetko vo svojej moci, keďže doma nemajú.
Rodičia si často neuvedomujú, že sa im ich správanie voči deťom pravdepodobne neskôr vráti. Ak kašľú na jeho pocity, aj ono sa k nim bude v dospelosti správať rovnako - bude na nich kričať a prehliadať ich. Ak sa dieťa stretávalo v detstve často s tým, že necítilo, že sú jeho emócie rodičmi prijímané, môže si nechávať v neskoršom veku emócie pre seba alebo, naopak, môže ich ventilovať nevhodne, zraňujúco voči druhým.
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy?
Ako rozlišovať medzi zdravou starostlivosťou a rozmaznávaním?
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Správanie dieťaťa je často ovplyvnené atmosférou domova, hladom, spánkom a kvalitou stravy. Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca. Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech.
- 1. Záchvaty hnevu, keď dieťa niečo neposlúcha alebo nedostane, čo chce.
- 2. Neustále vyžadovanie všetkého voľného času a pozornosti rodičov.
- 3. Neustála nuda a nedostatok trpezlivosti pri zdĺhavejších úlohách.
- 4. Ťažkosti pri nadväzovaní vzťahov s rovesníkmi a empatii k potrebám druhých.
- 5. Hranice bez dôsledkov a pravidiel, ktoré dieťa potrebuje na bezpečné a úspešné sebavzdelávanie.
Rozmaznané dieťa potrebuje pevné hranice a empatiu zároveň. Nechajte dieťa plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Učte ho hovoriť nie bez pocitu viny, nenechajte dieťa vyhrávať vo všetkých súťažiach a vyvarujte sa zbytočnému chváleniu na úkor reálneho výkonu. Hranice a limity musia byť stanovené s láskou a jasným porozumením. Dieťa musí cítiť, že všetky členovia rodiny majú svoje miesto a že pravidlá platia pre všetkých, nielen pre neho.
Naučte deti všímať si pocity druhých a klásť dôraz na vzťahovú zodpovednosť. Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje“, smerujte jeho pozornosť na rodinu a spolupatričnosť. Dieťa lepšie reaguje na podporu a pochopenie než na tresty.
Podpora a pomoc pri ťažkostiach
Ak pozorujete príznaky psychických problémov u dieťaťa - plač bez jasného dôvodu, zmeny v spánku alebo apetíte, zhoršené výsledky v škole, sociálnu izoláciu či náhly pokles záujmu o obľúbené aktivity - je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Pedopsychiater alebo psychológ dieťaťa môže viesť diagnostiku a navrhnúť vhodný terapeutický plán. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Deti sa učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
< tagvideo>Rozhovor s detským psychológom o hraniciach a citlivosti vo výchoveAk sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Niektoré duševné poruchy sú spojené s genetickou predispozíciou a tiež s prostredím, v akom dieťa vyrastá, a so správaním rodičov. Hovoríme o tom, že neurotransmitery môžu mať v mozgu nerovnováhu a tá môže ovplyvniť psychické zdravie. Včasná intervencia pomáha zabrániť rozvoju ochorení a podporuje zdravý vývin.
Rozvod ako zvláštny a citlivý rodinný proces predstavuje významný faktor vývoja dieťaťa. Rozvod má sociálne, etické, právne a emocionálne dopady a tiež psychologické následky. Dôležité je, aby rodičia spolupracovali v prospech dieťaťa, preberali zodpovednosti a poskytovali dieťaťu stabilitu, aj keď sa rodinné usporiadanie mení. Deti potrebujú vidieť rodičov v bezpečnom a konštruktívnom svetle, ktorý im umožní rásť s pocitom istoty a vlastnej hodnoty.
tags: #psik #skor #povedal #mama #ako #dieta