Zodpovedné rodičovstvo nie je bezpodmienečne prepožičaný dar Matky prírody alebo jednoducho získaný talent. V tejto kapitole sa môžete dozvedieť, ako je u nás organizovaná sieť pôrodníc ale aj neonatologických oddelení. Keď však chcete vedieť vedieť viac o mágii samoprisatia, o význame neprerušovaného kontaktu medzi matkou a dieťatkom, o dôležitosti dojčenia, zaujme vás určite práve táto kapitola.
Veronika Homolová Tóthová je novinárka a spisovateľka. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä mapovaniu osudov ľudí, ktoré prežili nacistický a komunistický totalitný režim. Napísala knihy Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. Minulý rok natočila dokument Ruky na skle, ktorý zachytáva osudy tzv. Wintonových detí a ich rodičov. Má dve dcéry.
Dojčenie: osobná skúsenosť a výzvy
Keď sa Veroniky Homolovej Tóthovej spýtate, čo sa jej vybaví ako prvé, keď sa povie dojčenie, odpoveďou sú jej dcéry a ich pohľad pri dojčení. Keď už mali okolo štyroch mesiacov, sústredene sa pozerali a keď im stačilo, usmiali sa. Tento moment bol pre ňu dojímavý, až jej vyhŕkli slzy. Keď to mladšia dcéra urobila prvýkrát, Veronika sa musela rýchlo opäť usmiať, aby ju nezviedla zo svojich pocitov.
Predtým, ako mala deti, vnímala dojčenie ako prirodzenú súčasť materstva. Pamätá si, ako jej mama dojčila jej mladšiu sestru, ale nenapadlo jej, aké komplikované to môže byť a koľko úsilia to niektoré mamy stojí.
Pri dojčení prvej dcéry sa Veronika popasovala s problémami ako nesprávne prisávanie, opakovaný zápal prsníka a ragády. Prvé tri mesiace boli veľmi ťažké kvôli bolesti pri prisávaní a satí, aj keď dcérka dobre priberala. V piatom mesiaci tehotenstva prekonala silné bolesti v krčnej chrbtici, čo jej zrejme pomohlo vydržať bolesť pri dojčení. Napriek tomu, že jej manžel navrhoval, aby sa netrápila, ona to nemohla vzdať, pretože jej prišlo sebecké vziať dieťaťu to, čo je preň dôležité, kvôli bolesti. Po tejto skúsenosti dokáže pochopiť ženy, ktoré nedoja kvôli bolesti alebo iným obmedzujúcim príčinám.
Druhé dojčenie: ľahšie, ale s novými výzvami
Vzhľadom na väčší rozostup medzi dcérami, Veronika dúfala, že sa problémy z prvého dojčenia nebudú opakovať. Nerv sa našťastie nezasekol, ale od 6. mesiaca tehotenstva mala problém s nízkym tlakom a dutou žilou, čo ju nútilo hľadať pôrodnicu, kde jej umožnia rodiť na boku. Na dojčenie sa nijako zvlášť nepripravovala, ale druhé dojčenie bolo omnoho lepšie.
Prvé dojčenie druhej dcéry prebehlo pár minút po pôrode, dcérka sa pekne prisala a napila sa ešte na sále. Prvé dni v pôrodnici a doma boli pokojné, keďže Veronika mala dcéru stále pri sebe v posteli. Aj keď sa prisávanie bábätka išlo ľahšie a ovládala viacero polôh, tvorba mlieka sa zvyšovala pomalšie ako prvýkrát. S radou priateľky a laktačnej poradkyne Hanky Zavřelovej Gallovej strávili pár hodín v kontakte koža na kožu, čo viedlo k plným prsiam na druhý deň. Veľmi jej pomohla aj kvetinková masáž dvorca, ktorá jej ukázala, ako jednoduché dotyky dokážu pomôcť.
Staršia dcéra a podpora okolia
Staršia dcéra vnímala dojčenie mladšej sestry úplne prirodzene. Veronika sa obávala, či sa nebude vymedzovať voči dojčeniu, keďže je na začiatku puberty, ale dcéra to brala ako samozrejmosť. Keď prišli z pôrodnice, nosila jej vankúše na podoprenie a sedela pri nej, keď dojčila. Hoci si chuť dojčenia nepamätala, spomínala si na vôňu.
Veronika mala a vždy mala podporu v dojčení vo svojom okolí, vrátane manžela. Nestretla sa s posudzujúcim správaním ani komentovaním. Pediatrička jej dcér ju tiež podporovala v dlhodobom dojčení a pomohla jej pri nepríjemnej mastitíde s vysokými horúčkami.
Dojčenie v extrémnych podmienkach
Pri rešeršiach k svojim knihám o ženách v ťažkých životných situáciách, Veronika narazila na informácie o dojčení v koncentračných táboroch. Dozvedela sa o pseudolekárskych pokusoch, kde separovali matky od novorodencov, obväzovali im prsia na zastavenie laktácie a nechávali deti umierať hladom. V Mauthausene spoznala príbeh Bratislavčanky Prisky Löwenbeinovej, ktorá porodila v pracovnom tábore a bola väznená s dcérou až do oslobodenia. V múzeu pamätníka je venovaná vitrínka s jej fotografiou a detskou čiapočkou.
Tieto príbehy s relatívne šťastným koncom sú dôležité pripomienkou. Avšak, netreba zabúdať na tisícky žien a detí, ktoré svoj príbeh už nemohli vyrozprávať. Ich poslednou spomienkou sú fotografie z albumov SS, kde stoja nahé s deťmi v náručí a pri nohách, čakajúc na sprchy. Podľa spomienok členov Sonderkomanda mnohé ženy tušili, že ich čaká smrť, ale aj tak stály pokojne a spievali svojim deťom, aby ich nevystrašili a dopriali im posledné pekné minúty, keďže už pre ne nič viac urobiť nemohli.
tags: #sprievodca #matky #v #starostlivosti #o #dieta