Anton Bernolák sa narodil v Slanici na Orave a pochádzal zo zemianskej rodiny. Štúdium začal v roku 1774 na gymnáziu, pravdepodobne v Ružomberku, a neskôr pokračoval na Emericiáne v Bratislave, kde sa venoval rétorike a poetike. Po štúdiách nastúpil na Kráľovskú akadémiu v Trnave na štúdium filozofie, následne odišiel do Viedne na štúdium teológie a napokon pokračoval v Generálnom seminári v Bratislave, kde v r. 1787 uzavrel teologické štúdiá a získal kňazský titul. Tento komplexný školský a duchovný výcvik mu poskytol široký prehľad o dejinách, jazyku a kultúre.
Keď pôsobil ako kaplán v Čeklísu (dnes Bernolákovo) od roku 1787 do 1791, Bernolák začal uvažovať o jazykovej reforme a vznikla jeho prvá významná aktivita - príprava a vydanie spisovného slovenského jazyka. Na čelo skupiny stúpencom slovenského jazyka sa postavil dvadsaťdväťročný Bernolák a spolu s ostatnými pracoval na diele Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, ktoré bolo základom pre kodifikáciu slovenského jazyka. Pod tlakom osvietenských reforiem Márie Terézie a Jozefa II. sa Bernolák stal hlavným motorom národno-kultúrneho obrodenia a jazykovej obrody.
V Trnave pôsobil ako tajomník arcibiskupskej vikariátnej kancelárie a neskôr sa stal aj archivárom a notárom cirkevnej stolice. V roku 1792 viedol založenie Slovenského učeného tovarišstva, organizácie s hlavnou úlohou vydávať slovenské knihy, podnecovať národné povedomie a vzdelávanie. Pod jeho vedením a s podporou ďalších významných osobností tohto obdobia, ako J. Fándly a J. Hollý, vzniklo kolektívne dielo Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách spolu s Orthographiou, ktoré malo slúžiť ako základ pravopisu.
Bernolákova pravopisná koncepcia bola fonetická a kládla dôraz na to, aby spisovná slovenčina vychádzala z ústnej sloveskej reči ľudu. Väčšiu časť jeho práce tvorilo odstraňovanie bohemizmov a zavádzanie mäkčenia hlások ď, ť, ň, ľ s cieľom dosiahnuť čo najvernejšiu slovenčine podobu. Hoci bol jeho projekt orientovaný na kultúrnu západoslovenčinu, do nového spisovného jazyka vložil aj stredoslovenské prvky a zdôraznil fonetickú stránku pravopisu - „Píš, ako počuješ“.
Práca na Slowári a ďalších dielach smerovala k vybudovaniu jedného spoločného spisovného jazyka. Základným jazykovedným dielom bola Grammatica slavica (Slovenská gramatika, Bratislava 1790) a súvisiace diela ako Etymologia vocum Slavicarum, ktoré spolu utvárali rámec pre slovenskú pravopisnú normu. Bernolákovské úsilie vyústilo do vzniku celoslovenskej organizácie Slovenské učené tovarišstvo (1792), ktoré zriadilo siete po Slovensku a v zahraničí, aby šírilo literatúru v spisovnej slovenčine a podporovalo vzdelávanie ľudu.
- Bernolákova kodifikácia: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum a Orthographia; pravopisný systém „Píš, ako počuješ“; odlišovanie slovenskej spisovnej normy od českého spisovného jazyka.
- Organizačná a kultúrna činnosť: Slovenské učené tovarišstvo; vydávanie kníh, učebníc a náboženskej literatúry v slovenskom jazyku; podpora národného povedomia a vzdelávania.
- Historické kontexty: vplyv osvietenských reforiem Márie Terézie a Jozefa II.; kultúrna západoslovenčina ako základ pre ďalšiu kodifikáciu v roku 1843.
V roku 1797 Bernolák odišiel z postu v Trnave do Nových Zámkov ako farár, kde sa stal dekanom dolného okresu a neskôr tajomníkom a pokladníkom. Aj napriek náročným podmienkam pokračoval v jazykovednej práci a dokončil úpravy na Slowáre okolo roku 1806. Bernolákova smrť prišla rýchlo, 15. januára 1813, po mŕtvici, keď sa holil a náhle skolaboval. Napriek krátkosti života zanechal trvalú stopu v slovenskej národno-kultúrnej obrode a v základnej kodifikácii slovenského jazyka, ktorá následne inšpirovala druhú kodifikáciu v roku 1843 pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu.
Život a odkaz v kontexte národného obrodenia
Bernolákova práca a hnutie bernolákovcov predstavovali prvú konzistentnú snahu o vytvorenie čistého spisovného slovenského jazyka a vytvorenie základu pre národnú identitu. Jeho jazykovedná systematika, ktorá vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny a doplnkov z stredoslovenských prvkov, bola kľúčová pre to, že slovenský jazyk sa stal nositeľom národného povedomia. Hoci Bajza pôvodne chcel spisovnú slovenčinu uzákoniť skôr, Bernolákova šírenie a organizácia Slovenského učeného tovarišstva zohrali hlavnú úlohu pri etablovaní spisovnej slovenčiny ako takého.
Bernolák a jeho spolubratia sú dnes spájaní s prvým kodifikačným krokom v slovenskom jazyku a s celým pohybom národno-kultúrneho obrodenia. Jeho dielo, ako aj ostatné texty, ukazujú intenzívnu snahu o to, aby sa slovenský jazyk stal nositeľom kultúrneho a národného ducha. Významné literárne diela J. Hollého a J. Fándlyho, ktoré vznikli v prostredí bernolákovskej éry, sú dôkazom toho, ako ľudia a spolky vnímajú a rozvíjajú jazykové a kultúrne dedičstvo.
Hlavné body života a diela
- Narodenie: Slanica, Orava, 3. októbra 1762 (krstný dátum).
- Vzdelanie: gymnázium (pravdepodobne Ružomberok), Emericiánum v Bratislave, štúdium na Štefaníu v Trnave, Viedeň, Generálne seminár Bratislava.
- Jazykoveda: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (1787), Grammatica slavica (1790), Etymologia vocum Slavicarum (1791).
- Slovenské učené tovarišstvo: spolupodľa Slovenského učeného tovarišstva, riaditeľ (1792), rozšírenie po Slovensku a v zahraničí.
- Slovenská kodifikácia: založenie bernolákovskej slovenskej spisovnej normy s kultúrnou západoslovenčinou.
- Smrť: 15. januára 1813, Bratislava (údaje o príčine: mŕtvica).
tags: #anton #bernolak #narodenie