Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom. Najdôležitejšie je neporovnávať sa s ostatnými deťmi, ale sledovať vlastné dieťa v čase. Celkový rozvoj dieťaťa vo všetkých vývinových oblastiach, ktorými si človek odmalička prechádza, je veľmi individuálnou záležitosťou. Je ovplyvňovaná viacerými faktormi, ktoré nie vždy možno zmeniť. Začnite konzultáciou s pediatrom. Začnite konzultáciou s pediatrom. Výsledkom môže byť buď upokojenie, že vývin je v poriadku, alebo odporúčanie na podporu vývinu. Ak sa dieťa po 2. roku neposúva vpred, je vhodné kontaktovať odborníka.
Dvojročné dieťa má už nadmerne vyvinutú schopnosť vnímania svojho okolia. Začína sa omnoho viac socializovať aj s inými členmi rodiny či známych, pričom mu nie je cudzie ani hranie sa v blízkosti iných detí. To však neznamená, že je pripravené deliť sa o svoje hračky, alebo sa priamo zapájať do hry s ostatnými deťmi. Dieťa nadobúda organizačného ducha, čo znamená, že sa treba pripraviť na „organizovaný“ chaos v hračkách, oblečení a akejkoľvek inej kategórii vecí v domácnosti, ku ktorým sa dieťa dokáže dostať. Áno, myslia sa tým aj potraviny či kuchynské náčinie. Z tohto dôvodu je vhodné porozmýšľať nad inštaláciou detských zábran a zámkov na nábytok v domácnosti. Pozor si treba dávať aj na dvere, kľučky a kľúče. Deti v tomto veku už začínajú prejavovať záujem o princíp fungovania dverí, ktorý sa im veľmi páči, a teda ho chcú neustále skúšať.
Vývojové míľniky a samostatnosť
Vývoj má svoje míľniky, ktoré signalizujú, že mozog a telo sa vyvíjajú správne. Pri správnom vývoji reči sa prvé slová objavujú vo veku 10-15 mesiacov. Vo veku 18 mesiacov na otázku „Kde je jablko?“ vie dieťa identifikovať jablko na obrázku a dokonca aj porozumie tomu, na čo sa pýtame. Dvojročné dieťa má slovnú zásobu v počte minimálne 50 slov a tieto slová začína spájať do viet. Čo sa týka rečového vývoja, deti už majú vo veku dvoch rokov základnú slovnú zásobu, ktorou dokážu odkomunikovať svoje aktuálne potreby. Dvojročné deti si už dokážu vytvárať aj isté asociácie medzi predmetmi, farbami a jednotlivými pomenovaniami. Taktiež dokážu vnímať zmysel určitých pokynov, na základe čoho dokážu rodičove pokyny následne vykonať. Niektoré deti sú v tejto oblasti popredu, kým iné môžu mierne zaostávať.
Na fyzickej stránke dvojročného dieťaťa sa prejaví zvýšená aktivita. Má omnoho viac energie, čo ho vedie k vyhľadávaniu pohybových hier. Dieťa dokáže vo veku dvoch rokov stráviť aj celý deň bez spánku, no ak sa nakoniec „vyšťaví“, zaspí kdekoľvek, a to veľmi rýchlo. Motorika sa u dieťaťa neustále zlepšuje, pričom nadobúda oveľa lepší zmysel pre rovnováhu. Dvojročným deťom však stále chýba odhad na vzdialenosti, takže je vhodné dávať pozor, aby sa náhodou nebuchli hlavičkou do stola, keď budú spod neho vyliezať. Deti v tomto veku dokážu už uchopiť ucho fľašky s vodou, a teda sa samy napiť, pričom tento úchopový vývin v rámci motoriky sa viaže aj na jedenie. Rozvíja sa i schopnosť detí vnímať, kedy nastáva čas vykonávania potreby, čo vedia svojmu rodičovi verbálne signalizovať. V tomto období je preto vhodné začať dieťa učiť na nočník. Samozrejme, mnohokrát si túto záležitosť všimnú detičky až vo chvíli, keď je už neskoro, a teda dôjde k neželanej nehode, no také je už raz odúčanie od plienok. K tomuto veľkému pokroku je potrebná dávka trpezlivosti a odhodlania.
Určitý stupeň samostatnosti dieťaťa sa tiež prejavuje v podobe rozvinutej zručnosti vo vyzliekaní. Často sa však táto činnosť mení na zábavnú hru, ktorá môže u nejedného rodiča otestovať prah trpezlivosti. Dieťa si opakovane vyzlieka jednotlivé kúsky odevu, ktoré mu rodič oblečie, a čím viac sa rodič zlostí, tým väčšmi si túto hru batoľa užíva. V takýchto chvíľach je vhodné stanoviť dieťaťu isté hranice, ktoré následne nebude prekračovať v situáciách, keď nie je čas na hranie. Zaklad je dieta nechat robit, hned ked prejavi zaujem a najlepsie este skor. Ja som svoje dieta nikdy neucila jest priborom. Zacal s prvymi prikrmami v siestich mesiacoch, kde dostal do ruky lyzicku a len si ju daval do ust a napodbnoval, co robia ostatni clenovia rodiny, neskor skusal nieco nabrat sam, ked sa naucil ako tak ovladat lyzicku najprv sa nakrmil sam, potom som ho dokrmila, kedze po par minutach ho to prestalo bavit.Takisto sa sam krmil aj jedlami, ktore si nevyzadovali ziaden pribor. Uplne prirodzene sa naucil jest sam a v 3 rokoch, ked nastupoval do skolky nebolo uz davno co riesit, ale je pravda, ze ak sme nejedli cela rodina naraz, tak aspon som jedla ja s nim, takze videl ako pouzivanie priboru funguje, u nas sa nikdy nebehalo za dietatom s lyzickou, ci nechavalo cumiet na telku a tlacilo do neho jedlo, ako to zvykne robit mnoho ludi a deti ani nevedia, ze jedia. To iste obliekanie, najprv jednoduche ukony - stiahnutie, vytiahnutie nohavic, neskor navlecenie tricka, oblecenie svetra az po narocnejsie veci, ako ponozky, zapinanie a pod. uplne prirodzene a bez "ucenia". Z toho, čo som odpozorovala ide naozaj o chybu rodica, nie dietata, na jednej strane pohodlnost - dieta nakrmim sama, rychlejsie a bez bordelu, poznam ludi, kde dietatu vyslovene nedovolili jest samemu, lebo by vsetko zaspinil, ci inu rodinu, kde sa jedlo vazilo a meralo pred a po jedeni, aby bolo presne vidiet, kolko dieta zjedlo a dieta predsa nemohlo povylievat, porozhadzovat, lebo by to rozhodilo kalkulacie, samozrejme, ked sa rozhodli dieta ucit jest same, uz bolo obdobie, ked sa to mohlo prirodzene ucit presvihnute a dieta o samostatne jedenie neprejavovalo zaujem. To iste obliekanie, ludia nemaju ziadnu trpezlivost a uz vonkoncom nie cas, takze dieta zoberu navlecu do oblecenia, lebo je to 100x rychlejsie ako to nechat na dieta a potom sa cuduju, ze sa dieta nevie same poobliekat, ked je to uz od neho vyzadovane. Ako by aj, ked nikto nemalo sancu si to vyskusat.
Výzvy: Vzdor a porozumenie reči
Niektoré deti začnú rozprávať v 18 mesiacoch, iné až v 2,5 roku. Niekto behá, iný opatrne chodí. Oneskorený vývin reči môže mať viacero príčin. Jedným z hlavných dôvodov môže byť oneskorený vývin motoriky. V dnešnom svete musíme venovať pozornosť aj skutočnosti, že v mnohých prípadoch je nahradené spoločné spievanie a riekanky televíziou, telefónom a tabletom. Ale môže sa vyskytnúť aj problém s porozumením reči, čo vyzerá ako keby dieťa občas nepočulo čo hovoríme alebo ako keby nedávalo pozor. V tom prípade si nemysleli, že je iba lenivé alebo nemá náladu, poprípade ho nezaujalo čo hovoríme. Často sa stane, že by aj chcelo porozumieť tomu, čo mu hovoria, ale počuje inak ako by malo. Čím skôr nájdeme kľúč k riešeniu, tým rýchlejšie dokážeme pomôcť a menej problémov sa objaví neskôr v škole. Keď sa tým nebudeme zaoberať, neskôr môžu nastať vážne problémy pri čítaní, písaní a pri písaní diktátov. Dieťa nehovorí, ale všetko chápe. Nie vždy. Môže ísť o oneskorený rečový vývin, ktorý sa dá dobre stimulovať. Syn má 2 roky a nerozpráva ani mama. Nie je dôvod na paniku, ale určite je vhodné konzultovať s odborníkom. Máte právo vyhľadať ďalší odborný názor - psychológa, logopéda alebo špeciálneho pedagóga.
Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Tento článok ponúka praktické tipy na efektívne zvládanie hnevu a odporu, aby sa deti učili regulovať svoje emócie. Zistíte, ako zameniť príkazy za voľby, klásť otázky a využívať hravé prístupy, ktoré podporujú spoluprácu a rozvoj samostatnosti. Poznáte to? Neviete sa dočkať, kedy vaše dieťatko začne chodiť, potom rozprávať... A keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom ako očakávate a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Chce o všetkom rozhodovať... U vášho dieťatka sa začína fáza samostatnosti (poznáme ju i pod pojmom VZDOR). Ako na dieťa v tejto fáze? Čo povedať a urobiť, aby spolupracovalo? V tomto článku vám prezradím pár tipov. Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, niektorí označujú deti ako neposlušné, či nevychované a ja to nazývam fázou samostatnosti. Začína sa už vo veku 2 rokov. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. Všetko to súvisí s vývojom mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc z vonku (od nás rodičov). My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa. Ešte pred tým, ako sa vrhneme na nejaké metódy a techniky, skúste milí rodičia na toto ťažšie obdobie nazrieť z inej perspektívy. Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev. Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. Čo znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom ako svoj hnev bude zvládať.
Ako sa vysporiadať s tvrdohlavým a vzdorovitým dieťaťom
Metódy a techniky na podporu spolupráce
Rozkazujte dieťaťu, len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky spomínané nižšie v texte:
- Možnosť voľby: Umožnite dieťaťu sa rozhodovať všade tam, kde je to možné. Chcem, aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po.“ Ideme von. „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“ Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete.
- Pýtajte sa: Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „ Je vonku sucho, alebo mokro?“ Dieťa odpovie: „Mokro.“ Pokračujem v otázke: „ A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa: „Gumáky.“
- Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“ a namiesto varovania popíšte problém: Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie a tak často chápe vetu: „Nebehaj.“ Ako „Bež.“ Rodič vysloví „STOP“ a ak potrebuje jednoduchými slovami, vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch. Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku. Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“ Deti skáču po sedačke. Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete v trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy). Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť.
- Buďte hraví!: Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený. Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ale ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky... hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Nechajte neživé predmety rozprávať: Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže. Premeňte činnosť na hru alebo výzvu „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1...2...3... (Toto najlepšie zaberá na moju 2-ročnú dcéru). No nesmiete túto techniku používať často. „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“ Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky: Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.
- Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom: Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné. Popis situácie: Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“ Povedzte to slovom: Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.
Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Miesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu. Samozrejme, že vám nejde o to, aby ste dosiahli úplnú poddajnosť dieťaťa. Cieľom nie je kontrolovať dieťa na 200%, ale naučiť ho kontrolovať sa a tiež naučiť ho istým hraniciam každodenného života. Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Neposlušnosť je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé a plné entuziazmu, a teda rozvíja svoje schopnosti, vie nadviazať kamarátstva a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať. Dieťa, ako člen rodiny, musí poznať nároky a hranice ostatných. Musí spolupracovať s rodinou a s priateľmi. Sebaovládaniu sa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma menej.
1. Láska, ktorú vášmu dieťaťu prejavujete, garantuje jeho zdravý vývoj. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu. Dieťa potrebuje podporu. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen vašim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty, alebo spolu si sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj. 2. Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu. 3. Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech. 4. Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod. Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by ste mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávate (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Nechajte dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme dohliadajte naňho. Možno urobí nejaké chyby, ale naučí sa. Dieťa ešte nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeral rozprávku alebo dočítal kapitolu. Ak sa naučíte v rodine porozumeniu, budete lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo vás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy. Dieťa bude s vami čoskoro vyjednávať lepšie ako vy s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by ste ich mali aj zrealizovať. Vyhnite sa tiež bitke, niekedy však dať na zadok môže byť účinné. Nesmiete to však zneužívať, ani ako výchovný prostriedok. Telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďte realisti. Najlepšie je dieťa presvedčiť, že ste na jeho strane. Občas sa každému stane, že stratí chladnokrvnosť. Ak sa vám to stane iba zriedka a dokážete sa hneď ovládnuť, dieťa rýchlo na incident zabudne. Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
tags: #chce #vsetko #vlastnit #dvojrocne #dieta