Dali ste synovi pár po zadku, pretože vám urobil scénu v obchode, keď chcel autíčko? Už nejaký ten čas sledujem váš stĺpček a premýšľam nad tým, že prestanem fyzicky trestať svoje dieťa. Čo mám však robiť po tom, keď mu poviem „jasné nie“, ako ste odporúčali? Jednoduché „nie“ totiž vôbec nefunguje. Nechcem, aby moje dieťa dostávalo záchvaty v supermarkete.
Keď vaše batoľa prvýkrát odhodí zo svojej stoličky pri jedení na zem mrkvu a krásne sa pri tom usmeje, bude sa vám to zdať roztomilé. Vždy žijú iba pre daný okamih. Chcú byť neustále fyzicky aj emocionálne v blízkosti svojich rodičov. Malé deti sú citlivé. Vy ho považujete za drzého fagana, ktorý si zaslúži lekciu o kričaní na verejnosti a o sebeckosti, tak ho vycápete po zadku pre istotu dvakrát.
Čo dostanete, keď k frustrácii pridáte ďalšiu frustráciu? Presne tak, ešte viac frustrácie. Ako by ste teda mali dieťaťu vysvetliť, že mu v supermarkete nekúpite žiadnu hračku? Odpoveď je jednoduchá a príšerne ťažká zároveň. Nepodľahnite jeho nátlaku, ani ho netrestajte za prejavené emócie. Prečkajte celú tú emočnú búrku bez reakcie.
Keď ide o ich správanie, deti si nevedia vybrať inú možnosť. Veď ako sa vraví, keby vedeli, ako sa správať lepšie, už dávno by to urobili. Deti vás nechcú zahanbiť, keď sa nechajú ovládnuť veľkými emóciami. „Vyzerá to, akoby presne vedeli, čo robia, keď zrazu začnú vyvádzať,“ hovoria mi mnohí rodičia a ja im rozumiem. Aj keď je dieťa naučené robiť divadlo a záchvatmi hnevu si vynucovať pozornosť, neznamená to, že to robí úmyselne.
Záchvat hnevu je len prirodzeným vyústením frustrácie, tak prečo by ste ho mali zastavovať? Frustrácia sa musí predrať na povrch, tak nech sa prederie. Zo strany rodičov si to vyžaduje ohromné množstvo odvahy a sily, aby ostali pokojní aj napriek záchvatu a nebáli sa, že ich budú ostatní ľudia súdiť. Skôr či neskôr si detský mozog uvedomí, že „nie“ znamená naozajstné „nie“, a sám od seba začne záchvat tlmiť. Svoju úlohu zohráva aj čas. Buďte preto pozitívni a nestrácajte nádej, že sa to zlepší aj bez bitky a iných trestov.
Prečo sa deti správajú tak, ako sa správajú?
Keď dostane dieťa amok, často sa začne hádzať aj o zem. V hneve a šoku rodičia niekedy nevedia, ako sa správne zareagovať. Deti zúria, pretože nepoznajú lepší spôsob, ako sa vyjadriť, uvádza autorka portálu The Lawyer Mom. Malé deti sa zle správajú aj preto, že je to jeden zo spôsobov, ako môžu dať najavo svoje pocity. Ralphie si to, samozrejme, nepovie, lebo autíčko je priamo pred ním a on ho tak veľmi chce. Keďže stále nemá možnosť vyjadriť svoje emócie slovami, reaguje takto.
Bábätká vo veku od šiestich do ôsmich mesiacov málokedy rozhadzujú jedlo zámerne. Od deviatich do dvanástich mesiacov sa však učia systému čin - následok. Rozhadzovaním jedla si teda môžu iba odpovedať na množstvo otázok, ktoré im napadnú: Čo sa stane, keď odhodím túto misku na zem? Aký zvuk to vyvolá? Vráti sa jedlo späť, alebo zostane na zemi? Zakaždým, keď vaše dieťa hodí na zem tanier plný jedla a získa si obrovské množstvo pozornosti od celej rodiny, posilňuje si návyk získavať záujem touto cestou.
Deti sa tešia pozornosti, nech už ju vyvolá čokoľvek. Aj keď to vo vás kypí, udržte pokoj a neutrálny tón. Osvojte si pozitívnu frázu a buďte s ňou konzistentné. Keď bábätko zo stoličky nedovidí ľahko na zem, na ktorú jedlo dopadá, venuje viac pozornosti samotnému pokrmu. Navyše bude sledovať ostatných členov rodiny a zapájať sa oveľa viac do rodinného spôsobu stravovania.
Podľa detskej psychologičky Penelope Leach trvá určitý čas, kým je dieťa schopné zvládnuť jemnú motoriku vyžadujúcu otvorenie prstov a pustenie objektu. Rovnako si to vyžaduje značnú koordináciu ruky a oka, aby dieťatko predmet dokázalo hodiť. Niet preto divu, že túto vzrušujúcu schopnosť chce hneď a všade praktizovať. To, čo sa deje ďalej je pre dieťa veľmi vzdelávacie. Dieťa postupne zisťuje, že čo sa hodí, padá vždy dole a nie hore. Dieťa samozrejme nevie nič o gravitácii, ale dokáže rozpoznať jej účinky.
Keď hádže loptu, tá sa odrazí, keď hodí o zem jablko, to sa rozpučí, keď hodí niečo sklenené, rozbije sa to. Trochu zmätku môže priniesť balónik naplnený héliom, ktorý nie a nie padnúť na zem, ale ani toto dieťa od hádzania iných predmetov na zem neodradí.
Nespoznávate ho? Z pokojného bábätka sa postupom času stal malý netrpezlivý človek, ktorý si vydobíja všetko agresívnym správaním. Čo robiť, keď vaše dieťa robí zle sebe samému? Búcha sa o zem, kričí, driape, neváha častovať údermi či nadávkami okolie? Kedy ide o zdravotný problém, a naopak o chybu vo výchove?
Pri výbuchu je dobré odísť čím skôr z obchodu či z kostola a dieťa nechať vonku upokojiť sa, ale dohliadnuť naň, aby si nemohlo ublížiť. Pred nákupom si môžeme povedať: „Ideme kúpiť len zemiaky a karfiol.“ Obchádzame kritické regály, ak sa dá. Niekedy pomáha pravidlo „jednej drobnej radosti“, ktorú má nárok kúpiť si každý, kto sa na nákupe zúčastní.
Dieťa by nemalo byť unavené a hladné. Môže pri nákupe spolupracovať podľa veku, napríklad dávať veci do vozíka a podobne. Dôležité je starať sa o svoj pokoj a nejsť do obchodu už nervózny, s očakávaním, čo zas bude (tzv. sebanaplňujúce sa proroctvo). Sebaregulácia je často nesplnená zodpovednosť nás dospelákov.
Ako reagovať na záchvaty hnevu
„Uistite dieťa, čo sa v danej situácii deje. Potvrdzujte aj pocity dieťaťa. Dôležité je, aby ste vy boli trpezliví. Ak dieťa plače, nechajte ho plakať. Potom mu ponúknite útechu v podobe objata. Dávame im najavo, že nám na nich záleží. Nesmiete podľahnúť emóciám detí. Deti totiž rýchlo prídu na to, že ak prejavia záchvat hnevu, dosiahnú, čo chcú.“
Zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Potom dajte limity, ktoré zaistia bezpečie pre dieťa a okolie. Niekedy to znamená aj zobrať ho na pokojné miesto. Povedzte mu: „Si nahnevaný, lebo nemôžeš mať hneď autíčko, ktoré by si chcel. Je mi to ľúto, zlatko. Môžeš dupať, ale nedovolím, aby si ma udrel.“ Týmto limitujete správanie, nie emócie.
Tie prijímate. Takto sa dieťa postupne zmieruje so sklamaním. Keď je emócia na ústupe, môžete mu navrhnúť, že ak autíčko tak veľmi chce, môžeme doma vyrobiť zoznam želaní, po ktorých túži. Na tento potom môže nakresliť želané autíčko a keď bude mať nejaký sviatok, ľudia, ktorí ho budú chcieť obdarovať, mu ho môžu kúpiť.
Keď sa dieťa hádže o zem, ubližuje sebe, iným ľuďom alebo si svoju zlosť vybíja na veciach, má mať rodič dôvod na obavy? Čo naznačujú tieto detské symptómy? „Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnom záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch. „V takejto situácii je nadľudsky ťažké vedieť reagovať, ale v prvom rade je dôležité, aby rodič zachoval pokoj. Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí,“ radí odborníčka na detskú dušu.
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
Keď sa dieťa hádže o zem, ubližuje sebe, iným ľuďom alebo si svoju zlosť vybíja na veciach, má mať rodič dôvod na obavy? Čo naznačujú tieto detské symptómy? „Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
Pri extrémoch môžeme dieťa z obchodu vyniesť, ale je to znak, že dieťa na to nemá. Vtedy nejaký čas do obchodov nechodíme a sebaregulácii a zvládaniu svojich nenaplnených túžob dieťa učíme v situáciách primeraných jeho schopnostiam. Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej.
Keď už sa nám dieťa o zem hodí, prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Inak je zmysluplné sa zachovať ako pri každej inej emočnej nepohode, napriek tomu, že máme publikum. A to tíšením rozrušeného dieťaťa. Napríklad sa pokúsime nadviazať kontakt s dieťaťom pokojom a blízkosťou, fyzicky sa zohneme na úroveň dieťaťa, uznáme pocit, po chvíli tíšenia pripomenieme, že ideme len po karfiol, a pomaličky sa presunieme ďalej.
Nenafukujeme, nekarháme, nepridávame olej do nepokoja. Cieľom je čo najskôr upokojiť situáciu, a začať treba pri sebe, pretože situácie na verejnosti sú pre väčšinu z nás tie najťažšie.
Prevencia a hranice
Prevencia je najlepšia i v tomto prípade. Znamená to dbať na to, aby dieťa malo naplnené potreby. Často bývajú spúšťačmi podobných scén únava, hlad, smäd, príliš veľa podnetov, nejasná situácia - napríklad aj to, že dieťa nevie, čo sa deje, kam sa ide a podobne. Ak ideme s dieťaťom do obchodu, dôležitá je jasná dohoda, samozrejme, to sa dá až po určitom veku. Dieťa by malo poznať pravidlá, napríklad že si môže vybrať jednu sladkosť alebo že ideme kúpiť tieto veci a nič iné.
Dôležité je mať stanovené hranice a tie udržať. Nedovoľme dieťaťu, aby nás svojimi scénami manipulovalo. Pokiaľ svojím výstupom dosiahne ústupok zo strany rodičov alebo sa mu podarí zaujať dostatočne ich pozornosť, je vysoko pravdepodobné, že túto taktiku použije aj nabudúce. Vlastné zlyhania nepreceňujme, treba sa však vrátiť k pôvodným pravidlám. Nenástojme na nepodstatných pravidlách, vyjasnime si, čo je kľúčové.
Neodmietajme dieťa, ak vyvádza, nehovorme mu, že ho už nemáme radi a podobne, ale odmietnime negatívne formy správania: „Pekne mi povedz, čo chceš, takto ti nerozumiem.“ Doprajme dieťaťu napríklad výber oblečenia. Nie však z celej skrine, ale z vopred pripravených dvoch možností.
Vo výchove posilňujeme také vzorce správania, ktorým venujeme pozornosť. Preto je lepšie len vecne odmietnuť manipuláciu alebo scény, nevenovať sa im príliš, nevracať sa k nim, ale, naopak, posilňovať žiaduce správanie, ak dieťa napríklad pekne poprosí, uprace, naučí sa niečo nové.
Podľa psychologičky sa batoľa naučí akceptovať takéto limity ľahšie vtedy, ak si je vedomé, že iné veci má hádzať povolené. Penové guľôčky, lopta alebo balónik sú pre deti veľkou zábavou, najmä vtedy, keď sa s nimi hráte aj vy. Deti treba naučiť, že hádzanie vecí, je v poriadku, ak hádže správne veci na správnom mieste v správny čas. Takáto lekcia sa prenáša aj na mnoho ďalších fyzických zručností dieťaťa, ktoré bude postupne zvládať.
Na tom nie je nič zlé, ak dieťa kope futbalovú loptu v parku, ale ak kope kamaráta, to už príjemné nie je.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak je kameňom úrazu autíčko v obchode alebo zmrzlina v stánku, pravdepodobne nepôjde o závažný problém psychologického charakteru, ale skôr o “skúšanie“ rodiča dieťaťom. Ak ste mu predsa včera dovolili pozerať rozprávky do desiatej (pritom bežne chodieva spávať o deviatej) alebo hrať sa s tabletom dlhšie ako obvykle, nemôžete predsa očakávať, že keď bude chcieť hračku či sladkosť, po jednom vašom NIE skloní hlavu a bude nečinne sedieť. Raz ste niečo zakázané povolili a dieťa si to zapamätá! Stane sa z neho malý bojovník a vyjednávač, preto je skutočne dôležité myslieť na to, že dieťa nielen zahŕňame láskou a nehou, ale aj vychovávame.
Väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu. Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom. Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom.
Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vie, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Deti sa neustále, od rána do večera, učia nové veci, musia si poradiť v nových situáciách. Sú úzko naviazané na dospelých, ale zároveň túžia aj po nezávislosti. V jednom momente sa kŕčovito držia svojej mamy a vzápätí už šialeným tempom bežia opačným smerom. Nemôžeme sa im čudovať, že toho majú niekedy plné zuby.
Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí, či škôlky, učiteľky, či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu.
V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
Vždy zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr. Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje. Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady.
Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.). Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite! Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné. Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným. Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov.
Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši. Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj. Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to. Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Väčšine rodičov sa podarí obdobie vzdoru svojho dieťaťa zvládnuť sami. Aj keď spočiatku ich prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5 rokov.
Ako zvládať záchvaty hnevu u batoľaťa: Pediater vysvetľuje metódu SERENE
tags: #co #robit #ak #sa #vam #dieta