V dnešnej spoločnosti sa stretávame s komplexnou problematikou autority, ktorá sa dotýka rôznych oblastí života, vrátane výchovy detí. Tradičné vnímanie autority ako mocenského nástroja sa mení a nahrádza ho prístup založený na rešpekte, komunikácii a vzájomnom porozumení. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi autority v spoločnosti, s dôrazom na jej význam vo výchove a hľadaní rovnováhy medzi rešpektom a vedením.
Autorita: Kedysi a dnes
Kedysi bola autorita rodičov neotrasiteľná. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy. Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci poukazovali na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia. Tradičné disciplinárne opatrenia a fyzické tresty prestali byť vnímané ako riešenie. Spoločnosť začala fyzické tresty vnímať ako formu násilia na deťoch.
Dnes vnímame veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Rodičia chcú dávať dieťaťu čo najmenej príkazov a dieťa má všetko rozvinúť samo. Ak to dieťa nechce, tak to treba akceptovať. To, čo dospelí a učitelia skúšajú s deťmi urobiť, nestojí na bezpečnom základe, pretože samotní rodičia to spochybňujú a deti to tak neprežívajú. Každé dieťa u dospelých niečo hľadá - pomoc, návod, istotu v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. Ak dieťa zažije, že my sami to nevieme, že nevieme, ako máme viesť svoj vlastný život, keď sme prišli o prácu a nevieme, či získame novú - všetko je pre nás neisté.
Žijeme v dobe, kde sme permanentne vyzývaní a provokovaní k tomu, aby sme boli otvorení. Už sa nedokážeme nejako orientovať len na jednu vec, ale musíme pluralitne myslieť, musíme mnohostranne myslieť. Skrze celú otázku migrácie, otázku otvorených hraníc, a tak ďalej, sme neustále vyzývaní byť otvorenými. Kedy môžeme byť otvorený? Myslím, že až potom, keď sme zažili uzavretosť. Potom sa môžeme otvoriť. Ak sme k tomu vybudovali niečo, čo potom môžeme verejne ponúknuť. Potrebujeme teda istý čas, istú možnosť výchovy, budovania, vývoja, aby sme tým mohli byť otvorený. Každé dieťa má právo na orientáciu. Chýbajúca autorita nie je pre deti nič samozrejmého. Deti niektorého učiteľa alebo učiteľku akceptovali ako autoritu potom, keď zažili: Učiteľka alebo učiteľ si ma cení, má ma rád, je tu pre mňa.
Štýly rodičovskej autority
Existuje niekoľko základných štýlov rodičovskej autority, ktoré sa líšia prístupom k disciplíne, komunikácii a očakávaniam voči dieťaťu.
Autoritatívny (diktátorský) štýl
Tento štýl je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na poslušnosť a rešpektovanie autorít. O svojich rozhodnutiach nediskutujú a tresty sú bežnou súčasťou výchovy. Dieťa je často potrestané bez toho, aby pochopilo, čo urobilo zle.
Permisívny (zhovievavý) štýl
Je presným opakom autoritatívneho štýlu. Dieťa si robí, čo chce a rodičia sú veľmi zhovievaví. Snažia sa byť skôr kamarátmi ako autoritou. Stanovujú málo pravidiel a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia tohto štýlu tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, no deti často majú problém s autoritami a ich požiadavkami.
Nezúčastnený štýl
Rodičia zabezpečia dieťaťu len základné potreby a inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Tento štýl nemusí byť vždy voľbou, ale môže byť spôsobený okolnosťami. Deti vychovávané týmto štýlom sú síce húževnaté a samostatné, no často majú problém s pripútanosťou, nízkym sebavedomím a nadväzovaním vzťahov.
Rešpektujúci štýl
Je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Výzvou pre rodičov je zachovať si chladnú hlavu aj v náročných situáciách a robiť vedomé a rešpektujúce rozhodnutia.
Ako nájsť správny prístup: Kombinácia štýlov a dôležité princípy
Vybrať najlepší výchovný štýl je zložité, pretože každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Dnes existuje mnoho rôznych výchovných postupov a nemusíte sa držať len jedného. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.
Pri výchove je dôležité zamerať sa na niekoľko kľúčových princípov:
- Vyhnúť sa extrémom: Na jednej strane sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia, ktorí majú svojho potomka kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
- Láska bez podmienok: Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou.
- Disciplína a hranice: Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
- Zameranie na správanie, nie na osobnosť: Ak dieťa pri hre udrie súrodenca, rodič ho hneď napomenie, no nemal by mu povedať, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť.
- Vyhnúť sa nekalým praktikám: Rodičia by sa nemali uchyľovať k zastrašovaniu, hrozbám, zahanbovaniu alebo kupovaniu si lásky a poslušnosti drahými vecami.
- Rešpekt bez ohľadu na vek: Rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží.
- Nemať z dieťaťa dôverníka: Rodičia by nemali zaťažovať dieťa svojimi problémami, finančnou situáciou alebo partnerskými nezhodami.
Vplyv rodičov, starých rodičov a kamarátov
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Do výchovy dieťaťa často zasahujú aj starí rodičia, ktorí môžu mať odlišné názory a prístupy. Ak starý rodič neguje príkazy rodiča, môže to mať negatívny vplyv na dieťa. Je dôležité, aby rodičia a starí rodičia spolu komunikovali a dohodli sa na spoločnom postupe vo výchove. Kamarátstva hrajú v živote dieťaťa dôležitú rolu. Je dôležité, aby si dieťa vyberalo kamarátov, ktorí ho budú pozitívne ovplyvňovať. Ak sa dieťa dostane do zlej partie, rodičia by mali zasiahnuť, no s citom a porozumením.
Autorita a úcta: Dve strany tej istej mince
Rešpekt k autoritám je základom fungovania v spoločnosti. Deti, ktoré rozumejú hraniciam, vedia, kedy počúvať, spolupracovať a prijať vedenie. Už batoľa vie pochopiť, že existujú pravidlá.
- Buďte dobrým vzorom: Ukážte, že aj vy rešpektujete pravidlá, iných ľudí a autority.
- Buďte pevní a zároveň vnímaví: Dieťa sa učí rešpektu, keď cíti, že pravidlá platia rovnako pre všetkých.
- Reagujte konzistentne: Ak dieťa reaguje neúctivo na učiteľa, nepodceňujte to.
- Skúmajte, odkiaľ správanie pramení: Má problém s autoritou, alebo sa cíti nepochopené?
- Hovorte o tom, čo autorita znamená: Čo sa od nej očakáva a prečo je rešpekt dôležitý.
- Neospravedlňujte dieťa za každú cenu: Uvidí, že pravidlá sa dajú ohnúť, ak rodič zasiahne.
- Vysvetlite dieťaťu, že aj autority sú len ľudia: Majú právo nesúhlasiť s autoritou, ak to robia slušne.
- Nekritizujte autority pred dieťaťom.
- Naučte dieťa, že rešpekt nie je poslušnosť zo strachu: Dieťa sa naučí rešpektovať autoritu, keď vidí spravodlivosť, dôslednosť a záujem o jeho dobro.
Ako naučiť dieťa rešpektu a disciplíne
Rodičovská autorita: Dar a zodpovednosť
Boh je autorom života a jeho dobrota sa prejavuje aj v jeho autorite. Celá stvorená autorita sa spoluzúčastňuje na nej, osobitným spôsobom je to láskavá autorita rodičov. Uplatňovanie rodičovskej autority nie je vždy jednoduché a musí sa „znižovať“ k veľmi špecifickým aspektom každodenného života. Ak sa pri výchove detí „neuplatňujú normy správania a pravidlá konania aj v tých malých každodenných záležitostiach, potom sa ani neformuje charakter a mladý človek nebude pripravený čeliť skúškam, ktoré sa v budúcnosti vyskytnú.“ Pritom však tiež vieme, že nie vždy je jednoduché nachádzať rovnováhu medzi slobodou a disciplínou. Mnohí rodičia sa obávajú uplatňovať disciplínu, možno aj preto, lebo oni sami si užili negatívne dôsledky, spôsobené tým, že ich rodičia k niečomu nútili. Boja sa napríklad toho, že prídu o pokoj vo svojom domove, alebo ich deti odmietnu niečo, čo je dobré samo osebe.
Výchova nemôže zľavovať z osobnej prestíže, ktorá umožňuje uplatňovanie autority. Toto je ovocím skúsenosti a kompetencie, ale predovšetkým sa získava koherenciou vlastného života a osobnou angažovanosťou, ako vyjadrením opravdivej lásky. Uplatňovanie autority by sa nikdy nemalo zamieňať s jednoduchým uplatňovaním našej vôle voči inej osobe, alebo snahou, aby nás poslúchali za každú cenu. Ktokoľvek poslúcha nejakú konkrétnu autoritu, nemal by tak robiť zo strachu pred trestom, ale skôr preto, lebo v tejto autorite vidí referenčný bod poznania čo je pravdivé a dobré, aj keď to ešte zatiaľ možno celkom nechápe. Autorita je úzko spojená s pravdou, pretože má reprezentovať to, čo je pravdivé. Autorita má eminentne pozitívny význam a mala by sa vnímať ako služba: je svetlom, ktoré vedie každého, kto sa ním dá viesť k cieľu, ku ktorému chce dospieť. Etymologicky slovo autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená „nechať rásť“, „rozvíjať“. Kto uznáva autoritu, vlastne sa tak predovšetkým pridŕža hodnôt a právd, ktoré ona reprezentuje. „Vychovávateľ je tak svedkom pravdy a dobra,“ niekým, kto už objavil pravdu, a s ňou sa aj stotožnil. Na druhej strane tí, ktorí sú vychovávaní, majú dôverovať svojim vychovávateľom, nielen kvôli ich poznaniu, ale tiež kvôli tomu, že sú ochotní pomáhať im na ceste k pravde.
Deti očakávajú od svojich rodičov, aby praktizovali vo svojom vlastnom živote hodnoty, ktoré sa snažia odovzdávať, a preukazovať im svoju lásku. Rodičia nepotrebujú robiť starosti ako získať autoritu, mali by si ju jednoducho udržiavať a dobre uplatňovať. Ak je rodina jednotná, deti dôverujú svojim rodičom viac, než sebe. Poslušnosť môže byť niekedy ťažká, ale deťom dáva zmysel v kontexte lásky a rodinnej jednoty. „Moji rodičia chcú pre mňa dobro, chcú, aby som bol šťastný, a hovoria mi, čo mi pomôže k tomu, aby som bol naozaj šťastný.“ Neposlušnosť sa potom vníma ako chyba, ako nedostatok dôvery a lásky. Ak si majú rodičia etablovať svoju autoritu, nepotrebujú robiť nič iné, než byť opravdivými rodičmi - prejavovať radosť a krásu ich vlastného života, skutkami dávať najavo, že svoje deti milujú také, aké sú. Je prirodzené, že toto si vyžaduje tráviť čas doma. Aj keď dnešný rýchly životný štýl tu vytvára prekážky, je dôležité, aby rodičia trávili čas so svojimi deťmi a „vytvárali rodinnú atmosféru, preniknutú láskou, zbožnosťou a starostlivosťou o iných ľudí.“ Napríklad stojí to za to, aby sme sa snažili jesť spolu ako rodina, aj keď si to možno niekedy vyžaduje isté plánovanie. Je to vynikajúci spôsob ako sa navzájom spoznávať, zbližovať, zdieľať príbehy každého dňa. Deti sa tiež počúvaním učia, ako sa rodičia rozprávajú o každodenných veciach, ako dokážu svojim problémom dať istú perspektívu, aj s istou dávkou humoru. Potom bude ľahšie hovoriť k deťom jasne, keď je to potrebné, poukazujúc na to, čo robia dobre a čo robia zle, čo môžu robiť, a čo nesmú, vysvetľujúc im vhodným spôsobom v súlade s vekom dôvody konania takým, či onakým spôsobom. A medzi tie dôvody by rodičia mali zahrnúť aj skutočnosť, že sme Božími deťmi. „Snažte sa pomôcť deťom naučiť sa hodnotiť svoje konanie pred Bohom. Dajte im naprirodzené dôvody pre zvažovania, aby mohli cítiť svoju zodpovednosť.“
Rodičia majú ukazovať deťom príklad Krista, ktorý objal drevo Kríža z lásky k nám, aby nám tak vydobyl našu slobodu. Uplatňovanie autority znamená poskytovať deťom už od raného detstva prostriedky, ktoré budú potrebovať, aby mohli osobnostne rásť. To najdôležitejšie je dávať im dobrý príklad svojim vlastným životom. Deti si všímajú všetko, čo robia ich rodičia, a majú tendenciu ich v tom napodobňovať. Rodičovská autorita zahŕňa nevyhnutné usmerňovanie detí pri udržiavaní srdečnej rodinnej atmosféry, ako aj pomoc deťom, aby dospeli k poznaniu, že viac radosti je v dávaní než v prijímaní. V tomto kontexte je vhodné vyžadovať od detí, už od celkom malých detí, aby boli zodpovedné za niektoré úlohy, ktoré pomáhajú vytvárať atmosféru zdravej vzájomnej starostlivosti. Sem patrí napríklad pomoc pri prestieraní stola, každotýždenné upratovanie svojej izby, otváranie vchodových dverí, atď. Týmto všetkým sa prispieva k rodinnej pohode a deti aj vnímajú svoje úlohy takýmto spôsobom. Nejde o to, aby sme im „dávali niečo urobiť“, ale aby sme im skôr pomáhali chápať, že tento ich príspevok do dobrého rodinného života je dôležitý, pretože tak odbremeňujú svojich rodičov, pomáhajú súrodencom, starajú sa o svoje veci… Mali by si uvedomovať, že tento ich príspevok je v istom zmysle nenahraditeľný, a tak sa naučia poslúchať. Nie je postačujúce, keď rodičia len hovoria so svojimi deťmi, umožnia im pochopiť, aké chyby robia. Či už skôr, alebo neskôr, bude tiež potrebné, aby ich napomenuli, ukázali im, že to, čo robia, má svoje dôsledky, pre nich samotných, aj pre iných ľudí. Často postačí láskavý, ale pritom jasný rozhovor, avšak v iných prípadoch bude tiež potrebné prijať isté opatrenia, pretože škodu treba aj napraviť, nestačí len samotná ľútosť. Trest by sa mal používať na nápravu zlého konania - napríklad udelenie nejakej malej práce, povinnosti, za nejaký rozbitý predmet. Niekedy by trest mal trvať aj istý čas. Pri zlých výsledkoch v škole môže mať zmysel obmedziť možnosti dieťaťa chodiť von po istý čas. V týchto prípadoch je však dôležité, aby sme nestratili zo zreteľa skutočnosť, že cieľom je tu poskytnúť dieťaťu čas a potrebné prostriedky, aby urobilo to, čo má urobiť.
Súčasťou rodičovskej autority je aj pomáhať deťom pochopiť hodnoty, ktoré im chcú odovzdávať, pričom vždy rešpektujú ich nezávislosť a samostatnosť a ich osobitný štýl. Vyžaduje si to predovšetkým, aby deti cítili, že ich rodičia ich bezpodmienečne milujú, že majú s nimi harmonické vzťahy, poznajú ich a dôverujú im. Ak by sa deťom len jednoznačne určovalo, čo môžu a nemôžu robiť, pravdepodobne by to viedlo k permanentným konfliktom, ak by sa k tomu nepridávala aj láskavosť a dôvera. Rodičovskú autoritu, ktorú si výchova vyžaduje, možno dokonale zharmonizovať s priateľstvom, to znamená istým spôsobom sa vložiť do roviny a úrovne svojich detí. Deti - dokonca aj tie, ktoré sú nepoddajné alebo pasívne - vždy túžia po tejto blízkosti, tomto bratskom vzťahu s rodičmi. Keď deti dorastajú, rodičovská autorita je stále závislejšia od vzťahov, založených na dôvere. Každé dieťa chce, aby ho brali vážne, dospievajúci mladí ľudia po tom túžia ešte viac. Musia sa vysporiadať s fyzickými a psychologickými zmenami, ktoré narúšajú ich rovnováhu, istý čas sú dominantnými prvkami v ich živote...
Každý rodič má predstavu, že bude pre svoje dieťa automaticky autoritou. Niekým, ku komu bude prirodzene vzhliadať a lipnúť na každom jeho slove. No tak to celkom nie je. Vnímanie autorít sa za posledné roky výrazne zmenilo. O tom, ako ich vnímajú mladí ľudia dnes, rozprával v českej rozhlasovej relácii Atrium aj psychológ Mgr. Milan Polák, ktorý prednáša na University of New York in Prague a na Univerzite Karlovej. Hovorí, že niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, že ju zdedili, že je to nejaké osobitné nadanie, schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia pomerne dobre definuje osobnosť, ktorá má autoritu.
Deti neveria slepo všetkému
Autorita, ktorú človek môže mať, býva formálna alebo neformálna. Formálna autorita vyplýva z akejsi mocenskej pozície, ktorú človek zaujíma, z nejakej jeho funkcie, do ktorej ho vymenovali alebo zvolili. Pri neformálnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Deti ani dospelí ľudia túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa prv, než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia. „Správna rodičovská autorita má pre úspešnú výchovu mimoriadny význam. Platí to aj o autorite ostatných vychovávateľov.
Chýbajú dnešným deťom autority?
Deti autoritu potrebujú hlavne preto, lebo im dáva pocit bezpečia. Potrebujú niekoho, kto je silný, múdry a ktorý im dokáže pomôcť. Keď takúto autoritu dieťa pri sebe nemá, na veľa vecí musí prichádzať samo. Ak dieťa nemá kontakt s autoritou, ktorá mu môže toho veľa ponúknuť, tak hľadá niekde inde. Dieťa vždy vníma nejakú autoritu, len v každom vývinovom období je to niekto iný. Môže to byť rodič, učiteľ a neskôr hlavne vrstovníci. V dnešnej dobe, viac ako inokedy, sa pre deti autoritou stávajú celebrity - herci, modelky, speváci, ale aj športovci. Je to spôsobené tým, že médiá v podstate v tomto stoja proti rodičom. „Dnešný svet sa mení veľmi rýchlo. Deti by možno aj potrebovali rady od skúsených starších ľudí, ale často sa stáva, že starší dospelí nemajú ani dostatok skúseností na to, aby dokázali mladým poradiť. V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že niektoré deti vo svojom živote odmietajú autority napríklad aj preto, lebo sú silní intorverti alebo sú veľmi egocentricky a individualisticky založení a práve kvôli tomuto ignorujú autority. Život v západnej spoločnosti učí človeka vedieť sa postarať o seba a z tohto dôvodu sú už aj niektoré deti veľmi samostatné a odmietajú akúkoľvek autoritu. Je potrebné to prijať ako prirodzený fakt.
Chyby rodičov, ktorí nie sú pre deti autoritou
Dnes už psychológovia vedia presne rodičom poradiť v tom, čo nemajú robiť, aby stratili autoritu. Nedodržujú jednotu slov a činov.
Keď si rodičia vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť. Ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy, čo sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní ľudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.
Iný nevhodný spôsob získavania autority alebo zaobchádzania s deťmi je autorita založená na odstupe. Takýto postup sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času, nájdu si na ne čas len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Starostlivosť o deti prenechávajú starým rodičom alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak prakticky utvárajú také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.
Nevhodný spôsob získavania autority je aj ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musí byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Niektorí rodičia veľa moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.
Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robiť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu rodičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.
Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autoríty, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú.
Veľmi zlá je autorita vybudovaná aj na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detí sľubmi a darčekmi. Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenia svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo sľubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.
Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkaže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu. Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Rodičia, ktorí uznávajú práva iných a správne prijímajú hierarchiu spoločenských a etických hodnôt, podľa toho aj žijú.
