Existuje veľa dôvodov na to, aby si deti obľúbili knihy. Dnes už takmer nikto o tejto skutočnosti nepochybuje, každý o tom veľmi dobre vie. Veľký dôraz na túto skutočnosť dávajú učitelia, dosť sa o tejto problematike hovorí aj v médiách, pripravuje sa množstvo besied a seminárov pre rodičov aj učiteľov. V každom meste i v dedinách existujú knižnice a kníhkupectvá ponúkajú množstvo zaujímavých kníh pre deti.
Hoci navonok všetko perfektne funguje, ešte stále deti málo čítajú. Možno aj vy stále premýšľate nad tým, ako ich ešte lepšie motivovať k čítaniu. Niekedy problém spočíva aj v tom, že sa nevedia dostatočne zahĺbiť do deja v knihe, príbeh sa im javí statický a nezáživný, nevidia v ňom nič zaujímavé. Keď porovnáme akčný príbeh v počítačovej hre alebo akčný film v televízii, kniha sa tomuto nemôže vyrovnať. Kniha vyžaduje od dieťaťa zastavenie, upokojenie, hlbšie premýšľanie. Ak dlhšiu dobu nečítalo a bolo pohltené už spomínanými filmami a hrami, cíti veľký nepokoj pri čítaní. Zrazu mu všetko plynie pomaly. Nechce sa mu moc premýšľať a fantazírovať, v hre a vo filme to robí scenárista a režisér zaňho, a tak si možno od týchto aktivít aj odvyklo. Kniha v dieťati na prvý pohľad evokuje nudu. Dospelí musia mať naozaj trpezlivosť, aby postupnými krokmi učili svoje deti premýšľať nad textom v knihe. A tak sa čítanie s porozumením pre mnohé deti možno javí ako náročné. Ak aj prečíta všetky slová správne a zdá sa, že prečítanému textu rozumie, ešte to tak nemusí skutočne byť.
V súčasnosti stojí pred rodičmi a pedagógmi neľahká úloha: ako udržať pozornosť detí a motivovať ich k čítaniu v dobe, ktorá je presýtená vizuálnymi a interaktívnymi podnetmi. Na jednej strane frontu stojí hlboké potešenie z čítania, avšak získané vynaložením istej dávky úsilia. Na druhej strane frontu, na strane favorita na víťazstvo, sú povrchné radovánky dosiahnuté bez akejkoľvek práce. Ak teda za prácu nerátame mikro-pohyb ukazováka po obrazovke smartfónu. A vyhrať takýto typ boja neznamená nič menšie ako poraziť evolučné nastavenie mozgu. Ten každou svojou bunkou dychtí po maximálnom potešení získanom minimálnou námahou. No aj keď cesta za čítaním nie je ani krátka, ani jednoduchá, nie je nemožná. Treba rátať s tým, že zo strany rodiča bude vyžadovať veľké nasadenie, cieľavedomosť a tiež premyslené stratégie. Že je to misia, ktorú sa v každom prípade oplatí podstúpiť, nie je len vágny pocit. V prospech čítania hovorí veľa vážnych, ba priam vedeckých argumentov.
Prečo sú knihy pre deti také dôležité?
Napríklad že čítajúce deti sú o dosť múdrejšie ako ich menej sčítaní kamaráti. Nielenže vedia viac o svete, vedia viac aj o tom, ako sa učiť. Ich mozočky, natrénované na hľadanie súvislostí a zásobené dostatočnou slovnou zásobou a poznaním mnohorakých vecí, rýchlejšie vyhodnocujú a triedia nové informácie. Svojim majiteľom tým zabezpečujú doživotnú konkurenčnú výhodu. Nie je preto žiadnym prekvapením, že výskumy znovu a znovu potvrdzujú, že každou prečítanou knihou si deti zlepšujú svoje šance na dobré známky na vysvedčení. A keď sa niekto dobre učí, je dosť pravdepodobné, že namiesto učňovky skončí univerzitu a pri voľbe životnej profesie si bude vyberať z prestížnych a dobre platených džobov.
Knihy totiž patria k mentalite bohatých ako veľké nohy a špicaté uši k hobitovi. Ak mám byť ale úplne korektná, všetky vedecké argumenty o rozvoji mozgu a dobrých životných vyhliadkach sú síce pravdivé, ale ak by išlo niekomu čisto o efektívny mozgový tréning, tak na to sa dá ísť aj ináč ako knihami. Napríklad takto: zaveste dieťa na strom dole hlavou, kážte mu chodiť po štyroch, naučte ho hrať šachy a prihláste ho na hudobnú. Oproti metóde štvornožkujúceho netopiera, ktorý v mysli rieši víťazný ťah strelcom, zatiaľ čo na husliach drtí Vivaldiho, má však čítanie obrovskú výhodu. Je oveľa lacnejšie, jednoduchšie a praktickejšie.
Netreba ani nič organizovať, nikam chodiť, ba ani deti doň netreba naháňať. Ak si na knihy navyknú, budú ich milovať a samy si ich pýtať. Rodičia pri tom poväčšine tiež netrpia, keďže ležať na gauči a čítať nevyžaduje žiadnu špeciálnu námahu. Je to činnosť, ktorá sa dá zvládnuť, aj keď je človek na úplnom dne svojich síl. Jednoducho žiadna iná aktivita s deťmi nemá lepší pomer toho, čo do toho treba investovať a aké fantastické výhody to prináša.
Mágia príbehu
Skeptik by na tomto mieste mohol namietnuť, že tajomstvo šťastného života netkvie v tom, že niekto bude najprv veľa čítať, potom sa bude dobre učiť a to ho nakoniec privedie k tomu, že absolvuje univerzitu. Nehovoriac o tom, že v slovenských podmienkach diplom vôbec nezaručuje nadštandardné bohatstvo. Automechanik môže pokojne zarábať viac ako učiteľ dejín umenia a byť šťastnejší ako sudca Najvyššieho súdu. Takémuto skeptikovi by som odpovedala, že má čiastočne pravdu. Ale knihy nie sú len o tom, ako spraviť z detí bohatých dospelých. Knihy majú v sebe niečo viac. Môžu prispieť k tomu, aby náš budúci dospelý prežil šťastný alebo minimálne dobrý život. A je pritom jedno, či z neho bude kuchár, automechanik alebo sudca. To niečo navyše, to, čo je dobré samo osebe a robí knihy jedinečnými, je - príbeh.
Vie to aj piatačik, vie to riaditeľ školy a vie to aj Ian McEwan, jeden z najlepších súčasných britských spisovateľov. Ten o čítaní napísal: Azda najväčší pôžitok z čítania v sebe nesie aj prvok sebazničenia. Keď je človek taký zahĺbený do knihy, že ani nevie, že jestvuje. Naposledy som sa tak cítil pri čítaní básne v obývačke starého vidieckeho domu Elisabeth Bishopovej v Brazílii. Stál som v kúte, mimo všeobecnej konverzácie a čítal som „Pod oknom: Ouro Preto“ (báseň spomínanej Elizabeth Bishopovej, americkej poetky, pozn. autorky). Z ulice za oknom sa odrazu stala neznáma cesta pre sedliakov so somármi. Bishopová opisuje pár náhodne si vypočutých útržkov z rozhovorov vrátane prekrásnej poznámky „Keď mi matka češe vlasy, bolí to“. Tá istá ulica je práve plná ohlušujúcej premávky, až sa zľahka trasie dom. Keď som dokončil báseň, zistil som, že moji priatelia aj naši hostitelia už odišli. Čo to presne je ten pocit „návratu“ od básne? Niečo je ľahšie, jemnejšie, väčšie - a potom to postupne zmizne. No nikdy nie úplne.
Prechody medzi hmatateľným svetom a realitou v hlave sa dajú zažiť na rôzne spôsoby. Zďaleka nie všetky sú povznášajúce. Preto keď sa už raz rozhodnete strácať mimo reality, je omnoho lepšie túlať sa vo veršoch ako v nulách a jednotkách prenesených megabajtov. Jedno spravidla ubíja, druhé spravidla povznáša. Aj pre toto je svet sčítaných detí širší a hlbší. Cez knihy si totiž vedia predstaviť iné časy a iné miesta a tiež lepšie porozumieť svojmu času a svojmu miestu. Je to kúzlo najrýchlejšieho cestovania na svete, ktoré nie je limitované fyzikálnymi zákonmi ani peniazmi. Ísť sa dá kamkoľvek: do minulosti, do budúcnosti, do vesmíru či do vnútra sopky. Ale najmä - na jedno z najzaujímavejších miest na zemi - do hlbín príbehu.
Človek sa pri takýchto potulkách naučí všeličo užitočné: ako fungujú emócie a vzťahy, čím sa líši priateľstvo od nepriateľstva, ako je to s tým dobrom a zlom a kto to tu nakoniec celé vyhrá. Dieťa ponárajúce sa do príbehu si nielen cibrí svoju predstavivosť, ale si aj vcelku intenzívne precvičuje schopnosť empatie. Učí sa chápať, že postavy v príbehoch majú rôzne pohnútky, pocity a vlastnosti, ktoré ich nútia robiť to, čo robia. Je to silný odkaz na reálny svet, v ktorom postavy tiež majú rôzne pohnútky, pocity a vlastnosti. Knihy majú tú výhodu, že podprahové posolstvá odovzdávajú často priamejšie ako najpriamočiarejšie konštatovanie. Dieťa si cez ne zvnútorňuje mnohé veci, o ktorých sa nám ani nezdá, že ich má šancu chápať. Ani nemá a ani nechápe. Ale keďže sú v príbehu prítomné, podvedome si ich ukladá.
Zoberme si klasické rozprávky o rytieroch. Malých chlapcov fascinujú, pretože sa to v nich hemží koňmi, mečmi, brneniami a bojmi. Avšak popri vychutnávaní si scén s mečmi a drakmi sa chlapcom niekde do podvedomia zapisujú aj iné odkazy. Napríklad ten, že princezné treba ochraňovať a zachraňovať. Alebo ten ošúchaný, avšak stále platný - že v konečnom dôsledku bude zlo porazené.
Okrem hlbokých filozofických právd však vedia knihy pomôcť aj s prízemnejšími záležitosťami. Pretože abstraktné myslenie nie je práve tá vec, ktorou malé deti zvyknú oplývať, práve príbeh je šikovný spôsob, ako im všeličo ozrejmiť. Autori detských kníh o tomto veľmi dobre vedia, a preto na trhu nájdete knihy pre všetky možné detské problémy - od odúčania sa od plienok cez zvládnutie nástupu do škôlky až po prekonanie strachu z tmy.
Priemerného neurológa terapeutický účinok príbehov nezaskočí, keďže ráta s tým, čo potvrdil nejeden výskum jeho kolegov z fachu: ľudskému mozgu je vlastne dosť jedno, či človek niečo zažije na vlastnej koži alebo len vo vlastnej predstave - reaguje rovnako. Že to naozaj funguje, potvrdzujú nielen vedci, ale aj samotní rodičia. Vezmime si napríklad knihu básničiek o zelenine: Moji zeleninkoví kamaráti. Mamičky, ktoré ju deťom čítajú, hlásia radikálne zmeny v prístupe svojich potomkov k zdravému stravovaniu. Rodičia nespavých detí zas nedajú dopustiť na príbeh o Zajkovi, ktorý nechcel spať. Deti pri jeho počúvaní zvyknú vytuhnúť niekde medzi druhou a šiestou stranou.
Niekedy však vôbec nie je nutné komplikovať si život hľadaním správnej knihy na každý pidi-problém, čo sa s deťmi vyskytne. Pomoc je bližšie, ako sa zdá. Stačí siahnuť do tvorivej sekcie vo svojej mozgovej centrále, ofúknuť prach z poličky s fantáziou a vlastnú storku jednoducho vymyslieť. Napríklad „O dievčatku, ktoré sa nechcelo česať“ alebo „O chlapcovi, ktorému sa v škôlke posmievali“, alebo tú najobľúbenejšiu: „O mamičke, ktorá si chcela vypiť kávu“. Rozprávanie bude fungovať tak fantasticky, že by sa skoro zdalo, že knihy sú vlastne nadbytočné. Načo ich treba, keď sa príbehy dajú len tak obyčajne starosvetsky porozprávať. Alebo - obyčajne novosvetsky pozrieť v telke - keby sa zhodou okolností niekomu nechcelo rozprávať.
Áno a áno. Ale a ale. Rozprávať deťom rozprávky je naozaj chvályhodná rodičovská aktivita. Má tie isté výhody ako čítanie, ba ešte niečo navyše - tým, že je to osobné a šité na mieru, mimoriadne utužuje vzťahy. (Tajný tip pre odvážnych: ak si u detí potrebujete zvýšiť svoju popularitu, opíšte im zopár príhod z vlastného detstva, najlepšie „prúserových“. Fascinácia zaručená.) Napriek tomu sú knihy nenahraditeľné. Jednak preto, že slovnú zásobu dieťaťa rozvíjajú lepšie, keďže jazyk kníh je násobne bohatší ako jazyk bežnej hovorovej reči. Navyše sú knihy oproti osobnému rozprávačovi o dosť dostupnejšie, prenosnejšie, a teda praktickejšie. Deti si príbehy z nich môžu vychutnávať samostatne, kedykoľvek a kdekoľvek.
Ako čítať deťom efektívne
S konzumáciou príbehových poínt cez filmy je to ešte zložitejšie. Pravdou je, že Walt Disney si dal riadnu námahu s tým, aby deťom naservíroval príbehy v čo najpožívateľnejšej podobe. Rodičovská obozretnosť je tu však na mieste, a to z viacerých dôvodov. Prvým z nich sú riziká spojené s čumením do obrazoviek, ktoré poväčšine kmitajú väčšou rýchlosťou, ako je pre deti zdravé. Na rozdiel od obrázkov v knihe, ktoré kmitajú maximálne rýchlosťou prevracania stránok. Druhá námietka spočíva v tom, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Čitateľ si stavia príbeh vo vlastnej fantázii, na vlastný spôsob a vlastnú interpretáciu. A tento zážitok zvykne byť farebnejší ako najkrajšie vymaľovaný animovaný film. Disneyho animátori by museli vytupiť celú hromadu ceruziek a minúť stohy papiera, aby filmovo stvárnili to, čo spisovateľ vystihol týmito dvoma vetami: „Stará, dobrá učiteľka zaviedla zajtra svojich žiakov v dvojstupoch do Múzea času, ktorý uplynul. Sú tam zbierky starodávnych vecí, ktoré už nie sú nanič, ako kráľovská koruna, kráľovnin závoj, električka, čo stále meškala, a tak ďalej.“ (Gianni Rodari, Rozprávky po telefóne) A aj tak je dosť neisté, či by to tí kresliči zvládli. Je to fenomén, ktorý si všimne hocikto, kto sa kedy pokúšal porovnávať knihu s filmom na ten istý príbeh. Dokonca aj v prípadoch, keď je film fantastický - ako napríklad pri Pánovi Prsteňov -, platí, že zážitok z čítania knihy je fantastickejší. A keďže sa to väčšinou nestane len tak, že deti sa k labužníckemu vychutnávaniu tisícstranových trilógií prepracujú samy od seba, je dobré osvojiť si niekoľko princípov, ktoré tomu pomôžu.
Ak patríte k necelej polovici slovenských rodičov, ktorí deťom v predškolskom veku čítajú denne, gratulujem. Cestu k výchove všeobecne rozhľadeného múdreho dieťaťa, ktoré si celý život bude užívať kvalitnú literatúru, ste začali výborne. Ste to práve vy, ktorí ste či už intuitívne, alebo inými prácnejšími cestičkami pochopili „pravidlo tisícich dní“. Stačí totiž, aby deti nejakú činnosť vykonali približne tisíc dní za sebou a potom sú výborné šance, že si na ňu plus-mínus zvyknú a budú sa proti nej búriť už len každý druhýkrát. Toto je spôsob, akým sa deti naučia rôzne veci, dokonca aj tie, ktoré sú im úplne neprirodzené: splachovať záchod, čistiť si zuby, nosiť nohavice a noc stráviť poležiačky so zatvorenými očami.
Pri aplikácii pravidla tisícnásobného opakovania sa niekedy (najčastejšie niekde medzi opakovaním číslo dva a osemstosedemnásť) stáva, že deti nereagujú. Nespolupracujú a normálne drzo rebelujú. Celý kľúč k tomu, ako si s tým poradiť, spočíva v tom, či nám rodičom na danej želanej veci záleží natoľko, že na nej budeme nekompromisne trvať. Vezmime si také sedenie v detskej autosedačke so zapnutými pásmi. Robí sa to úplne od narodenia, konzistentne, bez výnimiek. A to aj vtedy, ak deti majú obdobia, keď protestujú. Výsledkom je, že medzi šesťročnými deťmi by sme museli extrémne dlho hľadať niekoho, kto by mal vážny problém s pásmi v aute. A keď si dokážu zvyknúť na nepríjemné obmedzenie pohybu, nie je dôvod, aby si nezvykli na niečo podstatne príjemnejšie - túlenie sa k maminke pri čítaní rozprávky.
Pravidlo tisícnásobného opakovania funguje úžasne najmä počas prvých siedmich rokov (ktoré sa nie nadarmo volajú aj „magické roky“). Aj keď je jasné, že aj staršie deti si môžu osvojiť všelijaké návyky. Okrem nadávok, fajčenia a závislosti od youtuberov je dokonca možné aj nadobudnutie prospešných zvyklostí. Minimálne podľa teórie, keďže to, že sa to niekedy podarilo v praxi, je zatiaľ neoverené.
Výhody opakovaného čítania
Možno aj vás nasledujúce riadky utvrdia v tom, že má zmysel čítať im dookola to isté. Aj stýkrát. Opakovaným čítaním sa stáva príbeh známejší. To umožňuje dieťaťu zamerať svoju pozornosť na niečo iné - nové. Keď už pozná hlavnú dejovú líniu, môže sa pri každom opakovanom čítaní sústrediť na ďalšie nemenej dôležité prvky príbehu - miesto, postavy, ich vlastnosti, opisy, reakcie, príčiny a dôsledky, ilustrácie.
Dieťa potrebuje nové slovo počuť veľakrát, aby sa v jeho slovnej zásobe upevnilo. „Mami, čo je to škodoradosť?“ Preto je skvelé čítať tú istú knihu dookola - dieťa má dosť príležitostí prepojiť si význam daného slova s kontextom. Ak čítame nahlas rovnaký príbeh opakovane, dieťa sa naučí viac slov ako v prípade, že mu čítame viacero rôznych kníh (aj keď s väčšou slovnou zásobou, ale) s menej častým opakovaním. Tip: Ideálne je čítať opakovane 1 - 2 knihy. Menšie množstvo naraz čítaných kníh umožňuje dieťaťu nielen lepšie porozumieť deju, ale aj rozšíriť si slovnú zásobu. Ako efektívne sa ukázalo ich čítanie aspoň štyrikrát každý (druhý) deň.
Opakované čítanie tej istej knihy má pre rozvoj dieťa aj ďalší veľký benefit - vie, čo bude nasledovať, čím rastie aj viera v jeho schopnosti. Preto sa do čítania čoraz viac zapája. Najskôr len pozorne počúva, ukazuje na ilustrácie v knihe, neskôr skúsi niečo dopovedať, odpovedá na naše otázky, komentuje, pýta sa. A v tom ideálnom prípade? „Prečíta“ nám knihu sám. Že ešte nerozpráva podľa postupnosti v príbehu? Veľa informácií z príbehu vôbec nepovie? Nevadí! Časom sa to naučí! Tip: Opakované čítanie knihy je vhodné aj pre dieťa, ktorého rečový prejav je menej zrozumiteľný (a/alebo rozpráva menej ako rovesníci).
Ak čítame knihu opakovane, vytvoríme si svoju rutinu. Rutina je sled rovnakých krokov v rovnakej postupnosti. Práve predvídateľnosť dáva dieťaťu pocit bezpečia, istotu. Štruktúra a stálosť rutiny sú pre neho upokojujúce.
Možno sa nášmu malému čitateľovi páči príbeh - stotožňuje sa s ním? Vidí sa v niektorej z postáv? Možno ho zaujala vtipná pointa, výber slov. Alebo sa mu páčia ilustrácie. A je možné, že mu vlastne nejde o knihu, ale o spôsob, akým ju čítame. Alebo je pravda niekde inde a tieto naše otázky nemajú žiadnu konkrétnu odpoveď. Dieťa nám však svojím spontánnym výberom knihy posiela jasnú správu: Aha!
Tip: Nasledujme záujem svojho dieťaťa. Pozorujme a nadväzujme na to, na čo ukazuje, o čom rozpráva. Takže… ako podporiť dieťa vo svojej čitateľskej vášni? Akceptujme voľbu dieťaťa čítať opakovane tú istú knihu.
