Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Často sa rodičia stretávajú so situáciou, kedy ich dieťa opakuje nevhodné správanie a zdá sa, že žiadna z doterajších výchovných metód nefunguje. Je dôležité pochopiť, prečo sa tak deje a aké prístupy sú neúčinné.
Neúčinné výchovné metódy
1. Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
3. Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo.
4. Výzvy bez následkov
Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Hrozby a nedodržané sľuby
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie extrémneho správania
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
8. Výčitky a nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Namiesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
9. Prísne tresty
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Fyzické tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Použite túto metódu, aby vaše dieťa počúvalo a správalo sa slušne
Prečo deti potrebujú opakovanie?
Ruku na srdce, ako radi máte, keď musíte dieťaťu opakovať dokola to isté? Koľkokrát vám napadne, či si naozaj „sedí na ušiach?“ Robiť opakovacieho papagája vyčerpá aj najtrpezlivejšieho rodiča. Samozrejme, napadne nám toho veľa, prečo je to tak. Je to chyba výchovy, že nepočúva na prvé slovo? Keby ste sa opýtali neurológa, koľkokrát máte dieťaťu opakovať jednu a tú istú vec, možno by vám povedal - s nadhľadom - miliónkrát. Nie je to o výchove, ale o procese učenia, dostalo by sa vám vysvetlenia. Mozog malého dieťaťa vykonáva náročnú prácu. Rozvíja sa učením, čo znamená, že musí dennodenne „sprocesovať“ všetky nové informácie, s ktorými príde do styku. Každý nový zvuk, chuť, vôňu, dotyk, farbu, nové tváre, nové slová, nové pesničky, rozprávky, pravidlá, požiadavky. Naozaj neskutočne veľa nových „dát.“ S každou novou informáciou sa mozog vysporiadava, či si ju ponechá a odloží do dlhodobej pamäte alebo nie. Už mozog novorodenca nasáva nové informácie zo svojho prostredia a dokáže veľmi rýchlo vytvoriť miliardy spojení medzi nervovými bunkami ako odpoveď na podnety a impulzy z prostredia. Časom niektoré synapsie zase zruší, iné sa posilnia, a to najmä pri opakovaných skúsenostiach. Mozog si vyhodnotí, ktoré informácie odfiltruje, čo potrebuje a čo nepotrebuje. Takže ak dieťaťu o niečom hovoríme, ukazujeme mu alebo vysvetľujeme, ešte to neznamená, že si to hneď uloží do hlavy a na budúce bude vedieť, lebo to od neho očakávame. Naozaj potrebuje opakovanie, matku múdrosti. A v tom tkvie aj tajomstvo úspechu - kľúč, aby si dieťa osvojilo hranice, pravidlá, dodržiavanie dohody - je dostatočné, adekvátne opakovanie. Priam verklíkovanie. Dieťa potrebuje, aby mu rodič v rovnakých situáciách zopakoval tie isté pravidlá. Pomáha aj, keď to, čo hovorí, spojí napríklad s ukazovaním, pretože obrazy sa ľahšie pamätajú. Ak si dieťa môže niečo dať do súvisu s pozitívnou emóciou v hlase, či na tvári, vtedy je tiež väčší predpoklad, že si dieťa nové pravidlo zafixuje a udrží v hlave. To je aj odpoveď na otázku, prečo musíme deťom tú istú vec hovoriť stále dokola, jednu vec stokrát. Jednoducho preto, aby si to na niektorý z našich pokusov definitívne uložili do hlavy.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Každý rodič vie, že dieťa má rado ustavičné opakovanie - tisíckrát s ním hráte Varila myšička kašičku. A keď po dvadsiatom čítaní rozprávky o Snehulienke a trpaslíkoch v jeden deň, mu chcete prečítať i čosi iné, spustí hysterický plač a dožaduje sa svojich trpaslíkov. Možno sa vám niekedy zdá, že to už asi nie je normálne, ale nemusíte mať strach. Malé dieťa naozaj obľubuje opakovanie tých istých vecí. Navyše, je to dobré z hľadiska rozvoja jeho inteligencie. Takže, milí rodičia, nezúfajte, keď sa s dieťaťom tisíci raz hráte tú istú hru, naopak, robte to, čo chce vaše dieťa znovu a znovu. Keď bude mať chuť pozrieť si novú knižku, urobí to, a možno potom budete čítať práve tú Popolušku znovu a znovu. Jeho inštinkty neomylne vedia, čo je preň najlepšie. Robiť to isté znova a znova pomáha malým deťom učiť sa.
Príklady rodičovských obáv a otázok
Moje dieťa 1,5 r (20M) nerozpráva. Stále hovorí svojou rečou, ale inak nič. Jedine mama, tato, hav, ne, nono, ahoj. Sem tam po nás zopakuje gestom papa, aká je veľká, ťap ťap, ale inak nič. Má rada knižky (listovanie, ukazuje prstom a hovorí si svojou rečou, keď sa jej spýtam kde je psík, tak neukáže nič), kocky (keď si ich môže skladať na seba), má rada vkladanie tvarov, keď môže z fľašky kŕmiť bábiku. Rada dáva piť nám, rodičom - podelí sa aj zo svojej fľaše. Tak isto aj s jedlom. Ja sa pýtam, dá sa nejako podporiť rozvoj dieťaťa? Napríklad rybím olejom? Mám vážne obavy, že moje dieťa nie je úplne v poriadku. Pozorujem, že hlavne keď sa nudí, tak sa točí dokola, spičkuje alebo keď sa blázni, tak krúti hlavou ako “nie”. Na autíčku alebo kočíku točí kolieskami. Alebo si krúti s hračkou dokola. Spí pekne celú noc, v podstate od narodenia - je na UM. Ako sa venovať takémuto dieťaťu? Neobsedí nič, iba keď som pri nej.
Dobrý deň, mám dva a polročnú dcéru a už asi pol roka sa ma aj desaťkrát za deň spýta, či ju ľúbim. Bola želaným aj keď tak trošku ešte v tom období neplánovaným dieťaťom, všeobecne sa očakávalo, že druhé bábätko bude na pláne, až keď si vyriešime bytovú otázku, čo v období jej narodenia ešte nebolo - bývali sme so svokrovcami. Stále mám pocit, že som si na začiatku nevedela k nej vytvoriť taký úprimný vzťah, aj pod vplyvom nevyslovených výčitiek, že nás už bývalo „na kope“ aj tak dosť, bojujúc so žiarlivosťou o dva roky staršieho syna a snažiac sa všetko zvládnuť úplne sama bez toho, aby som kohokoľvek čo i len minimálne zaťažila. Samozrejme že som ju ľúbila, len som jej nevenovala toľko pozornosti, koľko by si v tej danej chvíli zaslúžila a potrebovala, často sa stalo, že plakala, ale uprednostnený bol vo svojich požiadavkách a nárokoch (kvôli žiarlivosti napr.) starší syn atď. Potom ma zrazu prekvapilo, že nie je taká prítulná ako bol syn, niekedy ma dokonca odmietla, keď som sa práve ja chcela túliť, nečakala som, že len niečo vyše vtedy polročné dieťa môže takto reagovať. Nebudem tu rozpisovať svoje pocity viny, že „akoby som ju na začiatku nemilovala úplne a bezvýhradne“, to by bola asi téma do inej poradne, len sa chcem spýtať, či jej neustále uisťovanie sa o tom, či ju ľúbim, nemôže mať pôvod v tom, že v istom zmysle cítila to moje nazvime to „akoby odmietanie“? Ako mám reagovať - ako doteraz a uisťovať ju o svojej láske?
Tak vyčkajte, keď ku koncu každej svojej odpovede na moment stuhnete, lebo si uvedomíte, že z tej odpovede automaticky vyplynie ďalšia zákerná otázka (ktorá by ju nenapadla, nebyť nevhodne podanej odpovede) a už je pritom neskoro, už vám to práve vybehlo z úst, tak až potom to bude mať tie správne grady. (Takže čím vyčerpávajúcejšia odpoveď u nás znamenalo tým viac otázok...) Po tomto neustálom kontrolovaní sa, čo to do kelu odpovedám, keď poviem, že moja mama je jeho babka a tatova mama je jeho babka a prečo nemôže moja babka byť aj kamarátova babka, lebo keby bola jeho mama, bolo by to divné, ale babka by mohla byť, keby teda ešte žila, ale nežije a kam to teda išla, lebo teda ešte ostáva vysvetliť dedka... tak potom prišlo obdobie otázok z tém, o ktorých nemám šajnu, moje vedomosti napr. z fyziky majú vcelku jasne definované hranice a musela som dieťa naučiť, že ani MAMA NEVIE VŠETKO... tak toto bolo zdrvujúce poznanie a dalo mi dosť námahy, aby uveril.
tags: #dieta #sa #stale #pyta #dookola #to