Evanjelista hovorí: „I porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula Ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa stalo, ako nám hovoril Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.
Sv. Lukáš teda tri razy tvrdí (Lk 7, 12, 16), že narodený Ježiš bol položený do jasličiek. Grécke slovo fatné označuje válov, jasle, z čoho kŕmia sa zvieratá. Predpokladá to teda miesto určené pre dobytok, teda maštaľ, alebo aspoň miesto, kde príležitostne sa tieto pred nepohodou môžu uchýliť.
Najstaršia kresťanská tradícia dotýka sa tejto vznešenej veci len veľmi náznakovite. No, po roku 135 istotu o totožnosti miesta história zaručuje, a to až po rok 326. O roku 135 píše sv. Hieronym, že v tento čas rímsky cisár Aelius Hadrián potlačil jeruzalemskú vzburu Bar-Kochbu. V Betleheme najsvätejšie miesto bolo tiež zneuctené. Jaskyňu zasvätil modlám Tamúz-Adonisovi. Z týchto údajov vidíme, že od roku 135 až po 326 je tradícia zaručená.
Teraz nám neostáva iné, len odpovedať na otázku, ako sa mohla zvesť o narodení Ježišovom udržať u Betlehemčanov až do roku 135. Lebo veď v čase, v ktorom sa narodil Ježiš Kristus, nik nevedel o Ňom, kto je a čím je. Nesmieme však zabudnúť na okolnosti, v akých sa narodil Ježiš Kristus. Veď ako sme už uviedli, najprv pastieri z Božej vôle poznali, kto je On a čím bude. Títo jednoduchí ľudia, nemajúci mnoho myšlienkových starostí, iste po tom zázračnom oznámení jaskyňu nespúšťali s očí.
A čo viac, ako evanjelium tvrdí, keď sa vrátili po prvej poklone od jaskyne, „rozprávali vec, ktorá im bola povedaná o tom Dieťati“, rozprávali to zaiste ostatným v Betleheme a o týchto zas evanjelium pokračuje: „a všetci, ktorí to počuli, divili sa nad tým, čo im bolo povedané od pastierov“. A ústne podanie alebo novota v Palestíne sa oveľa rýchlejšie šíri ako u nás v nejakej komunite.
Vieme aj to, že Panna Mária od prvých, ak to tak možno povedať, svätodušných sviatkov až do svojej smrti žila v Jeruzaleme. Koľko ráz prešla tých 9 km z Jeruzalema do Betlehema, aby znova a znova videla miesto a pokľakla na ňom s duchom veriacim, tým viac, že ona bola Matkou Božieho Syna?! Ďalej vieme, že rozprávanie o detstve Ježiša Krista, zachovaná nám v prvej a druhej hlave sv. Lukáša, pochádza z úst Panny Márie. Naznačuje to slovami: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Z uvedených slov môžeme celkom s istotou urobiť záver, že tradícia o jaskyni do roku 326 je zachovaná a jej svedectvo je pravdivé.
Roku 614 vtrhli do Palestíny Peržania, zničili tu všetky kresťanské svätyne okrem betlehemskej baziliky. Túto ušetrili preto, ako to tvrdí list z koncilu jeruzalemského z roku 836, lebo vojaci Husrava I. na fasáde videli zobrazenú poklonu mágov a spoznali na nej svojich ľudí, oblečených do drahocenných perzských šiat. Pokladali ju teda asi za svoju.
Aj roku 638 Arabi znova ušetrili baziliku. Totižto bojovný kalif Omar vybral si strednú apsidu za výlučné miesto svojej modlitby. Apsida smerovala k Mekke. Toto zachránilo i v blízkej budúcnosti miesto tak pamätné a poklonyhodné od zneuctenia. Ba ešte i za zúrivého kalifa al-Hakima (1009), ktorému nič kresťanské neušlo, bazilika vyviazla z nebezpečenstva. Príhoda bola tak zriedkavá, že ju bolo treba pripísať zvláštnej ochrane Božej, zázraku.
Roku 1099, keď povstalo rímske Jeruzalemské kráľovstvo, Betlehem a s ním i bazilika je znovu v rukách kresťanských a dostáva sa jej patričnej úcty. Do tejto doby spadajú aj prvé činy Grékov. Najprv zaistili si zmluvami niektoré funkcie, potom i miesta v bazilike. Z týchto čias datuje sa i mozaika na hlavnej bráne, kde je vyobrazený strom Jišaj (Jesse), na ratolestiach jeho sú proroci a korunu stromu končí Panna Mária s Ježiškom. Aj nástenná mozaika vo vnútri baziliky je z toho istého času (1148-80). Po týchto časoch Gréci začínajú sa čím viac natískať do svätyne, takže už v 13. storočí hlavná loď patrí im, ostatné čiastky baziliky sú však spoločné s rímskokatolíkmi, jaskyňa patrí františkánom. Roku 1757 s firmanom (dekrétom) od sultána Osmana III. dostanú Gréci celú baziliku i s jaskyňou. Boje potom ťahajú sa až do roku 1918 a len po tomto roku, keď anglická vláda zaručila bezpečnosť, tak osobnú ako i náboženskú, na tomto mieste pokoja je spolužitie možnejšie.
Neraz sa stalo, že grécki frátri pri katolíckej bohoslužbe robili výtržnosti a nejedného z našich i dokaličili.
Po celodennom štúdiu v bazilike, v jaskyni a v okolí odobrali sme sa do františkánskeho kláštora, aby sme tu dočkali polnočnú sv. omšu. Hoci sme unavení, spať sa nedá. A už hodne pred polnocou odchádzame do jaskyne, pretože katolíci majú vyhradené len niektoré hodiny k bohoslužbe, musíme ešte čakať. Tým lepšie. Tichá jaskyňa ako keby sa bola k nám rozhovorila. My čakáme na sväté omše - a dávno, dávno kedysi tu očakávala svätá dvojica prvú vianočnú noc.
Kto by tu nedal zapôsobiť na seba kúzlom najradostnejšieho mystéria? Na tomto posvätnom mieste, povedal by som v strede sveta, skláňame sa v duchu hlboko nad jasľami, do ktorých sa znížila nekonečná božská Láska. Kto by tu nezaplesal radosťou s prorokom Izaiášom - starozákonným evanjelistom - nad tým, že priblížilo sa naše spasenie a že „ľud, čo chodil v tme, uzrel veľké svetlo“. Nech raduje sa hriešnik, lebo z tône smrti pozýva sa k odpusteniu. Nech dúfa pohan, lebo povolaný je k životu večnému!
Otvorili sa nebesá a narodil sa z Márie dávno očakávaný Mesiáš. Boh nebol nikdy bližšie svetu a všetkému stvoreniu vôbec, keď to smieme tak čisto ľudsky povedať, ako práve v tejto posvätnej chvíli. Tu na dosah ruky, Pane, v tejto tmavej a chudobnej jaskyni, ktorú kresťanská zbožnosť zmenila na nepoznanie, postavil si svoj prvý trón Ty, ktorý si mal tak nesmierny program! Prišiel si detronizovať ducha sveta, čo zbožňuje len bohatstvo, hmotu. Ty si si vyvolil úplnú chudobu. Prišiel si detronizovať ducha sveta, ktorý holduje svojim náruživostiam, pôžitkárstvu a nečistote. Ty sám si volil najvyššiu čistotu: Tvoja Matka je Panna. Tvoj pestún Panic. Detronizoval si ducha sveta, ktorý holduje svojej prekrútenej vôli a pýche. Pri Tvojom príchode zem hlboko mlčí - nijaké vzrušenie, nijaké privítanie, nijaké slávobrány! Tu pred Tebou, vtelené Slovo, v hlbokej pokore kľačala sklonená Tvoja Matka Mária i Tvoj pestún Jozef a prežívali uprostred časných starostí nevýslovné slasti. Neponáhľali sa s tohto miesta, ostávali v jaskyni akoby ukrytí pred zvedavým zrakom ľudí, kým ich len nevyrušia z nadzemskej radosti prví klaňajúci sa.
Najprv prišli sa pokloniť jednoduchí pastieri, prvotiny viery, aby sa stali hlásateľmi tajuplnej blahozvesti. Istého dňa zastaví sa pred jaskyňou veľká karavána. Z dlhého sprievodu zvedavosť upútajú tri postavy, ktoré sedia na sedlách tiav pod baldachýnmi. Do čierna opálené tváre, ich šat je drahocenný a svetlofarebný. Nik ich nevolá, nik sa im neprihovára a oni pri jaskyni zastávajú, vstupujú dnu, padajú na kolená a obetujú malému Mocnárovi, Pánovi neba a zeme zlato, tymiánové kadidlo a myrhu. Aké prekvapenie pre Betlehemčanov! Nepovolaní, vznešení pohania prišli sa pokloniť Dieťaťu, ktoré sa narodilo v ich mestečku. K jednoduchým hebrejským pastierom uráčili sa pohanskí vladári, mudrci. Sú tu teda zástupcovia všetkých vrstiev človečenstva, spojení pokorne v holde božskému Dieťaťu.
Do tejto veľkej radosti vpadne naraz zvesť o príchode Herodesových vojakov. Svätá rodina, poučená posolstvom anjelovým, uteká do neznámej krajiny. Mocní a pyšní protivia sa Ježišovi, stavajú sa proti Nemu, práve tak ako dnes!
Z týchto myšlienok naraz vyrušuje ma dotyk františkánskeho brata. Je pár minút pred dvanástou, svätú omšu možno začať. Celý precítený a s radosťou akoby šiel slúžiť druhú primičnú svätú omšu, v rýchlosti sa obliekam a približujem sa k oltáru. Votívna omša začína sa slovami „Dominus dixit ad me: Filius meus es tu, ego hodie genui te“ (Pán prehovoril ku mne, Syn môj si Ty, dnes som Ťa zrodil). V pološere katakômb ide sa obnoviť tajomstvo, sv. obeta. Nejde tu už viac o poéziu, o dojmy. Je to jediná skutočnosť, ktorú chodiaci po stopách Majstra môže v Palestíne nájsť. To je jediné, čo nás spája so skutočným Jezuliatkom. Ostatné sú len pamätné miesta a krásne spomienky. Treba sa však priznať, že nikde necíti sa človek tak, ako práve tu. Nikde nepociťujeme tak živo prítomnosť Jezuliatka v Hostii ako v tejto jaskyni. Nevysloviteľné pocity zdolávajú dušu. Naozaj najkrajšie moje Vianoce!
V takej chvíľke si človek nič viac neželá, len to, čo opakovával sv. František z Assisi: „Nechajte nás milovať Dieťatko z Betlehema.“ Je prijímanie. Skrsne vo mne myšlienka, ako sa to všetko mení! Kedysi pre toho istého Spasiteľa nebolo miesta v cháne, a dnes bronzové tváre hrdých Betlehemčanov koria sa úprimne pred oltárom. Ježiš našiel cestu do ich sŕdc, do sŕdc potomkov tých, čo nemali preň dôstojného miesta, u ktorých nenašiel ľudské prístrešie. Poznali Ho kedysi v ľudskej podobe a milujú Ho i dnes ukrytého pod bielou čiastočkou chleba. Nám ostáva len útecha Jeho slov: „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“
Milé dni sa veľmi rýchle míňajú. Ako radi by sme tu ešte ostali, koľko vecí tu treba ešte vidieť, znova obzrieť, premyslieť! No, lúčime sa s týmito svätými miestami, s jaskyňou. Lúčime sa s bozkom na mramore pri striebornej hviezde a tým lúčime sa so všetkým. A keď z františkánskeho hospica odchádzame smutní; skromný, ale pritom usmievavý brat nám privoláva: Au revoir en Betlehem! Veru, s veľkou radosťou by sme sa vrátili - sem, kde po celý rok zaznieva vianočná melódia, kde pred nami už milióny pútnikov zohlo svoje ustaté kolená odvtedy, keď zázračná hviezda prvý raz priviedla sem kráľovských pútnikov, do toho z najšťastnejších miest judských.
Betlehem, ktorý sa nachádza v judských kopcoch 8 kilometrov južne od Jeruzalema, je podľa evanjelií Matúša a Lukáša považovaný za miesto narodenia Ježiša. Kresťanská viera však posvätila Betlehem ako Ježišovo rodisko už takmer dve tisícročia. Jaskynné miesto narodenia Pána v Betleheme „identifikoval“ svätý Justín mučeník, kresťanský apologét z 2. storočia. Archeologické dôkazy naznačujú, že táto jaskyňa bola už existujúcim posvätným miestom zasväteným Adonisovi, starogréckemu božstvu vegetácie, ktorého smrť a znovuzrodenie predstavovali kolobeh prírody. Prvý kostol na mieste postavila Helena, matka rímskeho cisára Konštantína, niekedy okolo roku 326 nášho letopočtu. Neskôr zničený kostol bol prestavaný do veľkej miery do dnešnej podoby cisárom Justiniánom okolo roku 529 nášho letopočtu. Kostol Narodenia Pána je tak jedným z najstarších kresťanských kostolov vôbec.
Betlehem bol tiež domovom pastiera Dávida, ktorý sa stal kráľom starovekého Izraela. Tri slávne narodenia urobili Betlehem materským mestom Izraela. Narodil sa tu Benjamin, posledný a najobľúbenejší zo synov Jakobových, a na severnom okraji mesta je hrobka jeho matky Ráchel. Túto hrobku stále uctievajú Židia, moslimovia a kresťania a je to miesto dôležité pre ženy, ktoré chcú mať deti. V Betleheme sa narodil pastiersky chlapec, David, najmladší syn Jesseho, a prorok Samuel ho neskôr uznal za budúceho izraelského kráľa. O tisíc rokov neskôr sa v jaskyni na betlehemskom vrchu narodil ďalší potomok Jesseho, tiež známy ako pastier. Táto udalosť, ktorá sa zhoduje s úsvitom Veku Ryby, sa vyznačovala podivnou hviezdou na nočnej oblohe. Pozorovali ju východní astrológovia a v Jeruzaleme sa objavili traja magici: Proroctvá, že v Betleheme sa narodí budúci kráľ Izraela a vedenie nebeského svetla ich priviedlo do Ježišovho rodiska.
Správa je uvedená v Matúšovi 2 av Lukášovi 2 je príbeh anjelov, ktorí sa javia ako pastieri, aby oznámili Kristovo narodenie v meste Dávidovom. Rimania urobili Kristovu pôrodnú jaskyňu na svätyni Adonis, ale jej kresťanská legenda vytrvala av roku 326 nl bol na jej mieste postavený prvý kostol Narodenia Pána.
Cirkevná tradícia už od počiatku hovorila o nadprirodzenom charaktere narodenia Ježiša. Svätý Ignác Antiochijský to potvrdzuje okolo roku 100, keď hovorí „pred kniežaťom tohto sveta zostalo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, rovnako aj smrť Pána. Tri tajomstvá, ktoré Boh urobil v tichosti“ (Ad Ephesios, 19,1). Koncom 2. storočia zaznamenáva svätý Irenej, že pôrod bol bezbolestný (Demonstratio Evangelica, 54) a Klement Alexandrijský, ktorý sa už opiera o apokryfy, tvrdí, že narodenie Ježiša bolo panenské (Stromata 7,16). V texte zo 4. storočia, ktorý sa pripisuje svätému Gregorovi Divotvorcovi z Neocézarey, sa jasne hovorí: „keď sa narodil (Kristus), zachoval lono i panenstvo nepoškvrnené, aby bezprecedentný charakter tohto narodenia nám bol znamením veľkého tajomstva“ (Pitra, Analecta Sacra IV, 391).
Najstaršie apokryfné evanjeliá, aj keď trochu výstredného charakteru, si ľudové tradície uchovávajú a tieto tradície sa s vyššie uvedenými svedectvami zhodujú. Šalamúnove ódy (Óda 19), Nanebovstúpenie Izaiáša (13), Jakubovo protoevanjelium (20-21) a Pseudo-Matúš (13) hovoria o tom, že Ježišovo narodenie malo zázračný charakter.
„Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva (porov. DS 427) aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom (porov. DS 291; 294; 442; 503; 571; 1880). Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“ (LG 57). Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon) (porov.
V betlehemskej Jaskyni narodenia Pána sa po prvý raz za šesť storočí začali rozsiahle reštaurátorské práce, ktoré majú zachovať jedno z najposvätnejších miest kresťanstva. Podľa kresťanského novinára Paula Calverta ide o mimoriadne významný moment, keďže Chrám Narodenia patrí medzi najstaršie kostoly Blízkeho východu a Betlehem označil za „hlavné mesto kresťanstva“. Obnova sa zameriava na poškodené skaly, mramorové podlahy, stĺpy aj ikonickú štrnásťcípu hviezdu označujúcu miesto Ježišovho narodenia. Práce vykonáva talianska spoločnosť, ktorá už v minulosti reštaurovala samotnú baziliku. Projekt má zároveň pomôcť miestnej ekonomike a kresťanskej komunite, ktorá trpí dôsledkami vojny, pandémie a kolapsu cestovného ruchu.
V roku 2012 bol kostol zapísaný na zoznam Svetového dedičstva UNESCO (spolu s ostatnými pamiatkami v lokalite). Po šiestich storočiach sa blíži reštaurovanie „kolísky“ kresťanstva, Svätej jaskyne v Betleheme - miesta, kde sa podľa tradície narodil Ježiš. Na iniciatíve sa podieľa Grécko-pravoslávny patriarchát, Kustódia Svätej zeme i bratská spolupráca Arménskeho pravoslávneho patriarchátu. Sám Mahmúd Abbás, ktorý 5. a 6. novembra navštívil Rím, počas stretnutia s pápežom Levom XIV. a následne pri otvorení výstavy Bethlehem Reborn v komplexe San Salvatore in Lauro, spomenul obnovenie prác na mieste, kde sa narodilo Knieža pokoja, a označil to za „znamenie veľkej nádeje a znovuzrodenia pre celú Svätú zem“. Renovácia sa uskutoční v súlade s prezidentským dekrétom o obnove miesta, ktorý bol vydaný už v roku 2024, a historickým status quo, ktoré reguluje posvätné miesta. Obnovu opäť vykoná talianska firma, ktorá pred dvoma rokmi renovovala aj Baziliku Narodenia Pána. Predbežné prípravy, ako sa uvádza na webovej stránke Kustódie, boli dokončené a práce sa čoskoro začnú. Okrem zásahov v jaskyni, na holej skale, mramorových podlahách, stĺpoch a dekoráciách i hviezde, presnom mieste Ježišovho narodenia, projekt zahŕňa technické konsolidačné opatrenia v priľahlých častiach, odrážajúce architektonickú jednotu posvätného miesta aj ducha spolupráce, ktorý ho zachováva pre celé ľudstvo.
Reštaurovanie poskytne podporu mnohým rodinám miestnych pracovníkov (vyškolených v reštaurovaní), ktorí sa budú podieľať na tomto dôležitom projekte, a tým aj ekonomike Betlehemu, ktorá bola zdevastovaná konfliktom medzi Izraelom a Hamasom a zastavením pútí, ktoré sa teraz, na začiatku „fázy 2“ mierového plánu Donalda Trumpa, pomaly obnovujú. Je to teda znamenie znovuzrodenia, ale aj silne ekumenická udalosť, ktorá je výsledkom spolupráce medzi Grécko-pravoslávnym patriarchátom a františkánmi, strážcami Jaskyne. „Obnoviť toto sväté miesto znamená zachovať kontinuitu viery, pamäti a úcty v krajine narodenia Ježiša Krista. Prostredníctvom tohto spoločného úsilia cirkvi v Jeruzaleme chránia evanjeliové dedičstvo, ktoré im bolo zverené, a zaručujú, že veriaci všetkých tradícií môžu naďalej so zbožnosťou ctiť miesto narodenia Krista.
Pravdivý príbeh o narodení Ježiša | Celý film
tags: #jaskyna #narodenie #jezisa