Koľko detí plánujete? Máte doma jedno a do druhého sa vám zatiaľ nechce? Nech sú vaše dôvody akékoľvek, porozmýšľajte, či skutočne chcete mať doma jedináčika. Mať doma iba jedno dieťa má samozrejme výhody, aj nevýhody. Je iba na vás, čo vezmete do úvahy.
Výhody a nevýhody jedináčika
Jednoznačnou výhodou je, že dieťa môžete zahrnúť stopercentnou pozornosťou. Váš potomok sa nemusí deliť o váš čas, lásku, alebo aj hračky či darčeky, ktoré dostáva. O to viac však musíte dbať na to, aby sa v kolektíve dokázalo podeliť, vcítiť do pocitov a potrieb iných ľudí a krotiť jeho ego. Problémy so socializáciou Americkí sociológovia tvrdia, že u jedináčikov sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že v dospelosti budú sociopatmi. Výskumníci poukázali na fakt, že deti bez súrodencov sa kolektívu prispôsobujú oveľa ťažšie a mávajú problémy v škôlke či v škole. Naopak deti, ktoré mali aspoň jedného a viacerých súrodencov, preukázali výrazne lepšiu schopnosť riešiť problémové situácie a konflikty. Ich adaptácia na skupinu rovesníkov prebiehala tiež o niečo jednoduchšie v porovnaní s deťmi, ktoré vyrastajú ako jediné deti v rodine.
Výhody Mať jedno dieťa znamená tiež, že rodina má výrazne nižšie náklady, než rodiny s viacerými deťmi. Paradoxne však mamičky detí, ktoré majú iba jedno dieťa, a môžu si to dovoliť, práve dieťatku viac doprajú. Napríklad pokiaľ ide o kvalitu vecí, hračiek či krúžkov, do ktorých investujú. Aj vstupné do kina, akvaparku či na rôzne atrakcie nie sú až taký problém, ako keď musíte násobiť. Rodiny s viacerými deťmi sú v míňaní peňazí za bežnú réžiu obozretnejšie. Ak odhliadneme od pragmatického hľadiska, tak potom mať len jedno dieťa, môže pre rodičov znamenať, že sa mu môžu intenzívnejšie venovať. Jedináčikovia zvyknú mať s rodičmi veľmi vrúcny a blízky vzťah, čo môže pretrvávať aj v dospelosti. Znamená to však, že sú na rodičov viac naviazaní, čo môže byť občas na druhej strane aj nevýhodou pre obe strany.
Jedináčik nemusí súperiť o pozornosť, čas ani lásku rodičov. Nemusí sa vedieť podeliť, ak ho k tomu rodičia cielene nevedú. Dokáže sa samé zahrať a ostať samé aj dlhší čas. Jedináčikovia majú tendenciu byť kritický - k sebe aj k druhým - a často sú skutočne osamelý, hlavne keď vyrastali v prostredí, kde bolo málo detí, s ktorými by sa mohli hrať. Ich jediné kontakty boli v rodine obmedzené na vzťah k matke a otcovi, dostávalo sa im veľa pozornosti do strany dospelých, ale často mali problémy naviazať vzťah s rovesníkmi.
Podľa rodinných terapeutov je kombinácia dvoch jedináčikov v manželstve najhoršia z najhorších. Neznamená to, že každé takého manželstvo môže stroskotať, ale spolužitie sa môže zmeniť na bojovú arénu, kde každý chce byť dôležitejší než ten druhý. Dvaja egocentrickí ľudia, bažiaci po pozornosti a uznaní, si málokedy dokážu navzájom vyjsť v ústrety a utíšiť jeho hlad. Pre jedináčika je od mala úlohou číslo jeden bojovať s egocentrizmom a sebectvom. Tieto vlastnosti však dostávajú do vienka nechtiac, najmä ak rodičia plánovali viac detí, ale osud im doprial len jedno. O to viac sa potom oň starajú s prehnanou láskou a úzkostlivosťou.
Osobnosť detí však neovplyvňuje len súrodenecká konštelácia, ale aj rodinná, teda vzťahy priamo v rodine. Väčší vplyv má na nás výchova než to, či sme sa narodili ako prví alebo poslední v poradí. Dôležitú úlohu niekedy hrá, za akých okolností sa dieťa stalo jedináčikom. Či preto, že rodičia už nemohli mať viac detí, alebo či už plánovali len jedno dieťa z obavy, že viac by nezvládli. Na plánovaných jedináčikov sa veľmi prenášajú očakávania rodičov. Vychovávajú ich k dokonalosti a perfekcionizmu, takže sú z nich akísi „malí dospelí“, pripravení uspokojovať nároky svojich rodičov. Lenže táto skutočnosť ich vedie k vysokej náročnosti aj na seba a okolie, k prehnanej kritickosti aj v maličkostiach. Prejavuje sa to tým, že si neraz vysnívajú ideál, akí by mali byť, a ťažko sa vyrovnávajú s tým, keď ho nedosiahnu. Nuž, to je trpký údel jedináčika: naháňať sa za vysnívaným ideálom.
Americký psychológ Kevin Leman, autor knihy Súrodenecké konštalácie, niektorých z nich nazýva sklamanými perfekcionistami. Uvádza príklad Lucie, ktorá mala byť systematická, schopná, veselá, energická, činorodá, sexuálne aktívna a otvorená, sebaistá a mala vyžadovať svoju vnútornú krásu. Skutočná Lucia však bola podľa jej opisu neschopná a nesystematická, negativistická a nevrlá, obyčajne často unavená. Lucia je k sebe nesmierne prísna, až sabazničujúc vocame. A vysoké kritériá má aj na svojho manžela a deti. Keď rodičia chceli niekoľko detí, ale mohli mať len jedno, znamená to, že všetko energiu a pozornosť, ktorú mali v úmysle venovať niekoľkým deťom, venovali len jednému. Leman nazýva týchto jedináčikov „jedinečné perly“.
Títo jedináčikovia sa často narodía až po 30. roku života rodičov. Môžu byť veľmi zhýčkané a rozmaznané. Často sa stáva, že práve snaha byť dokonalým ich žene k prehnanej pracovitosti. Keď však pochybia a majú pocit, že niekto je od nich lepší, uzatvoria sa do seba a nerobia nič. Buď sú vorkoholici, alebo naopak, radšej sa nijako neprejavujú. Dúfajú, že sa tak vyhnú kritike a v konečnom dôsledku aj toho, že nedosiahli svoju vytúženú métu. Podľa psychológov potrebujú jedináčikovia uznanie druhých a potľapkanie po pleci. Stále si potrebujú dokazovať svoju hodnotu, akoby im nestačilo iba vedomie, že sú.
Ak sa však narodia v rodine dve deti s veľkým časovým odstupom, je veľká pravdepodobnosť, že rodičia ich budú vychovávať ako jedináčikov. O jedináčikoch sa hovorí, že majú vlastnosti prvorodených, ale aj benjamínkov, pretože sú prvý aj posledný v poradí. Ako prvorodení sú pripravení viesť, rozhodovať, preberať zodpovednosť. Sú nápadití a svedomití. To sú skvelé predpoklady dosiahnuť úspech v zamestnaní. Byť jedináčikom teda nie je vôbec ľahké. Nemusia sa síce s nikým deliť o pozornosť rodičov, ale zároveň je to ich najväčšie „prekliatie“.
Pozitíva a negatíva výchovy podľa výskumov
Ich pozitíva: Jedináčikovia sú tí, ktorí hýbu dejinami a celým svetom. Tým, že rodičia všetok čas a energiu venovali len im, majú sebavedomie, s ktorým sa púšťajú aj do tých najťažších úloh. Jedináčikovia sú veľmi zodpovední a organizačne schopní. Deficit súrodenca v nich už v detstve vybudoval prirodzenú potrebu presadiť sa medzi rovesníkmi. Nestačí im zapadnúť do kolektívu, chcú ho viesť a chcú byť najlepší. Zväčša sa im to aj podarí.
Negatíva: S jedináčikmi sa dosť ťažko vychádza. Vedomí si svojich schopností ťažko odpúšťajú nedostatky iných. S problémami prijímajú kritiku a ak si ju aj priznajú sami v sebe, len málokedy to ukážu navonok, chápu to ako prejav slabosti. Niektorým chýba dostatočná dávka empatie, iní sú citliví až príliš - závisí od spôsobu výchovy. Vo vzťahoch sú jedináčikovia dominantní, vyžadujú priestor pre svoju slobodu, na ktorú sú odjakživa zvyknutí, keďže sa nemali nikdy prispôsobovať súrodencovi. Učte sa prijímať vlastné chyby aj chyby druhých. Chce to toleranciu i láskavý súcit. Ak sa vám čosi nevydarí, ak vás niekedy za niečo nepochvália, ak ste neboli perfektní na 110% povedzte si, že svet sa preto nezrúti a odpustite si. Niekedy z nás robia ľuďmi práve naše nedokonalosti.
Vedome sa naučte oddychovať a vyhradiť si čas na aktivity, ktoré nesmerujú k nijakému cieľu ani oceneniu. Ak ste priveľmi vážni, pestujte si zmysel pre humor. Pesimizmus, častý pre nesplnené vysoké nároky na seba, rozptýľte vďačnosťou za všetko pekné, čo vás v poslednom čase stretlo. Kevin Leman radí meditovať každý deň nielen o veciach, ale aj o ľuďoch, za ktorých môžete byť vďační, a premýšľať, prečo.
Ste naozaj egocentrickí a sebeckí? Skúste prehodnotiť, ako sa správate ku svojim blízkym či kolegom v práci a čo ešte môžete urobiť, aby ste im pomohli, uprednostnili ich a boli k nim menej kritickí.
Syndróm jediného dieťaťa, vysvetlenie: Prečo nie sú len čudáci a samotári
Výchova jednotlivej dieťaťa vs. viacdetných rodín
Teória syndrómu jediného dieťaťa predpokladá, že dieťa vyrastajúce bez súrodencov nemusí získať primerané sociálne zručnosti a môže byť sebeckejšie, osamelejšie a „rozmaznanejšie“. Naopak, zvládnutie sociálnych vzťahov a spolupráca s rovesníkmi sa učia aj v kolektíve materskej školy. Deti sa učia spolupracovať, delia sa o veci a hračky, učia sa radovať aj z prehry a výhry. Vzdelávanie a socializácia v kolektíve sú dôležité pre rozvoj empatie a zručností pre život v spoločnosti.
Výchova v rodine s viacerými deťmi prirodzene ponúka skúsenosti so zdieľaním, rešpektom pravidiel a prispôsobovaním sa. Deti so súrodencami sa učia kompromisom, riešeniu konfliktov a zodpovednosti za druhých. Súrodenecké vzťahy bývajú aj náročné a konflikty môžu trvať dlhšie, no zároveň poskytujú neoceniteľnú skúsenosť sociálneho života a schopnosti spolupracovať.
V súčasnosti prevláda trend rodín s jedným dieťaťom, čo vedie k otázkam, či je taká výchova lepšia alebo zložitejšia. Výskumy ukazujú, že žiaden extrém nie je jednoznačne lepší. Dôležitá je kvalitná výchova založená na láske, podpore a rešpektovaní potrieb dieťaťa, bez ohľadu na počet detí v rodine.
Podľa psychológov a odborníkov je kľúčové nastaviť hranice a poskytovať dieťaťu dostatok lásky, povzbudenia a príležitostí na rozvoj sociálnych a emočných zručností. Dôležité je tiež chápať, že poradie narodenia v rámci vekového rozdielu a okolností môže mať vplyv na adaptáciu dieťaťa, no nie je to jediný determinujúci faktor jeho osobnosti.
Rodičia by mali mať na pamäti, že ako dieťa vyrastá, menia sa potreby a priority rodiny. Preto je vhodné zapájať dieťa do diskusií o programoch a rozhodnutiach, ktoré sa ho dotýkajú, a vhodným spôsobom mu vysvetľovať realitu, aby netrpelo pocitom, že je vždy na prvom mieste alebo naopak že nemá žiadnu rolu.
tags: #jedinacik #preferovane #dieta