Byť otcom a matkou neučia v žiadnej škole. Oslovovať našich rodičov mama a tata berieme už od narodenia automaticky. Zamysleli ste sa ale nad tým, prečo práve toto sú prvé slová našich detí? A vedeli ste, že podobné slovíčka používajú pre označenie rodičov aj viaceré národy a kultúry po celom svete? Odkiaľ tieto slovíčka pochádzajú a aký majú pre rodičov a deti význam, zisťoval portál todayifoundout.com.
Prvé slová alebo zvuky svojho dieťaťa si rodičia zosobňujú. Inak povedané, presvedčia sami seba, že dieťa svojim prvotným bľabotaním označuje mamu a otca. Bolo zistené, že deti, bez ohľadu na to, kde sa na svete narodia, prirodzene začínajú vyslovovať rovnaké zvuky alebo slabiky. Prv, než sa dieťa naučí rozprávať, prežíva takzvané predrečové obdobie. Ako je možné, že deti v rôznych kútoch sveta, začínajú vydávať podobné zvuky? Je to preto, že deti pri svojom bľabotaní používajú spoluhlásky ako je B,P,M,D,T v kombinácii s rôznymi samohláskami, pretože sa im najľahšie vyslovujú. Z toho potom vznikajú „slová“ ako „baba,“ „mama,“ „papa,“ „tata,“ „dada.“ Pre maličké deti je totiž zložité povedať zaužívané a spisovné označenie rodičov (Na Slovensku matka a otec) a preto fungujú po celom svete podobné náhrady ako napríklad mama a tata.
Označenie matky pochádza z oveľa staršieho výrazu "mamma", ktoré v latinčine znamená "prsia" alebo "cumlík". Z tohto slova neskôr vzniklo označenie „mammalia“, v preklade cicavce, na označenie zvierat, ktoré dojčia svoje mláďatá. Práve z tohto dôvodu sa podobné varianty slova „mom“ používajú na označenie matky v takmer každom jazyku na svete. Posúďte sami. Ak by ste boli dieťaťom v Holandsku, zavolali by ste na svoju mamu "moeder," v Nemecku majú svoju „mutter“ a v Taliansku sa o decká stará „mamma“ alebo „madre.“ Ak by ste namietali, že podobnosť sa týka len európskych jazykov, poďme ďalej do sveta. Po čínsky sa matka povie „mãma,“ v hindčine nazývajú mamu „mam,“ v starovekom Egypte je to „mut“ a svahilčina má pre výraz matka kuriózne rovnako ako slovenčina výraz mama. Ako vidíte, výraz mama sa v jazykoch po celom svete vyslovuje so slabikou „ma“ respektíve sa začína na písmeno „m.“
Podobne je to aj s označením otca, aj keď nie v takom rozsahu. Napríklad slovo "papa" sa vyskytuje v niekoľkých jazykoch, vrátane ruštiny, hindčiny, španielčiny a angličtiny. S drobnými odchýlkami sa objavuje aj v nemčine (papi), islandčine (pabbi), švédčine (pappa) a v rade ďalších jazykov naprieč zemeguľou. Podobne v turečtine, gréčtine, malajčine a v niekoľkých ďalších jazykoch volajú ocka slovom „baba". Nemáme presnú teóriu ani na to, ako vzniklo slovo dad (otec). Pravdepodobne z toho, že po slovíčku mama, deti najčastejšie používajú zhluk slabík dada, tata, papa alebo baba. Z tohto sa v jednotlivých kultúrach zaužívalo „detské“ označenie otca práve variáciou takýchto výrazov.
Všeobecne až okolo 10. mesiaca deti začínajú rozumieť významu slov. Predrečové obdobie sa potom končí prvým cielene použitým slovom. Spravidla to bývajú slová na označenie jeho blízkych, ako je mama, dedo, baba, ale napríklad aj auto alebo havo. Od tejto chvíle dieťa vedome komunikuje pomocou zmysluplných slov. A prečo sa „ma“ alebo „mama“ priraďuje ženám a nie mužom? Zvuk „ma“ totiž súvisí s dojčením. Keď sa dieťa prisaje a začne piť, zvykne vydávať práve takýto zvuk, akýsi nosový šum. Keď je dieťa hladné, automaticky začne vydávať zvuk „ma,“ ako signál, že chce papať. Maminka preňho znamená zdroj potravy.
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.
Matkou sa teda stávame od momentu tehotenstva, otcom sa však muž stane cez psychologický proces, ktorý je podmienený kultúrnymi a spoločenskými normami. Do 60. rokov minulého storočia bola rola otca najmä v zabezpečení rodiny. Otcovia neboli motivovaní, aby sa zúčastnili pôrodu, prípadne boli prítomní pri príprave naň či starostlivosti o dieťatko. Bolo tradíciou a samozrejmosťou, že otcovia učili dieťa chodiť a skôr zábavnejšie činnosti, nie aby sa starali o prebaľovanie a kúpanie.
Otec by mal nielen prejavovať lásku, ale tiež by mal byť žene oporou. Otec je zárukou istoty. Úloha otca sa dotýka aj vzťahu otca a matky. Funkcia matky je spätá s citovou rovnováhou matky. Rovnováha môže byť buď posilnená alebo narušená, podľa toho, aký má matka vzťah so svojím manželom. Z toho dôvodu má každá citová zmena u matky priamy vplyv na vzťah matka-dieťa. Pre citový rozvoj dieťaťa je preto nevyhnutná rovnováha v manželstve. Naviac dieťa vníma a vytvára si obraz otca nielen na základe vlastného pozorovania, ale tiež prostredníctvom obrazu, ktorý si tvorí matka o otcovi.
Nemôžeme porovnávať ich dôležitosť, pretože každý vplýva na dieťa úplne inak a je nenahraditeľný. To znamená, že pri otcovi nehovoríme o dobrom a zlom otcovi, ale hovoríme o zainteresovanom a nezainteresovanom otcovi dieťatka. Dôležité je, aby otec svojmu dieťaťu venoval čas a zúčastňoval sa dôležitých udalostí v jeho živote - je to nesmierne dôležité najmä v ranom veku dieťaťa a v období školy. V ranom veku je potrebné, aby sa vytvorila väzba a aby sa otec zapájal do aktivít. Ak aj nežije spolu s dieťaťom, je nutné, aby mal možnosť - ak to chce - byť zapájaný do jeho života v miere, v akej je to možné. Nezáleží na kvantite - záleží na kvalite a zaangažovanosti.
Rola otca v živote dieťaťa
Otec je viac, ako len druhý dospelý v rodine. David Popenoe vo svojej knihe Život bez otca, popisuje významné faktory, ktoré má prítomnosť a starostlivosť najmä biologického otca na rozvoj osobnostných charakteristík dieťaťa. Otec predstavuje pre dieťa ekonomickú stabilitu, ochranu, bezpečie a spravodlivosť. Postavenie otca v rodine a jeho výchovný štýl je signifikantne rozdielny od princípcov, ktoré dieťaťu sprostredkováva matka a zohráva nesmiernu dôležitosť v zdravom vývine dieťaťa a jeho sociálnych zručností. Štúdie dokazujú, že deti, ktorým otec prejavuje lásku, náklonnosť a podporu, disponujú lepšími schopnosťami v oblasti kognitívnych schopností, sociálneho vývinu a lepšie sa začleňujú do kolektívu.
Najzákladnejším princípom je fakt, že vzťah matky a dieťaťa je vrodený. Je to prvá väzba, ktorú dieťa nadväzuje už počas doby, kým je ešte v matkinom tele. Napriek tomu, otec je pre dieťa nemenej dôležitý. Hoci sa v živote dieťaťa vyskytuje menej často, keďže spravidla pracuje, alebo je inak neprítomný, v jeho prípade je dôležitá kvalita času, ktorý strávi s dieťaťom. Dieťa a otec sú prvé osoby, ktoré spolu nadväzujú vzťah. Ich vzťah nie je vrodený, o to dôležitejšie je, aby bol nadviazaný správne, zdravo a rešpektujúco. Richard Koestner vo svojej viac ako 26-ročnej štúdii dokazuje, že rozhodujúcim faktorom vo vývine empatie dieťaťa je prítomnosť a starostlivosť otca o dieťa.
Otec ako učiteľ a vzor
Väčšina ľudí považuje za najkrajšie spomienky práve tie, kedy s nimi otec trávil čas a naučil ich bicyklovať, plávať, lyžovať, zbierať hríby, chytať ryby, hrať futbal. Pre dieťa je otec učiteľom a vzorom číslo jeden, dieťa si ho celý život idealizuje, dobrovoľne ho nasleduje a zo šťastných spomienok čerpá celý život.
Otec ako spoluhráč
Dieťa si inštinktívne volí otca na iný typ hry ako matku. Vďaka hre s otcom sa učí dieťa pravidlám, správnym zásadám, rozvíja spoločenské zručnosti, trénuje si zmysel pre humor, zmysel pre fair play.
Otec ako príklad
Či sa to mužom páči alebo nie, svojím každodenným správaním dávajú príklad deťom, určujú mu, čo je správne a čo je nevhodné správanie.
Otec ako živiteľ
Dieťa preberá od otca spôsob narábania s financiami a s majetkom. Vníma otca ako živiteľa rodiny, pričom matka je väčšinou na materskej dovolenke a zabezpečuje každodenné potreby dieťaťa. Otec býva väčšinou ten, kto prináša do rodiny peniaze a dieťa voči nemu získava rešpekt aj z tohto hľadiska.
Otec ako ochranca
Nielen kvôli robustnejšej stavbe tela, ale i vďaka nej, vníma dieťa otca ako ochrancu. Otec je pre dieťa symbolom bezpečného domova, v ktorom sa cíti ono aj jeho matka a súrodenci dobre. Otec býva spravidla manuálne zručnejší, technicky zdatnejší a rieši problémy inak ako matka.
Otcova rola vo vzťahu k dcére a synovi
Otec inak vplýva na dcéry a inak na synov. Otec je pre dcéru prvým a najdôležitejším mužom v živote. Od ich vzájomného vzťahu závisia všetky jej ďalšie vzťahy. Otec dcére ukazuje, ako má vyzerať zdravý vzťah s mužom. Ak je otec nežný a milujúci, dcéra zvykne rovnaké kvality hľadať aj vo svojom partnerovi. Ak je otec prísny a neprístupný, dcéra inklinuje k mužom, ktorých musí dobíjať. Otec ukazuje dcére, ako sa má muž k nej v budúcnosti správať aj tým, ako sa on správa k jej matke a ďalším ženám v okolí. Ak ženy všeobecne zhadzuje, zosmiešňuje alebo ich názory a pocity neberie vážne, dcéra bude ženské pohlavie rovnako vnímať ako nedostatočné. Otec, ktorý prejavuje lásku, úctu a podporu voči žene, učí svoju dcéru sebahodnote a dôvere voči mužom.
Na rozdiel od dcér, ktoré si budujú vzťahy s druhými ľuďmi na základe toho, aký vzťah mali so svojím otcom, synovia zvyknú správanie otca, hoci aj nevedomky, kopírovať. Ak je otec spravodlivý a rešpektujúci, rovnakým kvalitám učí aj svojho syna. V prípade, ak otec nie je v rodine prítomný, chlapci hľadajú iných mužských predstaviteľov, podľa ktorých si utvárajú obraz o mužskom svete a o správaní sa v ňom. Takýmto vzorom pre nich môže byť nevlastný otec, starý otec, učiteľ, starší kamarát.
Čo ak otec chýba?
Mnohokrát sa cesty rodičov rozídu. Je vtedy pre neprítomnosť otca dieťa odsúdené na nešťastný a nespokojný život? V situáciách, ak je otec neznámy alebo nevykazuje záujem o dieťa, je vhodné ak slobodná matka vyhľadá pomoc vo forme starého otca, blízkeho mužského priateľa, zodpovedného pedagóga, alebo iného predstaviteľa mužského pohlavia, ktorý by sa pravidelne s dieťaťom stretával a sprostredkoval mu mužský pohľad na svet. Nie je dobré, ak žena zanevrie na mužov a pred dieťaťom sa o nich negatívne vyjadruje. Preto, ak má dieťa otca, biologického, nevlastného, starkého, alebo iného človeka, ktorý mu zastáva úlohu otca, uctite si ho a poďakujte mu na Deň otcov za jeho úsilie, obetavosť, vedenie, príklad a čas.
Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca. Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa.
V dnešnej spoločnosti zaujíma otec čoraz dôležitejšie miesto. Aktívne sa zúčastňuje na výchove dieťaťa. Otec je zárukou istoty. Úloha otca sa dotýka aj vzťahu otca a matky. Pre citový rozvoj dieťaťa je preto nevyhnutná rovnováha v manželstve. Otec by mal nielen prejavovať lásku, ale tiež by mal byť žene oporou.
Otec má úlohu konať pri riešení oidipovského komplexu. To znamená, že je to práve on, ktorý sa postaví proti snu o výhradnom vlastníctve matky. „Vytvorenie „nadja“ závisí u oboch pohlaví od toho, ako dieťa vníma morálne svedomie, ktoré je najskôr zobrazené otcom“. Dieťa teda pripisuje otcovi zákazy, príkazy, rozkazy…Dieťa očakáva od otca autoritu, nesmie sa však prejaviť vo forme autoritárstva, despotizmu alebo tyranie. Autorita, ktorú otec získa, závisí aj od vzťahu medzi rodičmi. Funkcia otca sa neobmedzuje len na autoritu a vytváranie „nadja“. Otec je predstaviteľom mužského pohlavia v rodine. On ukáže deťom cestu k ich sexuálnej orientácii.
Otec má úlohu zabezpečiť možnosť osamostatniť sa a získať nezávislosť, ktoré sú potrebné pre citovo vyvážený život (funkcia odlúčenia) a tiež zabezpečuje sebavedomie, vďaka ktorému dieťa čelí rôznym sociálnym súpereniam (funkcia stotožnenia).
Mama a otec sú dvaja najdôležitejší ľudia v živote každého z nás. Rodičia do nás vkladajú celú svoju dušu, energiu a zdravie - fyzické aj duševné. Vzdelávajú nás, rozvíjajú, poskytujú nám cenné životné skúsenosti a potrebné zručnosti, aby sme vstúpili do života pripravení.
Na príklade vzťahu otca a matky vidí syn a dcéra, čo znamená rodina. Ak otec povie svojmu dievčaťu, že je múdra a krásna, vzbudzuje vo svojej dcére dôveru. Kým je dieťa ešte batoľaťom, môže sa s ním otecko prechádzať v parku alebo v lese. Keď dieťa vyrastie, môže mu porozprávať o svete, o prírode či o vesmíre. A o nejaký čas neskôr môže otec so synom tráviť čas v garáži, montovať auto, spotrebiče či rozvíjať rôzne iné kreatívne činnosti. Dcérku môže naučiť lyžovať či jazdiť autom. Hlavná vec je, že má s dieťaťom spoločný koníček.
Mama a otec musia pri výchove “ťahať za jeden koniec” - znamená to, že mama a otec by sa nemali kvôli výchovným metódam hádať. Ak niekedy dôjde k nedorozumeniam, je veľmi dôležité, aby dieťa videlo, že jeho rodičia sú vždy jednotní, že nemajú nezhody a konflikty. Ak príde dcéra za mamou a spýta sa, či môže ísť na diskotéku a mama jej to neschváli, ten istý názor by mal mať aj otec dcéry. Ak je dieťa v striedavej starostlivosti rodičov, mali by sa rodičia s príchodom prázdnin vopred dohodnúť, ktoré aktivity budú dieťaťu akceptovať.
Súčasné výskumy ukazujú, že aj keď ženy tvoria v priemere 70% detí, ktoré sa nedostanú do škôlky, ale zároveň sú aj hlavnými pôvodcami problémov v rodine. V posledných rokoch sa však začína čoraz viac hovoriť o tom, že by sa muži mali viac zapájať do výchovy detí. V tomto príspevku sa budeme venovať úlohe otca zovšeobecnene. Obraz je, z psychologického hľadiska, predstava niečoho neprítomného. Dieťa si utvorí negatívny a zároveň aj pozitívny obraz otca vo svojej psychike. Keďže sa otec čoraz viac podieľa na starostlivosti o svoje deti už od prvého roku, uľahčí to vytvorenie dobrého obrazu otca. Práve otec je ten, kto pomáha dieťaťu dostať sa zo stavu nevedomosti tým, že ho vedie k poznávaniu a uvedomeniu si okolitého sveta.
Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.