Rodičovstvo je plné výziev a jednou z najnáročnejších situácií je zvládanie detského hnevu a kriku. Mnohí rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene? Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť.
„Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením).
Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Prečo sa to stalo?
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť.
Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.
„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Pozor na únavu a potrebu pozornosti
Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.
Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono.
Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie. „Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička.
Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Kričanie na deti ako výchovná metóda
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. „Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež.
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Nie, nie je len negatívny. Rada by som podotkla to, že krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce.
Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách.
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik?
Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal.
Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
A čo hlasitosť alebo tón? Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Ale dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, dáva mu informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce.
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú?
Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole.
Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Dlhodobé následky kriku
Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať.
Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Spomenuli ste emóciu strachu. Určite áno. Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je.
Už sme hovorili, že spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe. Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Keď sa rodičovi ujde krik
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.
Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. Áno, ale určite by som na to nešla direktívne. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal.
Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Verejné zahanbenie
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu.
Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane. Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť.
Príčiny kriku u rodičov
Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti.
Netreba sa však tomu veľmi čudovať, ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu. Mnohé z týchto teórií vyzerajú krásne a užitočne. Obsahujú kopec pravidiel, ako na disciplínu dieťaťa - ako deti netrestať, nedávať im „time-outy,“ používať slovo „nie,“ nechať ich pocítiť dôsledky konania… Len málokedy však tieto výchovné „filozofie“ obsahujú podrobné manuály, ako to máte docieliť. Keď tápete, strácate kontrolu, kričíte.
Rodičia sa nestarajú o svoje potreby
Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré. Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará.
Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba. Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, rovnako sa o seba nestará. Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby. Je to nezdravé aj kvôli tomu, aký príklad dávame deťom. Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.
Rodičia sa nedokážu vyrovnať s emóciami dieťaťa
Rodičia často berú na seba celý emočný „kontajner,“ ktorý na nich dieťa vychrlí (a ten veru býva plný sklamania, smútku a hnevu), namiesto toho, aby boli ich kotvou a bezpečným prístavom. Rodičia by mali pochopiť, že pre dieťa je zdravé prejavovať navonok svoje emócie (je to dôležitá súčasť jeho vývinu) a zároveň vedieť, že nie sú zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa.
Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať. Okrem toho, že je rodič unavený pri každej vypätej situácii, veľmi pravdepodobne to skončí krikom alebo plačom, čo nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa. Ak sa dieťa hnevá alebo inak dáva najavo svoje frustrácie, rodič by sa nemal cítiť za to zodpovedný. Pokiaľ uspokojí základné potreby svojho dieťaťa, jeho jedinou zodpovednosťou je prijať emócie dieťaťa a uznať ich.
Rodičia majú nereálne očakávania
Rodičia často kričia, pretože očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“ Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie.
Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať. Je na rodičoch, ako si to zariadia: či sa chcú vyhnúť situáciám, ktoré preveria ich trpezlivosť, alebo sa radšej nechajú vtiahnuť do boja o udržanie pokojného stavu (čo je značne nemožné).
Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú
Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť. Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“ Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.
Vaše deti nemusia súhlasiť
Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť (s čímkoľvek a má na to právo). Nesúhlas rodičov dráždi. No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej. Lebo ako môže dieťa s rodičom bojovať, keď s ním rodič súhlasí? Táto rodičovská „biela zástava“ empatie zázračne roztápa napätie medzi rodičom a dieťaťom.
Stačí, keď si rodič uvedomí, že to vytrvalé, impulzívne a často otrasné správanie dieťaťa je v skutočnosti len nie príliš šťastným volaním o pomoc. Potom bude pre neho jednoduchšie nekričať.
Jak reagovat na dětský vztek? Profesorka Šulová: Emoce nechte žít
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný.
Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať.
Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
- Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
- Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
tags: #moje #dieta #stale #krici