Zrod Európskej menovej únie a prijatie eura

Hospodárska a menová únia (skr. HMÚ; angl. Economic and Monetary Union, skr. EMU) je názov hospodárskej a menovej únie, ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. eurozóne), a ktorej postupná realizácia sa začala 1. júla 1990 po rozhodnutí Európskej rady v júni 1989 na základe Delorsovej správy.

Ako Európska menová únia (skr. EMÚ, angl. European Monetary Union, skr. EMU) sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t. j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. Cieľom HMÚ je koordinovaná ekonomická politika a existencia jednotnej meny euro. Všetci členovia EÚ participujú v HMÚ.

Rímska zmluva o založení Európskeho spoločenstva neobsahovala žiadne ustanovenia týkajúce sa menovej integrácie spoločenstva, o skutočnej menovej únii ani nehovoriac. V tom čase sa to zdalo zbytočné, pretože na rozhraní 50. a 60. rokov minulého storočia sa členovia spoločenstva sústredili skôr na vytvorenie spoločného trhu.

Rozšírenie spoločného trhu však čoskoro navodilo otázku, či štvoricu základných slobôd možno skutočne dosiahnuť, keď budú členské štáty uplatňovať svoju vlastnú a odlišnú menovú politiku. Keďže finančné transakcie medzi štátmi vyžadujú uskutočňovanie kurzových operácií, nestabilita výmenných kurzov a nepredvídateľnosť menových výkyvov znamenala, že pohyb tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl bol z podnikateľského hľadiska rizikovou záležitosťou. Táto nestabilita sťažuje prognózovanie zisku, čo by mohlo vážne ohrozovať fungovanie spoločného trhu.

Keď si členské štáty stanovujú vlastnú menovú politiku, výmenné kurzy kolíšu v závislosti od ich vnútorných hospodárskych a menových procesov. Uvedomenie si týchto faktov a nevyhnutnosť eliminovať menové výkyvy podnietili členské štáty k vykonaniu prvých krokov k menovej integrácii a v konečnom dôsledku k vytvoreniu menovej únie.

Počiatočné pokusy o menovú integráciu

Výrazná potreba zbližovania menovej politiky členských štátov sa po prvý raz prejavila koncom 60. rokov minulého storočia, keď brettonwoodský systém začal javiť prvé známky oslabovania. Na haagskom samite v roku 1969 bolo vytvorenie hospodárskej a menovej únie označené za oficiálny cieľ európskej integrácie. Bol založený osobitný výbor, ktorý mal vypracovať správu o možnostiach dosiahnuť tento cieľ. Táto tzv. Wernerova skupina predložila svoju správu v roku 1970. Podľa tejto správy sa v rokoch 1971 až 1980 v niekoľkých etapách mala vytvoriť hospodárska a menová únia. V prvej etape sa mali znížiť fluktuačné rozpätia medzi menami členských štátov na ± 1% a konečným cieľom bolo postupným zužovaním fluktuačného pásma neodvolateľne stanoviť výmenné kurzy medzi menami.

Po neúspechu Wernerovho plánu sa členské štáty znova pokúsili fixovať partity mien štátov spoločenstva, ale britská libra nemala záujem o zapojenie sa do tohto mechanizmu a slabší francúzsky frank a talianska líra zasa nesplnili podmienky. Napokon sa celý plán zredukoval na vytvorenie zóny menovej stability, ktorú tvorila permanentná stabilná nemecká marka a meny niektorých menších štátov.

Pre pretrvávajúce problémy spojené so systémom plávajúcich výmenných kurzov členské štáty v 70. rokoch minulého storočia obnovili úsilie o vytvorenie spoločného menového systému. V roku 1979 na základe tzv. Európskeho menového systému (EMS).

Európsky menový systém (EMS) a ECU

Hlavným cieľom Európskeho menového systému (EMS) bolo dosiahnuť stabilitu výmenných kurzov v rámci spoločenstva. Európsky mechanizmus výmenných kurzov sa zakladal na centrálnych paritách zúčastnených mien stanovených národnými centrálnymi bankami. Pre všetky meny sa vyhotovovala tabuľka dvojstranných kurzov. V roku 1979 sa vyžadovalo, aby sa meny udržiavali v rámci fluktuačného pásma 2,25 %, čo znamenalo, že maximálna fluktuácia medzi ktoroukoľvek dvojicou mien bola 4,5 %.

Významným prvkom EMS bola menová jednotka ECU, ktorá pripravovala cestu k jednotnej mene. ECU fungovala ako kôš mien všetkých členských štátov - nielen mien zúčastnených na EMS -. vytvorený vážením hospodárskej sily členských štátov. Aj mechanizmus výmenných kurzov bol založený na ECU.

Keďže zavedenie EMS sa časovo zhodovalo s druhou ropnou krízou, jeho úvodnú fázu poznačila nestabilita. Druhá etapa EMS, v rámci ktorej sa stabilizoval menový systém, sa začala v roku 1983. V septembri 1987 sa prijatím Bazilejsko-nyborgskej dohody začala nová éra EMS. Podľa tejto dohody centrálne banky členských štátov zasiahli vtedy, keď ich meny dosiahli hranice fluktuačných pásiem. Nový EMS priniesol stabilitu mien, predovšetkým stabilitu výmenného kurzu medzi francúzskym frankom a nemeckou markou.

O úspechu Európskeho menového systému svedčí skutočnosť, že v roku 1990 do tohto mechanizmu vstúpilo aj Spojené kráľovstvo (aj keď so 6 % fluktuačným pásmom). V roku 1989 sa k systému pripojilo aj Španielsko a v roku 1992 Portugalsko, ktoré vstúpili do ES až po vzniku EMS. Grécko, ktoré zápasilo s tvrdošijne vysokou mierou inflácie, bolo jediným z 12 členských štátov, ktoré sa do EMS nezapojilo.

EMS vážne utrpel aj v dôsledku dlhotrvajúcej recesie na začiatku 90. rokoch minulého storočia. Po menovej kríze v roku 1992 z mechanizmu vystúpila britská libra a talianska líra a viacero mien bolo potrebné devalvovať. Napokon v auguste 1993 boli členské štáty nútené fluktuačné pásmo rozšíriť z +/- 2,25 % na +/- 15 %. Mnohí tento krok označovali za koniec systému, keďže pri 30 % fluktuačnom rozpätí možno sotva hovoriť o mechanizme výmenných kurzov.

Okrem menovej krízy v rokoch 1992 až 1993 politici aj ekonómovia všeobecne vnímali EMS ako pozitívny prvok, ktorého výhody výrazne prevyšovali jeho nevýhody. Po roku 1979 sa výkyvy medzi menovými kurzami členských štátov podstatne zmiernili a zároveň sa značne zblížila miera inflácie jednotlivých štátov, ktorá sa stabilizovala na nízkej úrovni. Kľúčový význam EMS spočíva v tom, že vytvorením menového koša založeného na ECU pripravil cestu jednotnej mene. ECU, ktoré sa pôvodne používalo len na transakcie medzi centrálnymi bankami a na poskytovanie úverov, začalo postupne plniť ďalšie funkcie. Hoci vždy zostalo zúčtovacou menou - nikdy neexistovalo ako legálne platidlo -, zaviedlo sa v účtoch finančných inštitúcií, a dokonca aj pri obchodných transakciách.

Cesta k jednotnej mene: Delorsova správa a Maastrichtská zmluva

Po neúspechu Wernerovho plánu sa v programe ES na dlhý čas upustilo od koncepcie menovej únie. Po roku 1987 sa však znova dostala na program vzhľadom na výsledky EMS a prijatie Jednotného európskeho aktu a s ním súvisiacou liberalizáciou kapitálového trhu. Toto obdobie sa spája s menom Francúza Jacqua Delorsa, ktorý sa v roku 1985 stal predsedom Európskej komisie.

Pod dojmom úspechu Jednotného európskeho aktu bol vytvorený výbor na čele so Jacquom Delorsom. Úlohou výboru bolo vytýčiť ciele pre menovú úniu. Delorsova správa podobne ako Wernerov plán navrhovala úplnú liberalizáciu pohybov kapitálu, úplnú a neodvolateľnú konvertibilitu národných mien, odstránenie fluktuačných pásiem a neodvolateľné fixovanie výmenných kurzov.

Myšlienka jednotnej meny bola na programe spoločenstva už dlhší čas aj pred uverejnením Delorsovho plánu, chýbali však potrebné podmienky na jej naplnenie. V konečnom dôsledku to bol program spoločného trhu, ktorý vytvoril potrebné základy pre zavedenie jednotnej meny. Samotná jednotná mena je kľúčovým prvkom na vytvorenie skutočne voľného jednotného trhu, pretože odstraňuje prekážky spojené s rozdielmi vo výmenných kurzoch.

Na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia veľké výkyvy výmenných kurzov počas éry EMS viedli k nestabilite ekonomických procesov. Preto sa na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia očakávalo, že medzi najvýznamnejšie prínosy jednotnej meny bude patriť úplné odstránenie kurzových výkyvov a rizík. Predpokladalo sa, že by sa tým zvýšila šanca predvídať a vyčísľovať interakcie a ekonomické procesy vo vzťahu medzi členskými štátmi, čím by sa povzbudili cezhraničné transakcie a stimuloval hospodársky rast a zamestnanosť.

So zavedením jednotnej meny sa popri zvýšení hospodárskej prosperity vďaka stabilným výmenným kurzom spájal aj celý rad ďalších výhod. Očakávalo sa, že v menovej únii by odstránenie neistoty súvisiacej s kurzovými výkyvmi malo viesť k cenovej stabilite, nízkej miere inflácie a poklesu úrokových sadzieb. Medzi najväčšie ohrozenia stability výmenných kurzov patria špekulácie na trhu. Mimoriadne ničivý účinok môžu mať pre menšie národné hospodárstva, pretože devízové špekulácie by sa mohli uskutočňovať vo väčšom rozsahu (predaj alebo kúpa). Zavedenie jednotnej meny odstraňuje aj transakčné náklady spojené s kurzovými operáciami medzi členskými štátmi. Vytvorením spoločnej centrálnej banky sa uvoľnia značné rezervy, pretože národné centrálne banky, ktoré neuplatňujú samostatnú menovú politiku, potrebujú menšie rezervy.

Spoločná európska mena by sa mohla vyrovnať americkému doláru a japonskému jenu, čo by malo rozhodujúci význam pre budúcnosť Európskej únie a jej úlohu vo svetovom hospodárstve a v medzinárodnej politike. Tým sa ďalej posilňuje menová zvrchovanosť, nezávislosť a stabilita únie a zvyšuje sa jej váha a vplyv na politickej scéne. Menová únia uľahčuje aj vytvorenie politickej únie, pretože nie je pravdepodobné, že by krajiny s rovnakou menou mohli uskutočňovať konfliktnú zahraničnú politiku. Tento proces „prelievania" - t. j.

Maastrichtská zmluva, podpísaná 7. februára 1992, inštitucionalizovala Delorsov plán v mierne pozmenenej podobe a zakotvila ho ako oficiálny program únie. Maastrichtská zmluva ako konečný cieľ hospodárskej a menovej únie stanovila zavedenie jednotnej meny ako oficiálnej meny do 1. januára 1999.

Etapy realizácie Hospodárskej a menovej únie

Zmluva ustanovuje, že hospodárska a menová únia sa zavedie v troch na seba nadväzujúcich etapách. Prvá etapa sa zavŕšila do 1. januára 1994. Po úspešnom ukončení prvej etapy sa založením Európskeho menového inštitútu (EMI), predchodcu Európskej centrálnej banky, začala 1. januára 1994 druhá etapa. V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa mala druhá etapa skončiť do 1. januára 1999. Prechod do tretej etapy bol podmienený splnením kritérií členskými štátmi a prijatím istých rozhodnutí technickej aj praktickej povahy týkajúcich sa zavedenia jednotnej meny.

Zmluva ustanovila, že tretia a posledná etapa HMÚ sa má začať 1. januára 1999 zavedením jednotnej meny. Zmluva neponechávala žiadnu voľnosť, pokiaľ ide o začiatok tretej etapy, t. j. zavedenie jednotnej meny. Stanovila, že ak sa do konca roku 1997 neprijme žiadne rozhodnutia týkajúce sa dátumu začatia tretej etapy, táto sa automaticky začne 1. januára 1999.

Konvergenčné kritériá

Podľa Maastrichtskej zmluvy musia ekonomiky členských štátov ako podmienku zavedenia jednotnej meny splniť isté kritériá, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie menovej únie, a to stabilita ekonomiky, existencia primeraných podmienok na menovú úniu a vynikajúce menové výsledky. Tieto požiadavky boli sformulované z tohto dôvodu, že členské štáty chceli zaviesť stabilnú jednotnú menu odolnú voči inflácii, ktorá by zaručila predpovedateľnosť ekonomiky a bola schopná udržať dlhodobú cenovú stabilitu. Kritériá boli navrhnuté tak, aby sa zabezpečilo splnenie týchto cieľov.

Relatívne prísne normy, ktoré musia členské štáty splniť ako podmienku na zavedenie jednotnej meny, tzv. Konvergencia úrokových mier: ročné dlhodobé úrokové miery nesmú presiahnuť priemerné úrokové miery troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie (t. j. ...

Teba povedať, že podľa Maastrichtskej zmluvy členské štáty - s výnimkou Spojeného kráľovstva a Dánska - sú povinné snažiť sa o splnenie konvergenčných kritérií. V rokoch, ktoré nasledovali po prijatí Maastrichtskej zmluvy, sa zavedenie jednotnej meny zdalo byť odsúdené na neúspech. V rokoch 1993 a 1994 nastala ekonomická recesia a hospodárske ukazovatele, ktoré podmieňovali prechod do tretej etapy menovej únie, sa prudko zhoršili prakticky vo všetkých členských štátov únie. Hĺbku recesie ilustruje skutočnosť, že hoci pri vytvorení HMÚ mala väčšina členských štátov slušnú šancu splniť konvergenčné kritériá, v roku 1994 bolo jediným členským štátom, ktorému sa podarilo splniť všetky podmienky, Luxembursko.

Recesia mala za následok zhoršenie deficitu národných rozpočtov, ktorý sa všeobecne vnímal ako najdôležitejšie kritérium. Výnimkou nebolo ani Nemecko napriek jeho povestným úsporným opatreniam, ktorého štátny rozpočet musel znášať obrovskú ťarchu spojenú so zjednotením krajiny. Mimoriadne vzrástla nezamestnanosť a v EÚ ako celku dosahovala až 10 %. Podľa mnohých názorov bol nárast nezamestnanosti negatívnym dôsledkom prísnej menovej politiky a dôrazu EMS na cenovú stabilitu.

Prehlbovalo sa presvedčenie, a to nielen v radikálnych politických kruhoch, že zavedenie jednotnej meny a tretiu etapu by bolo dobré odložiť. Z teoretického hľadiska však zmena harmonogramu zavedenia jednotnej meny nebola možná, pretože by na to bola potrebná zmena Maastrichtskej zmluvy. Navyše by to prinieslo potenciálne riziko, že vytvorenie HMÚ by sa mohlo znova zablokovať rovnako, ako sa to stalo po zlyhaní Wernerovho plánu, čo by zabrzdilo možnosť zaviesť jednotnú menu v blízkej budúcnosti. Tým by sa ohrozil celý integračný proces, čomu sa lídri členských štátov chceli za každú cenu vyhnúť.

Nakoniec sa vlády členských štátov rozhodli prijať prísne rozpočtové opatrenia v snahe splniť najnáročnejšie konvergenčné kritérium týkajúce sa rozpočtového deficitu. O pevnom rozhodnutí hláv štátov a vlád svedčí skutočnosť, že napriek ťažkostiam prijali v decembri 1995 na madridskom samite scenár týkajúci sa nedoriešených otázok tretej etapy.

Madridská Európska rada vytýčila 1. január 1999 ako posledný termín ustanovený zmluvou na začatie tretej etapy a dohodla sa, že krajiny, ktoré do nej vstúpia, budú vybrané začiatkom roku 1998. Hlavy štátov a vlád pokrstili európsku menovú jednotku „euro"; tento názov bol zrozumiteľný a explicitný vo všetkých 11 oficiálnych jazykoch. Bola oznámená aj časová postupnosť krokov prechodu na euro: trojročné prechodné obdobie sa začne 1. januára 1999.

Počas časového plánu na zavedenie eura prijatého v Madride museli byť výmenné kurzy mien členských štátov zúčastnených na eurozóne neodvolateľne fixované voči sebe navzájom aj voči ECU s účinnosťou od 1. januára 1999. Výmenný kurz ECU k euru bol stanovený na 1:1. Počas trojročného prechodného obdobia malo euro existovať len ako zúčtovacia jednotka, a nie v „hmotnej" podobe. Počas prechodného obdobia mali národné meny zostať v obehu a fungovať ako denominačné meny eura (s výmenným kurzom neodvolateľne fixovaným proti euru). 1. januára 2002 sa museli dať do obehu eurobankovky a euromince. Podľa časového plánu z Madridu sa národné meny mali používať ako oficiálne platidlo popri eure maximálne po dobu šiestich mesiacov. Tento dvojitý obeh mal existovať do 1. júla 2002, keď sa národné meny mali stiahnuť z obehu. V septembri 1999 však rada ministrov financií EÚ - ECOFIN - prijala rozhodnutie týkajúce sa presného trvania dvojitého obehu a rozhodla, že by nemalo presiahnuť dva až tri mesiace. Napokon sa členské štáty dohodli, že výmena mien a stiahnutie národných mien z obehu sa v zúčastnených členských štátoch musí skončiť do 28. februára 2002 a euro sa stane jediným oficiálnym platidlom od 1. marca 2002.

Zavedenie eura a jeho dopady

Euro (ISO 4217 kód EUR; numerický kód 978; obvyklá značka €) je mena a menová jednotka. Je oficiálnou menou v 21 z 27 krajín Európskej únie (takzvanej eurozóne) a v šiestich krajinách mimo EÚ. V ďalších štyroch krajinách a v dvoch menových priestoroch je pevný výmenný kurz k euru. Je to po americkom dolári druhá najdôležitejšia mena v medzinárodnom menovom systéme. Menovú politiku tvorí Európska centrálna banka sídliaca vo Frankfurte nad Mohanom.

Prípravy na euro sa začali viac než desaťročie od začiatku jeho uvedenia do obehu. Príprava na Európsku menovú úniu sa dá rozdeliť na tri etapy. V prvej od 1. júla 1990 do konca roka 1993 sa odstraňovali prekážky cezhraničného pohybu kapitálu v krajinách Európskeho spoločenstva. Zároveň sa upevňovala spolupráca centrálnych bánk. Počas rokov 1994 a 1998 sa vytvorili a schválili konvergenčné kritériá a v máji 1998 bolo odsúhlasené samotné euro. Vznik Európskej menovej únie 1. januára 1999 začal tretiu fázu, používania eura v bezhotovostnom styku, voči doterajším menám začal platiť pevný kurz. K tomuto dňu tiež začala činnosť Európska centrálna banka ako tvorca menovej politiky.

1. januára 1999 sa zaviedlo euro, ktoré sa stalo oficiálnou menou 11 členských štátov, pričom zodpovednosť za menovú politiku bola zverená Európskej centrálnej banke a Eurosystému. Euro mohli ľudia vidieť najprv len na výpisoch z účtov spoločne s národnými menami. Po troch rokoch eurobankovky a euromince dorazili do 12 krajín, ktoré zrealizovali najväčšiu menovú výmenu v histórii. Pôvodnými členmi eurozóny boli Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko. Grécko vstúpilo do eurozóny v roku 2001. Odvtedy zaviedlo euro ďalších sedem členských štátov (Cyprus, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Slovensko a Slovinsko).

Euro prešlo od prvých rokovaní koncom 60. rokov 20. storočia dlhú cestu a stalo sa menou 340 miliónov Európanov, ktorú používa ďalších 175 miliónov ľudí na celom svete. Je to druhá najvýznamnejšia medzinárodná mena, ktorú využíva alebo na ňu naviazalo svoju menu asi 60 krajín. Pre medzinárodné centrálne banky predstavuje bezpečného uchovávateľa hodnoty, využíva sa pri vydávaní dlhových nástrojov na celom svete a je všeobecne akceptované v medzinárodných platbách.

Desať rokov po finančnej kríze, ktorá otriasla svetom, je štruktúra európskej hospodárskej a menovej únie citeľne silnejšia, no v tejto oblasti zostáva ešte veľa práce. Podpora eura zo strany verejnosti v EÚ je stabilne vysoká, a to najmä v krajinách, ktoré už euro používajú. Podľa 74 % respondentov z celej eurozóny je euro pre EÚ prínosom. Toto číslo vyrovnáva minuloročný rekord a potvrdzuje, že verejná podpora eura je najsilnejšia od roku 2002, keď sa začali realizovať prieskumy. 64 % respondentov z celej eurozóny si tiež myslí, že euro je prínosom pre ich vlastnú krajinu. 36 % Európanov považuje euro za jeden z hlavných symbolov Európskej únie. Umiestnilo sa na druhom mieste hneď za „slobodou“.

Európskym domácnostiam, podnikom aj vládam prinieslo viditeľné a veľmi praktické výhody: stabilné ceny, nižšie transakčné náklady, transparentnejšie a konkurenčnejšie trhy a väčší objem obchodu. Zavedenie spoločnej meny zjednotilo finančné trhy členských štátov EÚ a postupne sa vytvára spoločný finančný trh únie. Euro bude vzhľadom na dôveryhodnosť rozsiahleho európskeho finančného trhu stabilnejšie a odolnejšie voči špekuláciám ako boli národné meny jednotlivých členských štátov EÚ. Jednotná mena je prínosom pre cestujúcich, ktorí nemusia pri prechádzaní z krajiny do krajiny meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ sú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom i spotrebiteľom priniesol prechod na euro viac istoty aj čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva.

Zavedenie eura bolo zavŕšením dlhej cesty, ktorá sa začala dávno predtým. Celosvetové menové turbulencie v 70. a 80. rokoch 20. storočia ukázali zraniteľnosť jednotlivých európskych krajín a vyžadovali si európske riešenia. Po zavedení jednotného trhu by navyše prácu a obchod zjednodušilo, ak by Európania začali používať jednotnú menu. Po desaťročiach počiatočných diskusií o možnostiach vytvorenia hospodárskej a menovej únie bol v roku 1988 zriadený Delorsov výbor. Pod vedením vtedajšieho predsedu Komisie Jacqua Delorsa výbor skúmal konkrétne, postupné kroky smerujúce k tejto jednotnej mene. Tá sa následne zrodila vďaka dohode politických lídrov podpísanej v roku 1992 v Maastrichte, stavajúc na správe Delorsovho výboru a nadväzujúcich rokovaniach. Podpis Maastrichtskej zmluvy predstavoval symbolický okamih na ceste k euru. V roku 1994 začal Európsky menový inštitút (EMI) vo Frankfurte prípravné práce smerujúce k tomu, aby mohla Európska centrálna banka (ECB) prevziať zodpovednosť za menovú politiku v eurozóne. Následne 1. júna 1998 ECB začala fungovať.

1. januára 1999 sa zaviedlo euro, ktoré sa stalo oficiálnou menou 11 členských štátov, pričom zodpovednosť za menovú politiku bola zverená Európskej centrálnej banke a Eurosystému. Počas prvých troch rokov bolo „neviditeľnou“ menou, ktorá sa používala len na účtovné účely a elektronické platby. Mince a bankovky boli zavedené do obehu 1. januára 2002 a v 12 krajinách EÚ sa uskutočnila najväčšia výmena hotovosti v histórii.

Dnes viac ako 350 miliónov Európanov v 21 krajinách EÚ každodenne používa jednotnú menu, ktorá sa tak stala hmatateľným symbolom európskej integrácie. Euro je od roku 1999 spoločná mena krajín Európskej únie, ktoré sú zároveň aj plnými členmi Hospodárskej menovej únie. Bratislava 30. júna (TASR) - Euro je od roku 1999 spoločná mena krajín Európskej únie (EÚ), ktoré sú zároveň aj plnými členmi Hospodárskej menovej únie. Zaviesť spoločnú menu je záväzok všetkých krajín EÚ okrem Veľkej Británie a Dánska, ktoré si už pri rozbehu projektu dohodli trvalú výnimku, tzv. opt-out.

Štáty, ktoré prijali jednotnú menu euro, tvoria eurozónu. V deň zavedenia spoločnej meny 1. januára 1999 sa euro stalo novou oficiálnou menou 11 členských štátov, v ktorých nahradilo pôvodné národné menové jednotky. Stalo sa tak v dvoch fázach. Prvou bolo zavedenie virtuálnej meny na bezhotovostné platby a účtovné účely, pričom staré menové jednotky sa aj naďalej používali na hotovostné platby a boli vnímané ako "čiastkové jednotky" eura. V druhej fáze dostalo euro fyzickú podobu bankoviek a mincí, ktoré boli uvedené do obehu 1. januára 2002. Názov meny euro vybrali hlavy členských štátov, resp. príslušných vlád, na summite Európskej rady (ER) v španielskom Madride v decembri 1995.

TASR prináša abecedný prehľad európskych štátov, ktoré prijali jednotnú menu euro. V prehľade je uvedený dátum, kedy krajina začala používať definitívne iba menu euro a tiež bývalá mena v jednotlivých štátoch.

tags: #narodenie #europskej #menovej #unie

Populárne príspevky:

• Ultrazvuk pred narodením
• Kritériá pre výber odrážadla pre najmenších
• Aplikácia fyziologického roztoku počas dojčenia
• Život s chorobou motýlích krídel
• Vplyv Mireny na bolesti hlavy