Druhá svetová vojna neznamenala koniec utrpenia pre mnohých. Vojna zabíjala ľudí storakými spôsobmi ešte dlho po svojom skončení - dni, týždne, mesiace, roky. Zotrvačnosť hrôzy, krutý hlad, životy bez domova, utrpenie vojnových zajatcov, sexuálne násilie, etnické čistky a odsuny národov zanechali hlboké jazvy na tvári Európy.
Zotrvačnosť hrôzy a hlad
"Vojna bola ako obrovský supertanker, prerážajúci si cestu vodami Európy," píše britský historik Keith Lowe. "V máji 1945 prišlo k obrovskému okamihu odstavenia jeho motorov. Vďaka zotrvačnosti sa však všetko napokon zastavilo až o niekoľko rokov neskôr." Loweho kniha Krutý kontinent (2014) opisuje obdobie krvy, chaosu a bezprávia v Európe v rokoch 1944 - 1949. Koniec vojny na niektorých miestach plynulo prešiel do občianskych vojen, vybavovania účtov, etnických čistiek a masových deportácií. Milióny ľudí boli vykorenené zo svojich historických komunít.
Hlad zabíjal nielen väzňov koncentračných táborov. Počas vojny sa príjem potravín značne zredukoval. Nemci konzumovali na jej začiatku v priemere 2 750 kalórií na osobu, no ku koncu konfliktu klesli na 1 412 kalórií. Na jeseň 1945 sa príjem potravy v britskej a francúzskej okupačnej zóne dostal ešte pod túto hranicu. "Po väčšinu roka 1945 sa prídel vo Viedni pohyboval na hranici 556 kalórií denne," píše Lowe. Nedostatky prídelového systému kompenzoval čierny trh ešte dlho po vojne. "Na jeseň 1946 bol čierny trh taký rozšírený, že ho väčšina ľudí nepovažovala vôbec za zločin."
Životy bez domova a utrpenie zajatcov
Mnohí Európania po vojne skončili ako bezdomovci. V Budapešti bolo poškodených 84 percent budov. V Sovietskom zväze došlo k zničeniu 70-tisíc dedín a 1 700 miest. V rozvalinách ležalo Nemecko, ktorého mestá roky bombardovali Američania a Briti. Berlín prišiel o polovicu obývateľných priestorov, Kolín až o 70 percent. Lowe odhaduje, že 18 až 20 miliónov Nemcov zostalo bez domova. Bezprecedentné ničenie zažilo Poľsko: "Vo Varšave svietili iba dve pouličné lampy."
V posledných dňoch vojny sa zvyšky nemeckej armády zúfalo snažili dostať na západ, aby sa mohli vzdať Britom alebo Američanom, od ktorých si sľubovali lepšie zaobchádzanie než od Červenej armády. Pre príslušníka Wehrmachtu na jar 1945 bolo najvýhodnejšie vzdať sa britskej armáde. Spojené kráľovstvo držalo pod zámkom najviac Nemcov v uniforme (až 3,6 milióna) a len 1 245 z nich v zajatí zomrelo. Z troch miliónov Nemcov v americkom zajatí zomrelo 4 537. Bolo to hlavne preto, že armáda USA mala problém logisticky zvládnuť obrovské množstvo vojakov, ktorí sa jej vzdali ku koncu vojny. Držali ich v takzvaných táboroch na rýnskej lúke, kde zajatci celé týždne vysedávali na tráve, vystavení počasiu bez prístrešia, stanov či diek. Vody a jedla mali nedostatok.
To však bola idylka oproti osudu nemeckých vojakov, ktorých zajala Červená armáda. Z troch miliónov zomrela v sovietskom zajatí viac ako tretina. "Ak zajatci v americkom zajatí nedostali primeraný prídel, tak zvyčajne preto, lebo zlyhala jeho dodávka," píše Lowe. "Naopak, zajatcom u Sovietov stravu i vodu často úmyselne odopierali." Nemeckí zajatci boli strieľaní za najmenšie previnenie. Väčšina z tých, čo prežili neľudské tábory, sa domov smela vrátiť až v roku 1950.
Sex, vykúpenie a moc
Okupácia bola často vnímaná aj v sexuálnom zmysle. Francúzsko sa stalo "štetkou", ktorá sa poddala Nemecku. Muži vo Francúzsku a ďalších okupovaných krajinách trpeli tým, že nedokázali okupácii zabrániť, a ešte sa ich ženy "spustili" s nepriateľom. Tieto ženy sa stali obetnými baránkami: holením ich hláv sme sa symbolicky zbavovali nielen vlastných hriechov, ale aj hriechov celej komunity. Odhaduje sa, že asi 20-tisíc francúzskych žien po oslobodení potrestali za „horizontálnu kolaboráciu“ potupným verejným vyholením hlavy.
Ešte vážnejšie dopady mala „horizontálna kolaborácia“ tam, kde zo vzťahu s nemeckým vojakom vzišlo dieťa. V Holandsku sa stalo niekoľko prípadov, keď širšia rodina takéto deti po narodení usmrtila, aby zabránila hanbe. Odhadom sa tam narodilo 16- až 50-tisíc detí, ktoré mali nemeckého otca. Vo Francúzsku to malo byť až okolo 85-tisíc detí. Deti boli často bezdôvodne označované za retardované, okolie ich šikanovalo, ponižovalo a ostrakizovalo.
Sex bol následkom vojny spolitizovaný nielen v západnej Európe, ale aj v tej východnej. Znásilnenie sa pre vtedajšie ženy stalo generačnou skúsenosťou. Vo Viedni bolo po oslobodení znásilnených asi 87-tisíc žien, v Berlíne až 110-tisíc. Pre sovietskych vojakov nešlo len o vypustenie nahromadeného napätia po boji, ale aj o formu odplaty za všetko, čo nacisti napáchali na ich území. Pomsta bolo jediné, čo im zostalo. Znásilnenie Nemky bolo aj spôsobom, ako ponížiť civilné obyvateľstvo porazeného nepriateľa a vnútiť mu svoju vôľu. V Nemecku bolo bezprostredne po vojne znásilnených takmer dva milióny žien. V Maďarsku odhadom 50- až 200-tisíc. Mnohé ženy boli znásilňované skupinovo, celé týždne. Na vlnu znásilnení nadväzovala vlna potratov, rozšírenie pohlavných chorôb a psychických problémov. Jazvy na duši s nimi zostávali ešte dlhé roky po vojne aj tam, kde sa telo uzdravilo.
Zima, ktorá zlomila Hitlera: Bitka o Moskvu
Etnické čistky a odsuny národov
Dianie počas druhej svetovej vojny a po nej zničilo etnickú rôznorodosť stredovýchodnej Európy a vytvorilo v podstate homogénne národné štáty. Často sa napríklad hovorí o židovskom holokauste počas vojny, no už menej o tom, s akým nepriateľstvom sa tí, čo prežili koncentrák, stretli vo svojich pôvodných komunitách, keď sa tam po oslobodení vrátili. V maďarskom Kunmadarase boli 22. mája 1946 pri protižidovskom pogrome zabití prinajmenšom dvaja ľudia, ďalších pätnásť bolo zranených. Pogrom odštartovala fáma, že Židia kradnú deti.
Najnebezpečnejšou krajinou pre Židov bolo po vojne podľa Lowa Poľsko: "Od doby, keď sa Nemci vzdali, až do leta 1946 Poliaci zavraždili minimálne päťsto Židov, pričom väčšina historikov uvádza počet okolo 1 500 ľudí." V meste Kielce bolo v júli 1946 zabitých asi štyridsať ľudí. "Do zoznamu obetí patria aj traja židovskí vojaci, ktorí boli nositeľmi najvyšších poľských vyznamenaní za hrdinstvo v boji za Poľsko, ako aj dvaja obyčajní Poliaci, ktorých si zrejme pomýlili so Židmi." Nie div, že Židia začali masovo opúšťať Európu, odchádzali hlavne do Palestíny.
Trpeli aj Poliaci. Spoločne s Ukrajincami si navzájom masakrovali dediny. Tento kolobeh násilia bol tiež dedičstvom vojny. Viedol napokon k posunom poľských hraníc, výmenám obyvateľstva a k snahám asimilovať, čo z menšín zvýšilo. Z nemeckých západných území, ktoré víťazné veľmoci darovali Poľsku, bolo "Heim ins Reich" odsunutých 7 miliónov Nemcov. Ďalšie tri milióny boli odsunuté z Československa a 1,8 milióna z iných krajín. Nemci boli pritom obratí o väčšinu majetku, zaobchádzalo sa s nimi kruto a mnohí cestou zahynuli. Tí, čo prišli do zničeného Nemecka, mali problém nájsť si strechu nad hlavou. Mnohí z nich ešte v 50. rokoch živorili v provizórnych táboroch.
Uvažovalo sa aj o vyhnaní Maďarov z Československa, no Američania a Briti s tým nesúhlasili, takže sa uskutočnila „len“ výmena obyvateľstva (išlo približne o dvakrát 70-tisíc ľudí z oboch strán).
Aj keď sa v pôvodnom texte spomínajú nemecké národnosti v kontexte Albánska a Kanunu, táto časť sa primárne zameriava na osudy nemeckého obyvateľstva v Európe po druhej svetovej vojne, ako aj na širšie dôsledky vojny pre rôzne etnické skupiny.
tags: #nemecko #narodenie #poskodenych #deti