Prvé sväté prijímanie je významným krokom v duchovnom živote dieťaťa, ktorý si vyžaduje citlivý prístup a pochopenie zo strany rodičov. Nie vždy je však táto cesta jednoduchá a dieťa môže prejavovať neochotu zúčastňovať sa na príprave alebo samotnom prijímaní. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi tejto situácie, ponúka pohľady na duchovnú prípravu, psychologické faktory a praktické rady pre rodičov, ako pomôcť dieťaťu objaviť krásu a význam sviatostí.
Duchovná príprava a dozrievanie
Tak, ako nám život diktuje prirodzené potreby, v ktorých dieťa postupne dozrieva, tak postupne treba dozrievať aj pre chápanie nadprirodzených skutočností. Nič sa nemôže diať „z večera na ráno“. Ak teda chceme dieťa pripraviť na sviatostný život, treba, aby tým žilo pod starostlivým vedením rodičov, a to o to viac, že prijímanie sviatosti už samotným prijatím prináša mnohé milosti.
Rodinný život je bohatý na rôzne skúsenosti, ktoré otvárajú cestu k duchovnu, teda aj k tomu, čo nazývame životom viery. Koľko radosti prináša napríklad rodinná oslava spojená s hostinou. Nepripomína vám takáto udalosť to, čo prežívame ako kresťania každú nedeľu v chráme, keď sa sýtime Božím slovom a Eucharistiou? V oboch slávnostiach možno naozaj nájsť veľa spoločného.
Spomeňte si na chvíle rodinného napätia, či ťaživej atmosféry, v ktorých ste ponúkli odpustenie, aby opäť zavládol pokoj a radosť! Nezdá sa vám, že takáto skúsenosť môže pomôcť pochopiť i precítiť Božie odpustenie vo sviatosti zmierenia? Vidíte, že skúsenosti v rodine sa môžu stať odrazovým mostíkom pre pochopenie a prežívanie skúseností viery. Aby sa tak dialo, nesmierne dôležitý je rozhovor s deťmi. Iba vďaka nemu je dieťa schopné pochopiť, že život viery nie je iba plnením niektorých povinností, často nariadených (ako napríklad ísť na svätú omšu, spovedať sa, modliť sa), ale niečím, čo sa bezprostredne dotýka jeho života.
Milí rodičia, naším zámerom je v spolupráci s vami vystrojiť vaše dieťa vnútorným motorom lásky, ktorým je, ako hovorí Matka Terézia, viera v Ježiša Krista.
Prečo? nechcem moc začínať debatu na túto tému, ale: porovnávať povolania lekár, ktorý sa stará o zdravie žien, vyšetruje ich, prejde celé ich tehotenstvo, pozná dokonale ženské telo, problémy, ktoré ženy majú... čo ja viem: keď žena nemôže mať deti prirodzenou cestou, navrhne jej umelé oplodnenie, kňaz sa stará o duševné zdravie ľudí, skôr sa snaží o to, pomôcť im v ich trápení: keď žena nemôže mať dieťa, tak ju asi skôr utešuje, myslím, že cirkev - teda katolícka - je proti umelým oplodneniam, alebo sa mýlim? to je iba taký malý príklad.
Milí rodičia, aj vaše dieťa, ktoré smeruje k plnosti života, potrebuje poznať Božie príkazy, aby ho mohli viesť k skutočnému šťastiu. Boh, ktorý stvoril človeka a pozná jeho túžby, vie dobre, čo je pre neho najlepšie.
Milí rodičia, v príprave vášho dieťaťa na život vám chce mnohorakým spôsobom podať „pomocnú ruku“ Boží zákon, ale hlavne Ježiš, ktorý je jeho naplnením. Svojou prítomnosťou vo sviatosti zmierenia bude pre vaše dieťa najlepším spoločníkom na ceste k hodnotnému životu.
Obavy a otázky rodičov
Rodičia sa často stretávajú s rôznymi obavami a otázkami týkajúcimi sa prijímania. Je dôležité si uvedomiť, že prax prijímania Eucharistie deťmi má dlhú tradíciu v kresťanstve. Ak dieťa prejavuje neochotu alebo zlú náladu, rodič by mal byť citlivý a nenútiť ho násilím do prijímania. Prijímanie by malo byť možnosťou, nie rozkazom, a malo by prispievať k duchovnému rastu dieťaťa i rodiča.
Prečo? nechcem moc začínať debatu na túto tému, ale: porovnávať povolania lekár, ktorý sa stará o zdravie žien, vyšetruje ich, prejde celé ich tehotenstvo, pozná dokonale ženské telo, problémy, ktoré ženy majú... čo ja viem: keď žena nemôže mať deti prirodzenou cestou, navrhne jej umelé oplodnenie, kňaz sa stará o duševné zdravie ľudí, skôr sa snaží o to, pomôcť im v ich trápení: keď žena nemôže mať dieťa, tak ju asi skôr utešuje, myslím, že cirkev - teda katolícka - je proti umelým oplodneniam, alebo sa mýlim?
Telo a Krv Pána. problémov podá.
„Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánovu čašu nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z tej čaše. Lebo kto je a pije nehodne, nerozoznávajúc Pánovo telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 12, 27 - 30).
Podľa neho je hlavný zmysel eucharistického pôstu „primäť človeka k tomu, aby si najmenej hodinu pred prijatím Eucharistie začal naozaj intenzívne uvedomovať, čo sa udeje, aby mal k dispozícii aspoň jednu hodinu na sústredené skúmanie samého seba a aby sa aspoň hodinovou askézou na jej prijatie disponoval“.
Existujú nejaké výnimky z eucharistického pôstu? My ľudia sme už raz takí, že ak platí nejaké pravidlo, ktoré sa nám veľmi nepáči alebo nás oberá o nejaké pohodlie, tak rýchlo začneme špekulovať o nejakej výnimke z toho pravidla. Ak tak uvažujeme, môže to znamenať, že sme celkom nepochopili jeho zmysel a dobro, ktoré nám z neho plynie.
Dobrom eucharistického pôstu je zodpovedná kajúca príprava na prijatie Krista. Mám z toho hľadať nejaké únikové chodníčky? Podľa mňa nie.
Vo všeobecnosti platí, že sa môžem pokojne kedykoľvek napiť čistej vody, prípadne užiť lieky.
Existuje formálna výnimka pre kňaza, ktorý môže niečo požiť medzi svätými omšami, ktoré celebruje bezprostredne po sebe. Treba totiž brať do úvahy, že celebrant musí na svätej omši prijímať. No už pre kostolníka či organistu, ktorí ho sprevádzajú, platí, že tak ako všetci laici oni môžu, nie musia, prijímať najviac dvakrát denne.
Ilustračné foto: TASR - František Iván
Osobitne treba vnímať chorých, ktorým prinášame sväté prijímania k lôžku. Ak počas čakania na príchod kňaza nedodržia eucharistický pôst a niečo pojmú, je to v poriadku, pretože zvyčajne ani nevedia, kedy presne ich kňaz s Oltárnou sviatosťou navštívi.
Čo ak zle odhadnem čas svätého prijímania a do naplnenia „hodiny pôstu“ chýba trebárs desať minút? Môžem ísť na prijímanie?
Príslušný právny predpis hovorí o hodine, nie o 60 minútach. Bolo by to porušením pôstu? Čo ak zabudneme na eucharistický pôst a spomenieme si na to až pred sv. prijímaním? Môžem naň ísť?
Čo ak sa cestou na svätú omšu pohádam s manželom či nakričím na deti? Čo ak počas svätej omše posudzujem správanie či oblečenie ostatných jej účastníkov? Čo ak som počas nej nesústredený či zamestnaný inými myšlienkami?
Katolíci sa majú každý piatok postiť. Počas svätej omše však už určite nežujeme žuvačku, necmúľame cukrík, nepijeme kávu ani si nejdeme počas kázne za kostol zapáliť. Takéto počínanie, podobne ako aj povedzme hranie sa s mobilom, je narušením toho ducha pokánia, ktoré je podstatou pôstu, ktorým sa pripravujeme na sväté prijímanie.
Ak som neplánoval ísť na svätú omšu alebo som sa o jej možnosti dozvedel po tom, čo som jedol, ráta sa aj tak povinnosť eucharistického pôstu?
Myslím si, že je to veľmi subjektívne a existujú na to rôzne názory. Zaujal ma pohľad vyššie spomenutého kňaza Marcela Gajdoša, ktorý odpovedal na obdobnú otázku na stránke vladykoveodpovede.sk:„Nepochybne jestvujú kňazi, ktorí by Vám odvetili, že bez vlastnej viny ste o slávení božskej liturgie nevedeli s dostatočným časovým predstihom, takže Vás daný právny predpis výnimočne nezaväzuje, preto pokojne máte ísť na sväté prijímanie. Ja osobne však považujem takýto prístup za ústretový, vnímavý a v istom zmysle pochopiteľný, no zároveň príliš povrchný, ba dokonca laxný...“
Je pravda, že ovocie svätej omše nepodchádza len zo samotného svätého prijímania. Zároveň som presvedčený, že ak po konzumácii jedla náhle z ničoho nič zistím, že mám príležitosť ísť na svätú omšu, ktorá sa v ten istý deň už nebude opakovať, lepším rozhodnutím je ísť na ňu.
Ak sa už na ňu vyberiem a počas spytovania svedomia zistím, že nemám na svedomí niečo, čo by mi bránilo pristúpiť k stolu Eucharistie, môžem pokojne pre tento jeden prípad uprednostniť dobro plynúce z účasti na svätom prijímaní pred striktným zachovaním celej hodiny.
Dobro pokánia, ktoré plynie z eucharistického pôstu, si tak môže človek pre tento jeden prípad výnimočne skrátiť na čas dĺžky samotnej svätej omše, na ktorej sa zúčastní. Nesmie však z toho byť pravidlo.
Je nedodržanie eucharistického pôstu hriech? Tu ide o otázku, na ktorú nejestvuje jednoduchá odpoveď, pretože jej podstatou je pojem hriech, ktorý treba správne pochopiť: Čo je hriech? Prestúpenie Božieho zákona? Porušenie Božieho či cirkevného prikázania? Vedomý a dobrovoľný zlý skutok, resp. vedomé a dobrovoľné zanedbanie dobrého skutku?
Božie slovo nás učí, že hriech je predovšetkým minutie cieľa. Ak niekto vedome a dobrovoľne odmieta či ignoruje eucharistický pôst, ide nepochybne o minutie cieľa, ktorým je pripraviť sa vhodným a v tomto prípade aj predpísaným pokáním na sväté prijímanie.
Teda kto nechce dodržiavať eucharistický pôst, dopúšťa sa hriechu, lebo odmieta tento kánonicky predpísaný skutok pokánia.
Zároveň nie je namieste uvažovať o hriechu, ak ide o rôzne mimoriadne a nepredvídateľné situácie, ktoré prináša život a ktoré samy osebe nie sú hriechom, len sú zle načasované. Ak by sme pre ne zanedbali účasť na svätom prijímaní len preto, že nám ešte neuplynula hodina, odkedy sme čosi požili, šlo by o zanedbanie dobra.
Nikdy nevieme, ktoré sväté prijímanie bude naše posledné.
Postupná príprava a trpezlivosť
Žiaden pôst nezaväzuje deti do šiestich rokov, ale v tomto období je dobré, ak ich postupne priúčame k zdržanlivosti. To, že mladšie dieťa bude prijímať a staršie sa začne pripravovať na prvú svätú spoveď, je vážnou katechézou, ktorá postupne maličkým deťom odkrýva vážnosť hriechu. Vždy to však treba robiť s trpezlivosťou a materinskou láskou, s ktorou robíte aj bežné prirodzené veci.
Milí rodičia, naším úmyslom je v spolupráci s vami vystrojiť vaše dieťa vnútorným motorom lásky, ktorým je, ako hovorí Matka Terézia, viera v Ježiša Krista.
Približne pred desiatimi rokmi ste v rodine prežívali nezvyčajné chvíle. Ohlásil sa nový život a vy ste sa rozhodli prijať ho. Od tej ch momentu nastal čas prípravy na jeho prijatie. Táto príprava sa uskutočňovala v rôznych rovinách. Napríklad z biologického hľadiska hrala veľmi dôležitú úlohu príprava matkinej maternice na prijatie nového života. Prostredníctvom placenty plnila dve základné úlohy: chránila plod pred nebezpečnými látkami, ktoré mohli kolovať v tele matky a vyživovala ho. Po uplynutí deviatich mesiacov nastal čas pôrodu - čas prijatia dieťaťa. Jedným z najkrajších obrazov je vidieť matku sklonenú nad kolískou práve narodeného dieťaťa. V očiach takejto matky možno čítať veľkú radosť. V jej srdci však môžu byť aj obavy: „Čo všetko ťa čaká?“ Takéto momenty sú vám dôverne známe. Pre narodené dieťa je veľkým šťastím, keď ho po opustení prvej maternice prijme „druhá“, ktorou je rodina. Rodina má tiež plniť dve dôležité úlohy: chrániť a vyživovať. Plnením týchto úloh sa však všetko nekončí. Rodina totiž pripravuje dieťa na „zrod“ do sveta dospelosti. V čom spočíva príprava? A. Auschitzka toto obdobie prirovnáva k izraelskému národu, ktorý sa po vyslobodení z Egypta pripravoval na vstup do Zasľúbenej zeme. Zdôrazňuje, že bez vodcu by existovali veľké riziká pádov a zablúdení. Týmto vodcom bol pre izraelský národ Boží zákon (Desatoro) odovzdaný prostredníctvom Mojžiša. (Porov. Dt 5, 1-21)Koľko drám v živote národa i jednotlivca spôsobilo odmietnutie alebo nerešpektovanie Božieho zákona. Mnohí z nás by vedeli potvrdiť pravdivosť týchto slov na základe vlastných skúseností.
Vašou veľmi dôležitou úlohou je odovzdávanie morálnych hodnôt, na ktoré poukazujú práve Božie príkazy. Dieťa potrebuje nielen počuť, ale aj vidieť, že v živote uprednostňujeme dobro, pravdu, spravodlivosť, lásku. Tak bude prežívať niečo, čo ho povedie k naplneniu života tu i vo večnosti. Treba tiež vedieť, že vy, rodičia, nie ste jediní, ktorí v tejto oblasti pôsobia na dieťa. Sú to aj starí rodičia, blízka rodina, vychovávatelia, ba aj celá spoločnosť. Máte právo zaujímať sa, aký morálny vplyv majú na vaše dieťa ľudia, s ktorými sa stretáva. Rovnako aj legitímne, že niektorým kontaktom dávate prednosť a iným bránite.
Keď sa ide dospely clovek rozpravat s dietatom na tuto temu, ten dospely musi mat v prvom rade ujasnene priority. Ked dieta potrebuje doucovanie z matiky alebo anglictiny, vacsinou sa s dietatom "nemazna", nariadi a hotovo, lebo vie, ze je to pre jeho dobro. Pri duchovnych zalezitostiach vsak rodic musi ist aj osobnym prikladom, tam sa ide do hlbky a preto je dolezite, ako je v tom ukotveny dospely. Ma byt jeho sprievodcom na duchovnej ceste, vela vysvetlovat, ale obcas byt aj nekompromisny a vyzadovat, najma ak u dietata nie je iny problem, len obycajna lenivost.
Na prezivanie sviatosti treba vnutornu motivaciu, clovek to sam musi chciet, ale dietatu treba pomoct, aby si uvedomilo benefity, ono tomu este nerozumie v tej hlbke, aku sviatosti maju. A povedzme si rovno, ze ani mnohi dospeli. Opytajme sa Jezisa, co On na to hovori. A On vravi jednoznacne: "Nechajte malickych prist ku mne." Lenze ti malicki este nie su schopni sami ho najst. My ich musime k Nemu privadzat. My im to musime dovolit, my im musime ukazat, ze Jezis je tu pre nich. Ze ich ma rad, chce ich objimat a pozehnavat a ze vo sv. prijimani sa to vzdy deje.
Vyprosujte si u Ducha Svateho potrebne milosti, aby vam ukazal, ako s dietatom komunikovat, ako mu otvarat mysel i srdiecko pre veci Bozie, modlievajte sa spolu a vytvarajte si s Panom Jezisom vztah. Ked ho bude vnimat ako konkretnu zivu osobu, bude to pre neho lahsie. Vyprosujte si u Boha trpezlivost a mudrost a schopnost rozlisovat, co je Jeho vola a co nie.
Kňaz ako sprievodca a opora
Kňazi zohrávajú dôležitú úlohu v duchovnom živote veriacich. Aj keď nemusia mať osobné skúsenosti so všetkými rodinnými situáciami, ich poslaním je starať sa o duševné zdravie ľudí a pomáhať im v ich trápení.
Nerada by som nejako útočila proti katolíckym kňazom, niektorí sú skutočne výnimoční, majú silnú charizmu - napríklad naposledy, keď u nás boli misie, tak tam bol jeden, ktorý ma teda fakt "dostal" - no úžasný bol - a v dobrom. toho by som počúvala fakt celý deň a veľa by mi to dalo. Tiež som mala po zdravotnej stránke nejaké problémy, prišla som o mimi, bolo to pre mňa ťažké - tu zas jedno plus kňazom - lekár ti povie, no preliečime, budú výsledky, si jedna z množstva pacientiek, zavrieš za sebou dvere a prídeš o 3 mesiace, no a vtedy mi fakt pomohol jeden kňaz, ukázal mi iný pohľad na to, čo sa mi stalo (ja som mala v tom hroznomobdobí asi taký: že prečo mi to Boh dopustil?)
Len si jednoducho občas myslím, že by kňazom (katolíckym) možno nezaškodilo osobné prežitie niektorých rodinných situácií, toť vše - veď napríklad evanjelickí kňazi sa ženia, nie?
Vzťah k Ježišovi
Na prežívanie sviatostí treba vnútornú motiváciu, človek to sám musí chcieť, ale dieťaťu treba pomôcť, aby si uvedomilo benefity, ono tomu ešte nerozumie v tej hĺbke, akú sviatosti majú. A povedzme si rovno, že ani mnohí dospelí. Opytajme sa Ježiša, čo On na to hovorí. A On vraví jednoznačne: "Nechajte maličkých prísť ku mne." My ich musíme k Nemu privádzať. My im to musíme dovoliť, my im musíme ukázať, že Ježiš je tu pre nich. Že ich má rád, chce ich objímať a požehnávať a že vo sv. prijímaní sa to vždy deje.
Keď ho bude vnímať ako konkrétnu živú osobu, bude to pre neho ľahšie.
Ten dospelý musí mať v prvom rade ujasnené priority. Pri duchovných záležitostiach však rodič musí ísť aj osobným príkladom, tam sa ide do hĺbky a preto je dôležité, ako je v tom ukotvený dospelý. Má byť jeho sprievodcom na duchovnej ceste, veľa vysvetľovať, ale občas byť aj nekompromisný a vyžadovať, najmä ak u dieťaťa nie je iný problém, len obyčajná lenivosť.
Milí rodičia, naším zámerom je v spolupráci s vami vystrojiť vaše dieťa vnútorným motorom lásky, ktorým je, ako hovorí Matka Terézia, viera v Ježiša Krista.
Keď ho bude vnímať ako konkrétnu živú osobu, bude to pre neho ľahšie.
Stav milosti a spoveď
Aby ste mohli ísť na sv. prijímanie, musíte byť v stave milosti. Ak nie ste, páchate svätokrádež, inými slovami, dopúšťate sa neúcty voči niečomu, čo je posvätné. Svätokrádež je hriech (1 Kor 11, 27). Ľudia, ktorí neboli na spovedi viac ako rok, mali by dlho a intenzívne porozmýšľať, či sú hodni ísť na prijímanie. Nemali by sme prijímať len preto, že sa nám zdá, že všetci ostatní prijímajú.
Cez sviatosť zmierenia (spoveď) sa môžeme zbaviť hriechov a byť pripravení na prijatie Eucharistie.
Nezvládnuteľné dieťa a výchovné výzvy
Niekedy sa rodičia sťažujú, že ich deti sú nezvládnuteľné a nerešpektujú príkazy. Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Často čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Najväčším problémom tejto doby pri výchove malých detí je, keď rodičia nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa a nikdy sa nevzdal osobného kontaktu s ním, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí.
Hranice a dôslednosť vo výchove
Je dôležité, aby rodičia deťom stanovili hranice, ktoré budú rešpektovať. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť.
Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
Chcel by som sa aj podeliť so zážitkom. vnúčeniec bolo u nás na prázdninách. Každý večer sme chodili do cerkvi. bolo zvyknuté prijímať sv. Eucharistiu. V pondelok bol jeden kňaz a bez problémom mu dal sv. Eucharistiu. V utorok slúžil druhý a ten zase nedal - len krížik. smutne pozrel, zosmutnel a myslela som si, že sa to skončilo. lavice a môj vnúčik spustil taký plač, až som sa zahanbila. rúčky cukrík, veď ten zaberal pri SOS akciách a nikdy ma to nesklamalo. mi ho naspäť so slovami plaču: ja nechcem cukrík, ja chcem Ježiška. Vek toho dieťaťa bol 3 roky.
Pridávam jedno svedectvo mojich detí, aj keď ich je veľa. teda to posledné. Telo a Krv Pána. problémov podá.
Záver: Ja som jej dala na výber. Sama sa teda rozhodla, čomu dala prednosť. prijímať do svojho srdiečka Telo a Krv Pána Ježiša Krista.
Mám 29 rokov, manžel má 34 a sme 7 rokov zosobášení. synov (starší má skoro 6 rokov a mladší 2,5) a v júli čakáme tretie bábo.
Skrátka je tam, v chlebe a víne, ale nevidia ho, lebo je tam schovaný. To brali ako fakt.
Nie je zriedkavé počuť, ako sa niekto priznáva, že nestihol sväté prijímanie, lebo mu do naplnenia pôstnej hodiny chýbalo niekoľko minút.
Je to správny prístup? Pozreli sme sa preto bližšie na tému eucharistického pôstu a s ním spojené otázky. Odpovedal cirkevný právnik a kaplán vo Farnosti sv. Martina v Bratislave Radoslav Šaškovič.
Prečo sa pred svätým prijímaním nemôže hodinu jesť a piť?
Pred svätým prijímaním nemôžeme robiť veľa vecí, ktoré by nás urobili vnútorne nehodnými prijať Krista. A to nielen hodinu pred ním, ale vôbec.
A naopak, mali by sme robiť niekoľko vecí, ktoré nás na jeho prijatie pripravia: vnútorné stíšenie, modlitba, spytovanie svedomia, odprosenie za svoje hriechy, zmierenie sa s Bohom, ale aj s konkrétnymi ľuďmi, voči ktorým sme sa previnili.
Eucharistický pôst je súčasťou procesu pokánia, ktoré máme konať pred tým, než sa spojíme s Kristom v Oltárnej sviatosti. A podľa predpisov kánonického práva patrí tento druh pôstu medzi tie povinné.
Čo je zmyslom eucharistického pôstu? Máme tri druhy pokánia: modlitba, almužna, pôst. Zmyslom pokánia je vnútorná premena a návrat k Bohu. Teda eucharistický pôst je jedným z prejavov pokánia, ktorým sa vnútorne pripravujeme na prijatie Krista v Eucharistii.
Cirkev vždy zdôrazňovala zodpovednú prípravu na každé sväté prijímanie a pripomínala podmienky, za ktorých je možné pristúpiť k stolu Kristovho tela: oslobodenie od hriechov a od akejkoľvek náklonnosti k nim a predsavzatie viac nezhrešiť.
Účasť veriacich na svätom prijímaní bola až do začiatku 20. storočia zriedkavá a väčšina katolíkov dodržiavala povinnosť raz do roka sa vyspovedať a následne ísť na prijímanie. Eucharistický pôst bol teda súčasťou pokánia, prípravy na sviatosť zmierania, ktorá bezprostredne predchádzala svätému prijímaniu.
Nová prax denného prijímania, samozrejme, nepredpokladá predchádzajúcu dennú spoveď, no kódex z roku 1917 zavádza povinnosť zachovať pokánie vo forme pôstu od polnoci a súčasný kódex ho skracuje na jednu hodinu.
Páčia sa mi slová, ktoré kedysi na túto tému napísal liturgista z Košickej eparchie Marcel Gajdoš, ktorý v článku na stránke vladykoveodpovede.sk pripomína slová apoštola Pavla:
Podľa neho je hlavný zmysel eucharistického pôstu „primäť človeka k tomu, aby si najmenej hodinu pred prijatím Eucharistie začal naozaj intenzívne uvedomovať, čo sa udeje, aby mal k dispozícii aspoň jednu hodinu na sústredené skúmanie samého seba a aby sa aspoň hodinovou askézou na jej prijatie disponoval“.
Existujú nejaké výnimky z eucharistického pôstu? My ľudia sme už raz takí, že ak platí nejaké pravidlo, ktoré sa nám veľmi nepáči alebo nás oberá o nejaké pohodlie, tak rýchlo začneme špekulovať o nejakej výnimke z toho pravidla. Ak tak uvažujeme, môže to znamenať, že sme celkom nepochopili jeho zmysel a dobro, ktoré nám z neho plynie.
Dobrom eucharistického pôstu je zodpovedná kajúca príprava na prijatie Krista. Mám z toho hľadať nejaké únikové chodníčky? Podľa mňa nie.
Vo všeobecnosti platí, že sa môžem pokojne kedykoľvek napiť čistej vody, prípadne užiť lieky.
Existuje formálna výnimka pre kňaza, ktorý môže niečo požiť medzi svätými omšami, ktoré celebruje bezprostredne po sebe. Treba totiž brať do úvahy, že celebrant musí na svätej omši prijímať. No už pre kostolníka či organistu, ktorí ho sprevádzajú, platí, že tak ako všetci laici oni môžu, nie musia, prijímať najviac dvakrát denne.
Ilustračné foto: TASR - František Iván
Osobitne treba vnímať chorých, ktorým prinášame sväté prijímania k lôžku. Ak počas čakania na príchod kňaza nedodržia eucharistický pôst a niečo pojmú, je to v poriadku, pretože zvyčajne ani nevedia, kedy presne ich kňaz s Oltárnou sviatosťou navštívi.
Čo ak zle odhadnem čas svätého prijímania a do naplnenia „hodiny pôstu“ chýba trebárs desať minút? Môžem ísť na prijímanie?
Príslušný právny predpis hovorí o hodine, nie o 60 minútach. Bolo by to porušením pôstu? Čo ak zabudneme na eucharistický pôst a spomenieme si na to až pred sv. prijímaním? Môžem naň ísť?
Čo ak sa cestou na svätú omšu pohádam s manželom či nakričím na deti? Čo ak počas svätej omše posudzujem správanie či oblečenie ostatných jej účastníkov? Čo ak som počas nej nesústredený či zamestnaný inými myšlienkami?
Katolíci sa majú každý piatok postiť. Počas svätej omše však už určite nežujeme žuvačku, necmúľame cukrík, nepijeme kávu ani si nejdeme počas kázne za kostol zapáliť. Takéto počínanie, podobne ako aj povedzme hranie sa s mobilom, je narušením toho ducha pokánia, ktoré je podstatou pôstu, ktorým sa pripravujeme na sväté prijímanie.
Ak som neplánoval ísť na svätú omšu alebo som sa o jej možnosti dozvedel po tom, čo som jedol, ráta sa aj tak povinnosť eucharistického pôstu?
Myslím si, že je to veľmi subjektívne a existujú na to rôzne názory. Zaujal ma pohľad vyššie spomenutého kňaza Marcela Gajdoša, ktorý odpovedal na obdobnú otázku na stránke vladykoveodpovede.sk:„Nepochybne jestvujú kňazi, ktorí by Vám odvetili, že bez vlastnej viny ste o slávení božskej liturgie nevedeli s dostatočným časovým predstihom, takže Vás daný právny predpis výnimočne nezaväzuje, preto pokojne máte ísť na sväté prijímanie. Ja osobne však považujem takýto prístup za ústretový, vnímavý a v istom zmysle pochopiteľný, no zároveň príliš povrchný, ba dokonca laxný...“
Je pravda, že ovocie svätej omše nepodchádza len zo samotného svätého prijímania. Zároveň som presvedčený, že ak po konzumácii jedla náhle z ničoho nič zistím, že mám príležitosť ísť na svätú omšu, ktorá sa v ten istý deň už nebude opakovať, lepším rozhodnutím je ísť na ňu.
Ak sa už na ňu vyberiem a počas spytovania svedomia zistím, že nemám na svedomí niečo, čo by mi bránilo pristúpiť k stolu Eucharistie, môžem pokojne pre tento jeden prípad uprednostniť dobro plynúce z účasti na svätom prijímaní pred striktným zachovaním celej hodiny.
Dobro pokánia, ktoré plynie z eucharistického pôstu, si tak môže človek pre tento jeden prípad výnimočne skrátiť na čas dĺžky samotnej svätej omše, na ktorej sa zúčastní. Nesmie však z toho byť pravidlo.
Je nedodržanie eucharistického pôstu hriech? Tu ide o otázku, na ktorú nejestvuje jednoduchá odpoveď, pretože jej podstatou je pojem hriech, ktorý treba správne pochopiť: Čo je hriech? Prestúpenie Božieho zákona? Porušenie Božieho či cirkevného prikázania? Vedomý a dobrovoľný zlý skutok, resp. vedomé a dobrovoľné zanedbanie dobrého skutku?
Božie slovo nás učí, že hriech je predovšetkým minutie cieľa. Ak niekto vedome a dobrovoľne odmieta či ignoruje eucharistický pôst, ide nepochybne o minutie cieľa, ktorým je pripraviť sa vhodným a v tomto prípade aj predpísaným pokáním na sväté prijímanie.
Teda kto nechce dodržiavať eucharistický pôst, dopúšťa sa hriechu, lebo odmieta tento kánonicky predpísaný skutok pokánia.
Zároveň nie je namieste uvažovať o hriechu, ak ide o rôzne mimoriadne a nepredvídateľné situácie, ktoré prináša život a ktoré samy osebe nie sú hriechom, len sú zle načasované. Ak by sme pre ne zanedbali účasť na svätom prijímaní len preto, že nám ešte neuplynula hodina, odkedy sme čosi požili, šlo by o zanedbanie dobra.
Nikdy nevieme, ktoré sväté prijímanie bude naše posledné.
Zaujimave, ze pre svoje deti, ktore vam Boh, daroval, Boha nechcete... Odmietate a este sa bijete do prs...Ja neviem, hocijakeho "hrdinu" dietatu napchate, od hulka, cez spidermana, betmena atd... Ale Jezisa sa bojite ako cert kriza... Dobre vie Vasa prapodstata, ze raz pride den sudny... A to ze ho nechcete vidiet, je presne to, ze neakceptujete podmienky zivota...potom k nemu pribehnete s placom, ked sa zrazu nieco stane....A je to preto, lebo ste tak hrdi, ze si myslite, ze ho nepotrebujete, tak ho normalne nenavidite...chcete si uzivat slasti zivota, najlepsie conajviac plnym priehrstim, napchat si usta, brucha, vsetky zmysli....presne pre to Boha nepotrebujete.A nechciet aby sa pri prvom sv. Prijimani, dieta nestretlo, s Jezisom, tak to je....
Odmietanie svätého prijímania
Ak dieťa odmieta ísť na sväté prijímanie, je dôležité zistiť príčinu tohto odmietania. Nudí sa tam? Doteraz nechodilo a zrazu musí? Je to v čase, keď má niečo iné v pláne? Chodilo by tam samo? Dospelý človek, ktorý sa ide rozprávať s dieťaťom na túto tému, musí mať v prvom rade ujasnené priority. Pri duchovných záležitostiach však rodič musí ísť aj osobným príkladom, tam sa ide do hĺbky a preto je dôležité, ako je v tom ukotvený dospelý. Má byť jeho sprievodcom na duchovnej ceste, veľa vysvetľovať, ale občas byť aj nekompromisný a vyžadovať, najmä ak u dieťaťa nie je iný problém, len obyčajná lenivosť.
Na prežívanie sviatostí treba vnútornú motiváciu, človek to sám musí chcieť, ale dieťaťu treba pomôcť, aby si uvedomilo benefity, ono tomu ešte nerozumie v tej hĺbke, akú sviatosti majú. A povedzme si rovno, že ani mnohí dospelí. Opytajme sa Ježiša, čo On na to hovorí. A On vraví jednoznačne: "Nechajte maličkých prísť ku mne." My ich musíme k Nemu privádzať. My im to musíme dovoliť, my im musíme ukázať, že Ježiš je tu pre nich. Že ich má rád, chce ich objímať a požehnávať a že vo sv. prijímaní sa to vždy deje.
Eucharistický pôst a jeho význam
Mnohí katolíci majú ešte z hodín náboženstva naučené, že hodinu pred svätým prijímaním sa nesmie nič jesť a piť s výnimkou vody a liekov. Eucharistický pôst je súčasťou procesu pokánia, ktoré máme konať pred tým, než sa spojíme s Kristom v Oltárnej sviatosti. Máme tri druhy pokánia: modlitba, almužna, pôst. Zmyslom pokánia je vnútorná premena a návrat k Bohu. Existujú však aj výnimky, napríklad pre kňazov, ktorí celebrujú viacero omší po sebe, alebo pre chorých, ktorým sa prináša sväté prijímanie k lôžku.
Čo ak zabudneme na eucharistický pôst a spomenieme si na to až pred sv. prijímaním? V takom prípade je dôležité zvážiť okolnosti a prípadne sa poradiť s kňazom. Nie je to však dôvod na to, aby sme sa svätého prijímania zriekli, ak inak spĺňame podmienky.
Ak sa už na ňu vyberiem a počas spytovania svedomia zistím, že nemám na svedomí niečo, čo by mi bránilo pristúpiť k stolu Eucharistie, môžem pokojne pre tento jeden prípad uprednostniť dobro plynúce z účasti na svätom prijímaní pred striktným zachovaním celej hodiny.
Dobro pokánia, ktoré plynie z eucharistického pôstu, si tak môže človek pre tento jeden prípad výnimočne skrátiť na čas dĺžky samotnej svätej omše, na ktorej sa zúčastní. Nesmie však z toho byť pravidlo.
Ak niekto vedome a dobrovoľne odmieta či ignoruje eucharistický pôst, ide nepochybne o minutie cieľa, ktorým je pripraviť sa vhodným a v tomto prípade aj predpísaným pokáním na sväté prijímanie.
Teda kto nechce dodržiavať eucharistický pôst, dopúšťa sa hriechu, lebo odmieta tento kánonicky predpísaný skutok pokánia.
Zároveň nie je namieste uvažovať o hriechu, ak ide o rôzne mimoriadne a nepredvídateľné situácie, ktoré prináša život a ktoré samy osebe nie sú hriechom, len sú zle načasované. Ak by sme pre ne zanedbali účasť na svätom prijímaní len preto, že nám ešte neuplynula hodina, odkedy sme čosi požili, šlo by o zanedbanie dobra.
Nikdy nevieme, ktoré sväté prijímanie bude naše posledné.
ČO JE SPOLOČENSTVO? ZDROJ | Deti v pohybe
tags: #dieta #nechce #ist #na #prijimanie