Mnohých rodičov sa bolestne dotýka smrť detí, ktoré nestihli dať pokrstiť. Ako to je s ich osudom vzhľadom na večný život? A čo tisícky nevinných usmrtených nenarodených životov? Patrí im miesto v nebi?
V roku 2007 vyšiel vatikánsky dokument s názvom Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu. To uvažovanie tu bolo vždy, pretože Ježiš Kristus ustanovil Cirkev nato, aby sa všetkým ľuďom prostredníctvom sviatostí dostala Božia milosť, ktorá je potrebná na spásu. Prirodzené teda je, že ju znepokojoval osud tých, ku ktorým sa nemohla dostať - národov, ktoré o Bohu nič nepočuli, ale aj detí kresťanov, ktoré sa im narodili mŕtve, alebo o ne prišli v dôsledku samovoľného potratu, či zomreli skôr, než ich stihli dať pokrstiť.
Terajšia doba však priniesla nové problémy - kultúrny relativizmus a náboženský pluralizmus ovplyvnil rodičov natoľko, že nie sú praktizujúci veriaci a nedávajú svoje deti pokrstiť (napríklad v susednom Česku je to ešte výraznejšie než na Slovensku). Tých sporných bodov je viac. V zásade ide o toto: na jednej strane je to nevyhnutnosť krstu, lebo nikto nemôže dosiahnuť spásu sám. Táto potreba krstnej očisty vyplýva z univerzálnosti hriechu - Adamov hriech zasiahol všetkých ľudí (porov. Rim 5, 12), dokonca celé stvorenie (porov. Rim 8, 19 - 23). Preto bola potrebná vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie nového Adama - Ježiša Krista, Božieho Syna.
Cirkev teda na základe Svätého písma verí, že „jeden je Boh a jeden pro-stredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2, 5) a že „v nikom inom niet spásy“ (Sk 4, 12). Na druhej strane je tu však Božia vôľa spasiť každého človeka: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).
Vyjadrené inými slovami, akoby tu stáli proti sebe nezmieriteľné tézy - jedna hovorí, že Adamov prvotný hriech nás všetkých pozbavil neba, a teda bez krstu nie je možné dostať sa k Bohu a spáse, a druhá nám hovorí o Bohu, ktorý ak je naozaj spravodlivý, tak nemôže trestať človeka za niečo, za čo nenesie osobnú vinu.
Historický pohľad na osud nepokrstených detí
Nie úplne, ale môžeme povedať, že v tom už predsa máme jasnejšie. Nemáme totiž v zjavení nič explicitné, čo by hovorilo konkrétne o osude nepokrstených detí. Teológia teda musí postupovať implicitne - vychádzať z toho, čo vieme, aj keď sa to zdá niekedy protirečivé, a postupne krok za krokom objavovať nové poznanie.
Je to, ako keď matematik zadá žiakom na konci štúdia ťažkú úlohu, ktorá sa zdá neriešiteľná, no zdôrazní, že na základe toho, čo už vedia, sú schopní dospieť k riešeniu, aj keď to bude dlho trvať. No nechce ich obrať o radosť z hľadania a nachádzania riešenia.
Takto treba vnímať aj najznámejšie teologické riešenie - teóriu limbu (lat. limbus - okraj; miesto, kde nepokrstené deti síce netrpia, ale sú pozbavené blaženého videnia Boha). Bol to len teologický názor, nikdy nie záväzné učenie viery. Napriek svojim nedostatkom alebo až takmer slepej uličke, do ktorej sa dostal, stále podnecoval k uvažovaniu a poskytol aj veľa téz, ktoré pomohli k súčasnému postoju vyjadrenému v Katechizme Katolíckej cirkvi.
Biblické princípy a nádej na spásu
Môžu teda rodičia a blízki dúfať v spásu svojich nepokrstených detí? Môžu, ba aj majú. Veď nádej je aj božská čnosť, ktorá presahuje ľudské nádeje.
Základom tejto nádeje je predovšetkým to, čo môžeme s istotou povedať: Boh miluje ľudí, aj všetko, čo stvoril (byzantská liturgia vo všetkých svojich sláveniach vzdáva chválu za milosrdnú Božiu lásku); Boh nikomu neupiera prostriedky potrebné na spásu (porov. Lumen gentium 16); Boh od nás nežiada nemožné (sv. Augustín); v každom okamihu a za každých okolností Boh poskytuje ľudstvu prostriedok spásy (sv. Tomáš Akvinský).
Ďalej je to tzv. sensus fidei, alebo sensus fidelium, čiže nadprirodzený zmysel veriacich pre vieru (KKC 785; dokument 78 a 96), podľa ktorého nikdy nebolo vierou Božieho ľudu, že by nepokrstené deti boli definitívne zbavené videnia Boha.
Pri hľadaní odpovede je nevyhnutné zastaviť sa pri texte Božieho slova, ktoré sa síce nevyjadruje k danej téme explicitne, predsa však prináša niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu nájsť odpoveď.
V Prvom liste Timotejovi nachádzame túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 3-4).
Komplikácia tejto Božej túžby sa nachádza v univerzálnej hriešnosti ľudí, keďže do sveta vstúpil hriech: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12).
Prvotný hriech prešiel na človeka každej generácie a stal sa tak hriechom dedičným, ktorý spočíva na človeku bez ohľadu jeho osobného zavinenia.
Liekom na hriech sa však stáva viera, ktorú prijímame z Božej milosti, a v krste sa stávame Božími deťmi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16).
Zasahuje však viera aj deti, ktoré ešte nie sú pokrstené? Náznak pozitívnej odpovede by sme mohli nájsť hneď na začiatku Markovho evanjelia. Ježiš tu totiž odpúšťa hriechy ochrnutému človeku, na základe viery štyroch ľudí, ktorí ho k nemu priniesli cez strechu domu, lebo sa pre zástupy nemohli dostať k Ježišovi: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5).
Viera rodičov, či blízkych by tak mohla byť nástrojom, ktorý môže milosrdný Boh využiť v prospech spásy jednotlivého človeka. Fakt viery blízkych dieťaťa však nie je jedinou skutočnosťou, ktorá nám umožňuje dúfať v spásu týchto detí.
V prvom liste Timotejovi len krátko pred pasážou, v ktorej je opísaná túžba Boha zachrániť všetkých ľudí, je požadované, aby boli prinášané modlitby a orodovania za všetkých ľudí (1 Tim 2,1-2), čo teda znamená aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Dôležitú úlohu tak môže zohrávať aj spoločenstvo veriacich - Cirkev.
Solidarita v Kristovi ako zdroj nádeje
Text Svätého písma z Listu Rimanom zdôrazňuje, že existuje určitá solidarita v Adamovi, ktorá spočíva v skutočnosti jeho prvotného hriechu. Tento hriech sa rozšíril ako dedičný hriech na každého človeka.
Zároveň však existuje solidarita v Kristovi, keďže Kristus sa svojím vtelením do ľudskej prirodzenosti spojil určitým spôsobom s každým človekom. Týmto vtelením bolo ľudstvo objektívne spasené. Zároveň sa však od človeka ako slobodného tvora vyžaduje, aby si túto spásu prisvojil aj subjektívne, teda prijatím milosti viery a krstom.
Možno však z tohto subjektívneho prisvojenia si vylúčiť všetky nepokrstené deti? V Pavlovom liste je však skrytá aj opačná odpoveď: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“; „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 15.18.20). „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22).
Keďže Cirkev je Kristovým telom, každý človek je tým v nejakom vzťahu s Cirkvou. Cirkev je zároveň „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, LG, 48). Vo svojich modlitbách sa Cirkev prihovára za každého človeka, najmä pri slávení Eucharistie, čo teda znamená, že Cirkev sa prihovára aj za deti, ktoré zomreli bez krstu.
Tak ako v Markovom evanjeliu bola viera ľudí, čo prinášali ochrnutého dôvodom odpustenia hriechov pre tohto človeka, podobne zdôrazňuje aj apoštol Pavol, že neveriaci manželský partner sa posväcuje vo veriacom manželovi a okrem toho sú sväté aj jeho deti (1 Kor 7,14). Nielen hriech má spoločenský rozmer a rozširuje sa na každého človeka, ale aj viera a posvätenie v Cirkvi majú moc šíriť sa, dokonca aj za jej explicitné hranice.
Keďže dieťa nedokáže prejaviť túžbu po krste vzhľadom na svoje kognitívne a vôľové kapacity, prináša práve Cirkev vo svojim modlitbách túto túžbu po krste aj na tieto deti. Dieťa tak zomiera síce bez explicitného vykonania obradu krstu, ale vďaka solidarite v rámci Kristovho tela, ktorá je silnejšia ako solidarita v hriechu s Adamom, je nám umožnené dúfať, že túžba Cirkvi nahrádza nevyhnutnú podmienku pre spásu dieťaťa, teda sviatostný krst vodou.
Kľúčom k pochopeniu je práve vedomie dôležitosti spoločenstva veriacich v Kristovi, ktoré je v teológii čoraz aktuálnejšie. Ak pozeráme na dieťa ako na izolované indivíduum, len ťažko môžeme uvažovať o prostriedkoch spásy, ktoré by mu mohli byť prístupné. Naopak, Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom prúdi Božia milosť a posvätenie, ponúka cestu každému človeku, dokonca aj tým, ktorí k nej explicitne nepatria.
Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše, že kresťanská nádej prevyšuje akúkoľvek ľudskú nádej (Rim 4,18-21). Božie milosrdenstvo je nekonečné, čo však neznamená, že Božia spravodlivosť by bola len ilúziou, v ktorej sa stráca každá ľudská zodpovednosť a sloboda.
Skôr naopak, ako naznačuje Kristus v podobenstve o talentoch, od každého sa bude vyžadovať primerane tomu, čo dostal (Mt 25,14-30). Práve preto však môžeme dúfať, že deti, ktoré neprijali sviatostný krst, môžu byť spasené.
Vtelenie Božieho Syna do ľudskej prirodzenosti, čím Kristus nadviazal vzťah s každým človekom, vytvára solidaritu, v ktorej sa zračí pevnosť Božieho milosrdenstva a láska ku každému človeku, zvlášť deťom. Ježišove slová sú toho jedinečným svedectvom: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14).
Súčasné výzvy a pastoračné aspekty
Mnohé cirkvi učia, že keď rodičia nedajú pokrstiť svoje deti, tak ohrozujú ich vstup do neba v prípade úmrtia ešte v detskom veku. Toto učenie udržiava mnohých rodičov v strachu a preto mnohí rodičia, aj keď nie sú veľmi praktizujúcimi kresťanmi, dávajú krstiť svoje deti.
V týchto dňoch je veľa starých rodičov, ktorí sa trápia keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené a to napriek tomu, že sa vlastné deti snažili vychovávať vo viere. Je to čoraz častejší jav aj v slovenských rodinách, ktorý vyvoláva medzigeneračné napätie, kedy sa starí rodičia neradi pozerajú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi.
Je to pre nich o to silnejšie, keď starí rodičia v rodinách vypomáhajú pri výchove a starostlivosti novonarodených detí. Je prirodzené, že pre veriaceho človeka, ktorý vie, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi je sprevádzané prístupom k veľa milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé urobiť krst vo “vlastnej réžii.” Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný krst, ktorý uskutoční aj laik, ak ho uskutoční predpísanou formou.
Dôvod, pre ktorý sa starí rodičia trápia, ak vidia nepokrstené vnúčatá a prečo neraz urobia krst v tajnosti, súvisí s otázkou, čo sa stane deťom, ktoré zomrú bez krstu?
Katolícka cirkev učí, že krstom sa z človeka zmýva hriech. U dieťaťa, ktoré ešte žiaden hriech nespáchalo, je to dedičný hriech a u tých, čo sa dajú pokrstiť neskôr, krstom sa zmývajú všetky hriechy života. Krst je vlastne akoby zároveň aj dokonalou generálnou spoveďou.
Druhý atribút krstu je, že uspôsobuje dušu, aby po smrti mohla byť prijatá do života v nebi. Krst akoby dáva pečať duši, že dokáže túžiť po nebi a ak zomrie v stave milosti posväcujúcej, tak sa po smrti dokáže rozhodnúť pre život v nebi.
Čo sa teda deje ak zomrie nepokrstený človek a aký je osud nepokrstených detí, ktorých moderná spoločnosť produkuje v čoraz väčšom počte? Ročne je 50 miliónov detí na svete zavraždených len v rámci potratovej politiky. Aj tieto deti patria do tejto obrovskej armády.
Diskusia na tému ordinácií žien v duchovnej službe
Dokument Medzinárodnej teologickej komisie
Medzinárodná teologická komisia, ktorá spadá pod Kongregáciu pre náuku viery, a je tak pápežovým poradným teologickým orgánom, priniesla k tejto téme teologickú reflexiu, kde zhromaždila a zanalyzovala náuku Svätého písma, učenie Cirkvi, či teologické poznatky a predložila ich v dokumente Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu.
Dokument vysvetľuje, že žiadna z doterajších teologických mienok, vrátane v stredoveku populárneho limba, sa nestala oficiálnou a definitívnou náukou Cirkvi a celú svoju reflexiu končí prakticky otvoreným vyjadrením, ktoré neprináša žiadne jednoznačné a definitívne vysvetlenie otázky, ako je to s nepokrstenými deťmi. Odmieta síce kategorické tvrdenie, že nepokrstené deti po smrti zostupujú do pekla, no nepopisuje jasný spôsob, ako by mohli byť spasené. Zostáva len pri vyjadrení nádeje, že Boh má spôsob, ako a za akých okolností tieto deti zachráni.
Základnou argumentáciou je, že milosrdenstvo Božie chce, aby všetky ľudské bytosti boli spasené (1 Tim 2,3-6). Milosť má prioritu pred hriechom, vylúčenie ZND z raja je v rozpore s osobitnou láskou Krista k najmenším. Dokument opakovane tvrdí, že „odrážajúc milosrdenstvo Božie, v texte opísané fakty dávajú značné teologické a liturgické dôvody pre nádej, že aj nepokrstené deti sú spasené“.
Cirkev však verí, že môžu byť aj iné spôsoby dosiahnutia spásy. Žiadna ľudská bytosť sa nemôže sama spasiť; spása prichádza len od Boha skrze Ježiša v Duchu Svätom. Pre osud ZND je tajomstvo univerzálnej spasiteľskej vôle základným princípom. Cirkev nikdy neučila „absolútnu nutnosť“ krstu pre spásu. Kristus často prejavoval lásku k deťom. Kresťania sú ľudia modlitby a nádeje, ktorá sa opiera o živého Boha, Spasiteľa všetkých.
Záver celého dokumentu je teda sformulovaný takto: „Bolo nám zjavené, že riadna cesta spásy vedie cez sviatosť krstu. Žiadna z predložených úvah preto nemôže slúžiť na to, aby oslabila nutnosť krstu, alebo oddialila vyslúženie tohto obradu (KKC 135).
Princípy teologickej reflexie
Hoci ambíciou Medzinárodnej teologickej komisie nebolo podať jednu definitívnu náuku o spáse nepokrstených detí, predsa možno z jej vyjadrenia vyťažiť nevyhnutné zásady, podľa ktorých sa bezpodmienečne musí riadiť teologická reflexia, ktorá by mala ambíciu v budúcnosti vyriešiť tento problém.
Podľa stredovekej katolíckej tradície je limbus miesto, kde budú zomreté nepokrstené deti (ďalej budem používať skratku „ZND“) večne žiť, ľudsky blažene, ale nebudú vidieť Boha z tváre do tváre. Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej vtedy predsedal kardinál Joseph Ratzinger, a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu ZND. Neskôr komisiu prevzal nový prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál William Levada. Tridsaťčlenná komisia s predsedom saleziánom D. Veliathom vypracovala 41-stranový dokument pod názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Dňa 16. januára 2007 ho kardinál Levada predložil Benediktovi XVI., ktorý ho 19. apríla 2007 podpísal pre zverejnenie.
V ods. 1257 - 1260 Katechizmu Katolíckej cirkvi sa hovorí o krste krvi a krste túžby, o limbe sa nehovorí. Odseky 1261 a 1283 sa týkajú osudu ZND: „Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu‚ Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, ‚ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení‘ (1 Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: ‚Nechajte deti prichádzať ku mne! Myslím, že krst je pre spásu potrebný iba pre tých, ktorým bol ohlasovaný a ktorí mali možnosť rozhodnúť sa preň. Pre dospelých existuje podľa sv. Tomáša Akvinského krst krvi a krst túžby. Je teda možné, že nepokrstené malé deti s dedičným hriechom, ale bez akejkoľvek osobnej viny, nemajú žiadnu šancu na spásu? Aj najväčší hriešnik, i nepokrstený, keď hriechy oľutuje, môže byť spasený. Dieťa nemôže za to, že zomrelo nepokrstené. Keby pre nepokrstené deti nebola cesta k spáse, bolo by trestuhodné a ľahkomyseľné odkladať krst čo i len o minúty.
V súvislosti s týmto tvrdením sa môže zdať, že práve tento fakt diskvalifikuje nepokrstené deti z možnosti, že by sa mohli počas života disponovať pre prijatie alebo odmietnutie Boha, keďže neužívajú rozum. K užívaniu rozumu dospejú až po smrti, keď ich duša opustí telo a to už je neskoro na to, aby mohli urobiť definitívne rozhodnutie. Zdá sa teda, že definitívne odchádzajú z tohto sveta s dedičným hriechom, teda bez účasti na Božom živote a definitívne nedisponovaní prijať ho.
Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že takýto pohľad na smrť je čisto medicínsky a biologický, nie teologický. V stredoveku sme sa mohli stretnúť s tvrdením pápeža Inocenta III. Potvrdzujúcim vtedajšiu mienku, že trestom za dedičný hriech je strata videnia Boha, no trestom za osobný hriech sú muky pekla.
Ako sme vyššie spomenuli, toto tvrdenie sa rozvinulo do scholastického učenia o limbe ako mieste prirodzenej blaženosti detí, ktoré sú však vylúčené z blaženého nazerania na Boha. Svojho času bola táto mienka všeobecne v Cirkvi uznávaná a až v posledných storočiach voči nej začali byť vznášané závažné námietky.
Štúdie dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení. Žiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia.
V súvislosti s týmto tvrdením sa môže zdať, že práve tento fakt diskvalifikuje nepokrstené deti z možnosti, že by sa mohli počas života disponovať pre prijatie alebo odmietnutie Boha, keďže neužívajú rozum. K užívaniu rozumu dospejú až po smrti, keď ich duša opustí telo a to už je neskoro na to, aby mohli urobiť definitívne rozhodnutie.
V závere sa konštatuje, že skúmané fakty dávajú vážne teologické a liturgické dôvody pre nádej, že ZND budú spasené a budú sa tešiť z blaženého videnia Boha. Ide o nádej plnú modlitby, nie o istú znalosť - je veľa toho, čo nám nebolo zjavené (Jn 16,12).
tags: #nepokrstit #dieta #hriech