Prichádzame z krajiny detskej bolesti, kde sa dotýkame pálčivých bolestí, ktoré deťom spôsobil život, presnejšie - v drvivej väčšine ich vlastní rodičia.
Utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej.
Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu.
Prameňom pre pochopenie identity je rodina.
Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) - ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará.
Pripútanie prebieha podľa M. Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.
Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P.
Utiahnuté a odmietavé správanie - odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti.
Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa - tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“.
Agresívne správanie - agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti.
Psychickú depriváciu definuje Z. Potreba stimulácie - ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca.
Potreba zmysluplného sveta - práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo.
Potreba životnej istoty - iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet.
Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja - znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu.
Potreba otvorenej budúcnosti - uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu.
Vývojové štádiá a ich vplyv na formovanie osobnosti
Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine.
Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy.
Rozhodnosť je odvaha sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny.
Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr.
Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou.
Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie.
Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko - konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu.
Význam otca vo vývoji dieťaťa
„Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou.
Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity.
Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). „A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného.
Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto.
Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie), či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G.
Vzťah medzi otcom a dieťaťom je jedným zo základných kameňov pre zdravý psychický vývin a formovanie osobnosti. Tento vzťah má hlboký vplyv na budovanie pocitu vlastnej hodnoty, sebaúcty a na celkový pohľad na svet. V dnešnej dobe, keď sa tradičné modely rodiny menia a rozvodovosť stúpa, je dôležité si uvedomiť, aké dôležité je, aby dieťa malo prítomnosť oboch rodičov, alebo aspoň adekvátnu náhradu za jedného z nich.
Úloha otca v živote dieťaťa je mimoriadne významná, hoci si to v každodennom zhone ani nemusíme uvedomovať. Dnešní otcovia sa čoraz viac zapájajú do života svojich detí, pričom tradičný model rodiny - otec, matka, deti spolu - sa pomaly vytráca.
Za posledných 50 rokov prebehli zásadné zmeny - otcovia sa viac zapájajú: bývajú prítomní pri pôrode, pomáhajú cez noc, zdieľajú domáce povinnosti. Výchova sa stala skutočným zdrojom radosti, nie povinnosťou. Toto platí rovnako pre chlapcov aj dievčatá. Otec má dôležitú úlohu v budovaní sebaúcty dieťaťa cez jednoduché vyjadrenia: "Som na teba hrdý, dcérka" a "Parádna robota, synak!". Keď otec dieťa hojdá a chytá ho, naučí sa: aj keď ma strach prepadne, vždy ma zachytia silné ruky. Kým mama často chváli, otcovské uznanie spôsobuje, že dcéra cíti vlastnú ženskosť. Vzťah, kde otec nehodnotí, ale podporuje dieťa, vytvára priestor pre odvážnosť, zodpovednosť a rozvoj identity.
Rodina je primárne prostredie pre dieťa - poskytuje ochranu a riešenia. Konflikty či vysoká únava matiek však môžu znižovať kvalitu rodinného života. Dieťa potrebuje vidieť otca v akcii - ako rieši situácie, nesie zodpovednosť a je súčasťou bežného života. Ak otec dokáže emocionálne rozvíjať dieťa (dotykom, hrou, výzvou), ide o výnimočný vplyv. Je synergiou materského slovného styku a otcovského fyzického kontaktu. Ak otec chýba (rozvod, úmrtie či vzdialenosť), je esenciálne nájsť iného mužského vzor - starý otec, iný rodinný člen, mentor.
Štatistiky a výskumy ukazujú, že absencia otca má veľmi zlé následky. Štatistika z Anglicka hovorí, že 80 % uväznených mladistvých nikdy nevidelo svojho otca. Slovenská realita ukazuje, že až 20 % detí v detských domovoch nemá určené otcovstvo.
Dieťa potrebuje k prežitiu vnútornú rovnováhu, stabilitu a istotu, ktoré mu dávajú jeho vzťahy. Výskumy potvrdzujú, že dieťa inak vníma vzťah s mamou a inak s otcom. Len v ich vzájomnom dopĺňaní môžu byť naplnené jeho potreby a rozvinutá jeho osobnosť. Je tiež dokázané, že matka, alebo iná žena, ani pri najlepšej vôli nevie a nemôže nahradiť otca. Keď otec chýba, musí do života dieťaťa (zámerne píšem dieťaťa, pretože otec chýba rovnako chlapcom aj dievčatám) vstúpiť iný muž, ktorý ho aspoň čiastočne nahradí. Šťastné dieťa, ktoré má dobrého starého otca, strýka, staršieho brata, alebo aj učiteľa, trénera či duchovného.
Matka má byť vzorom nežnej starostlivosti, citlivosti, trpezlivosti a prispôsobivosti. Ústrednú pozíciu matky, jej zjednocujúci a stmeľujúci charakter v rodine niektoré ženy zatiaľ nevedia oceniť, ako sa o tom presviedčame v praxi. Netušia, že predovšetkým od nich závisí, či z domova bude vyžarovať teplo alebo chlad. Naším presvedčením je, že práve matka určuje, ako bude domov vyzerať, a to najmä zo stránky citovej a estetickej. Obraz ideálnej matky by sa dal vykresliť asi takto: mala by byť milujúca, schopná sebaobetovania a empatická. Pri výchove láskyplná, no pritom dôsledná, ak niečo dieťaťu sľúbi, mala by to splniť. Dôležité je nechať mu dostatok slobody, nebáť sa oň a dovoliť mu zažiť aj nepríjemné dôsledky svojich činov. Nie sme zástancami trestov, ale dieťa musí vedieť, že ak urobí niečo zlé, bude musieť znášať dôsledky konania a podľa možností to aj napraviť. Ak sa dieťa dostalo do situácie, ktorá je preň nová alebo ju nezvláda, matka by mu mala pomáhať a povzbudzovať ho, byť preň ostrovom istoty a bezpečia.
Pokúsime sa opäť vykresliť ideálny obraz otca. Dieťa by najradšej videlo otca ako hrdinu a bojovníka, mocného a láskyplného ochrancu, ktorý sa vie obetovať pre veľké veci. Otec má mať schopnosť aktívne si poradiť s vonkajším svetom, zaujať v ňom dobrú pozíciu, byť kompetentný v práci. Má mať schopnosť stanoviť si jasné ciele a pri ich dosahovaní byť vytrvalý. Mal by byť energický a rozhodný, no pritom lojálny, s hlbokým zmyslom pre vernosť. Chlapcovi by mal poskytnúť identitu a hranice a dievčaťu vzor mužskej sily - nenásilnej, láskyplnej a pritom mocnej. Mediálny svet sa nám, naopak, snaží vnútiť predstavu zábudlivého chaotického otca, ktorý nechá dieťa v električke alebo pred krčmou, v horšom prípade tyrana či alkoholika a v najlepšom prípade otca v zástere s vareškou v ruke... Každý otec by sa mal primeraným spôsobom podieľať na celkovom chode rodiny, na jej finančnom zabezpečení, domácich prácach, výchove detí a voľnočasových aktivitách. Asi najžiadanejším typom z hľadiska výchovy detí je milujúci, pohodový, kamarátsky a angažovaný otec, ktorý nešetrí dobrou náladou a humorom, rád sa zabáva, no vie byť aj vážny, zodpovedný, spravodlivý i náročný na seba a na deti. Otec, ktorý má prirodzenú autoritu, dokáže poradiť a dá sa naňho spoľahnúť. Dokáže odpustiť, ale i potrestať, ak je to potrebné. Otec by mal byť pre svoje deti imponujúcim vzorom, ale nie nedosiahnuteľným a vzdialeným.
Otec učí dcéru, aké správanie jej budúceho partnera je pre ňu prijateľné, a teda aké bude do budúcna vyhľadávať, lebo ho bude poznať zo vzťahu so svojím otcom. Vo vzťahu s otcom by si mala teda zažiť rešpekt a úctu, záujem o jej potreby, prežívanie a láskyplnú stabilitu. Synovi naopak otec poskytuje vzor k budovaniu synovej vlastnej identity - aký muž z neho bude. Ako sa bude správať k ženám, ale aj celkovo k ľuďom. Dáva mu za vzor svoje vlastné hodnoty a postoje do života.
Zvykneme hovorievať síce, aká matka, taká Katka alebo aký otec, taký syn, no vo všeobecnosti platí, že práve chlapci viac lipnú na svojich mamách, dcéry naopak obdivujú otcov. V ich očiach sú to hrdinovia, ktorí všetko dokážu. A je to tak správne. Tušíte, prečo? „Tieto vzťahy matka-syn a otec-dcéra vytvárajú od ranného detstva vzor budúcich partnerských vzťahov pre dieťa.“
Aj keď manželia či partneri idú od seba, stále zostávajú rodičmi. Malo by byť v ich záujme byť čo najviac prítomný v živote svojich ratolesti a pomôcť im prekonať veľké zmeny, ktoré z rozvodom či rozchodom partnerov súvisia. Sú otcovia, ktorí strácajú záujem o deti alebo pravý opak? Podľa slov Romany Mrázovej môžu v živote ľudí nastať rôzne situácie, no to neznamená pre dieťa úplnú katastrofu. Čo ak vzťah dieťaťa s otcom ochladne? „Vždy vieme dieťaťu pomôcť prekonať zranenia zo vzťahu s otcom a tým mu umožniť pestovať dôveru k iným mužským vzorom. A či už je to starý otec, strýko, učiteľ, tréner alebo ktorýkoľvek iný mužský vzor v jeho okolí, vie mu tento obraz zdravo skorigovať svojim vzťahom k nemu.“
Z mojej praxe nemám pocit, že by to bolo také časté, že otec ide po rozvode do úzadia. Naopak oteckovia sú čoraz viac angažovaní vo výchove svojich detí. Niekedy to, že vzťah medzi dieťaťom a otcom ide do úzadia, nie je len o samotnom otcovi, ale je to aj o matkách, ktoré nedajú priestor otcom už v počiatkoch vzťahu s dieťaťom, a to sa pri rozvodoch ešte viac zvýrazní. Dieťa potom prirodzene inklinuje viac k matke, a keď sa ešte rodičia rozchádzajú za veľmi zlých okolností, tak otec v tomto boji nemá šancu uspieť a udržať ten vzťah s dieťaťom... ...Tie rozvodové situácie sú rôzne a naozaj vidím pokrok na oboch stranách - či už zo strany otcov v ich angažovanosti do výchovy alebo naopak v ochote matiek zapojiť otcov do výchovy a podporovať ich vzťah s deťmi.
Ak chce byť otec dobrým vzorom svojim deťom, rozhodne by nemal byť agresívny, násilný alebo zanedbávajúci. Rovnako tak prílišne autoritársky a kritický otec neprospieva k zdravému vývoju svojho dieťaťa. Dalo by sa určite nájsť aj viac charakteristík. Takéto správanie k žene či deťom je neakceptovateľné.
Máme Deň detí a Deň matiek, no mám pocit, že ich vnímame oveľa intenzívnejšie. Veľmi sa vyzdvihuje vzťah s matkou, aspoň v minulosti to bolo oveľa výraznejšie. A tí otcovia sú často dávaní akoby do úzadia. Preto si myslím, že je dobré, že otcom dávame priestor, a že im aj takýmto spôsobom ako je MDO ukazujeme, aká dôležitá je aj ich rola vo výchove a v budovaní osobností detí.
Jednoducho a pravdivo znie citát neznámeho autora: „Hodnota milujúceho otca nemá cenu.“ Nemá. Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život.
Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá.
Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.
Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach.
Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
„Sú rodičia, ktorí sa priam chvália tým, že ,dieťa je u nás na prvom mieste‘, čo implicitne znamená, že partnerovi ani sebe nepripisujú veľkú hodnotu. Lenže potom im krachuje manželstvo a ani sami so sebou nie sú spokojní,“ tvrdí psychologička Jitka Derková.
V živote nás azda najviac ovplyvňuje výchova rodičov. Ktoré obdobie života detí je najcitlivejšie a najviac nás formuje do života? Vo odbornej literatúre sa spomína vek od 0 do 3 rokov, ktorý je kľúčový z hľadiska telesného, rozumového aj citového vývinu. Sociálne zručnosti zasa dieťa naberá najmä medzi 3. a 6. rokom života. Asi poznáte knihu Roberta Fulghuma Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole. Je to trochu nadsadené, ale vo svojej podstate pravdivé tvrdenie. Chcem však upozorniť na ešte skoršie, prenatálne obdobie, ktoré je takisto rozhodujúce pre zdravý vývin dieťatka. Je dokázané, že priebeh gravidity má vplyv na narodené dieťa tak zo stránky fyzickej, ako aj psychickej. Vývin mozgu prechádza v tomto čase viacerými kritickými obdobiami, keď môže dôjsť k predráždeniu neurónov. Výsledkom je, že mozog dieťaťa je nadmerne vzrušivý, hypersenzitívny už od narodenia. Prejavuje sa to nepokojom, bábätko veľa plače a málo spí, má častejšie zažívacie problémy a v ďalších obdobiach môže mať problémy s koncentráciou pozornosti. Zdá sa, že takých detí sa rodí čoraz viac, pretože matkám počas tehotenstva chýba dostatok pokoja. Podľa nás je zbytočné a stresujúce aj príliš časté monitorovanie ultrazvukom, neustále testy a odbery, ktoré vyvolávajú nadmerný strach u budúcej rodičky. Matka a dieťa majú v tom čase prepojené energo-informačné polia a strach im obom škodí.
V detstve zohrávajú rolu aj určité stereotypy, ktoré prevezmeme od rodičov.
Dieťa by najradšej videlo otca ako hrdinu a bojovníka, mocného a láskyplného ochrancu, ktorý sa vie obetovať pre veľké veci. Otec má mať schopnosť aktívne si poradiť s vonkajším svetom, zaujať v ňom dobrú pozíciu, byť kompetentný v práci. Má mať schopnosť stanoviť si jasné ciele a pri ich dosahovaní byť vytrvalý. Mal by byť energický a rozhodný, no pritom lojálny, s hlbokým zmyslom pre vernosť. Chlapcovi by mal poskytnúť identitu a hranice a dievčaťu vzor mužskej sily - nenásilnej, láskyplnej a pritom mocnej.
Na túto otázku nie je jednoduché odpovedať, pretože rodinu tvoria jej členovia a každý z nich môže vidieť šťastie a spokojnosť v niečom inom. Všeobecne je človek spokojný vtedy, ak má uspokojené svoje potreby. Samozrejme, najskôr základné, materiálne, ako sú strava, ošatenie, čistý vzduch a voda. Môžeme byť radi, že z tohto hľadiska sme my Slováci v porovnaní s niektorými rozvojovými krajinami pomerne bohatým národom. No ako je už zvykom, človek stále nemá dosť. Dieťa môže mať dobrý mobil, ale v triede poškuľuje po spolužiakovi, ktorý má lepší, novší model. Jeho otec je nespokojný, pretože auto, ktoré má, už nie je najnovšie... Vráťme sa však opäť k potrebám. Pre šťastie a spokojnosť rodiny je uspokojenie psychických a sociálnych potrieb azda najdôležitejšie. Teda pocit, že k niekomu patríme, že nás naši blízki milujú, dôverujú nám a bez kritiky nás prijímajú. Ak môžeme s nimi voľne a bez zábran hovoriť, ak sa môžeme na nich spoľahnúť, ak náš domov je oázou bezpečia, pokoja a harmónie.
Na Slovensku sa na materskej minulý rok ocitlo asi 13 000 mužov. Technicky. V skutočnosti sa im väčšinou podarilo zladiť pracovné povinnosti či podnikanie s poberaním financií. Nájde sa aj pár prípadov, keď muž ostane jeden deň v týždni doma. Nie, aby šiel s manželkou kočíkovať, ale aby jej dal priestor ísť do práce zamakať na nejakom projekte, ktorý potom doháňala po večeroch. Žiadna idylka. Materské dovolenky sú u nás stále priestor, kde rodičia zúfalo balancujú rozpočet so starostlivosťou o dieťa.
Otec na materskej spolu s mamou doma sa mi páči oveľa viac. Pretože je to reálna podpora. Odrazu nie sú rodičia na dvoch miskách váh, aby udržali ako tak nad vodou rozpočet, deti aj vlastné duševné zdravie. Sú tím. Riešia, čo cez deň. Ako zvládnu kočíkovanie, nákup, ako prežijú prvé očkovanie. Mama sa zrazu necíti sama, frustrovaná, znepokojená, odtrhnutá od sveta. Chlap chvíľu nie je len stroj na zaplatenie hypotéku a Sunáru.
Aký je vplyv rozvodu na dieťa? I .blížni Michala Oláha
tags: #psycholog #dieta #vzor #otec #matka