Slovenský jazyk je živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja a prispôsobuje meniacim sa potrebám spoločnosti. Jeho história siaha hlboko do minulosti, od prvých slovanských osadníkov na našom území až po súčasnú kodifikovanú formu.
Formovanie národného jazyka
Kultivovaný jazyk Slovákov sa začal formovať od 10. storočia, keď sa začala vyvíjať slovenská národnosť. Vo Veľkomoravskej ríši vznikal spisovný a kultivovaný jazyk veľkomoravskej národnosti - staroslovienčina. Staroslovienčina využívala nosovky a jery a jej písmo, hlaholika, bolo neskôr nahradené cyrilikou.
Po vzniku uhorského štátu sa v ňom Slovania vyvíjali ako slovenská národnosť. V období 10. - 12. storočia sa domáci jazyk používal v obmedzenej miere v cirkevnej praxi. V 13. storočí, po vzniku šľachtickej stolice, bola úradným jazykom latinčina, no v komunikácii so zemanmi sa používala slovenčina. Po nemeckej kolonizácii prenikalo slovenské obyvateľstvo do mestskej správy a prinieslo so sebou slovenčinu.
Slovenčina sa už v 14. storočí stala nadnárečovým rokovacím jazykom. V tomto období sa na Slovensku šírili aj prvé česky písané pamiatky so slovakizmami. Čeština sa stala spisovným jazykom Slovákov v 15. storočí. Svedectvom o používaní slovenčiny v úradných listinách sú vyhlášky vydávané mestom v troch jazykoch, kde bola slovenčina druhým jazykom. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 potvrdzuje, že v stredovekých Košiciach bola slovenčina druhým hovorovým jazykom obyvateľov a dorozumievacím jazykom kupcov bola nemčina.
V 16. storočí sa rozvinula náboženská reformácia, ktorá zaviedla do bohoslužobnej reči namiesto latinčiny domáci jazyk. Na Slovensku sa rozšírilo používanie češtiny, ktorá sa ďalej slovakizovala. Vytvorila sa osobitná forma kultivovaného jazyka, tzv. kultivovaná slovenčina, najprv na západnom Slovensku.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
V polovici 18. storočia sa kamaldulskí mnísi pokúsili kodifikovať západoslovenčinu. Úspešnejším bol pokus Antona Bernoláka, ktorý v roku 1787 vydal prvú gramatiku spisovnej slovenčiny. Evanjelici však naďalej používali spisovnú češtinu, tzv. bibličtinu.
19. storočie bolo poznačené formovaním sa dnešnej spisovnej slovenčiny. Ľudovít Štúr v roku 1843 kodifikoval spisovný jazyk na základe stredoslovenského jazyka. Jeho foneticko-fonologický pravopis bol verejne vyhlásený v roku 1844.
Po Hattalovej úprave v roku 1851, ktorá zjednotila štúrovcov a bernolákovcov, sa stal základom dnešného spisovného jazyka. V 20. storočí Samuel Czambel významne prispel k dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny. V roku 1931 vydal V. Vážný prvé Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré podporovali tvary blízke češtine. V reakcii na to vzniklo hnutie purizmus, ktoré sa usilovalo o očistu slovenčiny od českých slov.
Podstatné zmeny priniesli Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 a neskôr z roku 1991, ktoré zjednodušili pravopis slov cudzieho pôvodu, historických osobných mien a písanie slov spolu a osobitne.
Národný jazyk a jeho varietá
Národný jazyk je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva, ktorý zahŕňa rôzne jazykové formy (variety). Tieto variety sa delia podľa územia, spoločenskej diferenciácie používateľov a komunikačnej situácie.
- Spisovná forma jazyka: Má celonárodnú a celospoločenskú platnosť, je kodifikovaná v pravopisných príručkách a je úradným jazykom.
- Štandardná forma jazyka: Má celonárodnú platnosť a používa sa v každodennej komunikácii. Zachováva gramatickú stavbu spisovného jazyka, no nie vždy dodržiava všetky kodifikačné zásady.
- Subštandardná forma jazyka: Má celonárodnú platnosť a využíva množstvo nárečových prvkov, čím vytvára západoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský variant.
- Nárečové formy: Delia sa na územné nárečia (teritoriálne dialekty) a sociálne nárečia (slang a argot).
Územné nárečia sú obmedzené na konkrétne oblasti a niektoré prvky môžu byť pre príslušníkov iných nárečí nezrozumiteľné. Slovenské územné nárečia sa delia na západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské.
Slang je profesijná reč skupiny ľudí, ktorá ekonomizuje vyjadrovanie a skracuje slová. Argot je sociálne nárečie, ktoré sa snaží zahmliť význam výpovede a utajiť komunikáciu.
Publicistika a jej žánre
Veľký rozvoj publicistického štýlu nastal po nástupe elektronických médií. Konkurencia medzi médiami môže byť nepriamou príčinou porušovania etiky.
Publicistika využíva rôzne žánre, ktoré slúžia na informovanie, vysvetľovanie a hodnotenie:
- Správa: Prináša základné informácie o udalosti, často bez vysvetľovania alebo komentára. Kompozícia pripomína tvar obrátenej pyramídy.
- Titulok: Obsahuje pointu textu, musí byť zrozumiteľný, stručný a pútavý.
- Stĺpce: Podrobnejší záznam udalostí s komentárom autora.
- Interview (rozhovor): Spravodajský rozhovor vo forme dialógu, cieľom je predstaviť osobnosť a autenticky informovať o faktoch.
- Komentár: Hodnotí spoločensko-politický jav, analyzuje ho, argumentuje a porovnáva s iným javom.
- Glos(a): Krátka poznámka, ktorou autor zaujíma postoj, vtipne analyzuje a hodnotí jeden jav.
- Recenzia: Hodnotiaci posudok literárneho, umeleckého, technického alebo vedeckého diela. Jadrom je rozbor diela a subjektívne hodnotenie autora.
- Editoriál: Komentár alebo úvodník, ktorý sa často vyskytuje v časopisoch a má podobu príhovoru k čitateľovi.
- Reportáž: Opisuje udalosť na základe očitého svedectva autora, využíva postupy a prostriedky umeleckého a náučného štýlu.
Mediálna komunikácia využíva vizuálne výrazové prostriedky, ako sú veľkosť písma, tvar, hrúbka a farba. V písanej masmediálnej komunikácii sú to grafické prvky.
V hlavičke alebo na konci novín sa nachádza TIRÁŽ, ktorá obsahuje technické vydavateľské údaje.
Slovenský rozhlas a TV sú verejnoprávne inštitúcie, ktoré slúžia všetkým občanom.
tags: #reprodukcia #a #recenzia #rozdiel