Rudolf Dilong: Cesty vyhnanca a básnika

Rok 1945, keď Rudolf Dilong odišiel do zahraničia, delí jeho život a člení jeho tvorbu na dve obdobia. Zhodné sú časovým rozsehom (1905 - 1945, 1946 - 1986), rozdielne množstvom literárnej produkcie; doma Dilong vydal dvadsaťpäť diel, v exile viac než trojnásobok. Bol najplodnejším slovenským básnikom 20. storočia.

Keď v júli 1945 odchádzal Dilong do zahraničia, bola to cesta do neznáma; cez západné hranice v Čechách dostal sa do Nemecka. Ďalšie jeho blúdenie západonemeckým územím a cez Rakúsko do Talianska určovali neraz náhody. Túžil po slobode, no netušil, kde ju nájde, ani ako ho prijme západný svet.

Zo Slovenska Dilong odišiel spoločne s Mikulášom Šprincom, po stretnutí s Karolom Strmeňom a rôznych strastiach táto básnická trojica sa dostala do Ríma a nadobudla konečne - po mesiacoch neistoty a úzkosti - bezpečie i materiálnu pomoc.

Šprinc opísal svoj útek zo Slovenska až po odchod do Spojených štátov amerických v knihe K slobodným pobrežiam (1949), Dilong zasa ako utekal zo zničenej Bratislavy až po príchod do Buenos Aires v knihe Cesty vyhnanca (1951). Význam Šprincovej knihy bol dokumentárny (opis celej trasy, lokalít, okolností, udalostí), Dilongovej - psychologický.

Obsahovala predovšetkým jeho vzrušené duševné stavy, psychické reakcie na životné situácie doma i v zahraničí, vnútorné otrasy, sváry, trýzne, pobúrenia. V posledných zbierkach (Plač, 1944, Moja krv, 1945) obnažoval svoj ľudský subjekt cez osobnú krízu, pokračoval v tom aj autobiografickými Cestami vyhnanca, avšak vo vzťahu k povojnovej kríze európskej, ba i svetovej; i v súvise s jej vplyvom na jeho básnický subjekt i básnickú tvorbu (negatívne dojmy slovenské, skľučujúce zážitky argentínske).

Pri spätnom pohľade na situáciu z konca vojny všetko sa mu javilo bezútešné, v čiernej retrospektíve. Dojmy spred piatich rokov opisoval s emocionálnym zveličovaním.

Napríklad v kapitole Stmilo sa. „Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu… Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, čo sme žili, zmizlo všetko ako po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo. Padla Bratislava…”.

To ho obzvlášť rozľútostilo a roztrpčilo: „Ulice Bratislavy - strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi postavil do cesty a vovliekol do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly. Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a bohorúhačstvom.

V kapitole Trpiaci Jób takmer si zúfal nad svojím osudom. Žialil a žalostil ako človek i ako básnik, akoby najnešťastnejší a najožobráčenejší: „Pýtam sa trpiaceho Jóba: Stratil si viac ako ja? Stratil si synov, dcéry, majetok, zdravie? Ja som stratil vlasť… stratil som všetko. Ostali mi vystreté ruky k nebesiam… Bo! som raz básnikom, spieval som pre vesmír, pre kvety i pre milencov. Hnal som sa za vidinou ako za motýľkom, že som dieťaťom belasých svetov. Dnes sa ma vzdajte. Nechajte zúfalca, ktorý z čírej samopaše si myslel, že ho neporodila zem, ale že ho vychrlili priepasti neba, lebo sa mylne domáhal, aby pôvodom jeho života boli hviezdy. A neboli to hviezdy, bol to len vychýlený pobyt na zemi. Bol to večný nepokoj. Vzdajte sa bludára. Nehovorte, že slovenská zem mala poeta šarvanca, nevráťte sa k jeho minulosti, on nepatrí tam. On patrí k vyhnancom a nenájde svoj pokoj. Slovensko, zbohom!”.

Nevidel inú možnosť, ako sa dať cestou, ktorá „mala prekliate meno: vyhnanstvo”.

Ako na ňu vykročil? „Tri mesiace pekla prešli, keď som pri Dunaji naposledy zakvílil: V slzách na brehu Dunaja a s plačom horúcim, zem moja smutná predrahá, s tebou sa rozlúčim!”.

Pri odchode do exilu Dilong si uvedomoval krajné ohrozenie fyzické, ako píše v kapitole Do vyhnanstva, nie aj - metafyzické: „Lebo naša cesta ďalej bude snáď dlhou reťazou neschodných končiarov a priepasti’, púť cez lesy a vody, cez strelný prach, cez utrpenie hladu a smädu, cez horúčky, choroby, nebezpečenstvá, cez podzemia, cez periférie a budú nás sledovať svorky vrahov a lotrov, číhajúcich po našej stope. Na môj život bude môcť siahnuť hocikedy ktorýkoľvek vyvrheľ beztrestne a so spokojným svedomím. Pre emigrantov môjho druhu niet na svete istoty a bezpečia. Vojnovými zločincami nás pomenovali, aby nás mohli ďalej zabíjať len preto, že sme milovali svoju vlasť. Slovensko nesmie byť viac Slovenskom a nás treba pomárniť. Chytať nás budú, odvlákať, sužovať a mordovať.”

Jeho obava o fyzickú likvidáciu bola oprávnená, pretože povstalecká Národná rada v Banskej Bystrici - podľa hlásenia londýnskeho rozhlasu z konca novembra 1944 - „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov”, medzi nimi aj pre Dilonga (spolu s ďalšími spisovateľmi, od J. Alexyho, V. Beniaka, j. E. Bora, L. Hanusa až po K. Strmeňa, j. Kútnika Šmálova, M. Šprinca, M. Urbana, A. Žarnova).

V kapitole Do vyhnanstva iba naznačil isté svoje „metafyzické” ťažkosti, keď v beznádeji takmer strácal vieru a obracal sa k Bohu s výčitkami: „Načo si nám kázal trpieť, keď to nevieme? Načo si nám dal slovenskú krv, keď si nám vzal Slovensko! A jednako budeme pozerať za tebou. Teda dúfať so zúfalstvom.”

V kapitole Boj s démonmi odhalil, že chvíľami toto zúfalstvo bolo bezodné, priepastné: „Hmatám v tme, všetko je mŕtve, prázdnota bez dní a nocí, nevidím, niet smeru, niet tváre, niet rúk. Trpieť? Za čo? Za viny? Potom načo je odpustenie, keď peklo trvá? Načo je ľútosť, keď priepasť medzi nebesami a úbohou troskou ľudskou sa nezatvorila! Kde ujsť, keď niet priestoru, kde by sa život môj nezamihotal vo svojej temnote a hrôze! Potom prišlo pokušenie diabla. Slováčik, šepkal mi zlý duch, zapri svoju hlúpu rodovú pýchu, pod so mnou. Ja som kalná voda, ja som chaos, keď budeš so mnou, uchytíš sa. Svet je dnes anarchia, mimo toho rámca neobstojíš. Odopri poslúchať všetky vyššie bytosti, pomsti sa za hanu, za to, že si prach, nič viac. Zúfalcovi to mohlo dostačiť, aby uveril otcovi lži. Naozaj nebol nič viac ako prach. Mohol veriť, že je stratený, lebo strateným naozaj bol.”

Dilong odolal pokušeniu, nedal sa - ako bytosť augustínovsky nepokojná -obrať o svoje posledné metafyzické istoty. Hľadal bezpečné spočinutie v Bohu: „Spamätal som sa a volal som: Ježišu Kriste, som synom nikoho; keď sa mi neozveš, zmámi ma samota. Beda mi samému, na strome je had… Ty si vedel trpieť, ja neviem; Ty si vedel zahnať diabla, keď sa ozval do tvojho štyridsaťdňového mlčania na púšti, daj mi silu, aby som ho i ja zahnal… Takto som úpel, prosil dlhé hodiny pri samých bránach neba. Boli zavreté… Vidíš, Pane, úskočnosť a zákerné obchvaty diabla? Mecem sa ako smeť po kútoch, vláči ma po prachu zeme táto prekliata beštia pekla, vediac, že bedára najľahšie dostane do bohorúhačstva. Vie, že keby som stratil všetku česť, nepotreboval by som nič. Skazený človek, keď nemá nič, nechce mať ani Boha.”

Dilong sa nedal zlákať, zviesť ani zlomiť; opretý o svoj najhlbší „bytostný stred”, prekonal vnútornú krízu.

V kapitolách Na svätej pôde a V rímskych bazilikách odclonil, ako cez modlitby, meditácie, obdiv svätosti naplnilo sa jeho búrlivé vnútro upokojujúcou blaženosťou. „Svätá pôda Ríma dýchala mi na dušu úľavou,” priznal tento mních i „rebelant zároveň.

Poklonil sa sv. Jánovi, sv. Petrovi, sv. Pavlovi, najhlbšie sv. Antonkovi, zrejme miláčikovi svojho srdca: „Blížil som sa k nemu, hovoril som s ním, nie ústami, ale srdcom, celým utýraným srdcom som ho prosil, aby sa ma ujal, som v strašnej biede.”

V bazilike sv. Antonka, kde „skúmal cesty svojho života”, zadumal sa nad jednou z najzákladnejších otázok vlastnej ľudskej i básnickej existencie: „Nebol som kováčom svojich osudov a pýtam sa: Prečo žijem? Veď som mal niekoľko ráz zomrieť… Bol som nemluvňa, otec môj rozprával, nasmrť som ochorel, lekár hodil rukou: nedožije rána. Prečo som sa musel z cesty vrátiť, neviem. Neskôr som voly pásol, z vysokého štítu som padol a anjel strážca ma odniesol, nezabil som sa. V hlbokej vode topil som sa dva razy a vyšiel som z nej. V druhej svetovej vojne na fronte v Rusku gule ani granáty ma netrafili. Prečo som nezomrel? Prečo ma z tej cesty vždy zavrátil Boh? A dnes predo dvermi svojej staroby sa pýtam: Vykonal som to, prečo zachoval Boh môj život na zemi? Mám za sebou výstrednosti, hriechy, tuláctvá, a čo z toho dám Bohu?… Vy, ktorí túto knihu v rukách máte, nepochopíte, ako som kvílil v čase tohto poznania. Nepochopíte, ako kŕčovite som zalomil rukami, lebo ste nikdy neviseli jednou rukou nad priepasťou pekla a druhou pri habite Svätca.”

Uveril, že nešlo o náhody, v pozadí pôsobili prozreteľnostné zásahy či zámery.

V kapitole Na oceáne zamyslel sa, obklopený búrlivými vlnami, „nad morom svojho života” a opäť si pripomenul prítomnosť prozreteľnostnej ruky: „Pane, vieš, že som bol deckom vzbury, deckom vzdoru, deckom neposlušným. Vzpieral som sa všetkému na svete a nič mi nebolo nedotknuteľné. Bol som ako obluda, ako bludár, strach šiel zo mňa, fantómom som bol, hotovým fantómom. A ja viem, Pane, ako si ma vtedy pevne držal a kričal si na mňa: Mne neujdeš! More sa vôkol búrilo a Ty, Pane, si mal vystretú ruku a velil si vetrom. Vtedy, čo nastalo chvíľami ticho, načrtal sa na obzoroch môj spustlý tieň, tieň stroskotanca, mávajúceho ešte rukou vo vetre. Ako som sa dostal na hladinu z toľkého dna mora! Pane, v ktorých hĺbkach si ma videl! Na ktorých povrchoch som mátal! Povedz, Pane, z ktorých priepastí si ma ťahal! Nebolo nikoho na svete, odpudil som od seba ľudí, napokon aj divá zver ma obchádzala, len Tvoja ruka rozhrňovala mračná a Tvoj Duch sa vznášal nad vodami.”

Dilong si mohol byť istý, že Božia náruč bola pre neho stále otvorená.

Ešte predtým v kapitole Opustený Kristus si ujasnil, že ho nemôžu považovať - za dezertéra: „I prichodí mi odpovedať mnohým, čo mi dali otázku: Prečo si utiekol? Prečo som si nestal na Slovensku do radov mučeníkov? Pravda, ako ľahko sa to ľuďom povie. Ako ľahko by chceli prekrižovať plány Božie, ktoré má Boh s človekom. Ak naozaj riadi Boh kroky naše, čo bezvýhradne nám treba veriť, potom ani mne neostávalo iné, iba ísť ta, kde ma milosť Božia tiahla. Ale prípad nás, vyhnancov, nespadá do rámca dezercií, ktoré sú totožné s útekom od zásad, od disciplíny, od cti. Čas ešte ukáže, kto utiekol a kto tam v duši svojej ostal.”

On utekal za slobodou, lež so Slovenskom v srdci. S domovinou vnútorne zostal doživotne spätý a stesky za ňou sprevádzali ho na všetkých cestách Európou i Amerikou. Že sa nemohol a nesmel vrátiť domov, do opustenej vlasti, pociťoval ako „vyhnanie z raja”.

Čo sa odzrkadlilo v jeho zbierkach z druhej polovice štyridsiatych rokov? Aký mali ráz? Moja krv, zakľučujúca Dilongovu tvorbu z prvej polovice štyridsiatych rokov, znela trúchlivými, kajúcnymi tónmi. Naopak, jeho prvé povojnové zbierky sú satiricko-kritické, pretože inšpirované politickými udalosťami (zánik samostatného štátu) a politickými emóciami (návrat čechoslovakizmu, nástup komunistov).

Zbierky z tohto krátkeho časového úseku - Súdení (Bratislava 1946), Daváj, daváj! (Stockholm 1946), Kumssty… (Austrália 1946) Vlasť volá (Buenos Aires 1948), Balady (Buenos Aires 1948), Listy z emigrácie (Buenos Aires 1949), Diaľky a pieseň (Buenos Aires 1949) - sú prejavom mimoriadnej básnickej aktivity.

V satirických zbierkach Dilong bol pohotový a trefný, ale aj radikálny a tendenčný. V Súdených vysmieva sa tým, čo rúcali vlastný štát a zrádzali národné tradície. Napríklad obmenou známej Vajanského básne Ja som pyšný, že som Slovák: „Ja sa hanbím, že som Slovák, / moje plemä zradné, / pokorený slovenský rod, / otcovrah tam vládne; / jeden brat môj stál na stráži, / druhý brat ho kole / a krv naša rozliala sa / na slovenské pole.// Ja sa hanbím, že som Slovák, / kliatba na tie hrady, / kde mi bratia jarmo kujú, / reťaze a klady; / voľnosť moju zabíjajú, / slobodu mi kradnú, / otrok budem ponížený / až po tú zem chladnú” (Slovenská hanba).

V zbierke Daváj, daváj! (vydanej pod pseudonymom Ďuro Kyjak) všemožne skarikoval prezidenta Eduarda Beneša, ako neprajníka Slovákov, zradcu Moskvy, záludného politika ovládajúceho z pozadia i komunistov.

Literárny význam zbierky Kumssty aneb we werssích wypsání jak sa statky a hrdla uchráni azs do sweta skonaní czlli twuj pruwodce stále werný na den wssedny i nedelny jakosz i na Pane swátky pro dítky, otce i matky kroz werssowníka wyteczného Syna Piusa Hoňczku nazwaného kazatele slowa Bozsího za temnoty nassistické trápeného. Drukowáno w Austrálii literami wdowy Diogenesa Leta Pane MDCCCC-XXXXVI. (v skutočnosti vyšla v Ríme; iba titul a názvy dvadsiatich básní sú češtené) je v tom, že všetky básne sú napísané formou tzv. villonovskej balady (tri osemveršové strofy so záverečným štvorveršovým „poslaním”); napísané brilantnou technikou aj s použitím posmešno-ironického postoja i podania tohto francúzskeho stredovekého baladika.

Biľag „kolaborantstva” stal sa osudný aj pre Dilonga, dokonca i v Argentíne, kde hľadal nádejné útočište.

Po maturite sa Rudolf Dilong stal mníchom františkánskej rehole. Po absolvovaní štúdia katolíckej teológie ho v roku 1929 vysvätili za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva. Po vypuknutí 2. svetovej vojny narukoval ako vojenský kňaz do armády.

V roku 1936 sa na besede v malackom hostinci Bersón zoznámil so židovskou poetkou Valériou Reiszovou, ktorú ochránil pred deportáciou do koncentračného tábora a s ktorou splodil v roku 1942 Dagmar. Valéria konvertovala na katolicizmus pred 15. marcom 1939. Po Dilongovej emigrácii sa vydala za Jozefa Krivdu. Dcéra Dagmar sa vydala za Jozefa Kota a narodila sa im jediná Dilongova vnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková.

V roku 1945 odišiel Dilong do emigrácie. Najskôr sa usadil v Ríme, v roku 1947 odišiel do Argentíny, kde najskôr pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires. Redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA. Tu pracoval ako redaktor Listov sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov.

V roku 1969 navštívil Slovensko a mal v pláne zostať tu. Existuje niekoľko verzií, prečo tak neurobil.

Dilong sa svojou tvorbou radí medzi najvýznamnejších a najplodnejších autorov katolíckej moderny. Venoval sa najmä písaniu poézie, no i dráme. Bol tiež zakladateľom časopisu Postup. Svoje diela umiestňoval do vidieckeho prostredia, venoval sa témam detstva a často opisoval svoju rodnú Oravu, čo mu poskytovalo vítané útočište a stabilitu najmä v období 2. svetovej vojny.

Dilong vydal množstvo zbierok. Popri tom publikoval básne v časopisoch - okrem náboženskej tematiky išlo aj o básne s politickým nádychom. V duchu františkánskej nálady tých čias. Práve angažovanie v časoch Slovenskej republiky bolo zrejme hlavným dôvodom, prečo po zmene pomerov v roku 1945 zo Slovenska emigroval.

V Amerike však Dilong nezaháľal, vydal tam množstvo diel. A okrem toho redigoval časopis Listy sv. Františka.

V roku 1973 prosil Gajdoša o sériu životopisných článkov o významných františkánoch, do uvedeného časopisu.

Dilong o sebe v tom istom liste napísal: “Mám sa inak pomalý, zdravý som a o dva roky budem mať 70-ku. A v inom liste napísal: “Nuž a ináč potichy, v utiahnutí a pokání prežívam dni svojej smutnej staroby.

V roku 1969 sa stretol s Valériou, dcérou Dagmar i vnučkou vo Viedni.

Rudolf Dilong zomrel 7. apríla 1986 v Pittsburgu.

Dilongovi literárni kritici dali mnoho prívlastkov - utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody. Bol považovaný za básnika-búrliváka.

tags: #rudolf #dilong #dieta

Populárne príspevky:

• Kompletný sprievodca zdravým chudnutím
• Podrobný sprievodca striedavou starostlivosťou
• Sprievodca po narodení dieťaťa
• Odvádzanie od zlého správania u detí
• Ako naučiť dieťa zaspávať