Každé dieťa má právo narodiť sa ako nová osobnosť, nie ako náhradné dieťa.
Môj priateľ je náhradné dieťa... Nikdy nebudem dosť dobrý, ani ty nebudeš? Keď som ho prvýkrát spoznala, bol ako kameň - navonok chladný, odťažitý, nepriehľadný. Až keď sa rozhodol, že som dostatočne hodnotný človek, aby ma k sebe pustil o trošku bližšie, som sa dozvedela, ako veľmi je jeho múr prerastený minulosťou. Bol „náhradným dieťaťom“ - ide o emocionálny a psychický syndróm, fenomén, ktorý prvýkrát popísali v r.1964.
On sa však odo mňa odvracal a tvrdil, že nikdy neurobí dosť, aby bol dosť dobrý. Nikto nikdy nebude dosť dobrí. Ani ja. Trpel úzkosťami, sociálnou izoláciou, depresiou. A „k telu“ si pripúšťal len málokoho - aj mne to trvalo, než sa mi vôbec zdôveril.
Môj priateľ bol mladším súrodencom brata, ktorého rodičia preferovali, vyzdvihovali, milovali. Po jeho smrti sa obrátili naňho - „mal si to byť ty, kto mal zomrieť“ - kruté slová, ktoré si vzal, bohužiaľ, za svoje. Trpel nimi do dospelosti. Ako malý sa však snažil bratovi vyrovnať - prevziať aspoň niečo z jeho vlastností, dokonalosti, no v skutočnosti vyrastal v jeho tieni.
Rodičia sa so smrťou preferovaného syna nevyrovnali. A hoci robil, čo mohol, aby im strateného syna vynahradil, aby rodičov „vyliečil“, nebolo to v jeho moci, preto sa cítil, že zlyhal a zlyháva vlastne celý život.
Syndróm náhradného dieťaťa
Náhradné dieťa je termín, ktorý prvýkrát popísali v r.1964 Albert C. Cain a Barbara S. Cain a tento fenomén súvisel práve s deťmi narodenými ako náhrada celej generácie, zahynutej počas holokaustu, alebo náhrada, ktorá má zaplniť prázdne miesta po deťoch zosnulých počas druhej svetovej vojny.
Problém nastáva, pokiaľ si rodičia neprejdú všetkými štádiami smútku, žiaľu a smrť dieťaťa, tak neprestaviteľnú, bolestivú a devastujúcu stratu, si nespracujú hoci aj prostredníctvom odbornej pomoci (všetci sa zhodneme, že zo straty dieťaťa sa rodič len tak ľahko nespamätá), ťažko si vybudujú dobrý vzťah s deťmi nasledujúcimi a ovplyvní to nielen celú rodinu, jej život, ale aj komunitu.
Kto vlastne som JA?
Definícia náhradného dieťaťa znie - ide o dieťa, ktoré je narodené, aby zaujalo miesto zosnulého dieťaťa. Túto definíciu podľa webu PsychologyToday rozšírili výskumníci na akékoľvek dieťa, ktoré má túto prázdnotu za úlohu zaplniť - teda aj adoptované, narodené tesne po smrti súrodenca, mladší súrodenec, starší, alebo preživšia dvojička. Niektoré deti toto bremeno prevezmú na svoje plecia sami od seba.
Spoločný problém týchto detí, ktorý psychológov tak zaujíma, je vývoj identity - mnohé totiž akoby preberali identitu zosnulého dieťaťa (vytvoria si pseudoidentitu), alebo mali kvôli psychopatologickému správaniu rodičov problém s jej budovaním. Nevedia, kto vlastne sú, aké sú, aké sú ich „vlastné“ vlastnosti a črty.
Ty môžeš za smrť nášho dieťaťa?
Emocionálne nevyrovnaní rodičia dokážu zvaľovať vinu za stratu dieťaťa na náhradné dieťa, idealizujú si zosnulé a postavia ho na piedestál a náhradné s ním porovnávajú, tvrdia, že nikdy nebude také dobré, milé, inteligentné, talentované.
Majú problém nadviazať s náhradným dieťaťom plnohodnotný vzťah, v ktorom by rešpektovali jeho práva a akceptovali jeho identitu - individualitu, osobnosť a špecifické črty. Niektorí rodičia náhradné dieťa ignorujú. Iní ho prehnane ochraňujú:
3 typy náhradného dieťaťa
- Prvým typom je dieťa žijúce v rodine premoženej vinou a tichom - mŕtve dieťa akoby rodinu prenasledovalo, strašilo.
- Druhým je dieťa, ktoré rodičia prehnane chránia, viažu si ho na seba, držia tesne pri sebe, pretože svet považujú za nebezpečné miesto, kde sa dá všade zraniť, prísť o život.
- A tretí typ, „vzkriesené“ dieťa rodičia považujú za reinkarnáciu toho zosnulého.
V roku 1980 psychiatri Robert Krell (prežil holokaust) a Leslie Rabkin definovali tieto tri typy náhradného dieťaťa.
Problémy, ktorými náhradné deti často trpia
Že došlo k pomenovaniu a identifikácii „náhradných“ detí, považujú za kľúčové práve dospelé deti narodené ako náhradné. Mnohé totiž trpia depresiou, úzkosťami, perfekcionizmom, nízkym sebavedomím, sebaúctou, menejcennosťou, presvedčením, že musia uspokojiť svojich rodičov, vyhovieť im, mnohí dokonca obsedantno-kompulzívnymi poruchami vyplývajúcimi z tohto presvedčenia.
Trápia ich strašné pocity viny (že oni „prežili“ a súrodenec nie), čo sa podpisuje pod životnú spokojnosť, vzťahy s partnermi, rodičmi, vlastnými deťmi. Cítili sa ako „krutá pripomienka zosnulého dieťaťa“.
Terapeuti liečili nezriedka „len“ ich depresiu a úzkosti, nevedeli, že korene ležia v syndróme náhradného dieťaťa - mnohé náhradné deti to samé nevedia. Psychológovia dokonca hovoria, že na to prídu až v dobe, keď už pracujú s treťou generáciou náhradných detí - teda ich vnúčatami - takéto negatívne dôsledky má syndróm na ďalšie generácie.
Slávne náhradné deti
Vedeli ste napríklad, že mnoho slávnych osobností bolo náhradnými deťmi? Píše o nich v oceňovanej knihe aj koautorka Rita Silverman (huffpost.com, Replacement Child: The Unconscious Script).
Patrili sem napríklad americký hudobník a spevák Elvis Presley (dvojička bez dvojičky), holandský maliar Vincent van Gogh (narodil sa rok po smrti brata, dokonca mu dali identické meno), španielsky maliar Salvatore Dalí (tiež dostal po zosnulom súrodencovi rovnaké meno)...
Ale aj americká herečka Katherine Hepburn (narodeniny zosnulého brata si vzala za svoje), švajčiarsky psychiater a psychoanalytik Carl Gustav Jung či britský herec z Ružového pantera Peter Sellers.
Fenomén naďalej pod „mikroskopom“ vedcov
Tento fenomén je aktuálny aj dnes. Samozrejme, ak sa po smrti súrodenca veľmi skoro narodí ďalšie dieťa, môže to byť aj ozdravujúce.
So žiaľom však rodičia musia aktívne pracovať, nemaskovať ho, neututlávať, neignorovať ani nezatláčať do úzadia či pochovávať - môžu si vyvinúť posttraumatickú stresovú poruchu, alebo pokračovať vo vzťahu so zosnulým dieťaťom cez to novonarodené alebo žijúce.
Každé dieťa sa však má narodiť nie ako náhradník, nie „namiesto“ niekoho, ale ako nová osoba. Fenoménu sa napokon venujú aj ďalšie klinické a výskumné štúdie, no stále ostáva mnoho nezodpovedaných otázok...
A môj priateľ? Odstrihol sa a žije život ďaleko za svojím múrom. Literárne aj doslova povedané.
Austrálski rodičia opustili náhradné dieťa s Downovým syndrómom | 60 minút Austrália
Diéty a snaha o dosiahnutie ideálnej postavy
Diéty a snaha o dosiahnutie ideálnej postavy sú témou, ktorá sa v spoločnosti neustále pretriasa. Často sa však zabúda na to, že prehnané diéty môžu viesť k zdravotným problémom a psychickej nepohode.
Keď sa povie anorexia, vyskočí vám pred očami stereotypný obraz chodiacej kostry, ktorá vzbudzuje odpor. Odstrašujúcich a varovných príkladov existuje mnoho, až by si človek myslel, že poskytol dostatočné množstvo informácií na prevenciu týchto porúch. Existujú však ľudia a zväčša sú to mladí ľudia, ktorí anorexiu uznávajú ako modlu a ako životný štýl.
Anorexia sa prejavuje slabosťou, zníženou imunitou, neustálym hladom a myšlienkami na jedlo, vypadávaním vlasov, neustálym pocitom chladu a samozrejme veľkým úbytkom telesnej hmotnosti. Jej liečba je vždy náročná a dlhodobá.
Signály, že vaše dievčatko môže trpieť anorexiou:
- vidíte ju málo pri otvorenej chladničke. V jej veku je hlad a nenásytnosť predsa zdravá
- kvŕka jej často v žalúdku
- veľa pije namiesto toho, aby jedla
- často sa obzerá nahá pred zrkadlom
- nájdete u nej výstrižky o zdravej strave a knihy o výžive
- ihneď po jedle ide na toaletu, kde obsah vyvracia
- je viac unavená, má bledú pokožku
- rodina vám vraví, že schudla, hoci vy ten úbytok váhy nepostrehnete
- je nervózna, keď sa blížia rodinné udalosti, sviatky a "obžerstvá", kde by bola nútená jesť
- nadáva na jedlo, tvrdí, že je otrava, mraští obočie, keď varíte
Smutné? Choré? Posadnutosť hmotnosťou a vzhľadom i neustálou kontrolou sa prejavuje v našich životoch čoraz častejšie. Anorexia je často označovaná ako choroba mladých dievčat, v skutočnosti medzi jej obete patria aj mnohé dospelé ženy, chlapci či muži. Dnes sa už prakticky stalo módou medzi celebritami, zverovať sa s prekonanou anorexiou na verejnosti.
Vtipné obrázky zo života
Humor je skvelý spôsob, ako sa vyrovnať s realitou. Smutné diéty a s nimi spojené situácie môžu byť zdrojom zábavy, ak sa na ne pozrieme s nadhľadom. Internet je plný vtipných obrázkov, ktoré parodujú diétne prehrešky, absurdity diétnych odporúčaní alebo trpkú realitu života s neustálym obmedzovaním.
Používatelia internetu sa radi delia o svoje vtipné skúsenosti s diétami a zdravým životným štýlom. Tieto príbehy často obsahujú:
- Nečakané prehrešky: Príbehy o tom, ako sa človek snaží dodržiavať diétu, ale nakoniec podľahne pokušeniu a zje niečo nezdravé.
- Zábavné omyly: Príbehy o tom, ako sa človek pomýli pri príprave jedla alebo cvičení a spôsobí tým vtipnú situáciu.
- Irónia osudu: Príbehy o tom, ako sa človek snaží schudnúť, ale nakoniec priberie ešte viac.
Príklad vtipného príbehu:
McDonald's pre nešťastníka: "Toto jednému nešťastníkovi naservírovali v McDonalde." (Obrázok pravdepodobne ukazuje nejakú chybu v objednávke alebo vtipnú situáciu, ktorá sa stala v reštaurácii.)
Ďalší vtipný príbeh:
Otec a kondómy: "Otec sa rozpráva v drogérii so svojim 8 ročným synom. Syn zbadal kondómy a pýta sa na čo to je. Otec: To sú na víkend. 3 na piatok, 3 na sobotu a 3 na nedeľu. Syn: Super! A na čo sú krabičky so 6 kusmi? Otec: To je pre vysokoškoláka - 2 na piatok, 2 na sobotu a 2 na nedeľu. Syn: Vav!" (Vtipná situácia s nevinným dieťaťom, ktoré nerozumie sexuálnemu kontextu.)
A ešte jeden:
Želanie starenky: "Starenka chytí zlatú rybku, ktorá sa jej pýta, čo by si želala. "Chcela by som byť mladá a krásna." Stalo sa. Druhé želanie: "Chcela by som, aby sa moja chalúpka zmenila na krásnu vilu." Stalo sa. Tretie želanie: "Chcela by som, aby sa môj pes zmenil na krásneho a silného muža." Všetky tri želania sa jej splnili. Zlatá rybka sa stratila a tu ju chytí mládenec za plecia a hovorí: "No vidíš, keby si ma včera nedala vykastrovať, mohli sme si užívať." (Čierny humor o nečakaných následkoch splnených želaní.)
Humor ako terapia:
- Získať nadhľad: Smiech nám umožňuje pozrieť sa na diétnu problematiku z inej perspektívy a uvedomiť si, že nie je všetko tak vážne, ako sa na prvý pohľad zdá.
- Uvoľniť stres: Smiech uvoľňuje endorfíny, ktoré majú pozitívny vplyv na našu náladu a pomáhajú nám zbaviť sa stresu a napätia.
- Zlepšiť sebavedomie: Smiech na vlastný účet nám umožňuje prijať svoje nedostatky a uvedomiť si, že nie sme dokonalí, čo vedie k zvýšeniu sebavedomia a spokojnosti so sebou samým.
Zdravý prístup k diétam:
- Zdravá strava: Vyvážená strava bohatá na ovocie, zeleninu, celozrnné výrobky a bielkoviny je základom zdravého životného štýlu.
- Pravidelný pohyb: Pravidelná fyzická aktivita pomáha spaľovať kalórie, zlepšuje náladu a posilňuje zdravie.
- Pozitívny prístup: Dôležité je mať pozitívny prístup k sebe samému a prijať svoje telo také, aké je.