V súvislosti s metódami asistovanej reprodukcie sa objavujú otázky týkajúce sa ich morálnej prijateľnosti z pohľadu Katolíckej cirkvi. Morálny teológ Ján Viglaš v rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, prečo sú tieto metódy pre Cirkev neprijateľné a aké sú ich etické implikácie.
Cirkev sa snaží vysvetliť svoje stanovisko k umelému oplodneniu, avšak nie všetci mu rozumejú. Ján Viglaš poznamenáva, že ak sa tento problém ľudí nedotýka priamo, postoj Cirkvi často nezaregistrujú. Naopak, keď sa ich to začne týkať a zistia súvisiace riziká a problémy, reagujú otázkou, prečo Cirkev nehovorí viac. Ďalším problémom je, že mnohí sa o učení Cirkvi dozvedajú z médií, kde dochádza k skresleniu.
Základné kritérium pre morálne prijateľnú medicínsku intervenciu je, že napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné. Ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti, aby manželia mohli prirodzene počať, je to v poriadku. Ak však medicína nepotrebuje pohlavný akt a dokonca ani samotných manželov, len ich pohlavné bunky, reprodukcia sa dehumanizuje a plodenie sa redukuje na výrobu a biznis.
Dehumanizácia a redukcia plodenia na biznis
Človek je oveľa viac než len spojenie dvoch buniek a ľudské plodenie je oveľa viac ako len biologická reprodukcia, hoci medicína to takto nazýva. Ľudské odovzdávanie života je mimoriadne originálne, odovzdávajú ho dve osoby, muž a žena, nie dva živočíchy. U ľudí má ísť vždy o slobodné a vedomé rozhodnutie, ktoré predpokladá jedinečný vzťah.
Problémom sú techniky, pri ktorých nie je celkom zrejmé, či ide o napomáhanie pohlavného aktu alebo jeho náhradu. Sú to tie, ktoré umožňujú oplodnenie vajíčka priamo v tele ženy, nie mimo neho. Jednou z nich je vnútromaternicová inseminácia. Pri nej sa spermie, získané z pohlavných orgánov ženy alebo masturbáciou muža, vložia do maternice cez katéter. Hoci sa táto technika môže javiť ako napomáhanie pohlavnému aktu, ak sa spermie získajú masturbáciou, ide o náhradu manželského aktu.
Aj keď je zachované spojenie muža a ženy, táto technika nie je Cirkvou explicitne odporúčaná. Problémom je, že sa zvyčajne stimulujú aj vaječníky ženy, aby dozrelo viac vajíčok, a spermie treba odovzdať okamžite, často v čase ovulácie a v tesnej blízkosti kliniky, čo narúša spontánnosť intímneho života.
Humanae Vitae a otvorenosť životu
Pápež sv. Pavol VI. v encyklike Humanae vitae zdôraznil, že otvorenosť životu a spojenie manželov pri manželskom akte musia zostať zachované. "Rozbitie" manželského aktu sa môže udiať antikoncepciou aj asistovanou reprodukciou. Ak je možný sex bez detí, tak budú možné aj deti bez sexu.
Sv. Ján Pavol II. sa venoval teológii manželstva, ľudského tela a plodenia, aby zdôraznil hlbší rozmer manželstva ako účasti na Božom stvoriteľskom diele. Ľudské plodenie nemá len biologický rozmer. Vďaka antikoncepcii máme zachované spojenie, ale plodenie dávame bokom. Zo sexu sme urobili zábavu a z plodenia biznis.
Keď je základnou podmienkou zachovanie manželského spojenia, očakávať, že Katolícka cirkev zmení svoj postoj, je zbytočné. Ľudský život je Boží dar, ktorý prišiel na svet vďaka spolupráci manželov na odovzdávaní života, ich podielom na stvoriteľskom akte Boha.
Zamrazovanie embryí: Veľké zlo
Veľkým zlom v celom procese umelého oplodnenia je aj zamrazovanie prebytočných embryí. Keď ženy z rôznych dôvodov nemôžu prijať zamrazené embryá, dostávajú sa do ťažkej vnútornej dilemy, ktorá nemá morálne dobré riešenie. V tomto štádiu už čokoľvek urobíme, je to zlé. Hľadáme najmenej zlé riešenie.
Celé zlo nastalo už vtedy, keď dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, v skúmavke. Od prvého momentu existencie takéhoto nového ľudského života sa s ním zaobchádza ako s predmetom, nie ako s človekom. Následné zamrazenie embrya je ďalší útok na ľudskú dôstojnosť.
Viacerí teológovia sa prikláňajú k tomu, že najmenej zlým riešením sa javí nechať tie embryá v pokoji zomrieť. Ak platby za uskladnenie ukončia, riešenie urobí za nich centrum alebo legislatíva. Cirkev jednoznačne zakazuje dať ich na výskum alebo na terapeutické využitie.
V prípadoch, keď sa ženy obracajú s otázkou, čo robiť so zamrazenými embryami, sa hľadá riešenie spolu s manželom. Niektoré sa rozhodli dať embryám šancu na život, no väčšina žien sa na to už necíti. Zvyčajne sa dospeje k riešeniu, aby si embryá vyžiadali a potom dôstojne uložili na cintoríne.
Ako dlho trvá hormonálna liečba pred samotným IVF?
Prístup Cirkvi k asistovanej reprodukcii
Cirkev nebráni manželom mať deti, ale zdôrazňuje, že manželský akt má mať vždy plodivý a spojivý charakter. Plodivý v zmysle, že sa nebráni umelými metódami potenciálnemu počatiu života, a spojivý v zmysle úplný (muž vždy vyvrcholí v pošve ženy).
Právo na dieťa neexistuje, dieťa je Boží dar. Aj keď sa medicína dokáže "hrať na Boha" v otázke plodenia života, stále je to dotyk Stvoriteľa. Umelé oplodnenie in vitro (IVF) je lekársky postup, pri ktorom sa spájajú spermie a vajíčko v laboratórnych podmienkach. To umožňuje neplodným párom počať dieťa mimo pohlavného styku.
Cirkev považuje za morálne prípustné metódy, ktoré sa zameriavajú na liečbu základných fyzických alebo hormonálnych problémov spôsobujúcich neplodnosť, namiesto toho, aby sa ich snažili obísť. Asistovaná reprodukcia sa s dieťaťom zaobchádza ako s produktom, pretože sa v podstate vyrábajú deti takmer v priemyselnom meradle.
Pri asistovanej reprodukcii sa žene odoberie časť vajíčok vyvolaním hyperovulácie. Vajíčka sa potom spoja so spermiami muža. Počas procesu sa vytvorí niekoľko ľudských embryí, ktoré sa potom triedia podľa kvality buniek. Takmer polovica ľudských embryí vytvorených v rámci asistovanej reprodukcie sa počas procesu vyradí.
Hoci sa niektoré páry rozhodnú pre umelé oplodnenie, Cirkev zdôrazňuje, že žiadny cieľ, aj keď je sám osebe ušľachtilý, nemôže ospravedlniť manipuláciu so začatým ľudským životom. S ľudským zárodkom treba zaobchádzať ako s osobou, nie ako s vecou.
Subkomisia pre bioetiku Konferencie biskupov Slovenska konštatovala, že pri etickom hodnotení darcovstva ľudských pohlavných buniek je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa. Každé dieťa má právo byť počaté prostredníctvom znakov vyjadrujúcich manželskú lásku medzi mužom a ženou.
Heterológne procedúry umelého oplodnenia nahradzujú spojenie medzi manželskou láskou a prenášaním života, zatemňujú osobný komponent plodenia a spôsobujú narušenie rodinných vzťahov. Anonymita "darcu" gamét nerešpektuje právo dieťaťa poznať svoj biologický pôvod.
Je falošný názor, ktorý chce odôvodniť opodstatnenosť heterológneho umelého oplodnenia túžbou manželov mať vlastné dieťa. "Darca" gamét sa stáva skutočným genetickým rodičom dieťaťa. Zároveň sa vylučuje druhý z manželov, ktorý ostáva iba "sociálnym rodičom".
V prípade umelého oplodnenia sa často stretávame s eugenickou selekciou a následným zničením ľudských embryí. Aj keď sa použijú len spermie a vajíčka každého z manželov, etické zverenie splodenia potomstva najatým technikom tretej strany je problematické.
Príbeh Jenny Vaughnovej, ktorá podstúpila IVF a stratila svoje dvojčatá, poukazuje na emocionálne a morálne dilemy spojené s touto metódou. Jej obrátenie a následné odmietnutie IVF zdôrazňuje potrebu hlbšieho zamyslenia sa nad etickými aspektmi.
Páry s neplodnosťou sú povzbudzované k adopcii dieťaťa. Cirkev nebráni liečbe neplodnosti, ale odmieta metódy, ktoré nahrádzajú manželský akt a dehumanizujú proces plodenia.
tags: #umele #oplodnenie #ocami #cirkvi