Mať alebo nemať dieťa do tridsiatky, to je otázka! Kedy je ten správny čas?
Diagnóza 1: Kedykoľvek a nikdy
„Pri sfukovaní sviečok na torte s číslom 22 som precitla. Infantilná idea mojich pubertálnych čias bola: v 28 prvé dieťa, v 30 druhé, pre istotu sterilizácia a hor sa žiť život,“ začína tvrdým skokom do nežnej témy materstva 27-ročná Vanda.
„Výšku som skončila v 25, s brigádnickou praxou v curriculum vitae, bez vlastného bytu, bez auta. Čiže mi do tridsiatky zostalo 5 rokov na to, aby som si pritiahla džob, v ktorom ma ohodnotia tak, aby som sa hmotne zaopatrila, plus, samozrejme, udržala vzťah s potenciálnym otcom mojich detí (ktorého ak som neulovila na škole alebo počas prvého roku v práci, tak s deckom do tridsiatky sa môžem rozlúčiť), no a vo finále úspešne otehotnela. Na prvý šup, pochopiteľne. Úprimne? Takýto scenár nevychádza 90 percentám mojich priateľov. S frajerom vyznávame dni nezávislosti, nekujeme veľké plány do ďalekej budúcnosti, život predsa prebieha tu a teraz, tak načo vôbec plánovať? Som presvedčená, že raz budem matkou, len som svoje tínedžerské ciele odročila na neurčitý čas.“
Energická Nikola (26) sa vedľa Stana prebúdza už 5 rokov, ale optimálny termín množenia z nej tiež nevypáčime. Obaja vedia, že RAZ budú plodiť, rodiť aj ujúchať na svadbe, no určite nie túto sezónu. „Len nedávno sme sa so Stanom osamostatnili, užívame si taký reálne reálny život. Zatiaľ mi to takto vyhovuje, no myslím si, že do dvoch rokov sa to zvrtne, asi je tá tridsiatka prelomová.“
Diagnóza 2: Nikdy!
„Mať teraz dieťa, tak som absolútne odpísaná. Bez kvalitných pracovných zárezov by bol návrat na pracovný trh po dvoch rokoch materskej čistou samovraždou. Chcem stále cestovať, dobre spať, jesť, vzdelávať sa a kupovať si tony handier bez výčitiek. To, čo ma na materstve desí najviac, je tá izolovanosť od okolia, znížená možnosť intelektuálneho rozvoja a úplná až doživotná strata osobnej slobody. Celý život podriaďovať dieťaťu? Ďakujem, neprosím,“ odhodlane vyhlasuje Nikola, ktorá práve začala kariéru realitnej maklérky.
Klub úprimných žien s heslom NIKDY prijal pod svoje drsné krídla ďalšiu členku, Eriku: „Nech to vyznie akokoľvek sebecky, ja nie som ochotná vymeniť svoju slobodu za utieranie detských zadočkov, šprintovať namiesto trénovania na maratón za malým okolo detského ihriska a za vrchol adrenalínu považovať ‚baby-friendly‘ dovolenku v egyptskom rezorte.“ Erike dvíha tlak permanentnosť toho celého v rovnici Keď sa to narodí, bude to tu navždy. A ona má triašku z vecí, ktoré sú „forever“ bez možnosti otočenia volantu.
„Vždy, keď vidím kamarátky kočíkovať, je mi ich trocha ľúto. Mám pocit, akoby narodením dieťaťa stratili svoje JA.“
Našťastie ma všadeprítomná opantanosť báb túžbou porodiť do tridsiatky necháva vlažnú. „Ak sa nejaká žena obáva, že ju deti ozbíjajú o mladosť, nech to riskne, porodí a potom uvidí. S deťmi nikdy nevyrastiete, nezostanete už nikdy samy, ste ich vzorom, bohom! Na druhej strane, aj ja občas pištím, že sa nemôžem ustrojiť ako ‚párty animal‘ (keby som mesačne nezhromažďovala päť balení plienok, netuchli by mi v skrini dvoje rifle, ale desať a štýlových, ale čo by som z toho mala o pár rokov?). Potom tu visia také banalitky ako ‚zabudnite na spánok na najbližších desať rokov‘, ale práve v tom má výsadu môj vek (s nočným dojčením 6-krát za sebou bojujem ľahšie ako moje spolupútničky v tridsaťpäťke). A verte či nie, titul matky ma neuveriteľne zblížil s mojím mužom.“
Diagnóza 3: Ideálny čas
Grafička Zuzka (28) plánovala prírastok po odfajknutí dvoch podmienok: chlapa (motal sa v jej živote osem rokov) a štátnic. „Až s odstupom času môžem vyhlásiť, že som sa rozhodla správne. Otehotnela som totiž v čase, keď som ‚štikala‘ v práci len druhý mesiac! Dnes viem, že žiadna zaoceánska stáž ani energia upísaná korporátu by nedokázali konkurovať môjmu synovi. Vďaka nemu som tvorivejšia ako kedykoľvek predtým. Nepochovala som nič zo svojich záľub, práve naopak, rozširujem si invenčnú zónu. Samozrejme, prirútia sa aj zlé chvíľky, keď sa mi všetko sype na hlavu, ale to sa rýchlo rozplynie. Pesimistické duševné poryvy u vás zaklopú, aj keď ste slobodné, bezdetné a úspešné v práci.“
Prejdime k Mirke. Tá nemala akosi čas na slovíčko plán, lebo otehotnela v 20 rokoch, a dnes triumfuje. Vyzerá na 25 (aj to je urážka), synátor je relatívne samostatná jednotka a ona je v pracovnom rozbehu presne takou intenzitou ako jej bezdetné kolegyne z výšky: „Mňa mama porodila ako 39-ročná, keď už bola na dieťa pripravená zo všetkých uhlov, no nikdy sme si nevybudovali taký hlboký priateľský vzťah, ako mám ja so synom. Možno som podvedome otehotnela práve preto, aby som sa tomu autoritárskemu modelu vyhla.“
Okolo 25-ročnej Lenky už štyri roky pobehuje Klára, ktorá ani len netuší, s čím všetkým jej mama pri štarte zápasila: „Prvé týždne boli strašne, ale strašne ťažké. Keď ste mladé žaby, tak je skutočne čisté psycho zmeniť celé nastavenie cez noc a ešte sa aj nestresovať, aby ste nestratili mlieko.
Vždy, keď na mňa doľahla kríza, filozofovala som, si čo by bolo, keby... sme s mužom počkali. Ale zakaždým mi vyšiel nespochybniteľný výsledok: bez malej si nedokážem predstaviť život, prenikla nám pod kožu a je mi jasné, že by som mohla mať viac skúseností, prácu... Ale čo je to v porovnaní s dušou, ktorá vám prudko skvalitní súkromný život, oproti ďalším trom dekádam v práci, ktorým sa aj tak nevyhnete?“
Diagnóza 4: Nikde nikto
Kategória Absencia samčeka je na osobitný článok (či knihu?). Keďže sme však pri našom (ne)materskom ťažení natrafili aj na baby tohto typu, nedovolili sme si vás ochudobniť aj o kus ich pravdy. „Mám 28 a problém nájsť si chlapa na dlhšie, ako je skúšobná doba v práci (takže neviem, či by bolo vhodné v takom krátkom čase zmáknuť aj dieťa). Popravde, čím viac sa blížim k tridsiatke, tým ubúda aj kandidátov, ktorí by mali záujem. Prinajhoršom to vidím na umelé oplodnenie alebo nájazd do nočného mesta s cieľom inseminácie od najlepšieho genetického materiálu.“ Len aby ste rozumeli, Nina je vedkyňa.
Až po okraj flegmatická dvadsaťšesťročná Simona má v hlave upratané a dúfa, že vpád pána Božského bude míľnikom roku 2014: „V ideálnej situácii by som sa nepriečila mať dieťa aj tu a teraz, ale pre mňa je ideálna situácia tam, kde je ten správny partner. Toho však nemám, ale hľadám (teda skôr čakám na náhodu). V mojich predchádzajúcich vzťahoch figurovali muži, ktorí ma zahrňovali do svojich familiárnych úvah, no vždy mi pri nich napadlo jednoznačné NIE. Nie s nimi! Ani som si to neuvedomila a moja materinská intuícia vedela, že to nie sú tí praví. Vekovú hranicu som tak vypustila a vnímam to maximálne uvoľnene: Čo sa má stať, stane sa.“
Môj život, moje pravidlá
Keď nás sužujú pochybnosti o materstve, odzrkadľuje to našu nepripravenosť? Alebo sa iba obávame toho, na čom nám záleží? Každá Eva to má právo cítiť inak, inokedy (ak vôbec). Keď neberieme do úvahy matku prírodu, porodiť do tridsiatky je hlavne spoločenský tlak. Musíte byť odolné a nepoľaviť!
Ako Helena, ktorá si s Milošom 10 rokov užívala pôžitkárske aktivity s troma exotickými dovolenkami za rok. Svojím šťastím pravidelne infikovali všetkých prísediacich, až si Miloš zbalil svojich päť slivák a vybral sa hľadať samého seba (nie do Indie, „iba“ do Londýna). A zrazu prileteli (na metle) všetky babky, tetky a spoločenstvá typu: „My sme to hovorili, keby ste mali deti...!“ Tí liberálnejší, ktorí potomkov nemajú zapracovaných ani v najbližšej päťročnici, vyhlásili, že ten chrapúň by to urobil tak či tak. Môžeme o tom polemizovať, no aj tak to nerozsekneme. Rovnako ako dilemu „rodiť či nerodiť do tridsiatky“. Možno je problémom samotná analýza. Keby sme striehli na ideálny čas (väčší obytný priestor, benátsky luster či 25-hektárový pozemok), ľudstvo by už dávno vyhynulo.
Vystihla to Tereza: „Ja mám pocit, že sa k tomu nikdy nerozhýbem! Stále rozmýšľam, či už sme na to pripravení, či budem dobrá mama a vlastne či vôbec chcem byť už mama. Niekedy si želám, aby som už bola tehotná a musela na to reagovať ako na holý fakt, lebo takto to stále odďaľujem a zháňam si najrozličnejšie výhovorky.“ Milé, čo všetko víri v našich hlavách. Tak či onak, všetko je to v relatívnej rovine, a keď sa to stane, možno zrazu zistíte, že je to tá najlepšia „vec“ na svete: „V rukách nemáte nič (okrem dieťaťa), a to je vlastne všetko, o čo ide. A to ostatné? Všetko sa vyrieši. Všetko nepodstatné je vám ľahostajné a žasnete, ako sa všetci radi prispôsobia tomu jedinému.“ Máte už vo svojom rodiacom rébuse jasnejšie? Nie? Dobre. Či už s deťmi, alebo bez nich, čerpajte do maxima z toho, kde práve ste, kým ste a s kým ste.
Bezdetné páry - patent na partnerské blaho?
Britská univerzita Open University zrealizovala v Británii a USA prieskum na vzorke 5 000 ľudí zo všetkých vekových kategórii. Vyplynulo z neho, že bezdetné páry si viac cenia partnerstvo (teda viac preň robia) a sú s ním vcelku spokojnejšie. Čo sa týka spokojnosti so životom, najšťastnejším táborom boli matky, kým ženy bez potomstva z toho vyšli ako najmenej „happy“.
Príbehy známych žien
Topmodelka Vierka Schottertová (35), dve deti, syn Loren a dcéra Gabriela : „Život bez detí si neviem predstaviť. No vtedy to občas bolo naozaj ťažké. Otehotnela som v sedemnástich, a keď žije človek na očiach verejnosti, spoločnosť má pocit, že ho môže súdiť, ako keby žila v jeho koži. Ľudia vedia byť veľmi zlí.“
Speváčka Mária Čírová (27), dve deti, syn Hugo a dcéra Zoe: „Keď som vo svojich čerstvých dvadsiatich rokoch otehotnela, veľa ľudí mi vravelo: Si na to strašne mladučká, čo budeš robiť, pokazíš si život... Lenže my sme sa na to cítili, nebola to náhoda ani omyl. Pochádzam z veľkej rodiny, kde je toľko detí, takže keď to prišlo, strašne som si to vychutnávala.“
Stihli to do 30
Matka roka Britney, prvé dieťa vo veku 23. Jej sestra Jamie Lynn to ešte vyšperkovala, rodila 17-ročná. Reese Witherspoon porodila dcéru v 23 rokoch. Hilary Duff , prvé dieťa v 24. Adéle otehotnela, keď mala 23.
Odborným očkom gynekológa
MuDr. Peter Bača
V ktorom veku sme najplodnejšie?
Najplodnejšia je žena vtedy, keď má najviac vhodných vajíčok, ukončený vývoj, fungujúci neuro-hormonálny systém a ideálny zdravotný aj psychický stav. Teda je to žena okolo 20. až 25. roku života. To však neznamená, že žena vo vyššom veku musí mať automaticky problém s plodnosťou. Mnoho žien dnes posúva hranicu prvého tehotenstva. Uvedomujúc si, podľa nich, svoju dobrú zdravotnú kondíciu, uprednostňujú najprv usporiadanie materiálnych a kariérnych vecí a snahu priviesť dieťa do „ideálnych“ podmienok.
Prečo s vekom stúpa riziko komplikovaného tehotenstva či pôrodu?
V mojej 18-ročnej praxi som nespozoroval zvýšený počet komplikácií, či už s otehotnením, tehotenstvom, alebo pôrodom u žien po tridsiatke, ak sa ženy starajú o svoju kondíciu, zdravie a netrpia nijakými ochoreniami.
Vývoj dieťaťa v piatich rokoch
Päť rokov znamená v živote malého človiečika určitý zlom. Dieťa začína byť pokojnejšie, nadobúda sebavedomie a môžete sa na neho spoľahnúť. Päťročné deti sú spoločenské a priateľstvá hľadajú aj za hranicami svojej rodiny. Chcú sa s kamarátmi navštevovať a stretávať sa na ihriskách. Uprednostňujú zložitejšie hry plné fantázie a dramatickosti. Dieťa v piatich rokoch dokáže vyjadriť svoje pocity, aj keď ešte potrebuje pomoc a čas pri identifikácii zložitých emócií, ako je napríklad frustrácia alebo žiarlivosť. Má oveľa lepšiu kontrolu nad svojimi pocitmi a nečakaných výbuchov hnevu či smútku je postupne menej a menej. Dieťa začína byť trpezlivejšie, no viac uvažuje a atak môže začať prichádzať k menším nezhodám. I keď na jednej strane je päťročná osôbka čím ďalej tým viac nezávislá, na druhej potrebuje aj naďalej veľa vašej lásky a pozornosti. Vaša láska a rodina sú tou najdôležitejšou vecou v živote dieťaťa. Rozsah pozornosti päťročného dieťaťa sa zvýšil a vie sa zamerať na určitú tému na dlhšiu dobu ako doteraz. Chápe, resp. smeruje k pochopeniu jednoduchých pojmov ako je čas (dnes, zajtra, včera), pozná ročné obdobia, učí sa počítať (niektoré vie do 10, iné do 20 alebo aj do 100), pozná niektoré písmená. Mnohé dokonca v tomto veku dokážu napísať a prečítať svoje meno. Pozná a pomenuje 4 až 8 farieb, niektoré deti už ovládajú všetky. Päťročné dieťa vie povedať svoju adresu, ako aj to, kedy má narodeniny, mená rodičov, súrodencov a ďalšej blízkej rodiny. Päťročné dieťa rozpráva veľa, neraz aj samo so sebou. Používa už zložité vety a rado vedie rozhovory s dospelými či na „dospelácke“ témy. Je to malý informátor. Chápe jednoduché vtipy a hádanky, najzábavnejší je tzv. Päťročné dieťa sa každý deň naučí asi 5 až 10 nových slov. Pohyby päťročného dieťaťa sú koordinované a miluje predvádzať nové fyzické zručnosti. Práve teraz prichádza obdobie, keď budete stále častejšie počuť: „Pozri sa na mňa, čo dokážem!“. Dokáže chodiť pospiatky a prejde cez kladinu. Zdá sa vám, že nedokáže vydržať ani chvíľu v pokoji? Behanie, skákanie, kričanie, napríklad aj pri sledovaní televízie či pri večeri, je v tomto veku úplne normálne. Jemné motorické zručnosti dieťaťa sa zlepšujú, čo vedie k väčšej nezávislosti a môžete si všimnúť, že sa snaží, resp. už aj dokáže zaviazať si šnúrky, zapnúť gombíky či učesať si vlasy. Ak to tomu vášmu ešte nejde celkom, pomôžte mu. Čo sa týka stravy, preferuje skôr známe jedlá a surová zelenina mu chutí viac ako varená. Dávajte si pozor - päťročné dieťa má tendenciu napodobňovať rodičov a odmietať rovnaké jedlá ako oni. Kreslite spoločne realistické obrázky - napríklad osoba s hlavou, očami, ústami, nosom, ušami, rukami aj nohami. Všetky výtvory dieťaťa dajte doma na viditeľné miesto a chváľte ho, v tomto období to veľmi potrebuje. Učte dieťa aj o iných kultúrach. Zapájajte dieťa do domácich prác a nechajte ho pomáhať vám. Môže napríklad pri varení niečo miešať, pripraviť múku či maslo do misy. hovienko nie je žiadna traumatizujúce vec, práveže my sme to napríklad využili , že sme chodili dať hovienku Pápá , lebo dosť dlho nechcela kakať do nočníka ani záchoda , hoci bola odplienkovana, ale to kakanie trvalo dlhšie ...ako asi velacsine detí... A pomáhalo práve to, že videla že chodíme Aj my na záchod.. a sama potom niekedy chcela pozrieť čo je v tom záchode hoci teda Tiež som sa snažila, aby tam nepozerala ,Aby len proste videla, že idem na záchod , ale to tomu dieťaťu nevysvetlíš A už aj sa pozrie a ty robíš ovácie , že jej hovienko a ideme ho teraz spláchnuť..a davame mu pa pa..😂😂😂😂Možno pre teba je to zvláštne, ale aspoň dieťa potom nemá traumu, keď vidí hovienko a nemá potrebu zadržiavať stolicu tak, ako to dnes veľa detí robí a každá druhá Téma je to o tom, že dieťa zadržiava....Čiže nie... Neukazujeme vedome dieťaťu: Choď sa pozrieť na krvičku🙈, ale proste sa stane, že príde opýtam sa či čakáš, ty povieš Áno😂😂 A skôr než sa spamätas, už aj ti nazerá do záchoda😂😂😂 A keď máš zrovna krámy , tak logicky tam vidí niečo červené...
Vývoj dieťaťa v jednom roku
Čo už vie povedať dieťa v 12.
Vývoj reči je veľmi individuálny. Najprv sa rozvíja porozumenie, až neskôr aktívna slovná zásoba. Niektoré deti už okolo svojich 1. narodenín zreteľne vyslovia niekoľko jedno- a dvojslabičných slov, ako napríklad mama, tata, baba, pápá alebo nie, bác či dokonca auto. Iným deťom sa jazýček ešte stále nerozviazal a dohovárajú sa džavotaním a mimikou. Ďalšie si tvoria vlastný slovník, ktorým opisujú ľudí, zvieratá, veci, činnosti či jedlá. Mama a otec rýchlo porozumejú reči svojho miláčika. Menej blízki alebo neznámi ľudia však zvyčajne netušia, čo dieťa hovorí, preto im rodičia musia „tlmočiť“.
Koľko meria a váži dieťa v 12.
Ročné dieťa zvyčajne nosí oblečenie vo veľkosti 80 až 86. Váži v priemere 8 900 a 9 600 gramov, čo je obyčajne trojnásobok jeho pôrodnej hmotnosti. Meria 74 až 84 centimetrov, obvod hlavy by mal byť 43 až 49 centimetrov.
Čo dokáže dieťa v 12.
Dieťa v 12. mesiaci zvyčajne vie:
- samostatne sedieť, postaviť sa, pridŕžajúc sa nábytku alebo vás, a znovu sa posadiť,
- uchopiť prštekmi aj drobné predmety vo veľkosti hrášku (kliešťový úchop),
- podávať si predmet z jednej rúčky do druhej, otáčať ho a obzerať si ho zo všetkých strán,
- hovoriť prvé slová a ďalej si rozvíjať porozumenie,
- cielene počúvať (orientovať sa na konkrétny hlas alebo zvuk),
- zapamätať si ľudí a veci, ktoré práve nevidí, nepočuje ani necíti (stálosť objektu),
- pospevovať si spolu s vami jednoduché melódie a tlieskať pri nich do rytmu,
- jesť samostatne rukami a/alebo lyžičkou.
Väčšina ročných detí ešte neprespí celú noc v kuse a pri zaspávaní potrebujú mamu či otca. Niektoré sú v 12.
Čo potrebuje dieťa v 12.
Človek je v tomto veku nesmierne zvedavý a živý, potrebuje priestor, pohyb a príležitosť na objavovanie svojho okolia. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, však musí byť bezpečné. Nikdy ho nenechávajte bez dozoru - najmä nie v kuchyni pri varení, v kúpeľni pri kúpaní a určite nie na balkóne. Vytvorte mu priestor na hranie, na ktorý dovidíte aj z kuchyne. Učte ho, čo je nebezpečné, vysvetľujte mu, prečo musí byť opatrný. Nehodám a úrazom sa nedá vyhnúť na sto percent, spravte však všetko pre zníženie ich rizika.
Prečítajte si niekoľko ďalších rád na vytvorenie bezpečného domova:
- Zabezpečte elektrické zásuvky špeciálnymi poistkami.
- Zaistite nábytkové zásuvky a skrinky, ako aj okná detskými chráničmi.
- Na schodisko nainštalujte ochranné dvierka.
- Pripevnite skrine a skrinky k stene tak, aby nemohli na dieťa spadnúť, keď sa ich chytí.
- Zabezpečte nábytok proti posúvaniu.
- Zaistite alebo odstráňte káble, ktoré voľne ležia na zemi.
- Pri kúpaní a sprchovaní dieťaťa používajte protišmykovú podložku do vane.
- Pri varení v prítomnosti dieťaťa používajte len zadné platne. Rukoväte hrncov a panvíc otočte smerom dozadu.
- Odstráňte z dosahu dieťaťa zapojený elektrospotrebič či kanvicu.
- Odstráňte z kvetináčov okrasné kamienky, kvety s jedovatými listami niekomu venujte.
- Dekorácie, knihy a iné predmety, ktoré sú pre dieťa nebezpečné, preložte na vyššie položené skrinky a poličky alebo ich jednoducho odložte.
- Lieky, čistiace prostriedky a kozmetiku skladujte mimo dosahu dieťaťa.
- Nenechávajte voľne ležať mobilné telefóny, ovládače, zapaľovače, cigarety, zápalky a nože.
- Zamykajte vstupné dvere.
Strava ročného dieťaťa má byť vyvážená a čo najčerstvejšia. Pokrmy pripravujte tak, aby obsahovali menšie aj väčšie kúsky, ktoré si malý jedák sám chytí do prštekov - od hrášku a rezancov cez krajček chleba či plátok jablka až po hrubšie kúsky mäsa. Blízkosť, bezpečnosť, ochrana, pohodlie, starostlivosť a uznanie predstavujú dôležité emocionálne kotvy pre každé dieťa. Či sa dieťa vyvíja správne, to sa môžete opýtať aj pediatra.
Prvý rok života dieťaťa
Prvý rok je v živote dieťaťa určitým medzníkom. Práve vtedy rodičia, ale aj ostatní príbuzní hodnotia, ako sa dieťa vyvíja. Z dojčaťa sa stáva batoľa, a to je predsa veľká vec. „Dvanásť mesiacov je akousi vývojovou hranicou - niektoré deti ju preskočia rýchlejšie, iné neskôr. To však ešte neznamená, že by to pre jedny či pre druhé bolo nejakým zvláštnym prísľubom do budúcnosti,“ uvádza vo svojej knihe Prvých 6 rokov vo vývoji a výchove dieťaťa uznávaný český detský psychológ Zdeněk Matějček.
Rodičia by si nemali myslieť, že dieťa, ktoré už v desiatich mesiacoch suverénne chodí, je malý génius, a to, ktoré v roku a pol ešte len obchádza nábytok, bude nejakým spôsobom „zaostalé“. „Je celkom normálne, ak niektoré deti chodia samostatne už od jedenástich mesiacov a iné sa samé pustia až v pätnástich. Norma je široká. A pre prvé slová ešte širšia. Niektoré deti hovoria prvé zmysluplné slová napríklad už v desiatich mesiacoch a iné až v osemnástich, ale všetko rýchlo doženie,“ upokojuje rodičov odborník.
Prvé kroky
Všeobecne sa očakáva, že dieťa má už v jednom roku chodiť. „Ak sa však ešte nepustilo, zvyčajne už dosť vytrvalo chodí okolo nábytku alebo aj po voľnej ploche, ak ho držíme za jednu ruku,“ uvádza psychológ s tým, že pridržiavanie rodičovskou rukou je často už len skôr symbolické a slúži nie ako fyzická, ale psychická opora. Prvé krôčiky dieťaťa bývajú väčšinou váhavé, urobí ich len pár a radšej sa z opatrnosti už po krátkej chvíli chytí nábytku alebo si pre istotu rýchlo sadne na zadoček. Už o niekoľko dní však capká pomerne isto. Podľa Zdeňka Matějčeka je zaujímavé, že pre deti je ťažšie ako chôdza stáť na mieste bez opory, to zvládnu až o niečo neskôr ako chôdzu. V dvanástich mesiacoch už ale dieťa zvládne prekročiť aj malú prekážku a s pomocou rodičov chodiť po schodoch. Dokáže tiež sedieť na vyvýšenom mieste.
Rozvoj úchopu
A čo jemná motorika? Rodičia sú nadšení, že dieťa začína chodiť, a tak môžu ľahko prehliadnuť dosiahnutie vývojových míľnikov v jemnejších pohyboch ruky a v súhre zraku a ruky. Dieťa okolo jedného roku už cielene dáva kocky dovnútra nádoby, vkladá ich tam, vpúšťa, predtým sa kociek zbavovalo švihom. Snaží sa už stavať jednu kocku na druhú, hoci zatiaľ len veľmi nešikovne a často mu padajú (vplyvom toho, že dieťa na kocky príliš tlačí, kladie ich na kraj alebo ich púšťa neskoro). Je to dané nedokonalosťou uvoľnenia, otvorenia úchopu, aj v tejto oblasti však dochádza k veľkému napredovaniu. V jednom roku už dieťa dokáže chytať predmety do ruky tak, že úchop prispôsobuje veľkosti aj tvaru predmetu, dokonca i jeho polohe. Dokáže sa tiež pevne chytiť - udrží sa na prstoch dospelých alebo na hrazdičke.
Vývoj reči
Zo slabík dieťa okolo jedného roka prechádza na prvé zmysluplné slovíčkam, medzi ne veľmi často patria slová ako bác, mama, baba, pápá. Živo sa zaujíma o riekanky, dokáže už dokonca vysloviť niektoré slová z nich. V jednom roku už dieťa pozná význam veľkého množstva slov, hoci ich ešte samozrejme nedokáže samo vysloviť. Na obrázku však spoľahlivo ukáže, kde je psík a kde mačička. Niekedy už dokonca vedia povedať, čo zvieratká robia (hau hau). V neskoršom období, v prvom štvrťroku druhého roka si rodičia môžu všimnúť, že dieťa si reč trénuje v akýchsi dlhých monológoch zložených z najrozličnejších zvukov, ktorým vôbec nie je rozumieť. Nerozumie im ani samotné dieťa. Zmysel tohto počínania je v tom, že dieťa si intenzívne trénuje artikuláciu.
Rozvoj skúsenosti
Dieťa je v jednom roku už schopné hrať hru na podávanie. Keď mu poviete: „Daj mi,“ podá vám predmety, ktoré má práve v ručičke. Čaká ale, že mu ich vrátime späť, aby nám ich znovu mohlo podať. „Dieťa ešte nepozná budúcnosť, preto ho zbytočne nenapínajte svojím otáľaním. Namiesto radosti by z toho ľahko bola ľútosť či hnev,“ odporúča odborník. Okolo jedného roka už dieťa chápe, že sa dá hrať s vlastným obrazom v zrkadle. Môže sa na svoj obraz smiať, robiť grimasy, rozprávať sa s ním, vzťahovať k nemu ruku, nakláňať sa, až sa ho dotkne nosom. Dieťa tiež začína napodobňovať činnosti, ktoré robia dospelí. Chápe, že handrou sa utiera prach alebo vareškou sa mieša jedlo. Napodobňovanie je preň spôsob učenia sa.
Ako sme už povedali v úvode, každé dieťa sa vyvíja trochu inak, niekedy je však treba spozornieť a radšej navštíviť odborníka. Kedy, to si môžete prečítať v tomto našom článku. Zaujíma vás ako pripraviť dieťa do školy? Zapadá vaše dieťa do tabuliek školskej pripravenosti? Čo môžeme ako rodičia vylepšiť a na čo nemáme zabudnúť predtým, než pôjde dieťa do školy? V čom máme jeho vývoj podporovať, akým smerom sa máme pri príprave uberať?
Príprava na školu
Škola. Pre prváčikov veľká neznáma, na ktorú sa tešia a zároveň z nej majú tak trochu i obavy. Škôlkarovi sa nástupom do školy zmení celý svet. Z hravej škôlky, kde sa hralo s kamarátmi, poobede spalo a neskôr sa hralo na školskom dvore, sa zrazu ocitne v školskej lavici, kde bude musieť celý deň sedieť a prechádzať sa len cez prestávky. Namiesto hrania bude musieť počúvať učiteľku, doma nebude oddychovať, ale robiť si domáce úlohy.
Niektorí rodičia sa snažia svoje deti na školu pripraviť, a učia sa s nim už pred nástupom do školy. Doma s budúcim prváčikom denne trávia aj hodinku času nad pracovnými zošitmi, učia svoju ratolesť písmenká, základné počty. Ďalší rodičia ale oponujú, že to je predsa prácou školy a nechcú dieťa učením stresovať. Kto z nich má pravdu? Rodičia, ktorí sú za to, aby sa deti učili už pred vstupom do školy, argumentujú slovami, že budú mať v škole menšie problémy stíhať učivo, a tiež budú pripravené na statickú prácu v lavici. Odporcovia učenia dieťaťa ešte pred školu zase hovoria, že ak sa dieťa základy učiva naučí doma, v škole sa bude nudiť.
Nie je potrebné pripravovať deti na školu v domácom prostredí. „Dôvody sú jednoduché. Rodič nie je pedagóg a často naučí dieťa nesprávnym návykom pri čítaní či písaní, nesleduje detaily, ktoré si všíma profesionál. Čítanie to je aj práca s hlasom, dychom, písanie zase súvisí s rozvojom jemnej motoriky, začína vždy rozcvičením a podobne. „Rodičia tieto časti určite vynechávajú. O to ťažšia je pozícia pedagóga, ktorý sa často aj márne snaží napraviť uvedené chyby. Ako teda prváčika na školu čo najlepšie pripraviť? Doporučujeme s deťmi veľa kresliť, pozorovať svet okolo seba a odpovedať im na všetky všetečné otázky. Pre rozvoj jemnej motoriky majstrovať z papiera či iných materiálov (skladať, strihať, lepiť) alebo hrať Mikádo.
Po nástupe do školy si treba nájsť s dieťaťom pravidelný čas, v ktorom sa budú učiť, a pomôcť mu aspoň v začiatkoch s domácimi úlohami. Učitelia však nedoporučujú rodičom, aby deťom hovorili, čo majú robiť, ale pokúsili sa nechať ich pracovať samostatne - pomôcť im treba len vtedy, ak si s úlohou nevedia rady.
- Minimálne v prvom školskom roku je potrebné podať deťom pri učení pomocnú ruku.
- Povzbudzujte dieťa, aby sa pri prvých problémoch nevzdalo, náročný je najmä prvý polrok, potom by si už dieťa na školské tempo malo pomaly zvyknúť.
Správna výchova
Zvoliť ten správny štýl výchovy pre vaše dieťa je naozaj náročné. Psychologička ale hovorí, že ak vaše dieťa prejavuje tieto znaky, vaša výchova je rozhodne správna. Mnoho rodičov sa obáva, či svoje dieťa vychováva správne. Čoraz viac sa na nás valia informácie o tom, aký je najlepší druh výchovy , čo treba robiť a čo naopak nerobiť, aby z vášho dieťaťa vyrástla plnohodnotná ľudská bytosť.
Jednou veľkou pravdou ale je, že tým najdôležitejším, je riadiť sa svojim inštinktom. Mama najlepšie vie, čo jej pre jej dieťa dobré, akosi sama vycíti, aký druh výchovy by mala zvoliť. Preto stačí iba počúvať svoj materinský inštinkt. Ak sa ale zamýšľate, či robíte dobre, tu je niekoľko znakov, o ktorých hovorí klinická psychologička Nadane van der Linden. Podľa nich zistíte, že pri výchove postupujete správne.
1. Dieťa používa množstvo emócií
Niekedy je načasovanie emócii vášho dieťaťa viac ako nevhodné. Určite poznáte záchvat hnevu v obchode, obrovský plač v čakárni u lekára alebo obrovské prejavy šťastia a radosti na návšteve. Často sme z týchto emočných prejavov vyšťavené a hanbíme sa, ale treba si uvedomiť jednu vec. To, že dieťa dáva najavo svoje emócie, je to najlepšie. Je veľmi znepokojujúce, ak dieťa svoje emócie skrýva a bojí sa ich prejaviť, či už ide o tie dobré alebo zlé. V tomto prípade ide o veľké problémy vo vzťahu dieťa-rodič, upozorňuje psychologička Preto hovorte s deťmi o ich pocitoch a emóciách, preukážte empatiu a pochopenie.
2. Dieťa príde za vami ak má nejaký problém
V prípade, že má vaše dieťa nejaký problém a príde sa o svoje pocity s vami podeliť, vyhrali ste. Môžete si byť istá, že ste pre dieťa poskytli dostatočnú starostlivosť a vytvorilo sa medzi vami veľké puto. Dôležité je, aby ste aj naďalej venovali dieťaťu pozornosť, jeho problémy vypočuli a snažili sa mu pomôcť. Takto si vytvárate vzťah aj do ďalšieho života a môžete si byť istá, že to budete práve vy, ku komu sa bude chodiť zdôverovať.
3. Dieťa môže hovoriť o všetkom bez toho, aby sa bálo vašej reakcie
Mnoho detí zatajuje niektoré veci, pretože sa obáva reakcie svojho rodiča. Vytvárať v deťoch dojem strachu ale nie je najvhodnejšie, pretože sa často stáva, že deti sa boja prísť za mamou či otcom, pretože nevedia, či ich reakcia nebude prehnaná. Snažte sa byť preto chápaví a skôr, ako vás prevalcujú emócie dieťa vypočujte.
4. Dieťa nekritizujete a neškatuľkujete
Už od bábätka dávame my, ale aj naše okolie, deťom rôzne prívlastky. A zlou správou je, že zväčša ide o tie negatívne. Pozri aký je zlý, nezbedný, neposedný, nezastaviteľný... Ak dieťa vyrastá v takotmo prostredí a neustále o sebe počúva aké je, automaticky to preberá a i ono sa za také považuje. Ako správny rodič by ste sa tomuto mali vyhnúť. Namiesto toho, aby ste prehnane kritizovali skúste dieťa pochváliť. Pochvala, tá naozaj dokáže zázraky.
5. Dieťa má veľa záujmov a záľub
Každé dieťa by malo mať nejaké záľuby. Či už ide o šport, hudbu, tanec, čítanie, kreslenie... Dôležité je, podporiť deti v ich záujmoch a určite ich nenútiť do niečoho, čo sa im nepozdáva. Rodičia by si nikdy cez deti nemali plniť svoje nesplnené túžby.
6. Dieťa má určité hranice
Čoraz viac rodičov volí tzv. výchovu bez hraníc. Svoje dieťa berú ako rovnocenného partnera, ktorý nemusí dodržiavať pravidlá, nepozná zákazy ani príkazy. Psychológovia ale takýto prístup absolútne neodporúčajú a hovoria, že deti, ktoré žijú v rodine bez pravidiel, majú v dospelosti veľa problémov.
Vývoj dieťaťa v predškolskom veku (2-6 rokov)
Dieťa rastie priam pred očami. Mení sa z malého bábätka na predškoláka. Môžeme to vidieť na jeho fyzickom vývine, ale aj emocionálnom, sociálnom a kognitívnom. Medzi 2. - 6. Rodičia môžu pozorovať, že dieťa žije naozaj naplno a využíva každú možnú chvíľku na to, aby sa hralo, učilo a rozvíjalo. Zlepšujú sa. Dieťa sa stále učí ovládať svoje telo a pocit úspechu ho motivuje k tomu, aby skúšalo nové veci a tak sa ďalej rozvíjalo. Už je schopné skákať na mieste a tiež udržať balans na jednej nohe. Rovnako sa výrazne zlepšujú jeho schopnosti chôdze po schodoch a hádzanie lopty. Koordinácia pohybov tela je stále lepšia, aj keď priestorové videnie ešte stále nie je dostatočne rozvinuté, preto môže pri otočení hlavy naraziť. Vyhľadáva možnosti na fyzické aktivity - obľubuje pieskoviská, chytanie motýľov, chrobákov, práce na záhrade. Toto obdobie je pre rodičov náročné - pohyblivé dieťa priťahuje nehody. Rodičia sa ho snažia chrániť tým, že mu obmedzujú pohyb.
Spolu s hrubou motorikou sa rozvíjajú aj jemnomotorické zručnosti dieťaťa - tie potrebuje pre svoju budúcnosť v škole. Pomaly sa ukazuje, či bude pravák alebo ľavák - lateralita nie je celkom vyhranená. Dieťa sa snaží osamostatňovať - chce robiť všetko samo. Rozvíja sa jeho osobnosť a tiež aj samostatnosť. Po 4. roku skúma a učí sa vyjadrovať svoje emócie - rozprávaním, gestami, zvukmi, hrou. Je tiež spoločenské a rado sa pohybuje medzi inými ľuďmi a deťmi. Vyskytujú sa tiež uňho imaginatívni priatelia - preto ho môžete nájsť sa s nimi hrať, rozprávať sa a niekedy vyžaduje, aby sa s nimi pozdravili aj rodičia. Táto fáza sama pominie. Dieťa používa slová ďakujem, prosím, prepáč a začína pociťovať empatiu. Znižuje sa počet záchvatov zlosti - najmä preto, že už vie vyjadriť, čo chce a ostatní mu rozumejú. Môže začať klamať a fabulovať - (neurobil som to, chytil som hrocha…). Záchvaty zlosti sú menej časté, ale práve udalosti z jeho okolia môžu byť ich opätovným spúšťačom - rozvod, sťahovanie, narodenie súrodenca - prechodne sa môže zmeniť nálada a správanie dieťaťa. Avšak rodičia, starí rodičia sú naďalej zdrojom bezpečia a istoty. Napriek tomu dieťa stále viac vyhľadáva rovesníkov, s ktorými sa môže hrať. Chce spievať, tancovať, hrať sa. Učí sa tým rozlišovať medzi fantáziou a realitou. Tiež si začína viac uvedomovať, kým je a začínajú sa hry takto ovplyvnené - dievčatá sa hrajú na mamy, učiteľky, chlapci zase na pretekárov, vojakov… Dieťa začína byť tiež zvedavé na svoje telo a začína ho skúmať - na sebe aj kamarátoch. Štvorročné dieťa začína lepšie riešiť problémy a snaží sa brať do úvahy aj stanovisko druhých. Už dokáže pomenovať základné farby, zarecitovať krátku básničku, učí sa klásť otázky a hľadať odpovede. Chápe už rozdiel medzi veľký, malý, veľa, málo… Pozná svoje meno a tiež aj to, kde býva. Rozumie a vie používať okolo 3 000 slov. Miluje rozprávky, príbehy, rado sa rozpráva - a veľmi veľa rozpráva. Nastáva aj fáza zajakávania sa - snaží sa niečo rýchlo povedať, a pritom zdvojuje prvú slabiku slova alebo viackrát opakuje prvé slovo vo vete. Obľubuje rytmické básničky, pesničky ap. Rozvíja sa tiež jeho fantázia. Pamäť dieťaťa je mechanická a myslenie veľmi konkrétne. Nesmieme však zabudnúť, že každé dieťa sa vyvíja individuálnym tempom.
tags: #zena #co #ma #dieta #vediet