Každý rodič vychováva svoje deti podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Niekedy však pri tom zhone zabúdame na to, že deťom dávame na plecia mnoho zodpovednosti, a to aj za veci, za ktoré by sa nikdy nemali cítiť zodpovedné. Patríte medzi nich aj vy?
Zodpovednosť je cnosť, ktorá mnohým, povedzme si úprimne, chýba. Pod týmto pojmom si predstavujem vlastnosť, vďaka ktorej sa postavíme čelom k dôsledkom nášho chovania a riešeniu problémov, neutekáme pred povinnosťami a plníme sľuby. Je vhodné túto cnosť vštiepiť deťom, avšak treba byť opatrný. Mnohí rodičia robia deti zodpovedné za veci, za ktoré nie sú, a ani by nemali byť nikdy zodpovedné.
1. Deti by nemali byť zodpovedné za emočný stav rodiča
Dieťa nie je zodpovedné za vaše emócie. Zapíšte si to a pripomínajte každý jeden deň. Že vás vytáča jeho hnev alebo plač je váš problém, vaša emócia. Obviňovať za to druhých je zbaviť sa vlastnej zodpovednosti. Znamená to, že dávate dieťaťu zodpovednosť za to, že sami neviete regulovať vlastné emócie.
A za to rozhodne zodpovedné nie je - a ani nemá byť. Dieťa tu nie je na to, aby vám uľahčilo život. Nie je tu na to, aby vám prinieslo šťastie a robilo LEN radosť. To je obrovský omyl, s ktorým ale žije mnoho rodičov. Dieťa je osoba, ktorá sa narodila aby žila svoj život, nie na to, aby tu bola pre vás. Chcieť po ňom, aby svoj život zasvätilo snahe o vašu spokojnosť je sebecké.
2. Deti by nemali byť zodpovedné za výchovu mladšieho súrodenca
Nespočetnekrát som videla, ako za neplechu mladšieho dieťaťa rodičia trestajú staršieho súrodenca. „Máš byť ten zodpovednejší!“ kričia. Avšak uvedomte si, že dieťa je stále dieťa, a je jedno či je starší súrodenec alebo najmladší. Nechcite po ňom, aby po príchode mladšieho súrodenca zázrakom dospelo, a pomáhalo vám s výchovou. To je vaša práca, vaša zodpovednosť.
Dieťa musí byť dieťaťom, tak mu to neberte. Trestať ho za to, že nevie niečo čo nemá šancu v tomto mladom veku vedieť, je nezmysel. Nehovoriac o tom, že voči dieťaťu je nefér vziať mu vlastné detstvo, a očakávať, že bude zodpovedné za iného človeka. Nechápte to zle, je skvelé zapriahnuť dieťa do chodu domácnosti, ale veľmi prirodzene a nenásilne - a vzhľadom na jeho vek. Zodpovednosť za druhého človeka je doména rodiča, nie staršieho súrodenca.
3. Deti by nemali byť zodpovedné za rodiča
Rovnako ako za súrodenca, ani za rodiča by dieťa nemalo byť zodpovedné. Deje sa to častejšie, než by ste predpokladali. Byť rodičom vlastného rodiča sa nazýva parentifikácia. Znamená to jednoducho, že dieťa tu existuje pre rodiča, stará sa o neho, preberá na seba jeho povinnosti (varenie, starostlivosť o súrodenca ...), počúva jeho problémy, je mu ramenom, na ktorom sa vyplakáva a podobne.
Dieťa v podstate preberá rolu rodiča, počúva jeho problémy a častokrát ich musí aj riešiť, pretože rodič toho nie je schopný. Funguje ako spovedník, teda rodič očakáva, že ho vždy vypočuje ale aj utíši jeho bolesť. Na pleciach dieťaťa je teda uľahčiť rodičovi život, zharmonizovať jeho duševný život a postarať sa o neho. Na dieťa až príliš veľké sústo, ktoré ho môže poznamenať do konca života.
4. Deti by nemali mať zodpovednosť za riešenie konfliktu medzi rodičmi
Dieťa ako mediátor sa taktiež často objavuje v konfliktných rodinách. Ak sa rodičia hádajú, obvykle ide o mocenský boj, v ktorom je prioritou vyhrať - a táto potreba je tak silná, že neváhajú využiť dieťa. Je im jedno, aký dopad to bude mať na deti, podstatné je, že svojmu egu doprajú výhru. Uveďme si príklad - žena je dotknutá a zahanbená, že sa muž zamiloval do druhej ženy a chce sa s ňou rozviesť.
Otec má ale záujem podieľať sa aj naďalej na výchove, pretože dieťa zo srdca miluje. Ženino ego je tak dotknuté, že mužovi nedovolí s dieťaťom sa stýkať - vie, že mu to nesmierne ublíži. Dieťa je v tomto prípade využité ako prostriedok trestu, ktorým si žena zaistí akú-takú výhru. Že je muž skvelý otec, a že dieťaťu veľmi ublíži tým, že s ním obmedzí kontakt, ženu nezaujíma. Rovnako je to aj pri hádkach - od dieťaťa je vyžadované, aby niekomu držalo stranu, alebo je poštvávané jedným rodičom, aby druhého nenávidelo. Za týmto všetkým je zbabelosť a neschopnosť postaviť sa konfliktu priamo.
5. Nie je zodpovednosť dieťaťa naplniť nenaplnené sny rodiča
Iste viete, aké krásne je po prvýkrát vziať ten uzlíček radosti do rúk. Vyfantazírujete si z neho dokonalú baletku, chirurga, astronautku, tanečníka... No dieťa rokmi nevykazuje známky toho, že by sa k vašej predstave približovalo. A vás to hnevá. Cítite sa ublížení. Je to vaše dieťa, váš „výtvor“, čo si to dovoľuje odporovať vašej idei?
Je to na jednu stranu pochopiteľné, na druhú stranu nezdravé. Dieťa sa nenarodilo preto, aby plnilo vaše predstavy, a aby ste si prostredníctvom neho splnili vaše nenaplnené sny. Chceli ste cestovať, byť tanečnicou? Chápem, ľutujete to, ale žiť nenaplnený sen cez dieťa ublíži najmä dieťaťu a vám to splnený sen nevráti. Cieľom každého rodiča by malo byť šťastie dieťaťa, a byť šťastný znamená nájsť si vlastnú cestu, vedieť kam smerujem, naplniť svoje priania a dosiahnuť svoj potenciál. Nie je zodpovednosť dieťaťa plniť sny rodiča. Sú to vaše sny, nie sny dieťaťa.
Každý človek, vrátane detí, by mal byť zodpovedný sám za seba - za dôsledky svojich slov, činov a správania. Predstavte si, že k vám na ihrisku pristúpi odhodlaný novopečený rodič s úprimnou otázkou: „Čo mám robiť, aby som vychoval z môjho malého dieťaťa charakterného človeka?“ Vedeli by ste odpovedať? V tej chvíli by asi každý z nás musel veľmi sústredene rozmýšľať, kde vlastne začať. Zaujímavé je, že každý rodič by vedel okamžite poradiť niekoľko spôsobov ako dieťa naučiť samostatne jesť, používať toaletu či obliekať sa. Akonáhle však diskutujeme o rozvoji spoločenských zručností, cítime sa neistí a mnohokrát tápeme. Prečo to tak je? Jednou z možných odpovedí je fakt, že ide o nehmatateľné, duševné zručnosti, ktoré nie je možné zadefinovať presnými návodmi či číslami. Závisia od mnohých premenných ako sú: naše hodnoty, pohľad na morálku, … Napriek tomu nájdeme princípy, na ktorých sa väčšina rodičov zhodne, že sú pre život v spoločnosti nevyhnutné. To budú tie kľúčové, ktoré by sme mohli novopečenému rodičovi ponúknuť. Jednému z nich sa budeme teraz venovať. Je ním zodpovednosť. V poradí druhý z aspektov budovania charakteru, ktoré v duchu efektívneho rodičovstva považujeme za kľúčové.
Keďže my ľudia sme bytosti spoločenské, vzťah je základným dôvodom našej existencie. Pokiaľ všetko funguje ako má, vzťah s dieťaťom naplnený prekypujúcou láskou dostávame pri jeho narodení. Lenže láska sama o sebe nepretrvá. Aby sme ju dokázali udržať a rozvíjať, potrebujeme k tomu správny nástroj. A práve zodpovednosť je tým kľúčovým prostriedkom ako väzby pestovať a chrániť. Prináša do vzťahu výživu v podobe rešpektu, úcty a dôvery. Príliš častým prekračovaním hraníc zodpovednosti, láska ochabuje a vzťah sa rozpadá. Príkladom poslúži dieťa, ktoré často klame. Stráca dôveru rodičov, a tým sa vytráca aj vrelosť a sila ich vzájomného puta. Sprostredkovanie tejto zákonitosti deťom je jednoznačnou úlohou rodiča. Mnohí sa však potýkajú so sklonom k ospravedlňovaniu detských prešľapov a rozmarov. Preberajú za nich zodpovednosť, namiesto pravdivého sprostredkovania reality. Neuvedomujú si ako tým postupne negatívne ovplyvňujú ich vzťahy v spoločnosti.
Předejte dítěti zodpovědnost. Ale správně!
Tak ako keď očarujúca Julinka začne na návšteve zabávať spoločnosť dospelých. Skáče druhým do reči, líška sa a núti ich do svojej hry. Rodičia celú situáciu len s úsmevom sledujú. Nevyžadujú od nej primeraný rešpekt a úctu voči potrebám hostí.
Zodpovednosť je zároveň rozhodnutie a schopnosť prijať život do vlastných rúk. Riadiť si ho a smerovať k harmónii a uspokojeniu. Keď dieťa prijme túto schopnosť za svoju, pozerá sa na seba ako na kapitána lode. Pochopí, že má v rukách slobodu k morálnym rozhodnutiam a zistí, že odklon od nich vedie ku zakolísaniu až stroskotaniu jeho lode. Avšak na to, aby zodpovedne mohlo konať je potrebné, aby sme my rodičia u detí pestovali schopnosti a vlastnosti, ktoré im umožnia ich lode správne riadiť. Pri vymenovaní týchto vlastností je nám jasné, že človek ktorý ich vyznáva ako svoje hodnoty, tvorí a pestuje vzťahy s plnou vážnosťou. Zodpovednosť takémuto človeku zabezpečí udržanie vzťahu. Je dobré, najmä pre nás rodičov uvedomiť si, že to nie je len láska k dieťaťu, ktorá nám pomôže z neho vychovať charakterného jedinca. Že je to práve naša zodpovednosť rozvíjať u neho schopnosti, ktoré mu pomôžu prebrať život do vlastných rúk.
Často krát si ani neuvedomíme ako ideme proti prirodzenej chuti dieťaťa sa osamostatňovať. Ide o obyčajné situácie typu- bábätko „sa trápi“ s tým, aby sa doplazilo k vzdialenej hračke. Milujúci rodič je hneď po ruke, aby mu ju podal. „Nenechám ho predsa trápiť sa,“ povie. Skutočne sa trápi, alebo sa skôr učí, že na to, aby hračku dosiahlo musí vyvinúť isté úsilie? Zodpovednosť vedie deti k slobode. Pomáha rozhodovať sa aj v krízových a ťažko zvládnuteľných situáciách bez podliehania pokušeniu, akým býva napríklad nátlak spolužiakov či bandy. Dáva dieťaťu slobodu vyberať na základe vlastných morálnych zásad.
Hneď na začiatku je potrebné si uvedomiť, že deti sa narodia úplne závislé na nás rodičoch. Prirodzená zvedavosť ich postupne vedie k samostatnosti. Pritom však zažívajú okrem radosti aj pocity nepohodlia a námahy. Napríklad tak ako malé bábätko, ktoré sa snaží dostať bavlnenú plienku z tváre. Vidíme ako urputne sa snaží až hnevá. Samostatne sa vedieť uspokojiť je niečo, čo sa musí naučiť. Prirodzene sa mu do toho nechce, vzpiera sa a tlačí na rodičov, aby to urobili za neho. Ako malé ešte nevidí význam toho, prečo by to malo zvládať samé.
Pravdepodobne je jasné, že túžbou väčšiny z nás je sen o zodpovednom a charakternom dieťati. Kľúčom k jeho uskutočneniu je schopnosť nastaviť deťom potrebné hranice. Zodpovednosť a hranice sú nerozlučná dvojica. Hranice deťom ukazujú za čo sú zodpovedné. Aby však boli ochotné ich prijímať je treba, aby sme ich sprostredkovali správnym spôsobom. Čo tento spôsob zahŕňa?
Deti sa učia zodpovednosti, keď sú milované a v bezpečí. Láska predstavuje jediný spôsob akým dokáže dieťa tolerovať pravidlá, ktoré jasne definujú hranice. Láska dovoľuje deťom voči pravidlám protestovať, ale zároveň vyžaduje ich dodržiavanie. Ak zlyhajú, pomáha deťom neodsudzovať sa. Láska zaisťuje, že pravidlá nevedú k boju. Pravdou je, že keď rodičia dôsledne uplatňujú následky správania dieťaťa, mnoho detí prejaví svoj nezáujem o takúto podobu lásky. Trvanie na zodpovednosti môže priniesť snahu dieťaťa odpísať váš vzťah. Ak v ňom však napriek tomu zotrváte tým, že mu prejavíte pochopenie a rešpekt k jeho pocitom, časom uverí pravdivosti a hodnote vašej lásky.
Na to, aby sa dieťa stalo zodpovedným nestačí, aby sme ho milovali. Je potrebné, aby spoznalo ako život funguje. Úlohou rodiča je predstaviť a zasvätiť dieťa do pravidiel života. Deti, ktorým sú vysvetlené pravidlá spolu s jasnými očakávaniami, ľahšie reagujú a plnia požiadavky okolitého sveta. Sloboda umožňuje deťom vyskúšať si pravidlá na vlastnej koži. Nestačí pravidlá len poznať, je potrebné im aj rozumieť. Potrebujú však cítiť rodičovskú podporu v tom, že majú právo zlyhať alebo pravidlá porušiť. Neznamená to, že im dovolíme robiť si, čo chcú. Hranice sú dané následkami, ktoré sú láskavo, ale dôsledne uplatňované.
Dieťa neučíme poslúchať, pretože tu ide o utváranie závislosti na prikazujúcej autorite. Dieťa sa v slobode učí zvažovať a riskovať, byť schopné aj odmietnuť naše požiadavky a ponuky. Inými slovami učí sa byť si vedomé čo ho daná vec bude stáť, ale aj aké výhody získa. Ide teda o samostatné rozhodovanie, pri ktorom si je vedomé následkov, ktoré jeho voľba prináša. Považuje sa za ich pôvodcu a tým je ochotné ich aj znášať.
Dieťa potrebuje slobodu, aby sa nestratila láska a pocit bezpečia zo vzájomného vzťahu. Ak zmanipulujeme dieťa pre naše rozhodnutie je to zrejme preto, že má obavu o stratu našej lásky, útoku či zatratenia. Aj takýto stav podrobenia má však len obmedzené trvanie. Preto ak ako rodičia rozmýšľame spôsobom ako donútiť dieťa dodržiavať hranice, sme na nesprávnej ceste. K tomu sa musí „donútiť“ dieťa svojim vlastným slobodným rozhodnutím. My sme tu na to, aby sme mu poskytli správne dôvody pre dobrú voľbu. A potom aj na to, že ak sa dieťa rozhodne hranice prekročiť, postaráme sa o patričný následok. Tým si dieťa uvedomí, že byť nezodpovedný prináša nepríjemnosti. Zistí, že zodpovednosť je oveľa príťažlivejšia.
Láska, pravidlá a sloboda sú teda princípy, ktoré spoločne vytvárajú priaznivé prostredie dieťaťa na to, aby postupne rozvíjalo svoju zodpovednosť. Dieťa na tejto ceste určite bude protestovať a možno bude chcieť aj bojovať. Pestovanie zodpovednosti vedie dieťa k preberaniu a prijatiu jeho záležitostí do vlastných rúk. Tak ako rastú schopnosti dieťaťa, postupne sa pozerá a chápe svoj život ako osud, ktorý má vo svojej správe. Uvedomí si, že určuje jeho smer a naplnenie. K tomu samozrejme potrebuje nekonečné množstvo rodičovskej lásky.
Akonáhle dieťa prijíma veci pod svoju správu vedie ho to k sebaovládaniu, ktoré potrebuje na to, aby sa dostalo k vytúženým cieľom. Primerané dôsledky jeho správania mu pomôžu prijať pravidlá a poriadok fungovania sveta okolo neho. Začne postupne ovládať svoju impulzívnosť, hnevy, či nerozhodnosť. Keď sa dieťa vedome ovláda, získava tým aj schopnosť pre samostatné hľadanie alternatív k jednotlivým rozhodnutiam. Jedná sa o iný druh rozhodovania, než mu poskytovali rodičia, kým bolo malé. Vtedy išlo o voľbu, ktorá mu umožňovala pochopenie dôsledkov správania. Neskôr ide o schopnosť robiť dobré rozhodnutia založené na hodnotách, ktoré považuje za správne. Ide o schopnosť, ktorú si dieťa vybuduje a rozvíja postupne. Rozhodovacia schopnosť mu dáva slobodu nepodľahnúť silným emóciám pokiaľ sa dejú veci odlišne od jeho predstáv.
V živote to môže vyzerať nasledovne: Dievčatko príde za maminou, že by chcela ísť teraz hneď na kúpalisko. Ona ju odmietne so slovami, že je to možné až poobede. Dievča s povzdychom odíde, posmúti si, ale vráti sa späť k svojej zábave.
Na základe všetkého o čom sme sa v súvislosti so zodpovednosťou zmienili, vidíme akú významnú časť charakteru utvára. Podstatné pre nás rodičov ostáva uvedomiť si, že zodpovednosť vyžaduje zakotvenie v pevnom a láskyplnom vzťahu s nami.
tags: #zodpovednost #mat #dieta