Inkluzívne vzdelávanie je inovatívny prístup vo vzdelávaní, ktorý zdôrazňuje právo každého dieťaťa na kvalitné vzdelávanie. UNESCO definuje inkluzívne vzdelávanie ako flexibilný proces s cieľom vytvoriť prostredie, v ktorom sú uspokojené rozmanité vzdelávacie potreby každého jednotlivca bez výnimky. Vďaka podpore žiakov so špecifickými potrebami a ich plnohodnotnej účasti na vzdelávaní má inkluzívny prístup predpoklad zvyšovať úspešnosť žiakov so špecifickými potrebami a predchádzať ich dištancovaniu sa od vzdelania.
Podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny Rudolf Chmel definoval inkluzívne vzdelávanie ako právo každého jednotlivca na prístup k vzdelaniu čo najvyššieho stupňa a kvality, založenom na morálnych hodnotách, pričom škola rešpektuje individuálne osobitosti človeka a osobitosti prameniace z jeho príslušnosti k určitej skupine. Výsledkom vzdelávania je jeho plnohodnotné začlenenie do spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho života.
Problematika inkluzívneho vzdelávania je súčasťou reformnej agendy nadnárodných inštitúcií (OSN, UNESCO, EÚ), ktoré majú značný záujem o implementáciu inkluzívnej politiky na medzinárodnej úrovni. Problematika inkluzívneho vzdelávania je čoraz častejším predmetom spoločenských diskusií, z ktorých je zrejmá polarizácia odbornej verejnosti. Popri pozitívnom vzťahu odborníkov k inklúzii je možné pozorovať kritické názory ľudí z oblasti vzdelávania, pre ktorých môže inkluzívna transformácia znamenať ohrozenie pracovnej pozície z dôvodu vyšších nárokov na odbornú kvalifikáciu a schopnosť vzdelávať zmiešané kolektívy.
Index inkluzivity, britskej organizácie Centrum pre výskum inkluzívneho vzdelávania, definuje inkluzívne vzdelávanie vo forme krokov potrebných pre jeho lepšie premietnutie do praxe. Vo svojej podstate je to sebahodnotiaci nástroj tak pre školy, ako aj pre verejné inštitúcie. Inklúzia je proces - nekončiace úsilie o nachádzanie individuálnych a systémových odpovedí na neustále sa meniacu diverzitu v spoločnosti a v školách. V štátoch ako Fínsko alebo Veľká Británia je už inklúzia bežným vzdelávacím systémom.
Pojem inkluzívne vzdelávanie vznikol v 90. rokoch 20. storočia, presnejšie na konferencii v Salamanca a v Paríži v dňoch 7.-10. júna 1994, kde sa vlády 92 štátov a 25 medzinárodných organizácií zjednotili na akčných rámcoch podporujúcich vzdelávanie pre všetkých žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami.
Na Slovensku bolo integrované vzdelávanie výrazne podporené zákonom č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorý dal riaditeľom škôl právomoc rozhodovať o prijímaní žiakov, vrátane postihnutých. Tento zákon bol neskôr novelizovaný zákonom č. 596/2003 Z.z., ale právomoc zostala nezmenená. Na jej základe riaditelia viacerých bežných materských škôl a základných škôl na Slovensku v rokoch 1990-1991 prijali do svojich škôl postihnutých žiakov.
Dohovor OSN o právach ľudí s postihnutím z roku 2006 ustanovuje právo pre zdravotne znevýhodnených sa inkluzívne vzdelávať, čím sú jednotlivé štáty povinné transformovať svoje školstvo tak, aby vyhovovalo podmienkam potrebným pre zavedenie inkluzívneho vzdelávania do praxe. Ratifikácia na Slovensku sa uskutočnila až v roku 2010. UNESCO v roku 2009 vydalo Politické usmernenia pre inklúziu vo vzdelávaní.
Mainstreaming znamená uplatňovanie princípu, ktorý zaisťuje prevenciu diskriminácie a znevýhodňovania jedinca na základe jeho pohlavia, rasy, vierovyznania, sexuality, sociálnej triedy a zdravotného postihnutia. Cieľom je zaistiť rovnaké príležitosti pre všetkých ľudí so zdravotným postihnutím, aktívne a otvorene, berúc do úvahy ich požiadavky. Počas implementácie prebieha monitoring vplyvov na dotknutých jedincov a na záver sa robí celkové vyhodnotenie efektu uskutočnenej zmeny.
Inklúzia je systém vzdelávania, ktorý rešpektuje osobnosť dieťaťa a rozvíja jeho osobnosť. Umožňuje deťom navštevovať bežné školské zariadenia. V inkluzívnych školách sa ku každému dieťaťu pristupuje individuálne a učitelia si zakladajú na tom, aby sa na výučbe a rôznych projektoch podieľali aj samotní rodičia, aby sa deti naučili komunikovať aj s inými ľuďmi. Odlišnosť detí je v takýchto zariadeniach vnímaná ako príležitosť k rozvíjaniu rešpektu k sebe samému, ale aj k ostatným. Rozvíjajú svoju empatiu, toleranciu, ohľaduplnosť a zodpovednosť.
Kolektív triedy tvorí 17 žiakov. Väčšina z nich môže byť intaktných a ostatné deti sú buď s mentálnym postihnutím, deti zo sociálne slabšieho prostredia, alebo deti s poruchami učenia. Deti spoločne sedia v školských laviciach už od prvého ročníka a tým pádom nepovažujú inakosť toho druhého za niečo zvláštne alebo rušivé. Takýto systém vyhovuje nielen študentom, ale aj rodičom dotknutých detí. Na chode školy sa podieľa celý pedagogický tím a v rámci triedy úzko spolupracuje učiteľ so svojím asistentom, ale aj s pedagogickými odborníkmi alebo psychológom. Každá vyučovacia hodina je nastavená tak, aby sa do vyučovacieho procesu zapojili všetky deti bez ohľadu na ich postihnutie. Hodina sa zväčša rozdeľuje na niekoľko častí, kde sa skupinové vyučovanie strieda so samostatnými tvorivými úlohami, ktoré sú každému žiakovi ušité na mieru podľa jeho schopností a možností.
Príležitosť nájsť si priateľov aj v bežnom kolektíve je dôležitá. Ako sme už spomínali, z nových vecí majú ľudia zväčša obavy, ako budú použiteľné v praxi. Môžu vznikať obavy, že dotknutý jedinec dostatočne nezapadne do kolektívu, že bude odcudzovaný a ponižovaný, čo môže znížiť jeho sebavedomie a sebaúctu.
Obavy zo strany rodičov intaktných detí môžu vzniknúť z predstavy, že deti vyžadujúce zvláštnu potrebu budú brzdiť zdravého jedinca vo vývoji alebo im nebude poskytovaná dostatočná pozornosť práve preto, že sa vyučujúci bude venovať zdravotne postihnutému jedincovi. Liga ľudských práv však tieto obavy jasne vysvetľuje vo svojej brožúre s názvom „Najlepšia škola je inkluzivní“. Deti, ktoré chodia do inkluzívnej školy už od raného veku, inakosť ostatných spolužiakov berú ako niečo prirodzené. Na rozdiel od detí v nie inkluzívnych školách, kde im začlenia dieťa s postihnutím, tam problém s diskrimináciou zo strany detí vznikať môže. Avšak preto vznikajú školy inkluzívne, aby sa takýmto nepríjemnostiam značne predchádzalo a aby každý znevýhodnený jedinec zapadol medzi rovesníkov, ktorí hendikep nemajú.
Takisto aj predsudky, že zdravé dieťa bude nevšímané a zanedbávané učiteľom, Liga ľudských práv považuje za neopodstatnené, nakoľko dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami nemá na množstvo prebraného učiva žiaden vplyv. Vďaka hravému, interaktívnemu a kreatívnemu postupu vyučovania sa deti naučia viac. A nakoľko sa každému jedincovi učiteľ venuje individuálne, zaručuje všetkým deťom takú starostlivosť, akú potrebujú, a to bez ohľadu na to, či ide o znevýhodnené alebo nadané dieťa.
Na Slovensku sa inkluzívne vzdelávanie a samotné presadzovanie tejto myšlienky dostáva do povedomia laickej a odbornej verejnosti veľmi pomaly. Prostredníctvom inkluzívneho vzdelávania sa učitelia snažia nájsť výhody a nové výzvy v rozmanitosti a rôznorodosti ich študentov, čo značne uľahčuje ich začleňovanie sa do majoritnej spoločnosti. Ide najmä o naplnenie základného práva všetkých ľudí ku kvalitnému vzdelaniu a rovnaký prístup k výchovno-vzdelávacím potrebám.
Právo na vzdelanie je minoritnej spoločnosti vyhradené na základe Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., II. hlava Základné práva a slobody, oddiel Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.
Zavedenie inkluzívneho vzdelávania ako takého je dlhodobý proces, ktorého aplikácia do praxe vyžaduje mnoho úsilia a finančnej podpory štátu, ale aj intervencie mimovládnych organizácií, ktorí tvoria základnú a priamu zložku na komunikáciu s dotknutými jedincami. Avšak koncept inkluzívneho vzdelávania je záväzkom štátu, ktorý mu vyplýva z medzinárodných ľudsko-právnych dohovorov. Inkluzívne vzdelávanie si ale nesmieme mýliť s desegregáciou alebo s mechanickou integráciou rôznych skupín žiakov.
Vláda v roku 2011 schválila členstvo Slovenskej republiky v Európskej agentúre pre rozvoj špeciálneho vzdelávania, čo umožní byť súčasťou medzinárodnej odbornej platformy podporujúcej rozvoj inkluzívneho vzdelávania.
Rýchle zmeny v našej spoločnosti sa odrážajú aj vo zvyšovaní počtu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Súčasne prinášajú významné posuny aj v názoroch na starostlivosť o týchto žiakov. Rastie počet žiakov, ktorí majú edukačné problémy a sú integrovaní v bežných školách. Školská integrácia je výchova a vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v triedach škôl a školských zariadení určených pre žiakov bez špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb (§ 2 písm. s) zákona č. 245/2008 Z. z.).
V zmysle § 94 ods. K zariadeniam výchovného poradenstva a prevencie patrí zariadenie výchovného, psychologického a špeciálno-pedagogického poradenstva, t. j. centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie („CPPPaP“) a centrum špeciálno-pedagogického poradenstva („CŠPP“). V súčasnosti chápeme školskú integráciu výlučne len ako individuálne začlenenie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežných tried základnej školy. K bežným triedam základnej školy nezaraďujeme špecializovanú triedu alebo špeciálnu triedu, ak je v základnej škole zriadená.
Pojmy integrácia a začlenenie sa používajú rovnocenne. Vyskytujú sa v niektorých častiach školského zákona alebo v iných súvisiacich školských predpisoch (napr. metodické usmernenie č. 22/2011 - príloha č. 2 ‒ začlenený žiak). V § 2 písm. s) školského zákona je definovaný pojem školská integrácia.
Žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je žiak, ktorý má zariadením výchovného poradenstva a prevencie diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, okrem detí umiestnených do špeciálnych výchovných zariadení (diagnostické centrum, reedukačné centrum, liečebno-výchovné sanatórium) na základe rozhodnutia súdu ‒ § 2 písm. Špeciálnu výchovno-vzdelávaciu potrebu v zmysle zákona rozumieme ako požiadavku na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní pre žiaka, ktoré vyplývajú z jeho zdravotného znevýhodnenia alebo z jeho vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí, uplatnenie ktorých je nevyhnutné na rozvoj schopností alebo osobnosti žiaka a dosiahnutie primeraného stupňa vzdelania a primeraného začlenenia do spoločnosti ‒ § 2 písm. i) školského zákona. Veľmi často sa pojem žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vníma automaticky ako žiak so zdravotným znevýhodnením.
Inklúzia je taký systém vzdelávania, ktorý umožňuje všetkým deťom navštevovať bežné základné školy. Učitelia v inkluzívnych školách pristupujú ku každému žiakovi individuálne ako k mimoriadnej osobnosti. Na individuálnom prístupe k deťom je postavené nielen vzdelávanie, ale aj celá organizácia školy. Každé dieťa má svoj individuálny plán, ktorý sa prispôsobuje jeho schopnostiam, talentom i handicapom. Vzdelávanie v inkluzívnych školách sa sústreďuje najmä na to, aby každé dieťa plne využilo svoj potenciál a zároveň sa naučilo komunikovať a spolupracovať s ostatnými.
Inklúzia nie je žiadna novinka. Všetky deti majú právo na kvalitné vzdelanie. Či už sa jedná o deti zdravé s dobrým sociálnym zázemím, alebo o deti znevýhodnené, štát musí všetkým poskytnúť rovnocenné vzdelanie, ktoré každému žiakovi umožní maximálne rozvinúť svoje schopnosti a pomôže mu nájsť čo najlepšie uplatnenie v spoločnosti. Mnoho výskumov ukazuje, že je potrebné opustiť klasické metódy vo vzdelávaní a venovať sa novým trendom.
Inkluzívne vzdelávanie v praxi znamená, že triedu navštevuje väčšina, laicky povedané, „normálnych“ detí, odborne ich nazývame deti intaktné. V tej istej triede sú však i deti „odlišné“, napr. s mentálnym postihnutím, deti zo sociálne slabého a nepodnetného prostredia, deti s poruchami učenia, dieťa s diagnostikovaným nadaním a aspergerovým syndrómom. Deti spolu trávia čas v laviciach už od prvej triedy a inakosť niektorých spolužiakov nepovažujú za nič zvláštneho alebo rušivého. Na chode školy sa podieľa celý pedagogický tím, v rámci triedy potom učiteľka spolupracuje predovšetkým so svojou asistentkou.
Deti s postihnutím sú väčšinou zvyknuté na zvláštne zaobchádzanie, čo môže viesť k ich závislosti na ostatných. Ak chodia deti do triedy už od raného veku, rozdiely medzi sebou berú ako niečo prirodzené. Problémom je, ak treba začleniť dieťa s postihnutím do vyššieho ročníka. Takáto situácia vyžaduje starostlivú prípravu prostredia i samotných žiakov. Je teda lepšie, ak si deti na seba zvykajú už od raného veku.
Obavy rodičov intaktných detí:
- Tie deti, ktoré majú zvláštne potreby, budú brzdiť moje dieťa!
- Môjmu dieťaťu sa nedostane starostlivosť, akú vzhľadom k svojmu postihnutiu potrebuje!
- Učiteľ bude mať na moje dieťa málo času!
Počet detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami nemá na množstvo prebraného učiva žiaden vplyv. Učitelia v inkluzívnej škole väčšinou nepoužívajú postupy, na ktoré sme zvyknutí zo svojich školských čias. Môže sa preto zdať, že pomocou nových hravejších metód sa deti naučia menej. To je však omyl. Individualizácia, ktorá je pre inkluzívne vzdelávanie taká charakteristická, zasa zaručuje všetkým deťom rovnakú starostlivosť, či už sa jedná o dieťa nadané, či znevýhodnené.
Inkluzívna škola hrá dôležitú rolu v lokálnom spoločenskom živote. Učí deti odmalička tolerancii, empatii, porozumeniu.
Každé dieťa má právo navštevovať bežnú základnú školu a demokratická spoločnosť by toto základné ľudské právo mala rešpektovať. Ako takmer úplne nevidiaca som zažila vzdelávanie v špeciálnej škole aj integrovane a som presvedčená, že inkluzívne vzdelávanie, aj keď vyžaduje mnoho úsilia, je cestou, ktorú je potrebné na Slovensku systémovo podporovať.
Nevýhody špeciálnych škôl
Je nesporné, že špeciálne vzdelávanie bolo pre ľudí so zdravotným postihnutím obzvlášť v minulosti veľkým krokom vpred. Na Slovensku napríklad prvá vzdelávacia inštitúcia pre nevidiacich vznikla len pred 95 rokmi, dovtedy títo ľudia prístup k vzdelaniu nemali. O 40 rokov neskôr bola založená ďalšia - a tieto dve špeciálne školy boli potom na niekoľko desaťročí jedinou možnosťou získať vzdelanie pre ľudí so zrakovým postihnutím. Podobne existoval malý počet špeciálnych škôl pre deti so sluchovým postihnutím.
Jednou z nevýhod špeciálnych škôl bolo, že väčšina detí navštevujúcich tieto školy vyrastala od útleho detstva na internáte, mimo prirodzeného prostredia svojej rodiny. Inou, azda ešte závažnejšou nevýhodou vzdelávania v špeciálnych školách je aj istá nevyjasnenosť, čo od seba jedni aj druhí, ľudia s postihnutím, aj tí normálni, môžu očakávať po skončení takéhoto oddeleného vzdelávania, ako sa k sebe správať. Napríklad pri hľadaní zamestnania.
U ľudí zo špeciálnych škôl býva citeľnou bariérou nízka sebadôvera - obava z prílišného „vytŕčania z radu“, strach z neprijatia zo strany ostatných, a aj z vlastného zlyhania. Na druhej strane medzi ľuďmi, ktorí s niekým so zdravotným postihnutím neprišli do intenzívnejšieho kontaktu napríklad aj v rámci vzdelávania, existuje významná bariéra nevedomosti o možnostiach týchto ľudí a nízkych očakávaní voči nim.
Z mojej skúsenosti sú predstavy bežných ľudí o nevidiacich aj napriek dlhoročnej osvete nanajvýš na úrovni poznania, že existuje Braillovo písmo a veľkým pomocníkom v samostatnom pohybe môže byť biela palička a vodiaci pes. Ale dokážu si nevidiaci prečítať SMS? A čo ak im bude potrebné vždy všetko podávať do ruky? Môžu byť dobrými zamestnancami v rýchlom biznis svete?
Problémy a výzvy v inkluzívnom vzdelávaní
Za najväčšie problémy pri vzdelávaní detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa považujú nedostatočné podmienky pre individuálny prístup v dôsledku vysokých počtov detí v triedach, nedostatok pedagogických asistentov a odborných zamestnancov, fyzické bariéry v budove školy, nedostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb detí so zdravotným znevýhodnením a nepripravenosť učiteľov pre prácu s týmito deťmi.
Len málo štátnych škôlok je pripravených pre deti so zdravotným znevýhodnením. Viac ako polovica detí so zdravotným znevýhodnením zostáva v súčasnosti za bránami materských škôl. Ich podiel na celkovej populácii detí v materských školách je desaťnásobne nižší ako v prípade základných škôl. Z nich dve tretiny smerujú do špeciálnych materských škôl. Väčšinou za to môže nedostupnosť alebo obsadenosť škôlok. Až 40% slovenských okresov nemá aspoň jednu špeciálnu materskú školu (ŠMŠ). Dokonca jednotlivé ŠMŠ sú väčšinou určené pre deti s konkrétnym druhom postihnutia.
Neschopnosť zabezpečiť podmienky pre deti so zdravotným znevýhodnením môže viesť k odmietaniu ich prijímania do materských škôl. Rozhodnutie o prijatí dieťaťa je v právomoci riaditeľa/riaditeľky. Ministerstvo školstva prijímanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami neukladá ako povinnosť. Voči rozhodnutiu riaditeľa sa rodičia nemôžu odvolať, keďže sa naň nevzťahuje zákon o správnom konaní. Učitelia majú zo zákona zakázané podávať akékoľvek lieky. Prítomnosť fyzických bariér v budove materskej školy považuje za problém 35,2 % respondentov z materských škôl z prieskumu analýzy To dá rozum. Nepripravenosť učiteliek na prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je veľmi rozsiahla.
Dôležitosť predškolského vzdelávania
Vylučovanie nemalej časti detí so zdravotným znevýhodnením z možnosti navštevovať materskú školu má nepriaznivý vplyv nielen na deti samotné, ale aj na ich rodiny. Deťom je odopieraná jedna z významných možností na rozvoj ich schopností, zručností, ako aj sociálnych vzťahov.
Materská škola ako vstupná brána do inštitucionalizovaného vzdelávania má za cieľ podporiť nielen socializáciu detí, ale prostredníctvom vlastnej aktivity detí podporovať poznávanie sveta okolo seba. Materská škola ako prvý stupeň inštitucionalizovaného vzdelávania je aj vstupom do rozvoja kompetencií.
Platný štátny vzdelávací program pre materské školy upozorňuje na to, že dieťa by malo mať vytvorené podmienky na aktívny kontakt s rovesníkmi, ale aj dospelými a pri poznávaní sveta a vzťahov využívať hru, priamu skúsenosť aj bádanie.
Medzi špeciálnymi a bežnými materskými školami sú len minimálne rozdiely vo využívaní metód a foriem výučby, dominuje rozhovor o téme. Spôsoby osvojovania si vedomostí aj kompetencií detí v špeciálnych materských školách sú podobné tým, ktoré využívajú materské školy s prevahou detí bez špeciálnych potrieb. Vyučovanie (prostredníctvom umenia) v sebe zahŕňa nielen hudobné a pohybové aktivity, ale aj rôzne riekanky pri rozvoji komunikačných kompetencií detí alebo obrazové materiály na podporu vnímania a orientácie. Dôležitou metódou výučby v špeciálnych materských školách je rozhovor alebo diskusia o téme.
Učitelia v špeciálnych materských školách preferujú vo svojej edukačnej praxi bádateľské metódy a experimenty realizované žiakmi menej ako v bežnej materskej škole. V špeciálnych materských školách sú zrejme v porovnaní s bežnými materskými školami menej často preferované tie metódy, ktoré predpokladajú aktívne zapojenie sa detí do poznávania cez manipuláciu s predmetmi alebo javmi. Dôvodom je nedostatok učiteliek a asistentov. Súčasne je však pomerne prekvapujúci podiel učiteliek, ktoré medzi často využívané metódy a formy v špeciálnej materskej škole zaradili výklad.
Učitelia v špeciálnych materských školách deklarujú individuálne vyučovanie a prácu v malých skupinách. Ide jednak o rešpektovanie potrieb detí - predovšetkým prispôsobením dĺžky činnosti alebo zaťaženia podľa postihnutia dieťaťa. To sa prejavuje aj v rešpektovaní času, počas ktorého sa dieťa dokáže sústrediť. Pri práci vo dvojici sa rozvíjajú nielen komunikačné kompetencie detí, rozširuje sa ich slovná zásoba, podporuje sa učenie sa navzájom, ale rozvíja sa aj schopnosť akceptovať druhého, kontrolovať svoju agresiu. Vzájomná pomoc detí počas práce v skupinách alebo pri práci vo dvojiciach im tak pomáha rozvíjať nielen svoje zručnosti a schopnosti, ale aj podporuje pocit samostatnosti (do miery, ako to umožňuje typ a závažnosť postihnutia) a spolupatričnosti.
Skúsenosti rodičov a pedagógov
Skúsenosti rodičov detí s ADHD a ADD sú rôznorodé. Niektoré deti stíhajú učivo na štandardných školách, iné potrebujú špeciálnu školu. Príprava do školy môže byť náročná, úlohy sa môžu písať aj 4-5 hodín denne. Dôležitá je spolupráca s učiteľmi a prípadne aj s asistentmi a špeciálnymi pedagógmi. Niektoré deti užívajú lieky predpísané neurológom alebo psychológom.
Ahojte, trochu som hľadala po internete, aby som si zistila, či som so svojím názorom jediná, ale natrafila som väčšinou na debaty v teoretickej rovine, akí by boli všetci nadšení z toho, že sa deti s mentálnym postihnutím, ADHD apod. integrujú na ZŠ. Akí budú šťastní, lebo ich dieťa si uvedomí, že zdravie nie je samozrejmosť a aké to bude super, lebo vychovajú citlivého potomka, ktorý nebude mať sklony k diskriminácii. A zároveň sa obávali, či tie integrované deti nebudú šikanované tými ostatnými, pretože deti sú kruté atď. Ja mám ale úplne opačnú skúsenosť. V triede mojej dcéry sú takéto integrované deti. Počas písomných prác vyskakujú, vyvreskujú, behajú po triede, ostatné deti vyrušujú a ony sa nemôžu sústrediť. Drvivá pozornosť učiteľky sa zameriava na nich, aby nezvalili školu a tak výučba ostatných je neustále pozadu. Asistentka si ich bráva len dvakrát za týždeň na dve hodiny. Na informatike jedno z tých detí pozeralo porno. Cez prestávku je to ešte horšie. Tie deti si priniesli do školy palice, kuchynské nože a iné veci a urobili písomný zoznam, koho zo spolužiakov zabijú. Neustále sa zaháňajú na spolužiakov ceruzkami, práve nedávno dcéra prišla domov s plačom, že jej skoro oko vypichol jeden z nich, lebo si napchal medzi prsty zaostrené ceruzky a hral sa, že sú to pazúry a snažil sa ju nimi bodnúť do tváre. Druhý nedávno napadol bez provokácie spolužiaka a začal ho škrtiť. Dvaja ďalší sa agresora pokúšali odtrhnúť od chlapca a pritom agresorovi ohli okuliare. A viete čo? Poznámky dostali tí traja - napadnutý chlapec a jeho obrancovia - za to, že ohli agresorovi okuliare. Integrovaný agresor z toho vyšiel ako obeť. A čo sa týka bodacej mánie? No, stoja mi vlasy dupkom, pretože integrované deti už začali rysovať a dostalo sa im do ruky kružidlo. A na výtvarnej nožnice. Kristepane....
Ide mi o toto: tieto deti aspoň v našej ZŠ sú podľa mňa neuveriteľne zvýhodňované. Mnohí rodičia svoje deti upozorňovali, že títo integrovaní chlapci sú jednoducho chorí, preto k nim treba byť láskavý a nápomocný, nebiť ich, nešikanovať atď...a kupodivu to deti aj pochopili a voči integrovaných chalanom sa správajú milo a priateľsky - lenže diskriminované sú ony, nie tí chalani. Šikanované sú ony, nie tí chalani. Keď títo výrastkovia robia niečo neprijateľné, učiteľky ich láskavo napomínajú, kým chalani sa jej vyškierajú do ksichtu a dieťa, ktoré práve šikanovali, ešte stále plače. Akože, ja chápem, že ich nemôžu učiteľky vytrieskať, ale mám posielať vystrašené dieťa do školy s pokrčením pliec? Nehádžem všetky integrované deti do jedného vreca, to vôbec nie. Predpokladám, že nie sú všetky takéto. Ale ako chcete integrovať neintegrovateľné? Stačí jedno takéto decko a trpí celý kolektív. Pokiaľ je mentálne postihnutie príliš silné a sociálne správanie neakceptovateľné, nebolo by lepšie, keby navštevovalo špeciálnu školu, kde bude mať individuálny prístup? Alebo aspoň urobiť z nich jednu triedu so špeciálnym pedagógom? Je mi jasné aj to, že deti s nezvládnuteľným správaním sa nevyskytujú len medzi integrovanými. Ale na našej škole je skoro 15% integrovaných detí a skoro všetky s problémovým správaním patria medzi ne. Tak čo hovoríte, maminy?
Na základe skúseností z ostatných rokov, ako aj z častých otázok či prezentovaných názorov a postojov rodičov, pedagogických a odborných zamestnancov, z bežných škôl, ale aj iných odborníkov ako sú lekári, klinickí psychológovia, logopédi, zamestnanci štátnej správy, predstavitelia politických strán a pod. sme sa rozhodli prezentovať po predchádzajúcej diskusií v našej škole a jej organizačných súčastiach náš názor na predmetný problém. Ak má byť starostlivosť o deti a žiakov s postihnutím či narušením v Slovenskej republike (ďalej SR) kvalitná a komplexná, špeciálne školstvo má v systéme vzdelávania nenahraditeľné miesto. Rozumným a vo väčšine vyspelých štátov Európy aj prijatým prístupom je rozvíjanie modelu integrovaného/inkluzívneho prístupu k deťom a žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami (ďalej len ŠVVP) a zároveň podpora existencie špeciálnych škôl a zariadení. Najvhodnejší postup je obvykle výsledkom tímovej práce a opiera sa o názor rodičov, poradenských pracovníkov a školy. Vnucovanie voľby či už jedným, alebo druhým smerom je neprípustné a nevhodné. V prípade nezhody u členov tímu má vždy hlavné slovo rodič, lebo voľba spôsobu vzdelávania je jeho právo a zároveň zodpovednosť.
Mnohí rodičia si prajú po preukázaní ŠVVP u ich dieťaťa jeho špeciálne vzdelávanie, pretože špeciálna škola je často krát schopná ponúknuť dieťaťu a jeho rodine komplexnejšie služby (špeciálny vzdelávací program, špeciálno-pedagogickú, logopedickú, psychologickú, zdravotnícku starostlivosť, bezpečné prostredie, špeciálne podmienky, pomôcky). Rodina s dieťaťom so zdravotným postihnutím/znevýhodnením je preukázateľne sociálne znevýhodnená oproti ostatným rodinám, má problémy s adaptáciou na bežný život v spoločenstve, miestnej komunite.
Existuje celý rad výborných výsledkov a pozitívnych prípadov integrácie/inklúzie dieťaťa so ŠVVP. Pozitívny výsledok vyžaduje vysokú motiváciu a angažovanosť rodiny, úzku spoluprácu s odborníkmi z poradenských zariadení a so školou a nie v poslednom rade osobnostné predpoklady dieťaťa. Nie je potom prekvapením, že práve u integrovaných žiakov sa potom dostavia výborné výsledky v oblasti kľúčových kompetencií ako sú najmä čítanie s porozumením, komunikačné schopnosti a pod. Na druhej strane sa však stretávame s deťmi so ŠVVP, ktoré nároky bežnej školy aj napriek relatívne „ľahkému“ zdravotnému postihnutiu nezvládnu, čo sa prejaví vo forme nechuti navštevovať školu, rôznymi neurotickými príznakmi (tiky, ohrýzanie nechtov, nechutenstvo, vegetatívne príznaky - bolesť hlavy, brucha, až nástup zajakavosti). Staršie deti trpia neschopnosťou komunikovať s rovesníkmi, príp. opačným extrémom - v snahe „zapáčiť sa, zapadnúť“ idú až „na doraz“, aj za cenu nevhodných prejavov v správaní (vykrikovanie, šaškovanie, privlastňovanie si jedného „najlepšieho“ kamaráta, prejavovanie záujmu o veku neprimerané oblasti (sexuálna oblasť, vystatovanie sa zážitkami, účasť na sociálnych sieťach - s nebezpečnými obsahmi, neznámymi partnermi a pod.) alebo nevhodné aktivity (fajčenie, alkohol, riskantné formy zábavy, inklinácia k sektám a hnutiam a pod.). Pre tieto deti je špeciálna škola vhodným riešením.
O špeciálnom školstve sa nemožno vyjadrovať len ako o segregujúcom, veď jeho hlavným cieľom je vytvárať u detí predpoklady na zaradenie a fungovanie v spoločnosti. Na záver konkrétny prípad z praxe: integrovaný žiak s poruchou učenia (teda naoko „ľahké“ zdravotné postihnutie), u ktorého sa nesprávnym prístupom rodiny a školy rozvinuli poruchy správania, musel byť zbavený povinnosti dochádzať do školy, chodí do školy dva krát do týždňa na dve vyučovacie hodiny, ktoré trávi v lepšom prípade so školským špeciálnym pedagógom, v horšom prípade s asistentkou učiteľa. So spolužiakmi sa nestretne ani na päť minút. Možno hovoriť o integrácií, alebo segregácií? Naša škola a jej súčasti (CŠPP) obhajujú oprávnenosť integrovaného/inkluzívneho aj špeciálneho vzdelávania, vyžadujú pri rozhodovaní objektívne spektrum odborných informácií, za kľúčové považujeme rozhodnutie, motiváciu a celkovú situáciu rodiny s dieťaťom so ŠVVP. Úlohou poradenstva je oboznámiť rodičov s výhodami aj nevýhodami jednotlivých typov vzdelávania s prihliadnutím na individuálne možnosti, schopnosti a osobnostné charakteristiky dieťaťa.
tags: #ak #nechcem #aby #dieta #bolo #integrovane