Doba na hru vypršala, je načase ísť domov. Päť minút vopred na to upozorníte. Čakáte, že všetko pôjde v pohode. Dieťa reaguje bez štipky rešpektu: „Nie, nechcem ísť!“ Cítite, ako vo vás rastie hnev. A dieťa nato: „Dokonca si mi dnes na obed nepribalila žiadnu sladkosť!“ Zúrite: „Tak to by už stačilo!“ Takto pokračujete v hádke. Vlečiete ho do auta a ono kope a vrieska.
Neúctivá komunikácia je problémom mnohých detí. V každom prípade musíme svoje deti naučiť, ako sa k iným správať láskavo a s rešpektom a ako ťažké emócie vyjadriť bez toho, aby sme boli nezdvorilí. Viem, že to CHCETE vyriešiť práve vtedy a tam. Viem, že NEZNÁŠATE, keď si vás nevážia. Ale keď je vaše dieťa nahnevané, mysliaca časť jeho mozgu sa vypne. Naviac, svoje deti nenaučíme úcte tým, že k nim budeme neúctiví. Ak vás ich neúctivé správanie napáli, aj váš mozog prechádza do „režimu prežitia“. Nie ste schopní uvažovať racionálne.
Zdá sa vám to nemožné? Nie je ľahké nevybuchnúť, keď je vaše dieťa drzé. No ak sa k nemu zachováme rovnako ako ono k nám, vysielame veľmi zlý signál.
Dekódujte správanie
Skúste sa na veci pozrieť z pohľadu svojich detí. Zastihli ste ich nepripravené? Je pre ne to, o čo ich žiadate, nepríjemné? Cítia sa bezmocne? Ich správanie je odrazom toho, čo cítia vnútri. Vcíťte sa do nich.
Pomôžte svojim deťom pochopiť ich pocity tým, že s nimi budete vo svojej reakcii súcitiť: „Zdá sa nefér, že už musíme ísť,“ alebo: „Viem, že je ťažké odísť, keď sa tak dobre bavíš!“ Nemusíte s tým pocitom súhlasiť.
Skontrolujte načasovanie
Niektoré deti výrazne ovplyvňuje nízka hladina cukru, hlad alebo smäd. Iné veľmi citlivo reagujú na podnety zvonku alebo na nedostatok spánku. Nejedlo vaše dieťa náhodou už pred hodnou chvíľou? Nezišiel by sa mu dúšok vody? Alebo oddych od okolitého hluku?
Spomaľte
Netreba veľa, aby vás strhol prúd nahnevaných, nespokojných slov a emócií. No namiesto toho, aby ste sa ním nechali unášať a reagovali na každú kritiku či sťažnosť zo strany svojho dieťaťa, skúste pribrzdiť. „Joooj! Je toho na mňa priveľa! Chcel(a) by som ťa počúvať, ale hovoríš prirýchlo.“
Nechajte to tak. Niekedy je najlepšou odpoveďou „žiadna odpoveď“, obzvlášť ak viete, že vaše dieťa je hladné alebo unavené, že z neho kričí „režim prežitia“ - alebo ak by jediné, čo by ste vedeli vypustiť vy, bola len sarkastická, nahnevaná či urážlivá poznámka. Nemusíte to ignorovať navždy.
Použite dotyk
Ak vaše dieťa vzdoruje, poláskať ho je zrejme to posledné, čo by vám napadlo. Avšak pre mnohé deti je práve fyzická blízkosť tým, čo potrebujú. Pokiaľ sa dokážete povzniesť nad ich správanie a ignorovať nezadržateľný prúd informácií, zrazu uvidíte, že vaše dieťa trpí a potrebuje podporu.
Ak čakáte alebo odkladáte svoju reakciu, neznamená to, že ste pasívny rodič alebo vyjadrujete, že drzosť je v poriadku. Keď budete pripravení hovoriť, môžete začať takto: „Zdá sa mi, že ťa nahnevalo, že sa musíš prestať hrať skôr. Tiež sa môžete vrátiť k niektorým vecičkám, ktoré sa povedali: „Spomínal(a) si niečo o sladkostiach k obedu.“
Aj vy máte city!
Je v poriadku vyjadriť ich a ukázať dieťaťu, ako sa vás jeho slová dotýkajú. Ale dajte si pozor, aby ste tým naň na oplátku neútočili, sústreďte sa na to, ako ste sa cítili vy. Ak ste sa nechali strhnúť a zahorúca ste niečo povedali v hneve, je v poriadku priznať si to. Tu sa vlastne odohráva učenie. Utíšený mozog sa dokáže niečo naučiť. Vie spracovať a cvičiť si nové zručnosti.
Odvráva? Nebojte sa, neznamená to, že bude hneď drzé.
Azda neexistuje rodič, ktorý by sa nesťažoval na to, že jeho dieťa odvráva. Je logické, že nás to niekedy „vytáča“, ale zároveň v istých obdobiach vývoja by sme mali brať odvrávanie s nadhľadom. A to napriek tomu, že zostať pokojný je neuveriteľne ťažké, i keď teoreticky viete, že pokojná reakcia je najlepšia pre všetkých zúčastnených...
Prečo z odvrávania detí "nehysterčiť"?
Vydýchnite si. Z odvrávajúceho dieťaťa nevyrastie žiaden nevychovanec či rebel. Naopak, odborníci sa zhodujú v tom, že toto správanie je pre deti skutočne vývojovo zdravé. Klinická psychologička a autorka viacerých kníh Kelly M. Flanagan tvrdí, že „neschopnosť povedať „nie“ - neschopnosť stanoviť si osobné hranice - je jednou z najbežnejších príčin ľudského utrpenia. Práve preto je dôležité, aby deti prešli fázami odvrávania, a to s pochopením rodičov. Učia sa tak životne dôležitý vzorec fungovania a samostatnosti.
Psychológ Joseph P. Allen, ktorý viedol štúdiu zameranú aj na detské odvrávanie podporuje vyššie spomínaný názor: „Vysvetľujeme rodičom, aby tieto argumentácie, dohady a odvrávania detí nepovažovali za nepríjemnosti, ale vnímali ich ako na kritický tréningový priestor.“
Ako funguje odvrávanie, čo sa dieťa ním učí?
Keď deti odvrávajú, vnímame to akoby potláčali alebo ignorovali našu autoritu. V skutočnosti sa len snažia uplatniť aspoň nejaký pocit kontroly nad vlastným životom. Precvičujú si túto zručnosť s rodičmi, pretože im sú najbližší a v ich prítomnosti sa cítia bezpečne. Nie preto, že by vás chceli podráždiť.
Pozrime sa na to z druhej strany a bez rodičovských emócií: nie je lepšie, keď sa vaše dieťa najprv naučí vyjednávať s vami a až potom to skúsi v komunikácii s inými dospelými či deťmi? Ďalší fakt je, že takto si nacvičuje aj schopnosť argumentovať svojim rovesníkom a povedať nie, keď niečo v skutočnosti nechce alebo s tým nesúhlasí. Určite by ste nechceli, aby v týchto prípadoch mlčalo alebo nemo súhlasilo a robilo to, čo od neho rovesník chce, nasilu. Je dôležité naučiť sa odporovať aj dospelej osobe, ktorá siaha na jeho osobný priestor alebo dieťa ináč ohrozuje.
Zamerajte sa na to, ako odvrávajú
Každý rodič túži po tom, aby si jeho deti osvojili zručnosti, ktoré potrebujú do budúcnosti. Aby vedeli odolať tlaku rovesníkov alebo nebezpečenstvu, keď budú čeliť ťažkým životným rozhodnutiam. K tomu však nevedú len naše upozornenia, zdvihnuté prsty, a už vôbec nie tresty. Deti potrebujú mať priestor, kde by si mohli rôzne situácie a vlastné reakcie trénovať.
Preto nie je dôležité, že povie „nie“, ale je dôležité, ako odvráva a ako naň reagujete. Schopnosti detí naučiť sa chrániť samy seba a povedať aj vlastný názor vyplývajú z viacerých situácií, ktoré si prakticky ani neuvedomujete. Sú výsledkom toho, ako vy komunikujete s dieťaťom, ako vnímate jeho názor, čo považujete za vhodnú komunikáciu, či mu pomáhate pochopiť vplyv správania na ostatných a prevziať zodpovednosť za dôsledky svojich činov.
Samozrejme, schopnosť detí triezvo argumentovať aj v rizikových alebo nepriaznivých okolnostiach bude lepšia, keď ich naučíte sebauvedomeniu, rešpektu a pokojným reakciám. (Áno, tu je presne ten moment, keď my kvôli tomu, že odvráva vybuchneme a potom sa o pár dní vydesene čudujeme, prečo na náš dobre mienený nesúhlas dieťa zareagovalo priam hysterickým výstupom.)
Aj vy si myslíte, že ste zlyhali?
Je úplne prirodzené, že keď už do výchovy dávate také enormné množstvo energie, chcete mať zo seba ako z rodiča dobrý pocit. Lenže ten nepríde, keď si 2-ročné dieťa dupne a povie „NIE!“, alebo keď 9-ročné dieťa hovorí „Prečo musím?" alebo 14-ročný adolescent sa búri, že vaše rozhodnutie nie je férové. V týchto momentoch skutočne môžete pocítiť zlyhanie. Avšak, nemali by ste. Prečo?
Rodičia majú vo všeobecnosti pocit, že si musia zachovať silnú autoritu, pretože sme tak boli sami vychovávaní. Určite ste si aj vy vypočuli, že „papuľujete“ a mnohí dostávali rôzne tresty. Áno, zjednoduší to život, ale len z krátkodobého hľadiska.
Naopak, v skutočnosti je dôležité, aby ste si uvedomili, že hoci ste jeho/ich rodičia, reálne nemáte kontrolu nad ním/nimi. Deti prichádzajú na svet s vlastnou cestou, po ktorej ďalej kráčajú. Už od útleho veku vám dáva najavo, že ono je tá osoba, o ktorú v tomto prípade ide, že je to jeho život. Či chceme alebo nie, skôr či neskôr to musíme uznať. Žiaľ, zvyčajne to trvá roky, kým toto posolstvo pochopíme - ak to vôbec niekedy dokážeme. Veď si spomeňte na vlastných rodičov...
Podčiarknuté a zrátané
Vaše dieťa chce, aby ste vedeli, že je nezávislou bytosťou s vlastnými myšlienkami, pocitmi a predstavami. Má vlastnú cestu vpred. Výsadou rodičov je dohliadať na deti a sprevádzať ich počas tejto cesty, avšak nie snažiť sa ich riadiť tak, akoby to bola naša cesta. My už po tej vlastnej kráčame.
Jednoducho - na to, aby z detí vyrástli zdraví, nezávislí dospelí, potrebujú si precvičiť rozhodovanie samy za seba a vyjednávať o tom, čo chcú. A to aj vtedy, keď sa vám to, čo chcú, zdá absurdné.
Ako efektívne komunikovať [3 čarovné komunikačné piliere]
Ako reagovať na drzé správanie
Premúdrelé poznámky, drzé odvrávanie či prevracanie očami. Ak sa na odvrávanie dieťaťa rozhodnete reagovať, buďte opatrná, pretože vaša odpoveď môže buď zlepšiť alebo oslabiť vzťah medzi vami. Pri miernejšom prístupe sa neslušné správanie bude opakovať. Priveľmi ostrá reakcia však môže v dieťati vyvolať pocit, že sa nemôže slobodne vyjadriť a začne sa do seba uzatvárať.
Kričanie či vyhrážanie vyhrotí situáciu ešte viac a spustí škaredý boj o moc. Odvrávanie nie je vždy skutočným vyjadrením pocitov dieťaťa a dôvod môže byť zakorenený v niečom, čo s vami vôbec nesúvisí. Možno má vaša ratolesť problémy s kamarátom v škole a na vás si to vybíja, pretože cíti, že vy ste „bezpečný“ cieľ. Alebo dieťa stresujú domáce úlohy a kričí na vás, aby ste odišli z jeho izby.
Hneď ako dieťaťu vysvetlíte, aké správanie alebo reči nie sú vhodné, zdôraznite, že sa nevyhne následkom, keď prekročí stanovené hranice. Upresnite, s akými následkami má počítať - napríklad so stratou privilégií (videohry, televízia, atď.), domácimi úlohami navyše alebo skoršou večierkou. Ešte dôležitejšie je, aby ste to pri opakovaných konfliktoch aj dodržali.
Na vlastnom správaní ukážte dieťaťu, aké očakávate aj od neho. Viaceré vedecké štúdie dokázali, že deti sa učia predovšetkým napodobňovaním toho, čo vidia vo svojom okolí, najmä doma. Ak sa dieťaťu darí správať slušne, nešetrite chválou.
„Mami, daj mi s tým pokoj, neotravuj ma,“ vyhlási váš potomok a vám zamrzne úsmev na perách. Má tri alebo trinásť, na tom nezáleží. Ani na tom, o čo ste ho požiadali. Dôležité je, že dieťa je drzé, vám sa toto správanie nepáči a štartuje vo vás všetky tie pocity rodičovskej neschopnosti a zlyhania. Hnev sa kumuluje vo vás i v dieťati. Taký malý anjelik to bol, šťastné a veselé dieťa, roztomilé a večne usmiate. Lenže potom sa naučil hovoriť: „Nie!“ a s rozkročenými nožičkami, aj zamračeným výrazom v tvári si stáť za svojim rozhodnutím, ktoré bolo obvykle v príkrom rozpore s tým, čo požadoval rodič. Kamsi sa stratil detský obdivný pohľad, ktorý dával dospelákovi pocit, že je ten najperfektnejší človek na svete. Je to síce obrat o 180 stupňov, ale úplne normálny a z vývojového hľadiska prirodzený.
Hľadajte motiváciu dieťaťa
Keď máme pocit, že deti sú akési drzé, najčastejšie niečo pod povrchom skrývajú. Niečo, čo motivuje ich správanie.
Komunikácia na hrane akceptovateľnosti je vývojová záležitosť, dá sa pochopiť, no v dospelých aj tak vyvoláva hnev a frustráciu. Keď vám syn či dcéra nabudúce drzo odvrkne, prípadne sa vôbec nebude unúvať odpovedať vám, skúste sa v prvom rade zamerať na seba a svoje pocity. Ako tento prístup vnímate, ako sa v danej chvíli cítite? Keď pociťujete, že vo vás narastá hnev, prijmite to, ale nedovoľte mu, aby vás ovládol. Keď máte pocit, že potrebujete ukázať dieťaťu, aj sebe, kto je tu pánom, je to znamenie, že strácate pôdu pod nohami. Teraz je najvhodnejší čas zhlboka sa nadýchnuť a pozrieť sa na situáciu z nadhľadu. Až potom sa venujte tomu, ako sa cíti vaše dieťa. Možno uvidíte pascu, do ktorej padá veľa rodičov, reagujúcich na to, čo ich dieťa robí, namiesto toho, aby pátrali po tom, prečo robí to, čo robí. Potom sa niet čo čudovať, že správanie dieťaťa sa nemení.
Namiesto toho, aby ste sa zamotávali do svojej frustrácie, naučte sa pochopiť svojho potomka. Pokúste sa nasadiť prívetivý úsmev a spýtať sa, čo sa stalo, čo vyvolalo jeho rozladenie. Nezabúdajte na to, že deti nie sú žiadni manipulátori, nerobia veci s predsavzatím že: „Budem teraz arogantný/á a uvidím, čo to s mamou spraví“. Ich správanie odráža potreby a emócie, ktoré prežívajú. Reagujú na svoj emocionálny stav a nemusia tušiť dôvody.
Ak sa vám podarí odhaliť emóciu za detským správaním, reagujte na ňu láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania. Môžete povedať niečo ako: „Vidím, že ťa rozhodilo, že už musíme ísť domov. Je to v poriadku, že si nahnevaný/á, ale nepáči sa mi, keď sa so mnou rozprávaš takýmto štýlom.“ Potom pozvite dieťa do dialógu a hľadania riešenia jeho problému. Pokúste sa nájsť cestu, ktorá by uspokojila obe strany, vás i dieťa. Ak máte pocit, že dieťa len potrebuje pozornosť, môžete skúsiť ponúknuť pohľad zo svojho detstva: „Keď som ja bola malá a chcela som, aby sa mi mama venovala, povedala som jej toto.“
Nehovorte do vetra
Ďalším pravidlom je stáť si za svojim slovom a nevyhrážať sa niečím, čo nebudete vedieť alebo nebudete môcť dodržať. Predstavte si, ako ste boli naposledy u priateľov a vaše dieťa spravilo strašnú scénu. Vo vás stúpala hanba a frustrácia, cítili ste sa v tej chvíli ako neschopný rodič. Okamžite ste siahli po zbraniach najťažšieho kalibru a vytasili ste vyhrážku: „Ak okamžite neprestaneš, ideme domov!“ Ako to celé skončilo? Prestalo dieťa okamžite? Odišli ste domov?
Zvoliť ako prvú reakciu vyhrážanie sa, nie je veľmi úspešná taktika. U detí s ňou nepochodíte, pretože nereflektuje potrebu, ktorá je skrytá za ich správaním. Jediné, čo im vyhrážkami hovoríme je, že ich správanie by sa malo ihneď zmeniť a ich potreby sú irelevantné. To však nie je motivácia na zmenu správania. Navyše, ak nedodržíte svoje vyhrážky, ukazujete dieťaťu, že to, čo hovoríte, vlastne ani tak vážne nemyslíte. Prirodzene preto deti budú pokračovať v testovaní vašich hraníc.
Dôležité teda je, aby ste si zachovali chladnú hlavu a premysleli si, čo ste ochotní spraviť alebo dovoliť. Ak dieťa aj potom pokračuje v drzom správaní, naučí sa, že toto nie je najvhodnejší spôsob na to, ako primäť rodiča spraviť to, čo chce.
Podeľte sa o moc
Dôležité je, aby ste umožnili dieťaťu rozhodovať o niektorých veciach, ktoré považujete za prijateľné. Dovoľte mu ochutnať pocit moci a toho, že majú svoj život pod kontrolou. Aj úplne malé deti frustruje, že stále niekto za nich rozhoduje a určuje im všetko, od oblečenia, správania, až po čas chodenia na toaletu a spánok. Ak im doprajete kontrolu nad vybranými aspektmi ich života, je to prvý krok k tomu, že sa vyhnete drzému správaniu.
Jeden zo spôsobov je napríklad ponúknuť im na výber z málo možností. Napríklad: „Potrebovala by som, aby si si upratal izbu. Chceš začať kockami alebo autíčkami?“, alebo: „Chceš, aby som ti pomohol, či skúsiš to najprv sama?“ Môže to znieť ako banalita, no v detskom svete, kde často chýba rozhodovanie o nich samých, majú aj takéto možnosti veľký význam, pretože im poskytujú autonómiu a slobodu.
Neponúkajte však možnosti, ktoré nie ste ochotní dodržať. Ak sa napríklad vyhrážate, že odídete, potom by ste sa naozaj mali zdvihnúť a ísť, bez ohľadu na námietky hostiteľov, pokiaľ dieťa svoje správanie nezmení.
Najprv pozametajte pred vlastným prahom
Nezabúdajte, že pre dieťa ste najväčším vzorom. Dávajte preto pozor na svoje vlastné správanie. Keď drobec počuje, že bez rešpektu pristupujete k svojmu partnerovi, prípadne nahnevane nadávate na šoféra v aute pred vami, naučíte ho, že sú situácie, v ktorých je normálne správať sa arogantne a drzo. Nemôžete očakávať, že dieťa bude slušné a úctivé, pokiaľ vy takí nie ste. Nič nedokáže znížiť vašu vierohodnosť účinnejšie, než keď budete požadovať slušné správanie od neho a sami nie ste príkladom.
Nečudujte sa logickému záveru, ktorý vám môže dieťa šplechnúť do tváre: „Ty keď sa hneváš, tak nadávaš tatovi a ja nemôžem, keď sa tiež hnevám?“ Ak sa nedokážete vyhnúť ohováraniu šéfa, ktorý vás v práci vytočil alebo farbisto vyčítať partnerovi jeho prehrešky, spravte to aspoň bez svedkov.
Rozlišujte odvrávanie a drzosť
Nepotláčajte prirodzené emócie dieťaťa, jeho názory a potreby. Ak bude môcť dieťa presadzovať svoju vôľu primerane svojej pozícii, pri správnom vedení pochopí, že všetko má svoje pravidlá a s anarchiou sa ďaleko nedostane.
Reagujte vzorovo
Nenechajte sa vyviesť z miery (veľmi často ide dieťaťu práve o to) a vyjadrite sa stručne a zrozumiteľne, čo sa vám nepáči.
Snažte sa byť chápavá(-vý)
Aj deti majú svoj citový život, čo znamená, že prežívajú sklamania, očakávania, prehry, frustrácie... Sporadické výbuchy zlosti u dieťaťa preto netreba dramatizovať, stačí dieťaťu vysvetliť, že takýmto správaním vám i okoliu ubližuje, a ako rodičia ste z toho veľmi smutní, pretože sa obávate, či sa nestalo niečo zlé. Niekedy stačí dieťa iba ubezpečiť, že sa na vás môže vždy spoľahnúť a ak bude potrebovať pomoc, môže za vami prísť bez obáv.
Zbytočne nesankcionujte
Nepoužívajte prázdne hrozby („toto oľutuješ!“). Netrestajte dieťa zákazom tých činností, v rámci ktorých môže dieťa získať pôvodnú duševnú rovnováhu. Inými slovami nerobte zo seba nepriateľa, ale pripomeňte dieťaťu, že každý sa musí do určitej miery ovládať, a ak tak neurobí, čaká ho trest. Dáte tým dieťaťu druhú šancu.
Udržujte odstup
Namiesto podráždenej reakcie, ktorú vo vás vyvoláva nevhodné správanie dieťaťa, použite racionálny „útok“ a objasnite dieťaťu, že vo vás nenájde partnera na hádky.
Deti potrebujú pevných vodcov, nie nesebeckých martýrov. Keď trávime čas so svojimi priateľkami a rozprávame sa o iných veciach, než naše deti, prepájame sa navzájom, staraním sa o svoje potreby, venovaním sa tomu, čo milujeme alebo nás robí šťastnými, je kritické pre moje mentálne zdravie a schopnosť byť tam, prítomná pre svoje deti. Mám povolenie robiť rozhodnutia dôležité pre seba, nastavovať hranice, napĺňať si vlastné potreby a - pozor - môj syn, moje dieťa má zase dovolené sa na to hnevať. Jeho pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robím zlé rozhodnutie. A rozhodnutie, ktoré som urobila a verím, že je dobré, nepotrebuje mať ako odmenu jeho oslavovanie toho, že niekam odchádzam. A to si, prosím, zapamätajte. Môžete, máte to povolené starať sa o seba.
3 geniálne spôsoby, ako komunikovať s dieťaťom, keď odvráva
Ako teda reagovať v situácii, keď aj váš anjelik, inak dobré dieťa protestuje a postaví sa proti vám a vašim požiadavkám s výčitkou?
V prvom rade je dôležité vedieť, že neexistujú žiadne rýchlokvasené riešenia konfliktov s deťmi. Nič nezabráni tomu, aby sa situácia s drzým dieťaťom alebo už tínedžerom opakovala, zhoršovala sa spoločne s búriacimi hormónmi a rašiacim akné počas adolescencie. Práve to je vlastne dobrá správa.
„Ak vám doma odvráva dieťa a pretáča očami, ak je s vami v konflikte a buduje si vlastné miesto na zemi, tak je to indikátor k tomu, že máte doma zdravé dieťa. A ak má od vás vaše fanúšikovanie, povzbudenie, blízkosť, váš záujem, adrenalín, že pôjdete spolu na hokej, alebo koncert, je to ideálna pôda na zvládnutie náročného obdobia.“
A klinická psychologička Becky vysvetľuje: „Bez ohľadu na to, ako staré máte doma dieťa, potrebujete poznať tieto tri spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí. Pomôžu vám deeskalovať situáciu a napätie a ihneď vás priblížia k pozitívnej interakcii s dieťaťom.“
Tu sú:
- „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
- „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
- „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“
„Rozumiem, čo si myslíte. Mám vôbec dovoliť môjmu dieťaťu túto drzosť? Nie. Práveže v tejto situácii sa chováte ako dospelý, zrelý človek. Nedovolíte vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovolíte situácii ani drzosti eskalovať. Samozrejme, že sa môžete cítiť dobre, keď na to zareagujete, ako chcete v prvej chvíli zareagovať, ako - nemôžeš takto so mnou rozprávať! Tvoje správanie je nerešpektujúce, neospravedlniteľné, dnes žiadny iPad!“
Lenže dobre vieme, že keď na drzosť a odvrávanie budeme reagovať takto, drzosťou, tak presne aj oni budú na nás reagovať ešte väčšou drzosťou. A to je neefektívne. My musíme byť v tomto tí dospelí,“ dodáva na záver s tým, že naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní.
„Viem, že to môže byť ťažké. Zažila som to. A viem, že je to kľúč k tomu, aby sa situácia u vás doma zmenila. ...je nočná mora mnohých rodičov - odvrknutia, mykanie plecom, prevracanie očami alebo nekonečné námietky posúvajú niektorých rodičov až infarktóznemu stavu.
Zamerajte sa na svoje vlastné správanie: Rešpektujete city a názory svojho dieťaťa a správate sa k nemu s primeranou úctou? Nezhadzujete a neohovárate pred dieťaťom svojich príbuzných, známych, susedov či priateľov svojho dieťaťa? Nepoužívate nevhodné výrazy a prirovnania? Dávate svojmu dieťaťu dostatok pozitívnej motivácie a vediete s ním zdvorilú konverzáciu?
Rozlišujte odvrávanie a drzosť: Nepotláčajte prirodzené emócie dieťaťa, jeho názory a potreby. Ak bude môcť dieťa presadzovať svoju vôľu primerane svojej pozícii, pri správnom vedení pochopí, že všetko má svoje pravidlá a s anarchiou sa ďaleko nedostane.
Reagujte vzorovo: Nenechajte sa vyviesť z miery (veľmi často ide dieťaťu práve o to) a vyjadrite sa stručne a zrozumiteľne, čo sa vám nepáči.
Snažte sa byť chápavá(-vý): Aj deti majú svoj citový život, čo znamená, že prežívajú sklamania, očakávania, prehry, frustrácie... Sporadické výbuchy zlosti u dieťaťa preto netreba dramatizovať, stačí dieťaťu vysvetliť, že takýmto správaním vám i okoliu ubližuje, a ako rodičia ste z toho veľmi smutní, pretože sa obávate, či sa nestalo niečo zlé. Niekedy stačí dieťa iba ubezpečiť, že sa na vás môže vždy spoľahnúť a ak bude potrebovať pomoc, môže za vami prísť bez obáv.
Zbytočne nesankcionujte: Nepoužívajte prázdne hrozby („toto oľutuješ!“). Netrestajte dieťa zákazom tých činností, v rámci ktorých môže dieťa získať pôvodnú duševnú rovnováhu. Inými slovami nerobte zo seba nepriateľa, ale pripomeňte dieťaťu, že každý sa musí do určitej miery ovládať, a ak tak neurobí, čaká ho trest. Dáte tým dieťaťu druhú šancu.
Udržujte odstup: Namiesto podráždenej reakcie, ktorú vo vás vyvoláva nevhodné správanie dieťaťa, použite racionálny „útok“ a objasnite dieťaťu, že vo vás nenájde partnera na hádky.
Ako efektívne komunikovať [3 čarovné komunikačné piliere]
