Dvojročné dieťa, ktoré prejavuje plachosť a strach, môže byť pre rodičov výzvou, najmä ak sa k tomu pridružia aj problémy s jedením. Je dôležité pochopiť, že žiadne dieťa sa nenarodí ako „Nebojso“. S vašou pomocou však dokáže zvládnuť boj s akýmkoľvek strachom. V prvom rade treba dieťaťu primerane veku vysvetliť, že strach má ochrannú funkciu. U detí ho identifikujete pomerne ľahko. Určite zbadáte, v akých situáciách sa vaša ratolesť cíti nekomfortne a čomu sa vyhýba. Snažte sa však strach dieťaťa nebagatelizovať.
Drvivú väčšinu (nielen) detských strachov spája jeden spoločný menovateľ - strach z neznámeho. Aj „obyčajný“ detský strach môže prerásť do niečoho vážnejšieho. Ak sa vaše dieťatko bojí napríklad tmy, skúste spoločne preskúmať tento strach. Dajte mu pocítiť, že v tom nie je samo. Preskúmajte izbu, keď v nej svieti svetlo. Potom zhasnite, chyťte sa za ruky a ukážte dieťaťu, že sa nemusí ničoho báť. Možno mu pomôže, keď mu prezradíte, ako ste vy samy bojovali so strachom z tmy.
To najdôležitejšie sa ukrýva medzi riadkami. Ak sa vám teda dieťa rozhodne zdôveriť, pozorne ho počúvajte. Už to, že je pripravené hovoriť o svojom strachu, je preňho obrovský krok. Keď sa vám zdôveruje, nepoučujte ho, ani ho neprerušujte. Odložte telefón a užite si okamih maximálnej dôvery, ktorú vo vás dieťa má. Aj keď si rodičia hravo poradia s akýmkoľvek trojhlavým drakom, predsa len ostávajú obyčajnými ľuďmi, ktorí sa tiež niečoho boja. Ak budete ako mamina k sebe úprimná, určite vám zíde na um nejedna situácia. Ak vidíte, že vaše dieťa bojuje so strachom, skúste aj vy „priznať farbu“. Tak to bude fér pre obe strany. Vaše dieťatko tak bude mať pocit, že nie je samo, že aj mamina s niečím bojuje. Obaja tak môžete spoločne po malých krokoch kráčať k spoločnému cieľu.
Trpezlivosť väčšinou nepatrí medzi silné stránky detí. Je úplne normálne, že dieťa bude potrebovať na prekonanie svojho strachu dostatok času. Ak chcete dieťatko, ktoré sa bojí, podporiť, akceptujte jeho tempo. Pozitívna motivácia dokáže zázraky. Každé dieťa má svoje silné stránky, ktoré mu pomôžu prekonať strach. Bojí sa tmy, pretože je presvedčené, že pod posteľou sa ukrýva obrovské strašidlo? Niekedy rodičia v snahe pomôcť dieťaťu narobia viac škody, než úžitku. Snažia sa vyburcovať svoj poklad k prekonaniu strachu tým, že sa mu vysmievajú. Prinútia ho vykonať nejakú činnosť len preto, že „predsa nie je žiaden bojko“. Takáto šoková terapia má však chabý účinok. Najlepším liekom na akýkoľvek strach je predsa vzájomná dôvera, ktorá pramení z lásky.
Obdobie vzdoru a ako ho zvládnuť
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich
Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne
Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Ako predísť vzdoru u detí
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte!
Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti:
- Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže.
- Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac.
- Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa.
- Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“.
- Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane.
- Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Prečo nechce vaše dieťa jesť - dajte mu čas
Spočiatku vaše dieťa jedlo všetko, čo mu prišlo pod ruku, a teraz vymýšľa či úplne odmieta jedlo. Vy si kladiete otázku prečo? Je veľmi vyberavé a nezje takmer nič, čo vy ako rodičia poctivo pripravíte v kuchyni. Dieťa skúša a snaží sa rozšíriť svoje hranice, čo si môže dovoliť a pokiaľ môže zájsť. Zdravotné dôvody, ako je napríklad bolesť bruška po najedení, ktoré treba hneď vylúčiť alebo potvrdiť u pediatra. Dieťa môže mať napríklad alergiu na nejakú potravinu, ktorá bolesť spôsobuje. Nezabúdajte na fakt, že dieťa tiež cíti, kedy je hladné. Pre rodiča je veľmi frustrujúce, keď dieťa odmieta jesť napríklad čerstvo navarené jedlo. Nad nejedením dieťaťa ale nezalamujte rukami a pre svoj vnútorný pokoj hľadajte dôvody.
Ak dieťa kŕmite vy a samo to ešte nezvládne, jeho reakcie na odmietanie konkrétneho jedla sú pravdepodobne dosť rázne - buď vám odstrčí ruku, pokrúti hlavou, alebo začne kričať či plakať.
Tipy, ako podporiť chuť do jedla u detí:
- Skúste mu tiež navrhnúť iný variant a ono si vyberie, čo zje, respektíve len ochutná.
- Napríklad z ovocia alebo zeleniny sa dajú krásne vytvarovať rôzne zvieratká či dopravné prostriedky. Cestoviny poslúžia ako rozličné doplnky.
Ako pripraviť kuracie prsia | Na nože
Ako si zachovať chladnú hlavu, keď dieťa odmieta jesť
Ak máte doma ustráchané, citlivé dieťa, iste považujete rodičovstvo za vyčerpávajúcu, nikdy nekončiacu úlohu. Budíte sa v noci na jeho plač, len aby vám medzi vzlykaním povedalo, že sa bojí ísť do škôlky, lebo sa s ním zajtra Peťko nebude baviť, chlácholíte ho ráno, keď vás so strachom v očiach prosí, aby ste ho nedávali do školy, lebo môže zhorieť. Ste neustále na špičkách a snažíte sa spraviť všetko preto, aby ste jeho úzkosť zmiernili.
Čeliť strachu tvárou v tvár
Koľkými obavami sa nechávame zožierať, hoci existujú len v našej hlave? Ležíme večer v posteli, predstavujeme si danú situáciu, hľadáme možnosti jej riešenia, predpokladáme reakciu druhej strany a snažíme sa nájsť na ňu najvhodnejšiu odpoveď. Potom to celé ešte niekoľko krát otočíme hore dolu a zase naspäť, až vyčerpaním zaspíme. Ráno sa zobudíme a s obavami sa pokúsime situácii vyhnúť, no keď to nejde, odhodláme sa ju reálne riešiť. Tí rodičia, ktorí majú bojazlivé deti, už dávno vedia, že nemá význam odstraňovať im z cesty všetky prekážky, ktoré by drobcom mohli spôsobiť úzkosť. Odborníci sa zhodujú v tom, že ak pomáhame deťom vyhýbať sa potenciálne rizikovým situáciám, budú sa síce z krátkodobého hľadiska cítiť lepšie, no neskôr sa im to môže vypomstiť a podporiť nárast ich úzkosti.
Ak sa napríklad vaša dcéra bojí susedovho psa, nie je riešením chodiť po schodoch, aby ste ho náhodou nestreli vo výťahu. Cieľom nie je úplne odstrániť strach v deťoch, ale pomôcť im ho zvládnuť. Dieťa sa naučí fungovať aj so strachom a ako vedľajší produkt sa dostaví zmiernenie úzkosti. Preto je lepšie sa napríklad na spomínaného psa dívať najprv z okna, neskôr ho vidieť hrať sa na lúke, o nejaký čas sa pokúsiť priblížiť sa k nemu a vo finále ho môže dcéra aj pohladkať. Deti sú totiž oveľa silnejší bojovníci, než im niekedy dovolíme byť.
Slová majú obrovskú váhu
Bojazlivé deti bývajú často oveľa citlivejšie, než ich rovesníci. Preto na nich aj výraznejšie vplývajú slová, ktoré im okolie hovorí. Dokážu si ich význam vyložiť tak, že v nich pocit strachu ešte narastie. Vystresujú sa kvôli negatívnym myšlienkam a dokážu sa viniť za svoju úzkosť, čím trpí ich sebavedomie. Vidia povestný pohár ako poloprázdny, nie poloplný a s obavami vítajú každé nové ráno. Rodičia úzkostlivých detí vedia, že svojimi slovami im môžu pomôcť dosiahnuť až na hviezdy, alebo ich zraziť na zem. Ak podporia dieťa, aby im rozpovedalo svoje obavy, nikdy nereagujú podceňovaním strachu: „Ale prosím ťa. Neboj sa, si ok, vidím to.“ Neuznanie pocitov dieťaťa ešte neznamená, že ich dieťa necíti. Teda ak mu rodič povie, že je v poriadku, to je jeho uhol pohľadu, nie videnie dieťaťa. Namiesto toho dieťa vidí, že mu rodič nerozumie, nepočúva, nevníma. Vhodnejšia reakcia preto je: „Áno, vidím, že sa bojíš. Povieš mi, prosím, čoho?“ A následne sa rozvinie dialóg o detských emóciách a strachoch. Čím viac sa do neho rodičia snažia vniesť pozitívne aspekty a nájsť dobré znaky v danej situácii, tým viac sa začne aj dieťa zameriavať na kladné veci. Slová aktívne ovplyvňujú to, ako deti vidia a vnímajú svet navôkol.
Zrkadlo je vždy po ruke
Deti sa na nás dívajú. Stále. Dokonca aj vtedy, keď si myslíme, že nie. Sledujú naše reakcie, slová, emócie. Vidia naše každodenné rozhodnutia. Tí, ktorí majú úzkostlivé deti vedia, že sú veľmi pozorné. Neujde im ani ten najmenší detail. Spozorujú jemné zachvenie v hlase, zmenu tónu, podfarbenie vety. Zachytia akúkoľvek emóciu a ako hromozvod ju prevedú od dospelého k sebe. Nie ste v pohode, lebo šéf vám posunul termíny? Vadí vám, že susedov pes štekal až do noci a vy ste sa nevyspali? Chceli ste, aby vám partner zavolal, no on na to zabudol a vás to popudilo? Vaše dieťa vám to všetko ukáže. Kvôli nedorozumeniu so šéfom, začne hneď ako ho vyzdvihnete zo škôlky kričať, že nechce ísť domov. Kvôli susedovi bude hádzať o zem všetkým, čo mu príde pod ruku. Kvôli zabudnutému telefonátu môžete očakávať hysterickú scénu. Boli ste nervózni? Deti sú teraz ešte viac. Hnevali ste sa? Deti sa v tejto chvíli jedujú ešte viac. Niečo vás frustrovalo? Deti sú vytočené viac. Sú spoľahlivým detektorom zmeny nálad a tie negatívne dokážu prevziať a predviesť s dokonalosťou umelcov. A nepomôže ani nemenná tvár hráča pokru.
Táto prenosová cesta však funguje aj pozitívnym spôsobom. Ak napríklad veríte svojmu potomkovi, že zvládne nástup do škôlky a bude v nej spokojný, prenesiete to aj na neho a odlúčenie ľahšie zvládnete. Nejedna mama neistého dieťaťa spomína na chvíľu, keď sa blížili k budove škôlky, ona veriac, že všetko dobre dopadne a dieťa sa k nej otočilo a povedalo: „Dobre, už to zvládnem, ďakujem, mami.“ Potom pustilo jej ruku a odhodlane vošlo samé do triedy. Hoci dieťa môže zrkadliť strach rodiča, rodič musí vedieť, že jeho strach nie je totožný so strachom dieťaťa. Nemôže predpokladať reakcie a strach svojho potomka, vytvárať si v hlave vlastné scenáre, ako sa situácia vyvinie. Pretože sa môže často mýliť. Stačí deťom trochu viac veriť, aj tým bojazlivým. Aj ony sú silné, navyše s chápavým rodičom po boku dostávajú posilu navyše. Vyzbrojené dôverou milujúcich rodičov dokážu zvládnuť čokoľvek, čo im život pripraví.
Dobrý deň, dcéra v januári dovŕšila dva roky. Je to veľmi šikovné dieťa, odplienkovaná je od 1,5 roka, vie sa sama obliecť aj vyzliecť, obuť si topánky, vie sa sama napapať (polievky robia ešte trocha problém), pekne a zrozumiteľne rozpráva. Keď chodíme na prechádzky, veľmi ju to ťahá za inými deťmi. Je však veľmi plachá a bojí sa. Od narodenia je stále so mnou a nie je zvyknutá na cudzích ľudí. Keď sme na ihrisku a príde za ňou iné dieťa, tak je rada a začne mu rozprávať. Akonáhle však príde dieťa a vytrhne jej hračku alebo ju sotí, dcéra sa rozplače, chce sa túliť a ísť domov. Nevie sa brániť a ani reagovať. Ja sa snažím nezasahovať a vysvetľujem jej, že v živote bude stretávať aj dobré aj zle detičky. Ona je z toho vždy celý deň rozladená. Keď sa jej na incident spýtam aj po čase, tak sa doma rozplače. Všeobecne je veľmi citlivá. Doma sa rozplače aj pri pozeraní rozprávky, občas z ničoho nič ostane smutná a chce len, aby som ju mojkala. S manželom sme uvažovali, že by sme ju od septembra prihlásili do škôlky. Mám však obavy, či je po emocionálnej stránke dostatočne vyspelá.
Dobrý deň, moja malá dcérka nebola nikdy extrémne spoločenská a do 17. mesiacov sa cudzích dosť bála a stránila. Nechcela dokonca ostať bezo mňa ani u starkých, alebo u tiet. Potom prišiel zlom. Predpokladám, že jej skončila separačná kríza a začala vyhľadávať spoločnosť detí na ihrisku. Kľudne ostala bez nás, rodičov aj pár hodín u starkých. Začala každého zdraviť.. no proste sa rozbehla, no pred týždňom zas akoby uťal. Akonáhle príde na ihrisko iné dieťa, alebo dospelý, okamžite začne opakovať "domov, domov" a ťahá nás preč. Ak sa s niekým zakecám, dokonca sa rozplače a spustí hysterický rev. Vôbec neviem, čo sa mohlo stať. So starkými a sesternicami nemá naďalej problém, ale s cudzími ako keby začala odznova. V obchode, alebo v meste je to ok. Pozdraví sa a ide ďalej. No ak máme niekde pobudnúť a niekto má byť v našej blízkosti, hneď chce ísť preč. Samozrejme jej dohováram, vysvetľujem, že sa nemá čoho báť. Som pri nej, ukľudňujem. Snažím sa dokonca hrať s tými druhými deťmi, no je to bezvýsledné. Nenútim ju a keď začne plakať ideme preč.
tags: #ako #zmenit #dieta #2 #rocne #ked