MojToj – pekné detské hračky - pekné internetové hračkárstvo

Sem napíšte čo hľadáte

Ako reagovať, keď dieťa začne používať neslušné slová

Neslušné slová sú v rukách dieťaťa veľmi silnou zbraňou. Dokáže nimi šikovne manipulovať a privádzať vás tým do šialenstva. Je to nočná mora každého rodiča. Môže k tomu dôjsť v dvoch, troch alebo piatich rokoch, ale vždy vás to zaskočí. Na prvú nadávku z detských úst väčšina z nás v panike reaguje upätým vysvetľovaním, že je to škaredé slovo a nesmie ho už nikdy povedať. A to je práve tá chyba. Dieťa pochopí, že nové slovíčko má obrovskú moc a začne ju využívať. Minimálne tak, že jeho použitím si okamžite získa vašu pozornosť. Opakovanie dieťaťu, že slovo, ktoré použil je zlé len zvyšuje jeho fascináciu týmto slovíčkom. Väčšina „expertov“ preto odporúča ignorovať dieťa, keď zopakuje po vás neslušný výraz. To však nefunguje a dieťa sa po čase pochváli novým slovíčkom v tej najnevhodnejšej chvíli a tým najnevhodnejším ľuďom. Čo teda robiť, a ako s tým účinne bojovať?

Deti nežijú v skleníku a zapchať im uši, keď niekto na ulici či v škole hovorí škaredo, sa jednoducho nedá. Potom len opakujú, čo začujú. Začína sa to možno v ríši zvierat, neskôr sa pridávajú pojmy z oblasti psychiatrie a napokon výrazy z biológie. A vôbec to nemusí byť od vás z domu. Lenže pozor - nemyslíme tým klasickú výhovorku, že dieťa pochytilo neslušné slová v škôlke alebo na ulici! „Dieťa si všíma rodičov vždy a všade, aj keď napríklad vykĺznu otcovi z úst nejaké výrazy, keď sedí za volantom, okamžite ich zaregistruje,“ hovorí Ivona Rankovová z pedagogicko-psychologickej poradne. To isté platí pri rozhovoroch medzi dospelými navzájom - darmo budete s dieťaťom hovoriť slušne, keď pri stretnutí s kolegami alebo so starou partiou kamarátov prepnete automaticky na úplne iný slovník.

Menšie deti s obľubou skúšajú, čo to spraví, keď vypustia z úst nejaké to škaredé slovo. Aj môj syn nedávno za mnou prišiel so špinavou teniskou a požiadal ma, aby som mu ju umyla, lebo je na nej „kakino“. Vtakej situácii je asi najlepšie otvorene uznať, že obe slová označujú to isté - len jedno z nich je krajšie a druhé nie. Ťažšie však dieťa presvedčíte, keď škaredšiu verziu počuje hocikde inde a považuje ju za niečo bežné. V takom prípade sa môže osvedčiť pomôcka prirovnať slová k oblečeniu. „Oblečení môžeme chodiť čistí alebo špinaví - slová tiež môžu byť čisté alebo špinavé. Ak nepomôže vysvetlenie a ak sa škaredé slová opakujú, druhým krokom môže byť ponuka: Skús to povedať inak! Je to svojím spôsobom hra, ale užitočná. Ak nezaberá ani to, nasledujú obmedzenia. Napríklad do špinavých úst, ktoré hovoria škaredé slová, nepatria žiadne sladkosti. S deťmi v puberte je to ťažšie. „Slovníkom sa identifikujú so svojimi rovesníkmi, snažia sa tak zaradiť do skupiny a zároveň si tým dokazujú svoju vlastnú dôležitosť,“ hovorí detská psychologička. Aj tu treba dať potomkovi šancu: Skús to povedať inak. Ak k tomu pridáte „prosím ťa“, vašu rodičovskú autoritu to nijako nezníži a sebaúcta vášho potomka tým stúpne. Deti všeobecne nemajú rady príkazy a zákazy, ale v puberte sú na ne doslova alergické. Keď však nič nezaberá, aj tu treba nastoliť obmedzenie. Svojho dospievajúceho syna alebo dcéru môžeme zradne nalákať do pasce. Najprv sa nad neslušným výrazom začudujeme a celkom nevinne sa opýtame, či tak hovoria aj ostatní kamaráti, s ktorými sa stretáva. Syn či dcéra iste nepremeškajú príležitosť a víťazoslávne nám chrstnú do tváre, že je to predsa úplne normálne. Niekedy pritom nemusí ísť o nadávky, celkom stačí, ak máte denne na tanieri typické pubertálne neúctivé odpovede typu „… no a?“ „.. a má byť čo?“. „Oplatí sa skúsiť to s pokojnou tvárou na dieťa v situácii, keď vás o niečo žiada. Veľký podiel na slovníku našich detí majú okrem spolužiakov aj filmy, ale aj časopisy a knihy, ku ktorým sa dostanú. Vzorným príkladom starostlivosti je mama štyroch detí, ktorá každý film pozerá spolu s deťmi, aby ho v prípade potreby mohla včas zastaviť a číta rovnaké knihy ako jej deti - aby zistila, či im už môžu rozumieť a či sú pre ich povahu vhodné. Čo vie jedno dieťa stráviť v desiatich, pre iné to nie je dobré ani v dvanástich rokoch a nesúvisí to len s duševnou vyspelosťou. Deti často argumentujú tým, že to isté pozerajú aj kamaráti - ani na to sa však nedá spoľahnúť. Každý rodič má totiž iné kritériá na to, čo pre svoje dieťa považuje za vhodný zdroj podnetov a čo nie. V prvom rade zaviesť zvyk, že televízia sa nezapína ľubovoľne, ale vždy až po dohode s rodičmi a pozerá sa program, ktorý sme si vopred vybrali. O knihe či časopise sa dá porozprávať. Páči sa ti? Prečo? Možno sa prekvapujúco dozviete, že kniha pre tínedžerky je dobrá preto, lebo sú tam aj nadávky. Niekedy život sám zariadi drastickú odvykaciu kúru od neslušných slov. Kamarátkin trinásťročný syn sa počas cesty autom zabával tým, že okoloidúcim autám ukazoval cez okno neslušné gestá. Mama šoférovala a nemala ako inak zasiahnuť, len ho za to napomínala. Nezabralo to až do chvíle, kým ich jedno auto nepredbehlo a neprinútilo ich zastaviť. Šofér im pohrozil - zbraňou! „V tej chvíli sme všetci stuhli. Deti v puberte sa chcú podobať dospelým. Niekedy zaberie aj to, ak ich upozorníte, akí sú tí dospelí, ktorí používajú nadávky. Príležitostí stretnúť v obchode či v autobuse niekoho s nevyberaným slovníkom sa nájde dosť. Nechajte svoje deti, aby ich pohľadom poriadne ošacovali a samy zistia, že tým by sa asi podobať nechceli. Ak nevhodný slovník pretrváva, nastoľte obmedzenie, na ktoré ste dieťa už vopred upozornili.

Expert na rodičovstvo Dr. Robi Ludwig sa domnieva, že rodičia by mali tvrdo pracovať na tom, aby prestali používať nadávky prv, ako ich dieťa začne rozprávať. Používanie nadávok znamená, že buď nemáte pod kontrolou svoje emócie alebo nemáte dostatočnú slovnú zásobu na opísanie vašich pocitov. Tak či onak, ak vy používate nadávky, je priam nemožné, aby ste dieťa presvedčili o tom, že je to nesprávne a že ono to robiť nesmie. Deti totiž prirodzene napodobňujú vaše správanie v rôznych situáciách.

Bez ohľadu na to, v akom veku dieťa nadávku použilo a kde ju počulo, okamžite a hlavne pokojne to riešte. Môžete sa ho najprv opýtať, či vie, čo to slovo znamená alebo prečo bolo použité. Vysvetlite mu, že nadávanie nie je v poriadku, že tým môže niekoho ublížiť, niekoho uraziť. Povedzte mu, že ak chceme vyjadriť naše pocity ako je napríklad hnev alebo pocit nespravodlivosti, dá sa to aj bežnými výrazmi.

Iste, video nadávajúceho drobca vám môže zaistiť 15 minút slávy, ale zároveň prinesie zmätok do hlávky vášho dieťaťa. Nemôžete mu povedať, že slovíčko je zlé a nesmie ho používať, a zároveň sa s priateľmi zabávať na videu, kde nadáva.

Keď karháte svoje dieťa za použité neslušné slovíčko, často sa stane, že vám odvrkne: „a ocko to mohol povedať pri šoférovaní?“ Alebo: „a ty si to mohla povedať, keď si zakopla o hračky?.“ Odolajte nutkaniu poprieť to alebo odbiť dieťa tým, že dospelý to môže, ale deti nie. Namiesto toho priznajte, že vám to vykĺzlo, ale že tiež sa snažíte o to, aby ste také slovíčka nepoužívali. Tým si získate dôveru a zároveň bude mať vaše dieťa pocit, že sa stretáva s problémom dospelých.

Ak dieťa opakovane používa neslušné slovo preto, aby vás provokovalo, dokážte mu, že to na vás nezaberá. Vyhraďte si každý deň napríklad 15 minút a dovoľte mu používať slová, ktoré chce. Vy kontrujte tým, že mu podobným tónom povedzte vymyslené zábavné slovíčko a takto to niekoľkokrát obmeňte. Jeho tromf tak stráca na sile a dieťa si osvojí nové zábavné slovíčka.

Vytvorte si doma zaväzujúce pravidlá, kde bude používanie neslušných výrazov tabu. Ak to dieťa poruší, musí nasledovať trest. Je na vás akú formu zvolíte, či to budú domáce práce navyše alebo bude musieť zaplatiť 50 centov za každú nadávku. Riešením je aj vyhradenie si miestnosti napríklad detskej izby, kde dieťa môže osamote vyventilovať svoj hnev aj použitím neslušných slovíčok. V inej časti domu alebo vonka v prítomnosti iných ľudí to však bude mať naďalej prísne zakázané.

Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie.

Nadávky sa môžu objaviť u detí všetkých vekových kategórií, dokonca už aj u tých úplne najmenších. Dieťa ale dokáže pochopiť, čo je neslušné slovo pomerne skoro. „Začnú si to uvedomovať vtedy, akým spôsobom na nevhodné slovo zareagujú rodičia alebo učitelia. No aj váš slušne vychovaný drobec môže z ničoho nič v nečakanej situácii použiť škaredé slovo. A hoci spočiatku ostanete jemne v šoku, mali by ste na to hneď adekvátne zareagovať. „Rodič by mal povedať svojmu dieťaťu napr. vetu - „Srdiečko, toto slovo, ktoré si teraz použil, nie je pekné, možno si ho niekde počul a niekto ho povedal, ale to sa nepoužíva a nie je vhodné.“ Dieťaťu by sme zároveň mali poskytnúť alternatívu namiesto nadávky, aby to nebolo len o tom, že je to zlé,“ uviedol psychológ.

Dieťaťu musíte konkrétne a na rovinu povedať slovnú alternatívu, ktorú môže v prípade potreby namiesto nadávky použiť. „Alternatívu by mal rodič presne definovať. Môže to byť napríklad slovo do kelu, do pekla, do papuče, do auta, ty kokso. Mali by to byť slová, ktoré nenesú pejoratívny význam, sú spoločensky prijateľné a nevzbudzujú mieru pohoršenia. Alebo môžeme povedať dieťaťu, že ak je nahnevané, nech si ide radšej zaskákať na trampolínu, ako by malo použiť toto nepekné slovo. Ďalšou možnosťou je to, že môže použiť aj spojenia ako - som nahnevaný, som smutný a pomenovať svoje emócie. Je to pre dieťa síce náročné, ale ak ho rodič naučí pomenovať emócie, tak mu to môže byť veľmi nápomocné,“ radí odborník.

Mnoho rodičov zámerne ignoruje situáciu, keď dieťa zanadáva a jednoducho sa tvária, že nič nepočuli. „V niektorých prípadoch ignorovanie vie byť nápomocné, a to hlavne vtedy, keď vieme, že to dieťa používa ako určitý nástroj, aby rodiča nahnevalo. Vo všeobecnosti ale platí, že by rodič na to mal zareagovať,“ vysvetlil odborník. Netvárte sa preto, že ste to škaredé slovo z úst svojej dcéry alebo syna nepočuli, lebo urobíte viac škody ako osohu. „Ak dieťa použije hanlivú nadávku a my na to nezareagujeme, alebo sa tvárime, že sme to nepočuli, tak dieťa neučíme, či je to v súlade s našimi hodnotami, presvedčeniami a morálkou. Rodičia majú strach, že ak danej situácii venujú veľkú pozornosť, tak dieťa to môže naschvál opakovať. Je to o citlivosti rodičia, akým spôsobom zareaguje,“ doplnil.

Deti v predškolskom veku s obľubou používajú zvieracie nadávky, ako ty krava, ty somár a potom to rozšíria aj na zastaralé klinické pomenovania - ty debil, ty idiot. Najmenším členom domácnosti by ste mali vysvetliť reálny význam týchto slov, pretože oni to miestami berú iba ako srandu a neuvedomujú si dôsledky. „Niekedy ľudia používajú slová, ktoré môžeme označiť ako nepekné a neúctivé. Ak ľudí označujeme cez zvieratká - somár, krava, tak to v poriadku nie je a ľudia sa môžu cítiť nepríjemne. Preto by sme sa takýmto slovám mali vyhýbať,“ povedal Krause.

Ak dieťa napriek opakovanému upozorneniu znovu použije vulgarizmus, tak mnoho rodičov už zvolí trest, alebo mu niečo zakáže. „Trest nie je pre dieťa natoľko motivačný prvok ako si to rodičia čast predstavujú - teda najmä mám na mysli fyzický trest. S dieťaťom sa radšej o situácii porozprávajte a nech aj ono vyjadrí svoj názor. Povedzte mu, že na túto tému ste sa už rozprávali a ono opäť použilo to slovo, tak vás zaujíma prečo. Rodič by mal pred tým, ako vypení, preskúmať motívy dieťaťa, lebo dieťa si niekedy uvedomí, že povedalo niečo, čo nemalo, ale už sa to nedá vrátiť späť. To ale neznamená, že nebolo schopné sebareflexie, preto by sa na to najskôr mal rodič opýtať. Skôr ako príde k vyvodzovaniu dôsledkov, mal by tomu predchádzať rozhovor,“ vysvetlil neuropsychológ.

Keď vaše dieťa už s určitosťou chápe význam použitých neslušných slov aj tomu, že je to nevhodné správanie, mal by sa vedieť za svoje činy aj ospravedlniť. „Dieťa v prvom rade potrebuje vidieť, že to, čo rodič od neho žiada, tak aj robí. Ak rodič žiada ospravedlnenie, tak aj on sa musí vedieť ospravedlniť. Ak sa aj rodič na dieťa nahnevá a po čase príde za ním a ospravedlní sa mu, tak dieťa učí, čo má robiť v prípade, ak ho niečo mrzí. Ak to rodič nerobí, tak ten proces vytvorenia návyku je oveľa zdĺhavejší. Ale ospravedlnenie je na mieste, lebo je to forma vyjadrenia rešpektu.

Veľkým zdrojom nadávok sú filmy a televízia. Ak nebudete filtrovať obsah, s ktorým sa vaše deti dostanú do kontaktu, potom ľahko narazia na slová, ktoré sa vám určite nebudú páčiť. Nejde pritom len o samotné výrazy, ale aj spôsob komunikácie s druhými ľuďmi vo fiktívnych príbehoch. Čo je horšie, najmenší nerozumejú konaniu filmových, kreslených či komiksových postáv tak ako dospelí, preto si môžu niektoré scény zle vysvetliť a napodobňovať svojich hrdinov, pretože budú presvedčení, že takto sa to jednoducho „má robiť“. V tom prípade deťom treba objasniť, že ide o vymyslené postavy a že v skutočnom živote sa ľudia k sebe majú správať inak. Skúste sa detí spýtať, ako by situáciu riešili ony?

Ak deti v škôlke nadávajú, často si takéto zlozvyky prinášajú z domova. Hoci mnohí rodičia nepoužívajú nadávky bežne v práci alebo na verejnosti, v súkromí sa radi „vyventilujú“. Niekedy jednoducho nedokážeme premôcť svoje emócie a v nestráženej chvíli sa nám derú na jazyk tie najnevhodnejšie slová. Detským uškám však takéto výrazy určite neujdú a hneď si ich zafixujú vo svojej pamäti. Začnite teda v prvom rade od seba. A to nielen v komunikácii v rodine, ale aj všade tam, kde sú vaše ratolesti. Ak budete častovať škaredými slovami okoloidúcich, vodičov druhých áut, kliať na kolegov z práce či na susedov, sami tak vytvoríte vo svojom dieťati domnienku, že je to správne. Zakaždým, keď sa nedopatrením prerieknete, riadne sa ospravedlňte, či už dotyčnej osobe, ktorej ste nadávali, alebo priamo svojmu dieťaťu.

V súčasnosti hlavne mediálne prostredie, ktoré deti tak veľmi milujú, tiež často využíva vulgarizmy. Robí sa to preto, aby autori zaujali, šokovali, upútali pozornosť. Jednoducho, aby svoj produkt predali. Vulgarizmy sa môžu objaviť u detí všetkých vekových kategórií. Stretávajú sa s nimi počas celého detstva. Deti vnímajú nadávky v rôznych vývojových štádiách po svojom. Tie celkom najmenšie, v predškolskom veku, si len málokedy uvedomujú ich skutočný význam. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Predovšetkým po príchode do kolektívu sa stretávajú s množstvom slov, ktoré zaraďujeme medzi vulgarizmy. V predškolskom veku sú obľúbené najmä zvieracie nadávky: krava, somár, ale aj debil, idiot ... K typickým vulgarizmom sa deti väčšinou dostávajú až v prvej triede základnej školy, ale môžu ich poznať aj skôr z domu, ak sa tak rozprávajú medzi sebou rodičia, čo žiaľ, tiež nie je výnimkou. Deti v kolektíve tieto slová rady používajú hlavne preto, aby ukázali, že ony sú tí, kto je šéfom, kto chce mať moc a kto chce zaujať. Kto nadáva najviac, je „najsilnejší šéf“. Deti do šestich rokov väčšinou slovám nerozumejú, ony potrebujú hlavne ostatných šokovať alebo upútať na seba pozornosť.

Taktiky na odstránenie nevhodných slov:

  1. Zámerné ignorovanie
    Rodičia sú často prekvapení, keď nadávky dieťa použije doma prvý raz. Psychológovia odporúčajú zámerné ignorovanie. Je to dobrá stratégia, ale skutočne iba v začiatkoch. Vtedy by ste sa mali od dieťaťa držať bokom, nepozerať na neho, neoslovovať ho. Neplatí to však na všetky deti a za každých okolností. Ak vaše dieťa opakovane vulgárne nadáva, robí to naschvál s cieľom provokovať, ignorácia už nie je vhodná.
  2. Vysvetľovanie významu
    Ďalšia taktika spočíva v tom, že by sme sa mali s dieťaťom porozprávať o tom, či slovu rozumie a upozorniť ho na to, že nemusí opakovať všetko, čo počuje a malo by používať len slová, ktorým rozumie. Je potrebné primeraným spôsobom dieťaťu vysvetliť, že existuje v slovnej zásobe množstvo slov, ale nie všetky musí človek používať. Tiež je potrebné dieťaťu povedať, že vulgarizmy sa na verejnosti nepoužívajú. Slušný človek sa im vyhýba. Tiež je však potrebné dieťaťu vysvetliť, že niektorí ľudia, bohužiaľ, si túto skutočnosť neuvedomujú a vulgarizmy používajú, čo je však skôr smutné ako úžasné. Dajte jasne najavo, že vo vašom dome sa neslušné slová nepoužívajú. Ak vaše dieťa vulgárne slová orientuje na vás osobne, vezmite si ho nabok a povedzte mu, že vás jeho nadávanie zraňuje.
  3. Vytvorenie vlastnej nadávky
    Ak dieťa pociťuje stres a uvoľní sa len vtedy, keď by malo povedať nejakú nadávku, tak nech si vymyslí vlastnú alebo mu ju pomôžte vytvoriť.
  4. Rodičia ako vzor
    Ak rodičia v domácom prostredí bežne používajú pestrý slovník s hrubými výrazmi, nemôžu od detí očakávať opak. Rodičia sú pre deti vzorom, preto deti väčšinu po nich opakujú.
  5. Jednotný postup
    Predtým ako začnú rodičia s deťmi hovoriť o hrubých výrazoch, musia byť vo svojich očakávaniach jednotní. Nájdite niektoré nadávky, ktoré vás obzvlášť hnevajú alebo pôsobia zraňujúco či urážlivo alebo ktoré nie sú v škôlke či škole akceptovateľné. Spoločne si premyslite, akým spôsobom budete reagovať na používanie vulgárnych výrazov. Tak ako dospelí i deti občas nevedia, čo si počať so svojím hnevom. Musia sa však naučiť, ako s týmto hnevom zaobchádzať. Rodičia musia byť tými, ktorí budú dieťa orientovať správnym smerom.
  6. Tresty, prípadne chvála
    Povedzte svojmu dieťaťu, s akými dôsledkami musí počítať, ak bude používať hrubé výrazy. Medzi primerané tresty môžete zaradiť napríklad prerušenie hry alebo zákaz sledovania televízie do konca dňa alebo nemožnosť zostať dlhšie hore.
  7. Ospravedlnenie
    Ak je vaše dieťa napríklad u susedov na návšteve a vyletí mu z úst nevhodné slovo, ospravedlňte sa v jeho mene za jeho správanie. Takto dieťa zistí, že niečo nie je v poriadku a že použitý výraz asi nebol v súlade s vhodným správaním.

Vzorným príkladom starostlivosti sú rodičia, ktorí každý film pozerajú spolu s deťmi, aby ho v prípade potreby mohli včas zastaviť a čítajú rovnaké knihy ako ich deti - aby zistili, či im už môžu rozumieť a či sú pre ich povahu vhodné. Čo vie jedno dieťa pochopiť v desiatich rokoch, pre iné to nie je vhodné ani v dvanástich rokoch a nesúvisí to len s duševnou vyspelosťou. Jednoducho, každý človek je iný. Každý rodič má iné kritériá na to, čo pre svoje dieťa považuje za vhodný zdroj podnetov a čo nie. V prvom rade môžete zaviesť zvyk, že televízia sa nezapína ľubovoľne, ale vždy až po dohode s rodičmi a pozerá sa program, ktorý sa vopred vybral. O knihe či časopise sa dá porozprávať. Páči sa ti? Prečo?

Ilustrácia dieťaťa učiacého sa rozprávať

Ako zvládnuť nadávanie vášho dieťaťa – 5 tipov pre rodičov

Čo robiť, keď dieťa nerozpráva?

Ak vaše dieťa zaostáva v reči oproti rovesníkom, je pochopiteľné, že cítite obavy. Tento článok vám pomôže pochopiť, čo je ešte v norme a čo už môže naznačovať potrebu odbornej pomoci. Reč sa u detí vyvíja postupne a u každého dieťaťa iným tempom. Existujú však orientačné vývinové míľniky, ktoré pomáhajú sledovať, či sa vývin uberá správnym smerom.

Orientačné míľniky vo vývine reči:

  • Okolie 12. mesiaca: Dieťa začína chápať význam prvých slov a reaguje na svoje meno. Prvé výrazy ako „mama“ či „ham“ sprevádza gestami alebo ukazovaním.
  • Do 18 mesiacov: Slovná zásoba sa postupne rozrastá na 10-20 slov, dieťa vie pomenovať známe predmety alebo osoby, hoci výslovnosť ešte nie je úplne zreteľná. Okrem reálnych slov používa aj vlastné výrazy, ktorým rozumie najmä najbližšie okolie.
  • Do 2 rokov: Dvojročné dieťa rozumie jednoduchým otázkam a začína kombinovať dve až tri slová, čím vytvára prvé jednoduché vety. Slovná zásoba sa rozširuje zhruba na 50 slov.
  • Okolie 3 rokov: Reč sa rýchlo rozvíja - dieťa tvorí jednoduché súvetia a používa zámená, predložky či základné časy. Vie vyjadriť pocity („bojím sa“, „teším sa“) aj zážitky z bežného dňa.

Oneskorený vývin reči u detí môže mať viacero príčin, ktoré môžu byť biologické, vývinové alebo psychosociálne.

  • Porucha sluchu: Ak dieťa nepočuje dobre, nedokáže správne vnímať slová a napodobňovať reč.
  • Vývinová apraxia reči (dyspraxia): Dieťa vie, čo chce povedať, ale nedokáže správne vysloviť slová, pretože mozog a svaly úst nespolupracujú.
  • Znížený svalový tonus (hypotónia): Slabé svaly v oblasti tváre a úst môžu sťažovať artikuláciu aj tvorbu hlasu.
  • ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou): Problémy so sústredením môžu brániť dieťaťu v tom, aby vnímalo jazyk a učilo sa nové slová.
  • Dedičné faktory: Ak má niekto z rodiny problémy s rečou.
  • Dvojjazyčné prostredie: Deti bilingválnych rodičov môžu začať rozprávať neskôr alebo miešať slová z rôznych jazykov.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc?

Práve tieto signály vám napovedia, či môže ísť o širší vývinový problém. Ak napríklad 15-mesačné dieťa nerozpráva, nereaguje na meno alebo nepoužíva gestá, je dobré spozornieť. Ak má dieťa 18 mesiacov a ešte nepovedalo prvé slová, prípadne v 2 rokoch stále hovorí len jednoslovne alebo veľmi málo, návštevu pediatra neodkladajte.

Čo robiť, ak dieťa začína rozprávať neskoro?

Najdôležitejšie je s dieťaťom veľa a často hovoriť - opisujte mu, čo robíte, čo vidíte, čo sa deje okolo. Aj keď vám neodpovedá slovami, učí sa počúvať, rozumieť a neskôr aj napodobňovať. S rozšírením slovnej zásoby vám pomôžu napr. kartičky na rozvoj reči. Veľmi dôležité je čítanie kníh - nahlas a s obrázkami. Vyhýbajte sa dlhému pozeraniu televízie alebo videí. Podporujte gestá a mimiku, naučte sa spolu rytmické riekanky a spievajte piesne.

Ak máte pochybnosti o rečovom vývine svojho dieťaťa, poslúchnite vašu intuíciu a bez zbytočného otáľania vyhľadajte:

  • Pediatra: Posúdi celkový zdravotný stav dieťaťa.
  • Detského psychológa: Posúdi celkový vývin dieťaťa - vrátane myslenia, pozornosti, správania a sociálnych zručností.
  • Neurológa: Skúma, či rečové ťažkosti nesúvisia s fungovaním nervového systému (napr. vývinová dyspraxia, epilepsia, hypotónia).
  • Foniatra: Špecializuje sa na vyšetrenie sluchu a rečových funkcií.

Včasná odborná pomoc dokáže zachytiť prípadný problém v ranom štádiu, kedy je práca s dieťaťom najefektívnejšia. Keď dieťa nerozpráva a problém sa zanedbá, nemusí už dobehnúť rovesníkov a ťažkosti môžu prerásť do problémov s učením v škole. Mnohé deti potrebujú len miernu podporu, aby sa „naštartovali“. Ak Vaše dieťa začína rozprávať neskoro, zbytočne nečakajte a vyhľadajte logopéda. Kým by ste čakali, Vaše dieťa by nikam nenapredovalo.

Mýty o vývine reči

„Aj Einstein začal rozprávať až v 5-tich rokoch…“ Túto vetu, ktorú často počúvame od známych, samozvaných odborníkov na detskú reč, treba upresniť. Vývin reči je špecifický a v každom období sa v reči intenzívnejšie rozvíja iná zložka: slovná zásoba, gramatika, výslovnosť, schopnosť čítať a i. Napríklad: Ak trojročné dieťa ešte nespája slová do viet, možno sa to naučí v 4 rokoch, ale vety nebudú gramaticky správne. Ak sa gramatika upraví v 5. rokoch, dieťa ešte nebude pripravené na školu.

Príčinné súvislosti vo vývine

Ak by trojročné dieťa nechodilo, nik by nepovedal: „Nevadí, má ešte čas. Rozchodí sa, keď pôjde do škôlky. Aj tak by s fyzioterapeutom ešte nespolupracovalo, tak načo ho tým trápiť.“ No v skutočnosti to nie je ani takéto zjednodušené. Napríklad: niektoré z detí, ktoré „preskočili“ fázu lozenia a štvornožkovania mávajú v 1. ročníku problém držať správne ceruzku. Nemajú dostatočnú oporu v lakti, ktorú iné deti pri plazení získali. Takáto spojitosť by nám mnohým ani nenapadla. Síce sa dieťa naučilo chodiť, neosvojená schopnosť sa ukázala ako chýbajúca omnoho neskôr, pri osvojovaní si novej, inej schopnosti. Problémy, ktoré sa dostavia neskôr, môžu a nemusia byť nápadné. Môžu a nemusia Vám prekážať. Deti si tieto deficity nemusia, no môžu uvedomovať, a to až do dospelého veku. Ich neskoršie rozhodnutia, ako výber školy či povolania, môžu byť ovplyvnené ich ťažkosťami v reči.

Logopédia - nie len o paličkách v ústach

Dieťa, ktoré chodí na logopédiu, nie je hlúpe, ale učí sa pekne rozprávať. Tohto sa báť určite nemusíte. To preto, že pri najmenších deťoch (do 3-4 rokov) logopéd pracuje najmä s rodičom. Tak, ako je to napríklad v Kurze pre rodičov „Nehovorí? Nečakajte!“. Rodič je ten, kto je s dieťaťom najčastejšie a kto ho môže najlepšie stimulovať v reči. Logopéd Vám ukáže ako na to. Milé maminky, logopédia nie je žiadne trápenie! 😀 Už nie je iba o paličkách v ústach a bielych plášťoch. Mnoho dnešných logopédov robí terapiu s deťmi hravou formou. Starší sedia za stolíkom so zaujímavými pracovnými listami, pomôckami, kartami, pexesom… Mladší sedia na koberci a pani logopedička ich s pomocou zaujímavých hračiek učí pekne rozprávať. Mnoho detí sa na stretnutie s logopédom teší. Detský logopéd nie je doktor, z ktorého majú deti strach: nepichá injekcie, nepredpisuje lieky, nechodí od hlavy po päty v bielom plášti s rúškom na tvári.

Logopédia nie je zázrak

Nik nemôže povedať, že ak sa predsalen odhodláte a zájdete k logopédovi, Vaše dieťa začne ako šibnutím čarovného prútika okamžite rozprávať. Niekedy sú za tým hodiny a hodiny spoločnej domácej snahy. A niekedy nás i napriek tomu možnosti a schopnosti dieťaťa jednoducho „nepustia“ k takým pokrokom, aké by sme si priali. Vývin reči je veľmi individuálny a neexistujú 2 rovnaké deti. Mnoho terapií v súčasnej logopédii sú tzv. „evident based“, čiže „založené na dôkazoch“. To znamená, že ich efektivita je vedecky preukázaná výskumom. Okrem toho, že návšteva logopéda prospieva deťom, často ulahodí aj rodičom: konečne zistíte, či Vaše obavy boli alebo neboli odôvodnené. Zistíte, čo a prečo má vlastne Vaše dieťa za rečový problém. Uvidíte, ktoré sú jeho silné a slabé stránky a naučíte sa tie slabé vhodne stimulovať. Stretnutia s logopédom môžu úplne zmeniť Váš postoj a pomôcť Vám vyrovnať sa pocitmi, ktoré prežívate. Naučíte sa, čo môžete od dieťaťa najbližšie očakávať a budete sa tak čoskoro môcť tešiť z nových, aj malých, pokrokov. Z mnohých rodičov sa potom stávajú akýsi „laickí logopédi“, ktorí vedia aj sami vymyslieť vhodnú aktivitu. S niektorými takýmito mamičkami aj oteckami si dopisujem ešte po ukončení terapie: majú „arzenál“ pomôcok väčší ako ja a často ma prekvapia novou zaujímavou pomôckou, či aktivitou.

Ak máte podozrenie, že s rečou Vášho dieťaťa niečo nie je v poriadku, nečakajte. Nenechajte sa odradiť radami samozvaných odborníkov. O Vašom dieťati toho veľa nevedia a logopédia ako veda od „ich doby“ výrazne pokročila. Naučte sa Vášmu dieťaťu pomôcť.

Mgr. Jana Juhasová

Prvé slovo

Prvé slovo býva zväčša podstatné meno, zvyčajne opakovanie jednoduchých slabík ako „tata“, „mama“ alebo „hamham“. Najčastejšie sú to teda slová, ktoré označujú osoby alebo zvieratá. V tomto období neskúšajte deti opravovať. Okrem týchto slov dieťa vydáva množstvo zvukov, ukazuje, džavotá a rozumie viac než vie povedať. Jedno slovo môže pokryť aj celú triedu predmetov (napríklad všetky zvieratká sú „haf“ a pod.).

Slovná zásoba sa postupne rozširuje

Okolie 14. mesiaca tvorí slovnú zásobu batoľaťa asi päť výrazov, okolo 22. mesiaca si dieťa vyberie jedno alebo dve „nosné“ slová a k tým bude priraďovať množstvo podstatných mien (napríklad „tato preč“, „pá auto“ atď.). V dvoch rokoch už môže mať slovná zásoba okolo 200 slov, ktoré dieťa začne aktívne používať.

Dieťa v rozprávaní podporujte, aj keď robí chyby!

Majte na pamäti, že v rozvoji reči sa striedajú obdobia, kedy dieťa povie desať nových slov, ale potom napríklad týždeň nepridá žiadne ďalšie. Koncom druhého roka dieťa sleduje, čo hovoríte, a vie, ako sa majú veci povedať, aj keď to ešte nevie vysloviť. Začína používať zvratné zámená a predložky, začína skloňovať a časovať, ale stále s chybami. V troch rokoch deti začnú používať zložitejšie vety, ale často s nesprávnym slovosledom.

Telegrafická reč

Prvým vetám batoľaťa chýbajú gramatické a syntaktické kvality, ktoré ovplyvňujú ich význam. Nepoužíva koncovky, spojky, predložky, neovláda časy, pády atď. Zvláštnosti nájdete aj v slovoslede - malé deti veľmi často kladú jadro vety na začiatok, napríklad „mama kopať“ a pod.

Ako dieťaťu pomôcť s rozvojom reči

  • Opakujte a rozširujte jeho vety, čo dieťa ubezpečí, že ste mu rozumeli, a pomáha mu to, aby tvorilo ďalšie vety.
  • Vysvetlite a zopakujte, čo má dieťa na mysli. „Tato topánky“. - „Áno, to sú tatove topánky.“
  • Nepoužívajte dlhé vety a súvetia, dajte prednosť krátkym a jednoduchým vetám.
  • Používajte jednoduchú gramatiku.
  • Pozerajte sa na veci, o ktorých hovoríte, rozprávajte o tom, čo vidíte a počujete (napríklad ukážte na obrázok v knihe).
  • Rozprávajte sa s dieťaťom, keď ho kúpete, kŕmite, prebaľujete.
  • Batoľaťu dávajte batoľacie mlieka s obsahom LCP mastných kyselín, pretože vedú k lepšiemu rozvoju reči.
  • Každý deň použite nejaké nové slovo, aby dieťa mohlo robiť pokroky.
  • Za každý pokrok dieťa vždy pochváľte.
Infografika o vývine detskej reči

tags: #co #robit #ked #dieta #zacne #rozpravat

Populárne príspevky: