Ústava Slovenskej republiky, ustanovenia z oblasti občianskeho, rodinného a pracovného práva i trestnoprávne normy obsahujú právnu úpravu viacerých predpisov zaoberajúcu sa postavením, právami a povinnosťami osôb, ktoré ešte nedosiahli plnoletosť.
Samostatne kodifikované práva detí v rámci vnútroštátnej úpravy Slovenská republika nemá, je však viazaná viacerými medzinárodnými dokumentmi, ktoré vymedzujú práva a slobody dieťaťa.
Dohovor o právach dieťaťa
Dohovor o právach dieťaťa je dohovor s najväčším počtom signatárskych krajín. Bol prijatý Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989 a postupne ho ratifikovala väčšina štátov okrem Spojených štátov amerických a Somálska.
Dohovor upravuje občianske, ekonomické, sociálne, politické a kultúrne práva dieťaťa. Za dieťa sa pre účely dohovoru považuje každá ľudská bytosť mladšia ako 18 rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku štátu, ktorý sa vzťahuje na dieťa, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať a zabezpečiť práva ustanovené týmto Dohovorom každému dieťaťu nachádzajúcemu sa pod ich jurisdikciou bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného, etnického alebo sociálneho pôvodu, majetku, telesnej alebo duševnej nespôsobilosti, rodu a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov alebo zákonných zástupcov.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné opatrenia na to, aby bolo dieťa chránené pred všetkými formami diskriminácie alebo trestania, ktoré vyplývajú z postavenia, činnosti, vyjadrených názorov alebo presvedčenia jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny.
Základné princípy, o ktoré sa dohovor opiera, sú:
- Rešpektovanie a zabezpečenie práv dieťaťa, ktoré vyplývajú z dohovoru, všetkým deťom bez akejkoľvek diskriminácie.
- Záujem dieťaťa by mal byť prvoradým pri akýchkoľvek postupoch a riešeniach týkajúcich sa dieťaťa.
- Povinnosť zmluvných štátov plniť ustanovenia dohovoru a prijímať opatrenia v maximálnej miere podľa svojich možností a podľa potreby v rámci medzinárodnej spolupráce.
- Povinnosť štátu rešpektovať práva, povinnosti a zodpovednosť rodičov a ďalších osôb zodpovedných za dieťa.
- Deti by mali mať zabezpečenú životnú úroveň potrebnú pre ich telesný, duševný, mravný a sociálny rozvoj.
Deklarácia práv dieťaťa ako dokument na ochranu dieťaťa, ktorú prijala OSN v roku 1959, obsahuje desať základných morálnych princípov potvrdzujúcich, že „ľudstvo je povinné dať dieťaťu to najlepšie, čo má.“
Roku 1979 v medzinárodnom roku dieťaťa sa začali práce na Dohovore o právach dieťaťa, ktorý predstavuje historickú dohodu štátov, a preto má širokú podporu.
Desať základných princíp života dieťaťa podľa Deklarácie práv dieťaťa:
- Na tieto práva majú nárok všetky deti bez jedinej výnimky, bez rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, reči, náboženstva, politického alebo iného spoločenského postavenia, či už dieťaťa samého alebo jeho rodiny. K dieťaťu sa treba správať ako k seberovnému.
- Dieťaťu sa má dostať zvláštnej ochrany a treba mu zákonmi a inými prostriedkami zabezpečiť, aby sa v slobodných a dôstojných podmienkach zdravým a normálnym spôsobom vyvíjalo telesne, duševne, mravne, duchovne a sociálne.
- Dieťaťu sa majú dostať všetky výhody sociálneho zabezpečenia. Má mať právo dospievať a vyvíjať sa v zdraví, preto treba jemu i jeho matke poskytovať zvláštnu starostlivosť a ochranu vrátane primeranej starostlivosti pred narodením aj po ňom.
- Ak je akýmkoľvek spôsobom postihnuté. Telesne, duševne alebo sociálne postihnutému dieťaťu treba poskytnúť zvláštnu opateru, výchovu a starostlivosť, akú vyžaduje jeho konkrétny stav.
- Plný a harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa vyžaduje lásku a porozumenie. Všade, kde je možné, má vyrastať obklopené starostlivosťou a zodpovednosťou svojich rodičov a vždy v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty, výnimkou mimoriadnych okolností sa dieťa nemá odlúčiť od matky. Má byť povinnosťou spoločnosti a úradov venovať osobitnú starostlivosť deťom, ktoré nemajú rodinu, a tým, ktorým sa nedostáva primeraných prostriedkov na výživu.
- Dieťa má nárok na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné a povinné, aspoň na základnom stupni. Má sa mu dostávať vzdelávanie, ktoré mu zvýši jeho všeobecno-kultúrnu úroveň a poskytne mu rovnaké možnosti rozvíjať svoje schopnosti, svoje názory a svoj zmysel pre mravnú a spoločenskú myseľ, aby sa mohlo stať užitočným členom spoločnosti. Dieťa má mať zároveň všetky možnosti a podmienky pre hru a zotavenie.
- Dieťa má byť chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania.
- Dieťa treba chrániť pred pôsobením, ktoré môže podnecovať rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek inú formu diskriminácie.
- Každé dieťa, nech by žilo kdekoľvek, má právo vyrastať v podmienkach dôstojných človeka.
Týchto desať zásad obsahuje množstvo známych pojmov, ako je sebaúcta, tolerancia voči iným národom, rasám a kultúram, či zneužívanie detí.
Skutočnosť však niekedy vyzerá inak. Každý deň sa rodia deti, ktoré pravdepodobne nespoznajú všetko to, čo je pre naše deti samozrejmosťou. Ešte aj dnes sú deti vykorisťované, nemôžu vyrastať vo svojich vlastných rodinách, pretože v ich vlasti zúri vojna. Deti nemajú dostatok jedla, nemajú možnosť rozvíjať sa.
Keď sa zamyslíme nad tým, že sú to práva detí a pre deti, mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, či im deti vôbec rozumejú. Je veľmi dobré, že sa kompetentní aj nad tým zamysleli a k právam dieťaťa vydali aj publikáciu „Detský hlas“ (Children Chorus). Je to prekrásne ilustrovaná kniha, ktorá vhodným detským jazykom vysvetľuje všetkých desať zásad. Medzinárodne uznávaní ilustrátori z desiatich krajín sveta skrášlili text kresbami, ktoré sú vhodnou pomôckou k činnostiam. Príručka obsahuje učebné činnosti a literatúru, ktorá pomôže lepšie pochopiť zásady. Každá zásada je rozpracovaná osobitne.
V tomto roku si pripomenieme už 47. Dúfajme len, že všetky krajiny sveta uznávajú konvenciu o právach dieťaťa. Prajeme si, aby tie práva boli nielen uznané, ale aj rešpektované a dodržiavané. Bol by to významný krok smerom k lepšej budúcnosti pre všetky deti sveta.
Práva a povinnosti rodičov
Základný rámec rodičovských práv a povinností voči ich (maloletým) deťom obsahuje ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). Ako však prezrádza už použitie slova „najmä“, ZR ani z ďaleka nestačí na to, aby pokryl všetky práva a povinnosti rodiča, ktoré sa od neho očakávajú vo vzťahu k jeho dieťaťu.
ZR ďalej uznáva, že „Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 ZR).“ Výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej.
Rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony (štandardne dovŕšením 18-teho roku života). Rodičia majú na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú „najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti (§ 32 ods. Vyživovaciu povinnosť majú rodičia voči svojim deťom až do času, „kým deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.
Za účelom zaručenia a podpory práv ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc pri výkone ich zodpovednosti za výchovu dieťaťa.
Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentnému dozoru.
V mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol Dohovor podpísaný v New Yorku 30. septembra 1990. S dohovorom vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky ho ratifikoval. Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru, 7. januára 1991 Dohovor nadobudol platnosť na základe svojho článku 49 ods. 1 dňom 2. septembra 1990. Pre Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť v súlade so svojim článkom 49 ods. 2 dňom 6. februára 1991. Slovenská republika sa ako nástupnícky štát po rozdelení Česko-Slovenska stala zmluvnou stranou dohovoru 28. mája 1993, so spätnou účinnosťou od 1. januára 1993.
tags: #dieta #a #jeho #prava #knih