V „pusinkových“ rodinách, kde sú objímanie a bozky dlhoročným zvykom, môže odmietnutie dieťaťa prerásť až do konfliktu. Možno aj vy si z detstva pamätáte rodinné udalosti, na ktorých ste stretli vám neznámych vzdialených príbuzných, čo vás vybozkávali, vyobjímali, poštípali vám líce, chceli, aby ste si im sadli na kolená. Nie vždy vám to bolo príjemné, v puberte ste to možno priam nenávideli a robili pri tom gestá či ksichty zahanbujúce vašich rodičov. Moja dcéra pred rokmi razantne odmietla objať dedkovho brata, ktorého videla prvýkrát v živote, s tým, že v škôlke sa učili, a aj mama jej to hovorí, že cudzí ľudia sa jej nesmú dotýkať. Stŕpla som v očakávaní nepríjemnej situácie a zároveň ma naplnila pýcha, že moja dcéra sa vie brániť.
Nie vždy to dopadne takto milo. Naopak, ak dieťa takéto veci robí opakovane, môže byť z toho zdroj konfliktov pri rodinných udalostiach aj medzi rodičmi a deťmi. V rodinách, čo sú „pusinkové“, temperamentnejšie či kde ide o dlhoročný, všetkými akceptovaný zvyk vyjadrovať cit a spolupatričnosť, môže byť problém ešte výraznejší. Dôvodov, prečo dieťa odmieta objatia či bozky, môže byť niekoľko a menia sa aj podľa jeho veku. „Moja dcéra napríklad asi tri mesiace odmietala bozky, dokonca aj odo mňa, lebo v škôlke sa učili, že sa nimi prenášajú choroby,“ spomína si Petra, mama inak až priveľmi priateľského dievčatka.
Ak ide o opakujúcu sa záležitosť, zrejme ide o dieťa, ktoré je možno viac plaché, hanblivé, introvertné, čo však neznamená, že je chladné, nevychované, alebo nemá rado svojich príbuzných. Napokon aj medzi dospelými sú typy, čo nemajú rady bozkávanie alebo objímanie na verejnosti a aj pri neformálnych stretnutiach či v úzkom kruhu uprednostňujú len podanie ruky. „Keď dcéra odmietla pobozkať moju mamu a povedala jej aj to, aby ju neobjímala, lebo to nie je zdravé, mama sa veľmi urazila a žiadala, aby som jej dohovorila,“ opisuje Petra krátku a nepríjemnú epizódu, keď sa jej dcéra bála bacilov.
„Petra postupovala správne,“ hovorí psychologička Dina Levitová. „V tomto naozaj dieťa netreba do ničoho nútiť a ja by som rodičom odporúčala plne sa postaviť na jeho stranu, hoci aj za cenu spoločensky nepríjemných situácií či konfliktov. Je zrejmé, že chceme, aby naše dieťa vedelo zvládať sociálne situácie, bolo priateľské, ukazovalo rešpekt starším, neuvádzalo iných do rozpakov a nevyzeralo ako nevychovaný „spratek“.“
Prečo objatia a fyzický kontakt predstavujú dôležitý vývin a vzťah
Objatie má množstvo benefítov pre rozvoj dieťaťa. Psychologický efekt objatia je úžasný: nielenže zvyšuje sebavedomie detí, ale pomáha im udržiavať si dobrú náladu a optimizmus. Objatia robia deti odolnejšími, pretože sebavedomie, optimizmus a zvládnutie zručností sú tri silné psychologické piliere, ktoré pomáhajú lepšie zvládať stresové situácie. Okrem toho sa deti, ktoré sú pravidelne objímané, cítia šťastné a milované.
Objatie učí empatii a pomáha rodičom a dieťaťu vychutnať si prítomnosť. Deti sa prostredníctvom objatia učia porozumieť tomu, čo cítia ostatní. Objatie je v podstate dobrou lekciou, ktorá dieťa ukazuje, čo znamená vcítiť sa do ľudí a milovať ich. Niekedy si rodičia myslia, že nemajú objímať deti, ktoré sa hnevajú, pretože by to mohli brať za odmenu negatívneho správania, no opak je pravdou. Objatie pomáha dieťaťu lepšie sa ovládať, pretože oxytocín uvoľní a dieťa sa upokojí alebo prekona úzkosť.
Objatie posilňuje vývin detí, keďže blízky fyzický kontakt a kontakt kože na kožu sú dôležité pre rozvoj zmyslových podnetov. Štúdie ukazujú, že deti z pestúnskych domovov alebo bez pravidelného fyzického kontaktu môžu mať oneskorený motorický a kognitívny vývin. Naopak, pravidelné objatia a dotyk u dieťaťa stimulujú rast a zlepšujú imunitný systém.
Ako často objímať dieťa? Výskumy naznačujú, že pravidelné objatia zvyšujú odolnosť voči stresu a podporujú sebavedomie. Existuje aj odporúčanie, že deti potrebujú minimálne 8 objatí denne na optimálnu stimuláciu vývoja a emocionálneho zdravia. Samozrejme, treba rešpektovať hranice dieťaťa: ak dieťa preukazuje, že objatie je pre neho nepríjemné, netreba ho nútiť.
Keď dieťa odmieta objatia: praktické rady
V prípade, že dieťa odmieta fyzický kontakt, je dôležité navrhovať alternatívy, ako vyjadriť lásku a úctu inými spôsobmi, ktoré sú pre dieťa komfortné. Vychádzajúcu situáciu je potrebné riešiť citlivo, s pochopením a bez toho, aby dieťa cítilo tlak na súhlas s fyzickým kontaktom. Psychológovia odporúčajú, aby rodičia stáli v prvom rade na strane dieťaťa a budovali vzťah založený na dôvere a bezpečí, čo si často vyžaduje aj menšie sociálne kompromisy a trpezlivosť.
Pri vyvažovaní tradičného zvyku objatia s potrebou súkromia dieťaťa je možné použiť stratégie ako jemné objatia namiesto brutálneho tlaku, a v prípade problémov vyhľadať odbornú pomoc detského psychológa. Dôležité je, aby rodičia neprestávali poskytovať všestrannú lásku, aj keď dieťa odmieta fyzický kontakt. Práve citová podpora a autenticita vzťahu vedú k zdravému vývoju a k lepšiemu zvládaniu sociálnych situácií.
Fázy zmierenia a dopady na rodinné fungovanie
Stres a psychické vypätie sú prirodzené súčasti starostlivosti o dieťa s postihnutím. Rodinné fungovanie si vyžaduje prispôsobenie, ktoré môže prebiehať v niekoľkých fázach: od šoku a popretia reality až po úplnú akceptáciu a reintegráciu rodiny do bežného života. Fázy zahŕňajú oznámenie diagnózy, popretie reality, vinou a hnev, sebawalútosť a ľútosť, akceptáciu reality, zmeny v rodinnom fungovaní, reintegráciu, dozretie a prípadne rozvrat či samostatnosť. Každá fáza prináša odlišné výzvy a potreby podpory zo strany rodiny, príbuzných a inštitúcií.
Vo vnútri rodiny môže prebiehať aj proces rozkolísania vzťaehov a komunikácie, ktorý môže viesť k rozvodu alebo k vyhľadávaniu alternatívnych spôsobov starostlivosti o dieťa. Na druhej strane, fáza dozretia znamená dosiahnutie stability a harmonického fungovania s dôrazom na sebestačnosť dieťaťa i celú rodinu. Rodičia sa zároveň učia priorizovať hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby mohla rodina fungovať plnohodnotne aj pri náročných situáciách spojených s postihnutím dieťaťa.
Podpora a poradenstvo pre rodiny
Podpora a pomoc rodinám s postihnutým dieťaťom zahŕňa poskytovanie informácií o postihnutí, zapojenie špecialistov a vytváranie širokej siete pomoci. Hodnotenie kvality života rodiny a samotného človeka s postihnutím vyžaduje zohľadnenie medicínskeho aj sociálneho modelu, ktoré spolupracujú na zvyšovaní kvality života a na integrácii dieťaťa do spoločnosti. Dôležitý je aj pozitívny vzťah v rodine, ktorý podmieňuje rozvoj potenciálu dieťaťa a jeho samostatnosť, pričom zodpovedné rodičovstvo posilňuje emocionálnu inteligenciu a sebestačnosť dieťaťa.
Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a realizácia výchovného programu závisí od druhu postihnutia, rozsahu poškodenia funkcií a vývinového obdobia dieťaťa. Zdravotne postihnutí vytvárajú v rodine dva typy súrodeneckých vzťahov: zdravé dieťa sa musí prispôsobiť obmedzeniam súrodenca a postihnuté dieťa môže prežívať pocity menejcennosti a frustrácie.
Mentálne postihnutie a jeho vplyv na rodinu
Mentálne postihnutie (MP) zahŕňa poškodenie poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností a obmedzenie v adaptívnom správaní. Rodina je kľúčovým faktorom v socializácii a výchove detí s MP, pričom vývin dieťaťa závisí od hracieho a podporného prostredia. V prípade, že dieťa prežíva obdobie vzdoru, ide o normálny psychologický proces separácie a autonómie, ktorý sa v rodine rieši citlivo a s podporou ďalších ľudí a služieb.
Objatie a dotyk zohrávajú dôležitú úlohu v redukcii stresu a v budovaní vzťahov. Pravidelné objatia a blízky kontakt môžu pomôcť znižovať riziká spojené so zdravotným postihnutím a napomáhať k lepšiemu zvládnutiu vývoja dieťaťa. Prirodzenosť rodinného prostredia a bezpečné puto s rodičmi sú kľúčom k pozitívnemu vývoju dieťaťa s MP a k harmonickému fungovaniu celej rodiny.
tags: #dieta #v #bozom #objati